Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
eb3/371944.021388.pdf
PDF · 87.39 KB
No categories available
9Sžso/31/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. B., bytom Ž., Ul. S.
proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny SR Bratislava, pracovisko
Banská Bystrica, Zvolenská cesta č. 27, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 23S 194/2007-40 zo dňa 14.11.2007 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S 194/2007-40 zo dňa 14.11.2007, p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia, ktorým žalovaný správny orgán zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým žalobkyni nebol priznaný peňažný
príspevok na osobnú asistenciu.
Krajský súd dôvodil tým, že predmetom ako druhostupňového správneho konania tak
i prieskumného konania súdom je otázka priznania peňažného príspevku na osobnú
asistenciu. Odvolací správny orgán vychádzal z ustanovenia § 58 ods. 5 zákona o sociálnej
pomoci, ktorý stanovuje, že osobná asistencia občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím je
zameraná na zmiernenie a prekonanie znevýhodnenia prístupu k veciam osobnej potreby
a stavbám občianskej vybavenosti , na umožnenie styku so spoločenským prostredím, na
sprístupnenie informácií, na zabezpečenie nevyhnutných životných úkonov ako práce
v domácnosti, za účelom ktorým sa poskytuje občanovi osobný asistent. Tým sa podporuje
nezávislosť z hľadiska jeho pracovných, vzdelávacích, rodinných, občianskych aktivít
a sleduje sa účel jeho spoločenskej integrácie. Nakoľko žalobkyňa je od roku 2005
- 2 -
práceneschopná, a teda v stave liečby, podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je možné
predpokladať jej integráciu do spoločnosti práve s ohľadom na jej nevyhnutnú liečbu, a preto
ani nebol navrhnutý peňažný príspevok na osobnú asistenciu na zabezpečenie tejto integrácie.
Krajský súd sa plne stotožnil s týmto právnym záverom žalovaného, ako i stým,
pokiaľ žalovaný poučoval žalobkyňu o možnosti požiadať príslušný mestský úrad
o poskytovanie opatrovateľskej služby na zmiernenie jej poúrazového stavu. Po skončení
práceneschopnosti jej doporučil opätovne požiadať o peňažný príspevok. Z uvedeného je
zrejmé, že práve existencia stavu práceneschopnosti žalobkyne, i keď ju namieta, je dôvodom
a právnou prekážkou pre nepriznanie tohto kompenzačného príspevku na osobnú asistenciu.
I podľa názoru krajského súdu je nevyhnutné, aby žalobkyňa sa v rámci oficiálnej
práceneschopnosti podrobovala liečebnému režimu, ktorý sám o sebe jej neumožňuje
plnohodnotnú integráciu do spoločnosti a po ukončení práceneschopnosti je možné opätovne
posúdiť možnosť priznania požadovaného príspevku.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa odvolanie a žiadala zrušiť
prvostupňový rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobkyňa žiadala rozhodnúť
v odvolacom konaní bez jej prítomnosti. V dôvodoch odvolania žalobkyňa uviedla, že
rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe iného skutkového stavu a to, že je
v súčasnosti nezamestnaná i napriek tomu, že je zamestnaná od 01.11.1991. Uviedla, že je
toho času už invalidnou dôchodkyňou (časť II odvolania). V časti III naproti tomu tvrdila, že
jej zdravotný stav je tak vážny, že ani do budúcnosti sa nebude môcť zamestnať. V časti IV
odvolania vzniesla námietky proti obsahu Dotazníka pre účely stanovenia rozsahu osobnej
asistencie a v časti V navrhla, aby súd vychádzal pri rozhodovaní z ustanovenia § 58 ods. 5 a
§ 58 ods. 3 písm. a/ zákona č. 195/1998 Z. z.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal prvostupňový rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.
- 3 -
Zo spisovej dokumentácie nepochybne vyplýva, že pre účely zákona č. 195/1998 Z. z.
žalobkyňu nie je možné považovať za osobu vykonávajúcu zamestnanie, keďže nespĺňa ani
jednu z podmienok uvedených v § 58a zákona. Preto neposúdenie veci podľa § 58 ods. 3
písm. a/ zákona č. 195/1998 Z. z. žalovaným, ako aj krajským súdom odvolací súd nemohol
považovať za rozporné so zákonom. Právne posúdenie veci podľa § 58 ods. 3 písm. b/ zákona
tak, ako žalovaný rozhodol považuje aj odvolací súd za vecne správne. Účel osobnej
asistencie uvedený v § 58 ods. 5 zákona, ako sa toho aj žalobkyňa domáha, môže byť
v prípade vykonávania osobnej asistencie manželom žalobkyne naplnený len za podmienok §
58 ods. 3 písm. b/ zákona, čo však z posudkov, ktoré sú podkladom pre rozhodnutia,
nevyplýva. Osobnú asistenciu môže vykonávať rodinný príslušník len v prípadoch, kedy
odkázanosť občana na osobnú asistenciu je najmenej 14 hodín denne. V danom prípade však
doba potrebnej asistencie bola v konaní ustálená na 2 hodiny a 10 minút denne, pričom
v posudku podanom v odvolacom konaní už tento príspevok navrhnutý nebol.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu , ako vecne správny podľa §
219 O.s.p. potvrdil.
Účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, keďže žalobkyňa
v odvolacom konaní úspešná nebola a žalovanému trovy nevznikli.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. januára 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
Zuzana Katuščáková predsedníčka senátu