Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)eae/372953.f2ff01.pdf
PDF · 105.9 KB
No categories available
3Tdo/28/2008
N a j v y š š í s ú d 3 Tdo 28/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Jána Mihala a členov senátu JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Jany Serbovej,
v trestnej veci proti obvinenému R. O. , vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
5T 158/2006, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. januára 2009 v Bratislave
prerokoval dovolanie obvineného R. O., podané prostredníctvom obhajcu JUDr. J. H. proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. novembra 2007, sp. zn. 4To 79/2007 a
rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného R. O. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. apríla 2007, č. k.
5 T 158/2006-140, bol obvinený R. O. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 223 ods. 1 Trestného zákona (zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom do 31. decembra 2005 vrátane – ďalej len Tr. zák.), ktorého sa mal dopustiť tým,
že inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa
zákona, a to na skutkovom základe, že
dňa 25. júla 2005 v čase okolo 19.00 hod. nezabránil vybehnutiu psa nemeckého
ovčiaka z dvora rodinného domu na C. a tento pes uhryzol maloletú N. I. do oblasti ľavého
ramena, čím jej spôsobil povrchové zranenie hryzno-tržnú ranu veľkosti 2 cm a škriabance
v oblasti ľavého prsného svalu na prednej bočnej ploche hrudníka, čo si vyžiadalo liečenie
v trvaní desať dní, podľa znaleckého posudku dobu liečenia 10 – 12 dní, pričom týmto porušil
povinnosť uloženú v ustanovení § 4 ods. 1 zákona číslo 282/2002 Z. z.
Za to mu okresný súd podľa § 223 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 53 ods. 2 písm. b/
Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere desaťtisíc slovenských korún. Podľa § 54 ods. 3
Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil
súd náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol
poškodený E. I. s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie o veciach
občianskoprávnych.
Na základe odvolania podaného obvineným druhostupňový Krajský súd v Bratislave
uznesením zo dňa 27. novembra 2007, č. k. 4To 79/2007-163, podľa § 319 Trestného
poriadku jeho odvolanie zamietol.
Z uvedeného vyplýva, že k právoplatnému odsúdeniu R. O. došlo na podklade vyššie
citovaných rozhodnutí dňom 27. novembra 2007.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave v spojení s prezentovaným uznesením
okresného súdu podal v zákonnej trojročnej lehote dňa 10. júna 2008 na príslušný Okresný
súd Bratislava III prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. J. H. (plná moc zo dňa 4. júna 2008
na č. l. 176 spisu) vo svoj prospech dovolanie obvinený R. O..
V dôvodoch dovolania (č. l. 174-175 spisu) v podstate namietal viacero skutočností
vyplývajúcich z postupu konania a tiež z citovaných rozhodnutí súdov oboch stupňov.
Uviedol, že odvolací súd pri rozhodovaní o riadnom opravnom prostriedku postupoval
nesprávne, keď posúdil skutkový stav veci v zhode so závermi konajúceho prvostupňového
súdu, a to za situácie, že sa nevysporiadal ani s jedinou odvolaním koncipovanou námietkou
spochybňujúcou vinu obvineného a trestnosť skutku. Dovolateľ vyslovil názor,
že z obžalobného skutku sa cíti byť nevinným z dôvodu, že sa nestal skutok, ktorý by bol
trestným činom. Trestný čin, ktorý sa mu kládol v pôvodnom konaní za vinu (a za ktorý bol
aj právoplatne odsúdený) si totiž vyžaduje naplnenie zákonných znakov porušenia dôležitej
povinnosti a nielen porušenia akejkoľvek bežnej povinnosti, ktoré nie je súdeným trestným
činom. Porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona číslo 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú
niektoré podmienky držania psov a na ktoré sa odsudzujúce rozhodnutia odvolávajú, nie je
porušením dôležitej povinnosti, ktorú trestnosť trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 223
ods. 1 Tr. zák. vyžaduje.
V ďalšom dal obvinený do pozornosti, že osobne nebol ani držiteľom psa, ani osobou,
ktorá psa viedla, a ani osobou nad psom vykonávajúcou dohľad, pretože pes sa nachádzal
na pozemku, ktorý bol a je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Popritom
jeden z jeho synov za psa platil daň a druhý syn sa o psa staral a cvičil ho.
Dovolateľ vyslovil názor, že v predmetnom protiprávnom konaní sa môže maximálne
jednať o priestupok, ktorý je však v zmysle § 20 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v platnom znení premlčaný, pretože od jeho spáchania uplynuli dva roky.
Výrok o vine odsudzujúceho prvostupňového rozhodnutia podľa dovolateľa
neobsahuje objektívnu stránku, ktorá by odôvodňovala závery o porušení dôležitej povinnosti,
pretože nebolo explicitne vyslovené, prečo vôbec k nej došlo a v čom porušenie dôležitej
povinnosti súdy videli. Keďže podľa názoru dovolateľa nebola porušená dôležitá povinnosť,
nemohlo dôjsť ani k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa
§ 223 ods. 1 Tr. zák. Ak súdy k takýmto záverom nedošli, jedná sa v ich postupe o nesprávne
právne posúdenie, zakladajúce dôvody dovolania v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,
ktorému navrhol vyhovieť a rozhodnúť v súlade s ust. § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por.
Okresný prokurátor Bratislava III v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu dňa
22. septembra 2008 (č. l. 185-186 spisu) v podstate uviedol, že rozhodnutia súdov oboch
inštancií pôvodného konania považuje za zákonné a správne, pričom dovolanie obvineného
navrhol podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku odmietnuť. Prokurátor zvýraznil skutočnosť,
že obvinený sám v prípravnom konaní vo svojej výpovedi uviedol, že on sám bol tou osobou,
ktorá otvorila bránu do dvora a odstraňovala nahromadenú vodu, teda v podstate umožnila
psovi utiecť na ulicu. Prokurátor tiež poukázal na vykonané dôkazy, z ktorých vyplýva,
že v pôvodnom konaní bolo nesporne objektívne zistené, že pes ktorý uhryzol maloletú I. mal
ostrú povahu. Podľa prokurátora obvinený v inkriminovanom čase zodpovedal za psa a keďže
vykonával nad ním dohľad, musí niesť zodpovednosť za útok na maloletú I. a zranenia, ktoré
jej útočiaci voľne pohybujúci sa pes spôsobil. Keďže obvinený nechal nezabezpečenú bránu
od svojho pozemku v dôsledku čoho nebezpečný pes dohrýzol dieťa, má za to, že porušil
dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 282/2002 Z. z.
Zákonný zástupca poškodenej maloletej sa k dôvodom dovolania obvineného
v predpísanej lehote písomne nevyjadril.
Po predložení veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 26. septembra 2008
spoločne s predkladacou správou a kompletným spisovým materiálom dovolací súd
na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. januára 2009 postupom podľa § 381 Tr. por.
prejednal dovolanie podané obvineným R. O. a zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
K písomným dôvodom dovolania zaujíma Najvyšší súd Slovenskej republiky
nasledovné stanovisko.
Obvineným prezentované dôvody dovolania primárne jednoznačne smerujú voči
skutkovým zisteniam súdov oboch stupňov rozhodujúcich v pôvodnom konaní. Zo znenia
zákonného ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. i zo samotného inštitútu dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku je však zrejmé, že trestné konanie je vo svojej
podstate a zásadách dvojinštačné. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, je viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistili súdy prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní. Rovnako ani nie je oprávnený
posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, a ktoré
sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. V posudzovanej veci je totiž z obsahu dôvodov
dovolania (čo sa napokon zhoduje s obhajobným postojom obvineného pred druhostupňovým
súdom) jasné, zrozumiteľné a nesporne čitateľné, že tento namietal spôsob hodnotenia
dôkazov vo svoj neprospech v označenom pôvodnom konaní. Rovnako je zrejmá okolnosť,
že sa obhajoval tvrdením, že v inkriminovanom čase osobne nezodpovedal za nemeckého
ovčiaka, ktorý vybehol na C. z jeho rodinného domu, ktorý má s manželkou v bezpodielovom
spoluvlastníctve, pričom dohrýzol maloletú N. I.. Dovolací súd dáva do pozornosti, že súdy
oboch stupňov právoplatne skutkovo ustálili, že napriek spoluvlastníckym vzťahom to bol
práve obvinený R. O., ktorý v inkriminovanom čase ako jediný zodpovedal za pohyb
nebezpečného psa, napokon podľa vlastných slov to bol osobne on, ktorý psa vypustil
z koterca a otvoril bránu na ulicu, takže priamo umožnil psovi voľný pohyb mimo svojho
pozemku (výpoveď zo dňa 4. septembra 2006 na č. l. 6 spisu, v ktorej obvinený R. O.
dokonca sám seba označil za vlastníka psa, nespochybnil že v čase skutku bol jednou z osôb
žijúcich v spoločnej domácnosti, ktorá za psa bola objektívne všeobecne zodpovedná
a dokonca sám priznal, že z búrky vystrašenému psovi sám osobne otvoril voliéru a umožnil
mu dostať sa až na ulicu mimo objektu pozemku, prehlásiac, že nik iný psa nevypustil len on).
Odhliadnuc od posledne opísaných skutočností, ak súdy oboch stupňov v pôvodnom konaní
právoplatne skutkovo ustálili osobu R. O. za páchateľa zodpovedného za vzniknutý následok,
nemá dovolací súd v zmysle skôr uvedených zákonných ustanovení oprávnenie skutkové
okolnosti hodnotiť.
Odvolací súd sa v konaní o riadnom opravnom prostriedku správne vysporiadal
aj s ďalšími odvolacími námietkami obvineného, ktoré sú vo svojej podstate úplne identické
s dôvodmi dovolania v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky. Predovšetkým spoľahlivo zistil, že nemecký ovčiak, ktorý dňa
25. júla 2005 uhryzol maloletú N. I. bol (medzičasom došlo k úmrtiu psa) v zmysle § 2 ods. 7
písm. b/ zák. č. 282/2002 Z. z. nebezpečným psom (viď. tvrdenie svedkov v pôvodnom
konaní aj ošetrujúceho zverolekára, ktorý práve pre ostrosť psa chodil tohto očkovať
do voliéry v mieste jeho držby). V zmysle § 4 ods. 1 uvedeného zákona vodiť psa mimo
chovného priestoru, alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky
spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu, aby
pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá, a zabraňovať vzniku škôd
na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol poškodiť. Podľa
§ 4 ods. 3 citovaného zákona za psa vždy zodpovedá držiteľ psa alebo osoba, ktorá psa vedie
alebo nad psom vykonáva dohľad.
Z ustáleného skutku v napadnutých rozhodnutiach nesporne vyplýva, že zavinenie
vo vzťahu k škodlivému následku spôsobil v inkriminovanom čase pes za priameho
vykonávania dohľadu výlučne obvineným R. O..
Pokiaľ ide o škodlivý následok súdy oboch stupňov správne ustálili ľahkú ujmu
na zdraví poškodenej maloletej N. I. s dobou liečenia od 10 do 12 dní so súčanou pracovnou
nespôsobilosťou počas mokvania rán v dobe 3 až 5 dní. Maloletá pritom nebola obmedzená
žiadnym podstatným spôsobom, ani bezvládna a ani pripútaná na lôžko. Trvalým následkom
môže byť len jazva, z psychického hľadiska plačlivosť a pomočovanie.
Podľa § 223 ods. 1 Tr. zák. kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší
dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie
alebo uloženú mu podľa zákona, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo zákazom
činnosti.
Formulácia „dôležitá povinnosť vyplývajúca zo zamestnania, povolania, postavenia
alebo funkcie“ je zákonodarcom volená tak, aby zahŕňala porušenie všetkých možných
dôležitých povinností, ktoré páchateľovi vyplývajú z jeho povolania, zamestnania
a pracovného zaradenia, pričom ide o povinnosti, ktoré majú vzťah k ochrane života a zdravia
ľudí a ktoré sú z tohto hľadiska dôležité a uložené zákonom. Prax túto povinnosť interpretuje
tak, že môže byť obsiahnutá okrem zákona aj v inom všeobecne záväznom právnom predpise
alebo aj v konkrétnom príkaze vydanom na základe zákona a spôsobom uvedeným v zákone.
Súdy oboch druhov a stupňov preto postupovali v súlade so zákonom a správne,
keď ustálili porušenie dôležitej povinnosti obvineným R. O. práve vo vzťahu k ustanoveniu
§ 4 ods. 1 (resp. i ods. 3) Zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 282/2002 Z. z.
zo 16. mája 2002, ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, zohľadniac vznik
inkriminovaného škodlivého následku, jednoznačne majúceho povahu ublíženia na zdraví
v zmysle príslušného platného Trestného zákona. Priamym porušením týchto konkrétnych
špecifikovaných povinností zo strany R. O. došlo v inkriminovanom čase k takému porušeniu
dôležitej povinnosti, aké má na mysli ustanovenie § 223 ods.1 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005 vrátane. Nejde pritom len
o porušenie obyčajnej, resp. tzv. bežnej povinnosti ako to tvrdí obvinený vo svojom dovolaní.
Ostrý, nebezpečný a veľký pes vinou obvineného opustil vyhradený priestor a na mieste
prístupnom verejnosti sa, presne v rozsahu svojej povesti aj prejavil tak, že okamžite čo mu to
situácia (voľný priechod na verejné priestranstvo) dovolila, napadol malé bezbranné
osemročné dieťa, ktoré dohrýzol tak, že je zjazvené. Tento nemecký ovčiak mal povesť
nebezpečného a zlého zvieraťa, ktoré sa práve a výlučne z tohto dôvodu muselo už
pred skutkom podrobovať veterinárnym zákrokom vo svojom domácom koterci, v čase
skutku nebolo kontrolované, zabezpečené vôdzkou ani náhubkom. V konečnom dôsledku
preto len zhodou náhod a nezávisle od vôle obvineného nedošlo k ťažšiemu následku
na zdraví, či dokonca na živote poškodenej maloletej, pretože pes zaútočil na hornú časť tela
dieťaťa, vonkoncom nie ďaleko od jeho krku, kde sú umiestnené veľké životne dôležité tepny.
Neobstojí odvolacia námietka obvineného, že skutková veta odsudzujúceho
prvostupňového rozhodnutia v pôvodnom konaní postráda výrokové odôvodnenie porušenia
dôležitej povinnosti. Táto skutočnosť priamo vyplýva zo skutkovej vety rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 16. apríla 2007, č. k. 5 T 158/2006-140, dovetkom, že spôsobom
popísaným v skutku obvinený R. O. porušil povinnosť uloženú v konkrétnom ustanovení § 4
ods. 1 zákona číslo 282/2002 Z. z.
Nejedná sa teda o premlčaný priestupok, ale naopak o správne právne posúdenie
zisteného a ustáleného skutku v pôvodnom konaní súdmi oboch druhov a stupňov.
V uvedených súvislostiach dovolací súd v ďalšom už len odkazuje na takto prezentované
závery oboch súdov.
Nezistiac preto dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. por. rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. januára 2009
JUDr. Ján M i h a l , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová