Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0bd/372855.0e8647.pdf
PDF · 129.07 KB
No categories available
3Cdo/225/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej
v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v P., zastúpeného Mgr. J., advokátom so sídlom v D.,
proti žalovanému M., bývajúcemu v P., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde
Prievidza pod sp. zn. 8 C 259/2000, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline zo 14. novembra 2007 sp. zn. 6 Co 81/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline zo 14. novembra 2007 sp. zn. 6 Co 81/2007 z a m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prievidza rozsudkom z 21. septembra 2006 č.k. 8 C 259/2000-188
v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. septembra 2006 č.k. 8 C 259/2000-191 uložil
žalovanému povinnosť v lehote 15 dní písomne sa ospravedlniť žalobcovi v liste
adresovanom na sekretariát P., a.s. P. za to, že v období od januára 1999 do júla 1999 viackrát
telefonicky oplzlo nadával žalobcovi a vyhrážal sa mu zabitím, čo u žalobcu vyvolalo obavu
o jeho život a život členov rodiny. Zároveň žalovaného zaviazal v lehote 30 dní zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk; v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalobcu i žalovaného zaviazal k povinnosti v lehote 3 dní nahradiť štátu trovy, a to
každého po 427 Sk. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný tým, že na adresu žalobcu používal urážajúce
a znevažujúce výrazy, sa dopustil konania, ktorým zasiahol do osobnostných práv žalobcu
chránených Občianskym zákonníkom. Preto žalovanému uložil povinnosť sa žalobcovi
ospravedlniť. Nakoľko zásahy do osobnosti žalobcu boli tak závažnej povahy, že mali za
následok zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ospravedlnenie
nepovažoval za postačujúce a priznal žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo výške 100 000 Sk a v prevyšujúcej
časti (žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk) žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a o povinnosti oboch účastníkov
zaplatiť trovy štátu, vzniknuté preddavkovaním svedočného vo výške 854 Sk, podľa § 148
ods. l O.s.p.
Na odvolanie oboch účastníkov Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 14. novembra
2007 sp. zn. 6 Co 81/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím
rozsudkom potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi, ďalej vo
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o povinnosti účastníkov nahradiť
trovy štátu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že žalobu
zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že
vulgárnymi telefonátmi žalovaného na osobu žalobcu, ktoré preberali zamestnanci
sekretariátu a.s. P., v ktorej žalobca zastával významnú funkciu, bolo zasiahnuté do
osobnostných práv žalobcu chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto v časti
ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom
súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky, za ktorých je možné
žalobcovi priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval
poskytnutie morálnej satisfakcie napísaním ospravedlnenia, nakoľko skutočnosti, na ktoré
poukazoval žalobca, a to že v dôsledku týchto telefonátov z akciovej spoločnosti odchádzali
zamestnanci, že malo dôjsť k ukončeniu kontaktov s obchodnými partnermi, sú okolnosťami,
na ktoré môže poukazovať predmetná obchodná spoločnosť vo vzťahu správania sa
žalovaného k jej zamestnancovi – žalobcovi. Dodal, že by bolo iné, ak by v súvislosti
s predmetným konaním žalovaného samotná spoločnosť voči žalobcovi ako jej vedúcemu
zamestnancovi vyvodzovala nejaké konkrétne postihy a opatrenia, kedy by bolo možné
uvažovať o prípadnej nemajetkovej ujme, prípadne o náhrade škody; tieto okolnosti však
v konaní neboli zistené. Keďže žalobca nepreukázal takú reakciu svedčiacu o znížení
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ
žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na
porovnateľný úspech účastníkov v konaní.
Žalobca podal proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozsudok
prvostupňového súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobu zamietol,
dovolanie a žiadal, aby dovolací súd v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, keď považoval napísanie
ospravedlnenia žalovaným za dostačujúce ujme, spôsobenej mu inkriminovanými telefonátmi
na jeho osobu. Mal za to, že mu prináleží aj materiálna satisfakcia, nakoľko žalovaný vedome
a veľmi hrubým spôsobom zasiahol do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Podľa neho
počínanie žalovaného pri inkriminovaných telefonátoch a ich dosah na jeho osobnostné
vzťahy v rodinnom, spoločenskom a pracovnom okruhu jeho aktivít bolo a stále je možné
hodnotiť ako úplne neadekvátny spôsob správania sa, ktorý svojou intenzitou dosahuje
v podstate maximálne možnú mieru pri verbálnom ataku voči druhej osobe. V dôsledku
týchto telefonátov bol nútený zabezpečiť ochranu najbližšej rodiny súkromnou bezpečnostnou
službou, zaviesť obmedzenia v obchodnej spoločnosti. Nesúhlasil so záverom odvolacieho
súdu, že protiprávne konanie žalovaného nepresiahlo rámec jeho bydliska a práce a poukázal
na to, že ako predseda predstavenstva spoločnosti P., a.s. vzhľadom na jej široké obchodné
a územné aktivity vstupoval do obchodných, spoločenských a verejných vzťahov v úplne
diametrálne odlišnom rozsahu ako bežný občan.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie
nie je opodstatnené.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že napadol dovolaním rozsudok odvolacieho
súdu vo výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk tak, že žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa zamieta.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Iná vada, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád uvedených v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia, avšak právne významnou (relevantnou) je len vtedy, ak by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dôsledkom tejto vady je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Z dovolania žalobcu nevyplýva o akú inú vadu sa jedná a preskúmavaním rozhodnutia
odvolacieho súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dovolací súd nezistil, že by konanie
odvolacieho súdu bolo takouto vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
postihnuté. Ak mal žalobca na mysli, že táto vada spočíva v procesnom pochybení súdu, keď
nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k mylnému záveru, že neboli splnené
predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorý záver, podľa žalobcu, odporuje výsledkom vykonaného
dokazovania, nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ktorá by
v takomto prípade naplňovala predpoklady dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nie je nesúhlas
dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť
takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy
nevykonávajú (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.
Jediným žalobcom uplatneným dovolacím dôvodom, ktorý je z hľadiska § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. prípustný je, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Predmetom súdneho posudzovania
môžu byť len právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani
vybavený procesnými prostriedkami (§ 234a ods. 2, veta druhá O.s.p.)].
Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na
ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych
foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za
prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna
spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu
a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných
práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (viď § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (viď § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ je pre samotný vznik práva na
poskytnutie morálneho zadosťučinenia postačujúce čo i len ohrozenie chránených
osobnostných práv (t.j. reálna možnosť, že určité konanie objektívne má alebo môže mať za
následok napr. zníženie vážnosti fyzickej osoby alebo ujmu na jej cti), pre vznik práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch samotné takéto ohrozenie chránených osobnostných
práv nestačí - zákon totiž vyžaduje, aby ku kvalifikovanej ujme spôsobenej neoprávneným
zásahom aj skutočne došlo. Treba pritom zdôrazniť, že vznik práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vždy podmienený existenciou príčinnej súvislosti medzi neoprávneným
zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z chránených hodnôt
a vznikom kvalifikovanej nemajetkovej ujmy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že
odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval dôsledne
v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a náležito zohľadnil závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj všetky okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti žalobcu došlo. S hodnotením jeho intenzity, trvania, rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti ako
i ohlasu na neoprávnený zásah tak ako ich posúdil odvolací súd, sa dovolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a zhodne má za to, že v danom prípade nie sú splnené predpoklady pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
ide o vyjadrenie miery, akou bola neoprávneným zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť
žalobcu v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú tento zásah vyvolal
v rodinnom, pracovnom či inom prostredí dotknutej fyzickej osoby. Prípustnosť peňažnej
satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená so zvlášť
citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje
a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou
primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. O tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Z dokazovania vykonaného v konaní bolo síce preukázané, že telefonáty žalovaného
mali určitý negatívny vplyv na osobný, spoločenský a pracovný život žalobcu, avšak reakcie
v týchto oblastiach života nesvedčili o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti
v značnej miere tak ako to predpokladá ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobcovi, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, sa nepodarilo hodnoverne
preukázať, že predmetný neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv mal skutočne za
následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti jeho osoby v spoločnosti v značnej miere a že
v danom prípade nestačí len priznanie zadosťučinenia podľa § 13 ods. l Občianskeho
zákonníka. Táto forma zadosťučinenia je totiž právnym inštitútom výnimočnej povahy, ktorý
sa uplatní len za splnenia zákonom stanovených predpokladov, ktoré ale v predmetnej veci
naplnené neboli. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, vedúce
k zamietnutiu žaloby v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tieto si
osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj
správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,
rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté vadou
uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu žalovanému nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková