Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/174/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci navrhovateľov 1/ J. V., bytom P., 2/ D. P., bytom P., 3/ Ing. Ľ. V., bytom B.,

4/ B. N., bytom B., 5/ A. V., bytom T., 6/ A. V., bytom Š., proti odporkyni Slovenskej

republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava,

zastúpenej Krajským úradom v .P., o zaplatenie finančnej náhrady za nehnuteľnosti,

vedenej na Okresnom súde v Poprade pod sp.zn. , o dovolaní odporkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. januára 2007, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporkyne z a m i e t a .

Navrhovateľom 1/ až 6/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Poprade medzitýmnym rozsudkom zo dňa 24. marca 2006, č.k.

11 C 1300/1999 – 148, rozhodol, že odporkyňa má povinnosť poskytnúť navrhovateľom 1/ až

6/ finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené na základe vyhlášky Ministerstva

zdravotníctva zo dňa 3.2.1949 č. 29/1949 Úradného vestníka, a ktoré boli následne

zdemolované, a to vo výške, ktorá bude určená v rozsudku vo veci samej. Mal za to, že

navrhovatelia 1/ až 6/ ako právni nástupcovia po nebohom A. V., ktorý bol osobou

oprávnenou, riadne a v lehote uplatnil svoj nárok na finančnú náhradu za zdemolované

nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené vyhláškou Ministerstva zdravotníctva ČSR zo dňa

3.2.1949 o znárodnení prírodných liečivých zdrojov a kúpeľného majetku v osade Ľ. K. (obec

Ľ. v okrese K.). Dospel preto k záveru, že preukázali splnenie všetkých zákonných

podmienok v zmysle o mimosúdnych rehabilitáciách.

Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne rozsudkom zo dňa 23. januára 2007

sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a proti svojmu rozsudku pripustil

dovolanie. Vychádzal zo záverov vyjadrených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. zo dňa 20.8.1999, že pri reštitučných nárokoch ide o nároky

mimoriadne až v takej výraznej odlišnosti, že je pri nich odôvodnený aj mimoriadny postup

všeobecných súdov so zreteľom na formu a obsah, ako aj spôsob uplatnených nárokov.

Netýka sa to len výkladu o mimosúdnych rehabilitáciách.

Zmiernenie krivdy spočíva aj v poskytnutí finančnej náhrady a deje sa tak vždy, ak bol

preukázaný protiprávny postup v dôsledkoch politickej perzekúcie alebo porušenia všeobecne

uznávaných ľudských práv a slobôd. O skutočnej držbe v riešenej veci hovorila vyhláška

Ministerstva zdravotníctva ČSR č. VII/3-15-921-1948 zo dňa 3.2.1949, a to doslovne :

„Znárodneniu podliehajú nehnuteľnosti napísané vo vložke č. X. kat.úz. Ľ., Ľ. K. –

vlastníctvo A. V. titulom skutočnej držby a kúpy / PZKN vlastníctvo rímskokatolíckej

cirkevnej katolíckej obce Ľ. K. v celosti.“ Na základe uvedeného bolo zrejmé, že v danej veci

nebolo možné uplatniť tzv. intabulačný princíp, ktorý platil na území Slovenska do konca

roka 1950, vzhľadom na vykonané dokazovanie. K zmene vlastníctva k nehnuteľnostiam v

predmetnej veci došlo aj bez povinného zápisu do pozemkovej knihy, lebo vlastníctvo A. V.

bolo na základe skutočnej držby a kúpy preukázané. Súhlasil so súdom prvého stupňa, že

vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol formálny vlastník, ale právny predchodca

navrhovateľov 1/ až 6/ a táto skutočnosť bola potvrdená aj štátnym orgánom, t.j.

Ministerstvom zdravotníctva ČSR, ktoré presne vo vyhláške špecifikovalo, čo je predmetom

znárodnenia podľa vtedy platného .

Odvolací súd v zmysle ustanovenia do 31.8.2005 vyslovil, že

dovolanie proti tomuto rozsudku je prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu považoval, či zápis na nového

vlastníka nehnuteľnosti, konkrétne A. V., ak nebol formálne vykonaný, alebo iná právna

norma rozhodného obdobia ako aj ďalšie listinné dôkazy (kúpna zmluva, potvrdenky

o splatení kúpnej ceny nehnuteľnosti) mohli osvedčiť a preukázať nárok podľa zákona č.

o mimosúdnych rehabilitáciach.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala 27. marca 2007 odporkyňa dovolanie.

Žiadala rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania podložila ustanovením a jeho dôvodnosť ustanovením

ods. 2 písm. c/ , teda tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Uviedla, že odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že v konaní ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Vytýkala odvolaciemu súdu i súdu prvého stupňa, že

nesprávne považoval nebohého A. V. a jeho právnych nástupcov za oprávnené osoby podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách, keď mali za preukázané, že

pôvodný navrhovateľ bol vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Ani pôvodný navrhovateľ,

ani jeho právni nástupcovia však náležite nepreukázali, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

uplatneného nároku, boli v čase ich znárodnenia vo vlastníctve A. V., keďže dotknuté

nehnuteľnosti sú pozemnoknižne zapísané ako vlastníctvo Rímsko – katolíckej cirkevnej obce

v Ľ. K.. Navrhovatelia nepredložili výpis z pozemkovej knihy, v ktorom sú tieto

nehnuteľnosti zapísané ako vlastníctvo A. V., ani kúpnu zmluvu, ktorou A. V. nehnuteľnosti

odkúpil od Rímsko – katolíckej cirkevnej obce v Ľ. K.. Odporkyňa spochybnila oprávnenosť

tvrdenia navrhovateľov, že vlastníctvo nehnuteľností A. V. bolo preukázané znárodňovacou

vyhláškou Ministerstva zdravotníctva zo dňa 3. februára 1949. Navrhovatelia tvrdili, že štát

v čase znárodnenia mal nepochybne k dispozícii aj kúpnu zmluvu a musel byť vyhotovený aj

geometrický plán na oddelenie parciel; tieto tvrdenia nepodložili dôkazmi. Poukázala

na zásadu intabulácie, tzv. že intabulačný princíp platil na území Slovenska do konca roka

1950 (do účinnosti , ). Podľa neho sa na zmenu

vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval povinný zápis do pozemkovej knihy. Takýto zápis

na nového vlastníka nehnuteľností A. V. nebol do znárodnenia týchto nehnuteľností

v pozemkovej knihe vykonaný. Dovolateľka nespochybnila skutočnosť, že A. V. splatil časť

dohodnutej kúpnej ceny na základe dohody medzi Rímsko – katolíckou cirkevnou

majetkovou spoločnosťou v Ľ. K. a A. V. zo dňa 4. októbra 1946. Podľa tejto dohody bola

dohodnutá cena za Ľ. K. s inventárom 190 000,- Kčs plus poplatky spojené s odpredajom

a kúpou. Kúpnu cenu mal kupujúci A. V. zaplatiť tak, že zloží ihneď zálohu 50 000,- Kčs,

ďalších 50 000,- Kčs zaplatí pri uzavretí kúpnej zmluvy a zvyšnú sumu 90 000,- Kčs zaplatí

po pozemnoknižnom zápise. Predloženými potvrdeniami bolo preukázané, že A. V. zaplatil

predávajúcemu v splátkach spolu 180 000,- Kčs z celkovej dohodnutej kúpnej ceny

190 000,- Kčs. Ďalej bolo predložené potvrdenie o tom, že A. V. vložil na účet Daňového

úradu K. sumu 6 247,20 Kčs. Tieto dôkazy podľa dovolateľky nepreukázali, že bola

uzatvorená kúpna zmluva tak, ako predpokladala dohoda zo dňa 4.10.1946. Rovnako nebolo

dokázané, že bola splatená celá dohodnutá suma. Poukázala aj na to, že medzi dotknutými

nehnuteľnosťami uvedenými v rozsudku, sú aj parcely č. X. les a č. X. lúka, ktoré nebolo

možné posudzovať podľa , pretože ide o nehnuteľnosti

poľnohospodárskeho charakteru, ktoré nie sú predmetom zmiernenia majetkových krívd

podľa § 1 ods. 4 uvedeného zákona. Prvostupňový súd tiež nevyriešil otázku, podľa akého

reštitučného titulu nárok na finančnú náhradu navrhovateľom priznal, keďže v medzitýmnom

rozsudku to neuviedol. S touto otázkou sa náležíte nevysporiadal ani odvolací súd. Podľa

názoru dovolateľky v danom prípade nebolo preukázané znárodnenie vykonané v rozpore s

vtedy platnými zákonnými predpismi ( ), na ktoré

poukazovali navrhovatelia.

Navrhovatelia 1/ až 6/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že § 3 ods. 1 zákona

č. o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý definuje pojem oprávnenej osoby

na uplatnenie nárokov podľa tohto zákona, nedefinuje dôkazné prostriedky, ktorými možno

preukázať, kto je oprávnenou osobou a rovnako ani , ,

ktorý stanovuje postup Ministerstva financií pri posudzovaní žiadosti o finančnú náhradu. Išlo

by o zásah do procesných noriem , ktoré pojednávajú

o dôkazných prostriedkoch, a nie je preto možné považovať

a , za špeciálnu úpravu týkajúcu sa dokazovania

vo vzťahu k ust. a nasl. Za smerodajné v tomto smere považovali znenie

podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,

najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Mali za to, že dôkazy ktoré

predložili navrhovatelia 1/ až 6/ v priebehu konania existenciu vlastníckeho práva ich

právneho predchodcu priamo preukázali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, v ktorom

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok v rozsahu podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že dovolanie je neopodstatnené.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle

vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu,

pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade,

okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa a ,

môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom

rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací

súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného

dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád

však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolateľka ani vo svojom dovolaní

nenamietala, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Dovolanie je v danej veci prípustné podľa , t.j. len preto, že jeho

prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bola dovolateľka

oprávnená jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd

dovolanie pripustil. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený; na ich

riešenie nie je ani vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá ).

Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať

skutkovými otázkami, ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola

odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.

Tým, že odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie za účelom

posúdenia otázky, či zápis na nového vlastníka nehnuteľnosti, konkrétne A. V., ak nebol

formálne vykonaný, alebo iná právna norma rozhodného obdobia ako aj ďalšie listinné

dôkazy (kúpna zmluva, potvrdenky o splatení kúpnej ceny nehnuteľnosti), mohli osvedčiť

a preukázať nárok podľa o mimosúdnych rehabilitáciách, vytvoril

odporkyni procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní preverenia správnosti

odvolacím súdom zaujatého právneho názoru, že preukázaním iných právnych skutočností,

významných pre zaujatie názoru o vlastníckom práve k nehnuteľnosti fyzickej osoby, je

splnená podmienka na preukázanie splnenia podmienok pre posúdenie oprávnenej osoby

v zmysle o mimosúdnych rehabilitáciach. Z dovolania ale

vyplýva, že odporkyňa správnosť tohto názoru odvolacieho súdu nespochybňuje. Je preto

zrejmé, že dovolateľka uvedenú procesnú možnosť nevyužila. Keďže dovolací súd je viazaný

dovolaním a odporkyňa v dovolaní nespochybnila správnosť právnych záverov odvolacieho

súdu pri riešení otázky, pre ktorú pripustil dovolanie, nebolo na základe tohto dovolania

možné pristúpiť k posúdeniu správnosti riešenia odvolacím súdom stanovenej otázky.

Pokiaľ odporkyňa namietala, že dôkazy, ktoré nespochybnila v pôvodnom konaní

a ani v dovolaní, nepreukázali, že bola uzavretá kúpna zmluva tak, ako to predpokladala

dohoda z 4.10.1946 a že nebolo preukázané, že bola splatená celá dohodnutá kúpna cena,

a tiež že nebola vyriešená otázka, podľa akého reštitučného nároku bol priznaný nárok

na finančnú náhradu, ide dovolanie nad prípustný rámec predmetu preskúmania. Niet totiž

pochýb, že odvolací súd pripustil dovolanie podľa len preto, aby bolo

možné v dovolacom konaní posúdiť správnosť ním zvoleného riešenia (všeobecnej) právnej

otázky, či možno dokazovaním podľa všeobecného predpisu ()

v súdnom konaní preukázať nárok podľa o mimosúdnych

rehabilitáciách v konkrétnom prípade.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka v dovolaní, ktoré smeruje proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, na jednej strane neuplatnila, čo mohla, na druhej

strane sa však domáhala toho, na čo ju pripustenie dovolania neoprávňovalo. Dovolací súd

preto jej dovolanie zamietol ( ).

Úspešným navrhovateľom 1/ až 6/ ( v spojení s a )

dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože nepodali návrh na ich

priznanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková