Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a56/372980.ae9309.pdf
PDF · 125.49 KB
No categories available
5Cdo/10/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobkyne : M. Č., bývajúca v Š., zastúpená JUDr. M. L.,
advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti žalovanej : O. Š., IČO: X.,
zastúpená JUDr. A. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v R., o zaplatenie
19 017,-- Sk s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Rožňava pod sp.zn.
6 C 50/2004, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. februára
2007 sp.zn. 5 Co 204/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
47,27 €, k rukám JUDr. M. L., advokátky Advokátskej kancelárie so sídlom v K., do troch
dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 16. februára 2006
č.k. 6 C 50/2004-70 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovanej bola
uložená povinnosť zaplatiť jej 19 017,-- Sk spolu s úrokom z omeškania. Účastníkom
ani štátu nepriznal náhradu ich trov. Na základe ním zisteného skutkového stavu ustálil, že
žalobkyňa sa neopodstatnene domáha doplatku mzdy. Vychádzal z toho, že „žalobkyňa
v žiadnom smere nepreukázala získanie akejkoľvek výnimky z hľadiska kvalifikačného
predpokladu pre platové zaradenie v zmysle platového dekrétu vydaného jej bývalým
zamestnávateľom – Okresným úradom, odborom školstva, mládeže a telesnej kultúry zo dňa
18.12.1998 s prihliadnutím aj na nariadenie vlády SR, ktorým sa ustanovujú katalógy
pracovnej činnosti vo verejnej službe č. 111/2002, resp. nariadenia vlády č. 249/92 Zb. – § 7d,
príloha 2d, a z toho dôvodu ani v zmysle § 55 ods. 1 zákona č. 313/2001 Z.z. o verejnej
službe nemala byť zachovaná žiadna výnimka získaná ňou tvrdeným platobným dekrétom
zo dňa 18.12.1998.“
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom
zo 7. februára 2007 sp.zn. 5 Co 204/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 19 017,-- Sk, spolu s 15,5 % - ným úrokom
z omeškania od 1. januára 2003 do zaplatenia a náhradou trov konania v sume 4 148,-- Sk
a štátu náhradu jeho trov v sume 4 414,-- Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Rozhodol tak podľa § 220 O.s.p. majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne
vychádzal z posudku znalca z odboru ekonómia a manažment Ing. J. S., ktorý posudok, keďže
hodnotí aj právnu stránku veci a má aj iné jeho nedostatky, nemá atribút dôkazného
prostriedku. Po uvedení právnych predpisov, z ktorých vychádzal (nariadenie vlády č.
249/1992 Zb., zákon č. 313/2001 Z.z., nariadenie vlády č. 111/2002 Z.z.) a listinných
dôkazov, najmä oznámení, stanovísk Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky a Ministerstva školstva Slovenskej republiky, metodického pokynu Ministerstva
školstva Slovenskej republiky č. 865/2002/12 z 19. apríla 2002 a platobného dekrétu
z 18. decembra 1998, dospel k záveru, že nie je správny záver súdu prvého stupňa, že
žalobkyňa nepreukázala získanie a teda ani zachovanie výnimky z kvalifikačného
predpokladu pre jej platové zaradenie. Dospel k záveru, že z platového dekrétu
z 18. decembra 1998 vyplýva, že žalobkyňa bola s účinnosťou od 1. decembra 1998 zaradená
do 8. tarifnej triedy a do 9. platového stupňa a bol jej stanovený plat 8 200,-- Sk. Pri určení
tarifného platu žalobkyne do 31. marca 2002 sa teda vychádzalo z toho, že spĺňa kvalifikačný
predpoklad vysokoškolského vzdelania; inak by jej nemohol byť priznaný tarifný plat
v 8. platovej triede. Z tohto dôvodu nepovažoval za správny ani záver súdu prvého stupňa, že
v danom stupni vzdelania (stredné vzdelanie pedagogické), s prihliadnutím na jej celkovú
prax, mohla byť žalobkyňa zaradená do 9. platovej triedy stupnice platových taríf podľa
platových tried a platových stupňov v zmysle vládneho nariadenia č. 249/1992 Zb. iba
v prípade, že by jej pracovisko – materská škôlka – bola zaradená do sústavy predškolských
zariadení s osobitnou charakteristikou špeciálnych materských škôl, v ktorých sú uplatňované
aj špecifické diagnostické metódy. Vychádzajúc z uvedeného, dospel odvolací súd k záveru,
že žalobkyňa, na rozdiel od rozhodnutia o jej plate z 31. marca 2002 č. 04/312, mala byť
správne zaradená do 9. platovej triedy a 11. platového stupňa určenej v prílohe 7 zákona č.
313/2001 Z.z., takže jej nárok na doplatok mzdy za žalované obdobie predstavuje sumu
22 080,-- Sk. Žalobkyňa sa žalobou ale domáhala iba splnenia povinnosti zaplatiť jej sumu
19 017,-- Sk, ktorú súd, súc viazaný žalobným návrhom, nemohol prekročiť. Keďže s plnením
uvedenej sumy bola žalovaná v omeškaní, priznal žalobkyni aj úrok z omeškania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaná podala dňa 13. apríla 2007 dovolanie.
Odôvodnila ho tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, že napadnuté rozhodnutie je
v rozpore s platnou právnou úpravou, „tak ako to uvádza znalec Ing. J. S. v svojom
znaleckom posudku“. Znalec dospel k jednoznačnému záveru, že pracovné zaradenie a rozsah
prác v zmysle nariadenia vlády č. 111/2002 Z.z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných
činností vo verejnej službe a o ich zmenách a dopĺňaní v období od 15. júna 2002
do 15. januára 2004, neodôvodňovali zaradenie žalobkyne do 9. platovej triedy, pretože táto
platová trieda je v zmysle katalógu (katalóg č. 17.09.8.1.01) a metodického pokynu
Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 865/2002-12 z 19. apríla 2002, a to aj
po splnení požiadavky vysokoškolského vzdelania (aj po prípadnom rešpektovaní trvalej
výnimky z hľadiska kvalifikačného predpokladu u žalobkyni), stanovená pre špeciálne
materské školy s využívaním špecifických diagnostických, výchovných a vzdelávacích metód.
Materská škôlka v žalovanej O., ale nebola zaradená do kategórie špeciálnych materských
škôl, ale je typu základného, čo odôvodňuje zaradenie učiteľky takéhoto zariadenia
v 7. platovej triede. „Toto kritérium typu škôlky KS Košice nerešpektoval a bez náležitého
odôvodnenia nerešpektoval ani stanovisko a závery znalca“ uzavrela dôvody svojho
dovolania žalovaná.
Žalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť, pretože ním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu je správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), postupujúc
podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p.
k úpravám účinným od 15. októbra 2008 vykonaným zákonom č. 384/2008 Z.z), po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
dovolanie žalovanej O. nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p., a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Žalovaná vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní
žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalovaná v dovolaní uplatňuje,
vrátane jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami žalovanou
nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť
správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov
výslovne v ňom uvedených.
Procesné dokazovanie je výlučne zákonom upravený postup súdu; na procesné
dokazovanie nie sú oprávnené iné subjekty občianskeho procesu než súd. Pochopenie tejto
výlučnej procesnej pozície súdu je kľúčom aj k správnemu pochopeniu úlohy znaleckého
posudku v civilnom procese. Zmyslom znaleckého dokazovania, potvrdenia alebo odborného
vyjadrenia je ozrejmenie skutkových okolností, na ktorých posúdenie treba odborné znalosti
a skúsenosti, potrebné pre právne posúdenie veci súdom. Súd hodnotí znalecký posudok ako
každý iný dôkaz; v porovnaní s inými dôkaznými prostriedkami, ktoré hodnotí súd podľa
§ 132 O.s.p., podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy
komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným
dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania.
Faktické (nie právne) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné
závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Na to musí aplikovať § 127 ods. 2 O.s.p.
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd správne neprihliadol na záver
znaleckého posudku Ing. J. S., znalca z odboru ekonómia a manažment, pretože znalec
pred jeho vypracovaním, na základe nesprávneho pokynu súdu prvého stupňa, zisťoval
skutkový stav a v posudku sa vyjadroval k právnemu hodnoteniu veci.
Žalovaná nenáležite preto vytýka odvolaciemu súdu, že pri posúdení veci
nerešpektoval závery znalca.
Pokiaľ žalovaná v dovolaní tiež tvrdí, že z tohto dôvodu vychádza rozhodnutie
odvolacieho súdu zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní, dovolací súd pripomína, že koncentrácia dokazovania a prísne obmedzenia
uvádzať nové skutočnosti, zavedené do občianskeho súdneho konania novelou vykonanou
zákonom č. 353/2003 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1. septembra 2003, okrem iného, vypustil
v § 241 ods. 2 O.s.p. písmeno c/ („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“) a doterajšie písmeno d/ („rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“) označil ako písmeno c/, vedie k tomu, aby
dovolanie účastníka bolo využívané ako výnimočný mimoriadny opravný prostriedok
predovšetkým na účely vyslovenia právneho názoru.
Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nie je nesúhlas
dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť
takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy
nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Legislatívna úprava dovolania plne
rešpektuje to, že tento mimoriadny opravný prostriedok bol ustanovený ako výnimka
z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou.
Dovolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani námietku žalovanej, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Je síce pravda, že podľa príkladu pracovnej činnosti 17.09.5.6.01 uvedenej v prílohe 1
(Katalóg pracovných činností s prevahou duševnej práce vo verejnej službe) nariadenia vlády
č. 111/2002 Z.z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností vo verejnej službe
a o ich zmenách a dopĺňaní, platného do 31. mája 2004, sa zaraďovali do platobnej triedy
9. zamestnanci, ktorých výchovno-vzdelávacia individuálne orientovaná činnosť s deťmi
a žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami bola zameraná na rozvíjanie ich
tvorivých schopností a zručností v čase mimo vyučovania v oblasti využívania voľného času
spojená so špeciálno-pedagogickou diagnostikou, ktorú vykonáva vychovávateľ špeciálnej
školy, špeciálneho výchovného zariadenia, zariadenia pre pracovnú rehabilitáciu občanov
so zmenenou pracovnou schopnosťou alebo zariadenia sociálnych služieb po splnení
podmienok určených všeobecne záväzným právnym predpisom, podľa príkladu pracovnej
činnosti 17.09.8.1.01 boli do rovnakej platovej triedy ale zaradení aj zamestnanci, ktorých
výchovno-vzdelávacia činnosť bola zameraná na rozvíjanie vedomostí, zručností a návykov
a na všestranný rozvoj osobnosti detí predškolského veku s využitím špecifických
diagnostických, výchovných a vzdelávacích metód, spojená s poradenskou a metodickou
činnosťou, ktorú vykonáva učiteľ materskej školy po splnení podmienok určených všeobecne
záväzným právnym predpisom (tak aj Metodický pokyn Ministerstva školstva Slovenskej
republiky č. 865/2002/12 z 19. apríla 2002 k zaraďovaniu škôl a školských zariadení
do platových tried v časti Učitelia materských škôl, 9. platobná trieda, prvý a druhý odsek).
Citovaný predpis bližšie neobjasňuje, čo treba chápať pod pojmom špeciálna
diagnostická, výchovná a vzdelávacia metóda. Túto činnosť ale nepochybne charakterizuje
využívanie špecifických diagnostických metód pri výchovno-vzdelávacej činnosti. Špecifické
metódy pedagogickej diagnostiky pomáhajú učiteľovi materskej školy získať informácie
a odhaľovať osobitosti dieťaťa napr. v jeho správaní, v dosiahnutom stupni zdravotného,
duševného i sociálneho rozvoja dieťaťa, v oblasti výtvarných, hudobných i pohybových
schopností dieťaťa, v jeho samostatnosti, sociálnom správaní, postavení dieťaťa v skupine
detí, povahových i mravných vlastností dieťaťa a pod. Pri odhaľovaní individuálnych
osobitostí dieťaťa predškolského veku pomáhajú učiteľovi práve „špecifické diagnostické
metódy“. Učiteľ uplatňuje „vstupnú diagnostiku“ najmä v adaptačnom procese dieťaťa
pri priebežnom zisťovaní rozvojovej úrovne dieťaťa. Východiskom pedagogickej diagnostiky
je základný pedagogický dokument pre materské školy „Program výchovy a vzdelávania detí
v materských školách“, kde sú stanovené požiadavky na rozvojovú úroveň dieťaťa podľa
vekových kategórií (tak napr. list Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 25. októbra
2004 č. CD-2004-14907/30464, adresovaný súdu v inej právnej veci, stanovisko Ministerstva
školstva Slovenskej republiky zo 7. júna 2005 č. CD 2005-13884/14627, poskytnuté súdu
v inej právnej veci, založené na č.l. 76 a 77 spisu súdu prvého stupňa). Uvedené metódy
pri svojej pracovnej činnosti využívala i žalobkyňa, ako učiteľka Materskej školy v Š.
(porovnaj pedagogické diagnostiky dieťaťa na č.l. 20 až 25 spisu súdu prvého stupňa).
Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná ani
dovolacia námietka žalovanej, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj
správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,
rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté
vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka v dovolacom konaní podala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť jej trovy tohto konania v sume 1 250,-- Sk za jeden úkon právnej služby (§ 243b
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva
v odmene advokátky za jednu právnu službu, ktorú poskytla žalobkyni vypracovaním
vyjadrenia zo 4. mája 2007 k dovolaniu žalovanej (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej
odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 41,82 € (1 260,-- Sk), čo s náhradou
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), t.j. 5,44 € (164,-- Sk),
predstavuje spolu 47,27 € (1 424,--Sk).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková