Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/225/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej

v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v P., zastúpeného Mgr. J., advokátom so sídlom v D.,

proti žalovanému M., bývajúcemu v P., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo 14. novembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo 14. novembra 2007 sp. zn. z a m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 21. septembra 2006 č.k. -188

v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 29. septembra 2006 č.k. -191 uložil

žalovanému povinnosť v lehote 15 dní písomne sa ospravedlniť žalobcovi v liste

adresovanom na sekretariát P., a.s. P. za to, že v období od januára 1999 do júla 1999 viackrát

telefonicky oplzlo nadával žalobcovi a vyhrážal sa mu zabitím, čo u žalobcu vyvolalo obavu

o jeho život a život členov rodiny. Zároveň žalovaného zaviazal v lehote 30 dní zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk; v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Žalobcu i žalovaného zaviazal k povinnosti v lehote 3 dní nahradiť štátu trovy, a to

každého po 427 Sk. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný tým, že na adresu žalobcu používal urážajúce

a znevažujúce výrazy, sa dopustil konania, ktorým zasiahol do osobnostných práv žalobcu

chránených . Preto žalovanému uložil povinnosť sa žalobcovi

ospravedlniť. Nakoľko zásahy do osobnosti žalobcu boli tak závažnej povahy, že mali za

následok zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ospravedlnenie

nepovažoval za postačujúce a priznal žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Za primeranú nemajetkovú ujmu považoval náhradu vo výške 100 000 Sk a v prevyšujúcej

časti (žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk) žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa a o povinnosti oboch účastníkov

zaplatiť trovy štátu, vzniknuté preddavkovaním svedočného vo výške 854 Sk, podľa § 148

ods. l

Na odvolanie oboch účastníkov Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 14. novembra

2007 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím

rozsudkom potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi, ďalej vo

výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o povinnosti účastníkov nahradiť

trovy štátu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, že žalobu

zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, že

vulgárnymi telefonátmi žalovaného na osobu žalobcu, ktoré preberali zamestnanci

sekretariátu a.s. P., v ktorej žalobca zastával významnú funkciu, bolo zasiahnuté do

osobnostných práv žalobcu chránených a nasl. . Preto v časti

ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia v zmysle

považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Nestotožnil sa však so záverom

súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky, za ktorých je možné

žalobcovi priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dostačujúce považoval

poskytnutie morálnej satisfakcie napísaním ospravedlnenia, nakoľko skutočnosti, na ktoré

poukazoval žalobca, a to že v dôsledku týchto telefonátov z akciovej spoločnosti odchádzali

zamestnanci, že malo dôjsť k ukončeniu kontaktov s obchodnými partnermi, sú okolnosťami,

na ktoré môže poukazovať predmetná obchodná spoločnosť vo vzťahu správania sa

žalovaného k jej zamestnancovi – žalobcovi. Dodal, že by bolo iné, ak by v súvislosti

s predmetným konaním žalovaného samotná spoločnosť voči žalobcovi ako jej vedúcemu

zamestnancovi vyvodzovala nejaké konkrétne postihy a opatrenia, kedy by bolo možné

uvažovať o prípadnej nemajetkovej ujme, prípadne o náhrade škody; tieto okolnosti však

v konaní neboli zistené. Keďže žalobca nepreukázal takú reakciu svedčiacu o znížení

dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ

žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa a vzhľadom na

porovnateľný úspech účastníkov v konaní.

Žalobca podal proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozsudok

prvostupňového súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobu zamietol,

dovolanie a žiadal, aby dovolací súd v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, keď považoval napísanie

ospravedlnenia žalovaným za dostačujúce ujme, spôsobenej mu inkriminovanými telefonátmi

na jeho osobu. Mal za to, že mu prináleží aj materiálna satisfakcia, nakoľko žalovaný vedome

a veľmi hrubým spôsobom zasiahol do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Podľa neho

počínanie žalovaného pri inkriminovaných telefonátoch a ich dosah na jeho osobnostné

vzťahy v rodinnom, spoločenskom a pracovnom okruhu jeho aktivít bolo a stále je možné

hodnotiť ako úplne neadekvátny spôsob správania sa, ktorý svojou intenzitou dosahuje

v podstate maximálne možnú mieru pri verbálnom ataku voči druhej osobe. V dôsledku

týchto telefonátov bol nútený zabezpečiť ochranu najbližšej rodiny súkromnou bezpečnostnou

službou, zaviesť obmedzenia v obchodnej spoločnosti. Nesúhlasil so záverom odvolacieho

súdu, že protiprávne konanie žalovaného nepresiahlo rámec jeho bydliska a práce a poukázal

na to, že ako predseda predstavenstva spoločnosti P., a.s. vzhľadom na jej široké obchodné

a územné aktivity vstupoval do obchodných, spoločenských a verejných vzťahov v úplne

diametrálne odlišnom rozsahu ako bežný občan.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. l ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie

nie je opodstatnené.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že napadol dovolaním rozsudok odvolacieho

súdu vo výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk tak, že žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch sa zamieta.

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie

a

Iná vada, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád uvedených v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia, avšak právne významnou (relevantnou) je len vtedy, ak by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dôsledkom tejto vady je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Z dovolania žalobcu nevyplýva o akú inú vadu sa jedná a preskúmavaním rozhodnutia

odvolacieho súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dovolací súd nezistil, že by konanie

odvolacieho súdu bolo takouto vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

postihnuté. Ak mal žalobca na mysli, že táto vada spočíva v procesnom pochybení súdu, keď

nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k mylnému záveru, že neboli splnené

predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2

, ktorý záver, podľa žalobcu, odporuje výsledkom vykonaného

dokazovania, nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ktorá by

v takomto prípade naplňovala predpoklady dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/

Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle nie je nesúhlas

dovolateľa s vyhodnotením dôkazov odvolacím súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť

takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy

nevykonávajú ( veta druhá ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby

prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.

Jediným žalobcom uplatneným dovolacím dôvodom, ktorý je z hľadiska § 241 ods. 2

písm. c/ prípustný je, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Predmetom súdneho posudzovania

môžu byť len právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani

vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá )].

v ustanovení priznáva každej fyzickej osobe právo na

ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych

foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za

prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna

spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu

a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných

práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13

ods. 1 ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch (viď ). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo (viď ). Pokiaľ je pre samotný vznik práva na

poskytnutie morálneho zadosťučinenia postačujúce čo i len ohrozenie chránených

osobnostných práv (t.j. reálna možnosť, že určité konanie objektívne má alebo môže mať za

následok napr. zníženie vážnosti fyzickej osoby alebo ujmu na jej cti), pre vznik práva na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch samotné takéto ohrozenie chránených osobnostných

práv nestačí - zákon totiž vyžaduje, aby ku kvalifikovanej ujme spôsobenej neoprávneným

zásahom aj skutočne došlo. Treba pritom zdôrazniť, že vznik práva na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je vždy podmienený existenciou príčinnej súvislosti medzi neoprávneným

zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z chránených hodnôt

a vznikom kvalifikovanej nemajetkovej ujmy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že

odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval dôsledne

v zmysle citovaných ustanovení a náležito zohľadnil závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj všetky okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu

do osobnosti žalobcu došlo. S hodnotením jeho intenzity, trvania, rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti ako

i ohlasu na neoprávnený zásah tak ako ich posúdil odvolací súd, sa dovolací súd v celom

rozsahu stotožňuje a zhodne má za to, že v danom prípade nie sú splnené predpoklady pre

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle . Pokiaľ

ide o vyjadrenie miery, akou bola neoprávneným zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť

žalobcu v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú tento zásah vyvolal

v rodinnom, pracovnom či inom prostredí dotknutej fyzickej osoby. Prípustnosť peňažnej

satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená so zvlášť

citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje

a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou

primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. O tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Z dokazovania vykonaného v konaní bolo síce preukázané, že telefonáty žalovaného

mali určitý negatívny vplyv na osobný, spoločenský a pracovný život žalobcu, avšak reakcie

v týchto oblastiach života nesvedčili o znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti

v značnej miere tak ako to predpokladá ustanovenie .

Žalobcovi, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, sa nepodarilo hodnoverne

preukázať, že predmetný neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv mal skutočne za

následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti jeho osoby v spoločnosti v značnej miere a že

v danom prípade nestačí len priznanie zadosťučinenia podľa § 13 ods. l Občianskeho

zákonníka. Táto forma zadosťučinenia je totiž právnym inštitútom výnimočnej povahy, ktorý

sa uplatní len za splnenia zákonom stanovených predpokladov, ktoré ale v predmetnej veci

naplnené neboli. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje

s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, vedúce

k zamietnutiu žaloby v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tieto si

osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,

rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté vadou

uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd napriek tomu žalovanému nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

tohto konania ( v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. februára 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková