Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4SžoKS/67/2005

Najvyšší súd 4 Sž-o-KS 67/2005

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej

veci žalobcu C., s. r. o., so sídlom X., zastúpeného JUDr. R., advokátom v Ž., proti

žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Žilina, Nám. A.

Hlinku č. 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. V/256/675/04/Jar

zo dňa 30. januára 2004 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa

18. februára 2005 č. k. -39, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 18. februára 2005 č. k. -39 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

24 Sž-o-KS 67/2005

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým

žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Kysucké Nové Mesto

č. /Mrň zo dňa 30. septembra 2003, ktorým bola žalobcovi podľa § 44

ods. 5 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

vyrubená zvýšená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2000 vo výške

276.324,--Sk.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

(, v spojení s a nasl. ) dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec

po právnej stránke súladne so zákonom, a preto žaloba je nedôvodná. Pri svojom rozhodovaní

prvostupňový súd vychádzal z obsahu správneho spisu a z ustanovení § 20 ods. 1 a ods. 2,

písm. a/ a d/ o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších prepisov,

keď žalobca porušil , o dani z pridanej hodnoty.

Obsahom správneho spisu mal krajský súd za preukázané, že v rokoch 1997 až 1999

prebiehali bežné obchodnoprávne vzťahy medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou A., a.

s., Č. na základe sprostredkovania tejto obchodnej činnosti v minulosti spoločnosťou H., s. r.

o., T., preto už nebol žiaden reálny základ v uzatvorení novej sprostredkovateľskej zmluvy

v roku 2000 a túto krajský súd považoval za účelovú; naviac nebolo preukázané, že

sprostredkovateľská služba bola poskytnutá a ani, že by bola v roku 2000 uskutočnená za

účelom zdaniteľných plnení žalobcu, keď, ako správne argumentuje i žalovaný správny orgán,

samotná zmluva o sprostredkovaní zo dňa 3.1.2000 bola uzavretá až po uzatvorení zmluvy

medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou A., a. s. Č. zo dňa 11.1.1999.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, že

žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nemal v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že

doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (, a , v znení účinnom do

31.8.2005). Namietal výpoveď svedkyne bývalej konateľky spoločnosti H., s. r. o., T. Zotrval

na svojich tvrdeniach, že sporné sprostredkovania boli uskutočnené a že žalobca splnil

34 Sž-o-KS 67/2005

zákonné podmienky odpočtu v zmysle § 20 zákona o DPH. Žiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhol napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Žiline potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza námietky,

ktoré nemajú vplyv na zistený skutkový stav a závery z neho vyplývajúce v súvislosti

s predmetným nárokom na odpočet dane u žalobcu. Podľa žalovaného krajský súd aplikoval

a vykladal ustanovenia príslušných právnych predpisov správne a dospel k správnemu

rozhodnutiu vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( )

na prejednanie odvolania žalobcu nariadil na deň 7.2.2007 odvolacie pojednávanie,

na ktorom vyšlo najavo, že na majetok žalobcu bol uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 15. februára 2006 pod sp. zn. vyhlásený konkurz, z ktorého dôvodu

podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov s poukazom na ustanovenie o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov došlo k prerušeniu odvolacieho konania.

Správkyňa konkurznej podstaty návrh na pokračovanie v prerušenom konaní nedala. Po tom,

čo zákonná prekážka prerušenia odvolacieho konania odpadla, keď uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo 7. októbra 2007 č. k. –KI-178 bol konkurz

vyhlásený na majetok žalobcu zrušený, odvolací súd znova preskúmal napadnutý rozsudok,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 a v spojení s veta prvá ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1

v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a

44 Sž-o-KS 67/2005

právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom

konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi

zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,

zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Zo o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky

skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom

(§ 29 ods. 1, ods. 8 cit. zákona).

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov ( ). Objasnenie všetkých otázok, okolností,

či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového

subjektu ( ). Na tento účel má správca dane využiť

prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení ),

ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej

povinnosti), pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo

podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,

ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností

nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona č.

).

Podľa druhá veta v odôvodnení rozhodnutia sa

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie

dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že

odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).

54 Sž-o-KS 67/2005

Podľa pri uplatňovaní daňových predpisov

v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa (v znení platnom do 31.12.2001) platiteľ

má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely

uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje inak. Ak platiteľ

zdaniteľné plnenie prijme na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení a zároveň aj na iný

účel ako na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení, má nárok na odpočet dane

v pomernej výške zodpovedajúcej rozsahu použitia prijatého zdaniteľného plnenia

na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení.

Podľa (v znení platnom do 31.12.2001) platiteľ

má nárok na odpočet dane, ak

a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13),

b) daň na vstupe zaúčtoval,

c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,

d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad

o zaplatení dane, pričom dokladom o zaplatení dane v prípade, že daň na vstupe je 200.000,--

Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky alebo

doklad o platbe na pošte poštovou poukážkou.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli

prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne

podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Daňový doklad spôsobilý

k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna

fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov spočíva v tom, že

platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré sú určené

na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, že došlo

k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému

64 Sž-o-KS 67/2005

vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje

všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemožno iba

stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad ako aj z obsahu

administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov

i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj

v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia

podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2, písm. a/ ani § 20 ods. 1 zákona

č. (v znení platnom do 31.12.2001). Ani prevzatie úhrady v hotovosti nie je

dôkazom o uskutočnení zdaniteľného plnenia – služby sprostredkovania (§ 20 ods. 2, písm. d/

).

Podľa § 44 ods. 1 zákona o DPH z kladného rozdielu medzi vlastnou daňovou

povinnosťou zistenou daňovým úradom a vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou

v daňovom priznaní sa určí zvýšenie dane vo výške 50 %.

Podľa § 44 ods. 5 zákona o DPH zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej

daňovým úradom a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní sa určí zvýšenie

dane vo výške 50 % v prípade, že nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní bol vrátený

podľa § 23. V prípade, že nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní nebol vrátený

podľa § 23, určí sa zvýšenie dane vo výške 50 % z vlastnej daňovej povinnosti zistenej

daňovým úradom a zvýšenie dane najviac vo výške 10 % z nadmerného odpočtu uvedeného v

daňovom priznaní.

Z citovaných ustanovení § 44 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH je zrejmé, že zvýšenie

dane uloží správca dane z kladného rozdielu medzi vlastnou daňovou povinnosťou zistenou

daňovým úradom a vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní.

Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, že žalobcovi

bol rozdiel dane vyrubený správcom dane z dôvodu nesplnenia podmienok pre uplatnenie

nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty uvedených v § 20 ods. 2 písm. a/ a písm. d/

v súlade so zákonom, na základe čoho žalovaný správny orgán

postupoval v súlade s ustanovením § 44 ods. 5 zákona o DPH a určil zvýšenie dane. Tento

jeho postup bol v súlade so zákonom.

74 Sž-o-KS 67/2005

Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa

nebol podrobne vyporiadal už krajský súd a neuviedol ani také skutočnosti, ktoré by

spochybňovali vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia. Odvolací súd ešte

poznamenáva, že predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie týkajúce sa

zvýšenia dane podľa vo výške 50 % zo súčtu vlastnej

daňovej povinnosti zistenej daňovým úradom dňa 2.9.2003 a nadmerného odpočtu uvedeného

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 2000; na základe žaloby v predmetnej

veci súd teda nemohol už preskúmavať zákonnosť rozhodnutí o uložení vlastnej daňovej

povinnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a preto podľa

v spojení s veta druhá napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Žiline potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a , nakoľko žalobca

v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 28. januára 2009

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth