Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1obdo/29/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v senáte zloženom Z.. predsedu

JUDr. Jozefa Štefanka a členiek JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej

veci žalobcu: M. a spol., V. S. zast. JUDr. J. V. advokátom, N. H., proti žalovanému: Obec S.

zast. JUDr. J. F. M. T., o zaplatenie 796 057,70 Sk a prísl., na dovolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. marca 2004 č. k. -652 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 30. marca 2004 č. k. -652 z a m i e t a.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 386,51 eur

(11 644,–Sk) na účet jeho právneho zástupcu.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa

v napadnutej časti vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 699 399,30 Sk

s 18 % úrokom z omeškania od 13.08.1997 do zaplatenia.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť oprel o ust. § 238

ods. 3 písm. b/ a odôvodnil podľa ods. l písm. b/, c/

Nesúhlasí s právnym názorom súdu 2. stupňa, podľa ktorého v zmysle § 272 ods. 2 Obch.

zák. písomne uzatvorenú zmluvu možno zmeniť iba písomnou dohodou, čo značí, že pre

posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu sú relevantné len písomné dohody medzi žalobcom

a žalovaným uzatvorené po uzavretí obchodnej zmluvy zo dňa 18. novembra 1994 a nemajú

právny význam ústnej dohody uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným a žalobcom so

subdodávateľom J.N.. Svoj nesúhlas s výkladom ust. § 272 ods. 2 Obch. zák. odvolacím súdom

opiera o ust. § 40 ods. 2 Obč. zák.

Odvoláva sa na znalecký posudok Ing. S. ktorý podľa neho vychádzajúc z listinných

dôkazov a konzultácie s účastníkmi konania a subdodávateľom J.N. ako aj miestneho šetrenia

určil, že finančný podiel prác realizovaných občanmi obce je v rozsahu sumy 609 697,–Sk

a podiel prác realizovaných subdodávateľom J.N. je 581 053,–Sk.

Namieta, že súdy nesprávne posúdili prejavy vôle konajúcich osôb počas realizácie

zmluvy o dielo aj vo vzťahu k subdodávateľovi J. N. a tvrdí, že žalobca prostredníctvom

subdodávateľa vedel, že občania vykonali časť stavebných prác a s ich účasťou súhlasil. Vytýka

súdu l. a 2. stupňa, že nevypočuli svedkov, ktorých v tejto súvislosti navrhol vypočuť.

Uvádza, že o prácach občanov na diele vedel aj J. N. ktorý túto skutočnosť rešpektoval

a cenu diela v tejto časti žalobcovi nefakturoval.

Čo do svedeckej výpovedi I. A. ktorý bol v čase realizácie plynofikácie starostom obce,

ohľadne výkopových prác vykonávaných občanmi, že tieto boli vykonávané nad rámec pôvodnej

zmluvy, že vznikol cenový rozdiel a Z.. toho dôvodu sa nezapočítali výkopové práce občanov

označuje ju za nevieryhodnú, pretože tento svedok bol odvolaný z funkcie starostu v tejto

súvislosti.

Podľa jeho mienky súdy mali prihliadať aj na ust. § 549 Obch. zák. a vyvodiť z neho

právo žalovaného na zníženie ceny diela.

Naďalej tvrdí, že išlo o dohodu medzi ním a žalobcom, nie medzi starostom obce

a subdodávateľom a svoje tvrdenie opiera o skutočnosť, že žalobca vyhral súťaž preto, lebo mal

v ponuke aj výkon prác obcou formou prác občanov a dodávky piesku prostredníctvom PD S.

Pokiaľ ide o dodávku piesku fakturovanej sumou 197 214,50 Sk namieta, že súdy o nej

nerozhodli, on sa však domnieva, že išlo na strane žalobcu o bezdôvodné obohatenie na úkor

žalovaného a mal by ho žalovanému vydať.

Navrhol preto, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodol vec rozsudkom zo dňa

16.05.2006 tak, že dovolanie žalovaného zamietol a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi

trovy dovolacieho konania.

Dovolací súd vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na

zaplatenie nezaplatenej časti ceny diela v sume 796 057,70 Sk a súdy po vykonanom dokazovaní

zaviazali žalovaného na zaplatenie ceny diela v sume 699 399,30 Sk spolu s 18 % úrokom

z omeškania a vo zvyšku bol nárok žalobcu vylúčený na samostatné konanie. Žalovaný namieta,

že žalobca nemá nárok na zaplatenie uplatnenej a priznanej ceny diela, pretože časť prác

vykonali občania a žalovaný dodal piesok. Podľa dovolacieho súdu medzi účastníkmi nie je

sporné, že uzatvorili zmluvu o dielo, ktorej predmetom bola plynofikácia obce S. podľa

projektovej dokumentácie stavby v ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal, že za podmienok

dojednaných v tejto zmluve dodá pre objednávateľa- žalovaného predmet plnenia. Objednávateľ

sa zaviazal, že dokončený predmet plnenia prevezme a zaplatí za jeho zhotovenie dohodnutú

cenu. K tejto zmluve uzatvorili účastníci 2 písomné dodatky, avšak ani zmluva ani spomenuté

dodatky neobsahujú žiaden zo záväzkov žalovaného, ktorý by bol povinný voči žalobcovi splniť,

ktorý by v konečnom dôsledku menil obsah zmluvy v čl. 7 – cena predmetu plnenia a platobné

podmienky. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že výkopové práce vykonané občanmi, ktoré by znížili cenu

diela, dohodol ústne, neuniesol v tomto smere podľa záveru dovolacieho súdu dôkazné bremeno.

Na sťažnosť žalovaného Ústavný súd SR nálezom zo dňa 07.08.2008 č. k. -42

rozhodol, že právo obce S. na súdnu ochranu podľa ods. l

a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl.

20 ods. l , Listiny základných práv a slobôd a čl.

I Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.mája 2006 sp.zn. .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

16. mája 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zaviazal uhradiť Obci S. trovy právneho zastúpenia

v sume 5 788,–Sk na účet jej právneho zástupcu.

Podľa odôvodnenia nálezu Okresný súd Trebišov rozsudkom Z.. 12. decembra 2003 pod

sp. zn. zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 699 399,33 Sk istiny

s príslušenstvom. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu vylúčil na samostatné konanie s tým, že

o trovách rozhodne v konečnom rozhodnutí. Na základe odvolania Krajský súd rozsudkom

z 30. marca 2004 sp. zn. potvrdil prvostupňový rozsudok. Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky rozsudkom zo 16. mája 2006 sp. zn. zamietol s tým, že sťažovateľka

nepreukázala písomnú zmenu zmluvy o dielo v čl. 7 - cena predmetu plnenia a platobné

podmienky (zmluvy o dielo predpokladala, že dodatky k nej, ktoré ju menia, sa uzatvoria

písomne. Na ústne dodatky preto nebolo možné prihliadať) a neuniesla ani dôkazné bremeno, že

výkopové práce občanmi obce mali znížiť cenu diela.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a citovaných ústavných, zákonných a zmluvných

ustanovení dojednaní ústavný súd zistil, že predmetom súdneho konania pred všeobecnými

súdmi bol nárok žalobcu (zhotoviteľa) na zaplatenia 769 057,70 Sk ceny za vykonané dielo –

plynofikáciu obce S. a to na základe obchodnej zmluvy z 18. novembra 1994, vrátane jej

dodatkov. Žalovaná v súdnom konaní, ale aj predtým, namietala výšku stanovenej ceny diela.

Uvedené námietky opierala o predloženú jej argumentáciu, že časť stavebných prác i vecných

plnení súvisiacich s predmetom zmluvy realizovala sama, a teda o túto čiastku mala byť celková

cena diela znížená. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej

nepriznal právny význam lebo k zmene uzavretej obchodnej zmluvy v tomto ohľade nedošlo

v písomnej forme. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný nárok proti nej posúdil teda iba

v dôsledku interpretácie ustanovenia § 272 ods. 2 Obch. zákonníka v spojení s obsahom zmluvy

Z.. 18. novembra 1994 ( jej bod 10.3 a čl. 9 bod 9.2)

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že najvyšší súd hmotnoprávne vec posúdil

predovšetkým Z formálnoprávnych hľadísk. K samotnej vecnej stránke, či boli sťažovateľkou

vykonané práce a poskytnuté vecné plnenia a či sa v ich dôsledku reálne znížila cena diela, ktorá

sa v priebehu súdneho konania (predovšetkým pred okresným súdom) taktiež posudzovala,

najvyšší súd uviedol bez ďalšieho, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, resp. že žiadnym

právne relevantným spôsobom nepreukázala dodávku piesku, a preto chýba právny dôvod na

vyúčtovanie a najmä na zaplatenie piesku žalobcom.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené konštatovanie najvyššieho súdu, ktoré má rovnako

charakter právneho záveru súdu, je v súvislosti s ústavnoprávnym prieskumom sťažnosti

sťažovateľky a jej celkovým postojom k výške požadovaného nároku žalobcu arbitrárne

a neprehľadné a vo svojej podstate môže predstavovať porušenie princípu zákazu „denegatio

iustície“, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou všeobecne uznávaných princípov právneho štátu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v okolnostiach danej veci

(vzhľadom na premet sporu, jeho charakter a správanie účastníkov) bolo potrebné vec posúdiť aj

z iného hľadiska, ako iba z „formálnoprávneho“, pretože podstata obrany sťažovateľky

(i samotného sporu) nesmerovala iba k právnemu posúdeniu zmeny zmluvy z 18. novembra

1994, a pre takéto (nadrámec interpretácie ) existuje

relevantná právna úprava.

Najvyšší súd sa v namietanom rozsudku náležitým spôsobom (skutkovo i právne)

vysporiadal iba s otázkou ako v prerokúvanej veci (vzhľadom na obsah zmluvy z 18. novembra

1994) interpretovať ustanovenie , tieto právne závery podľa

ústavného súdu nevykazujú známky neodôvodnenosti a arbitrárnosti, avšak k samotnej otázke

výšky ceny diela, ktorú sťažovateľka predovšetkým namietala počas celého súdneho sporu, sa

najvyšší súd vyjadril iba tým spôsobom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno. V tomto

smere boli pred nižšími súdmi produkované viaceré dôkazy, s ktorými sa najvyšší súd nijako

nevysporiadal, a podľa názoru ústavného súdu mali skutkový a právny význam nielen vo väzbe

na ustanovenie , ale aj v súvislosti s celkovou obranou

sťažovateľky v súdnom spore, napr. aj pre závery všeobecných súdov, či je v súlade s obsahovou

náplňou inštitútu zmluvy o dielo ( a nasl. ), obchodnými

zvyklosťami ( ) či zásadou poctivého obchodného styku (

), aby objednávateľ uhradil zhotoviteľovi niečo, čo tento (či jeho

subdodávateľ) nevykonal, ale naopak vykonal to objednávateľ (občania obce). Uvedené

samozrejme platí v prípade, ak to tak bolo aj v skutočnosti, s čím sa najvyšší súd – okrem

konštatovania neunesenia dôkazného bremena sťažovateľky –nijako nevysporiadal, iba lakonicky

poznamenal, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno.

Podľa nálezu obsahuje tiež ďalšie ustanovenia (napr. ods. l ,

§ 538 a § 549) , z obsahu ktorých , prípadne v spojitosti s už uvedenými, nepochybne vyplýva, že

ani v obchodnoprávnych vzťahoch nemôže nastať situácia, že objednávateľ na základe uzavretej

zmluvy o dielo zaplatí zhotoviteľovi niečo čo v skutočnosti nevykonal (o to viac, ak to vykonal

sám objednávateľ). Uvedený názor samozrejme platí za predpokladu už viackrát opakovaného,

že uvedené práce boli skutočne vykonané a že súvisia s obsahom a rozsahom vykonaného diela

podľa uzavretej zmluvy z 18. novembra 1994, vrátane jej dodatkov.

V súvislosti so sťažovateľkou namietanou výškou žalovanej sumy a „formalistickým“

záverom najvyššieho súdu o nerešpektovaní tejto námietky (z dôvodu neexistencie písomnej

zmeny zmluvy z 18. novembra 1994), resp. strohým skonštatovaním neunesenia dôkazného

bremena sťažovateľkou si ústavný súd nemohol nepovšimnúť skutočnosť, že samotný žalobca v

rámci konečnej ceny diela zohľadnil v prospech sťažovateľky „drobné terénne úpravy, ktoré si

občania obce vykonali svojpomocne po skončení plynofikácie obce.“, a tiež akceptoval sumu

„95 185 Sk za práce vykonané občanmi“(pozri odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 5 Cb

213/97-613 z 12. decembra 2003). Inými slovami, žalobca v tejto súvislosti neodmietol

sťažovateľkou, resp. jej občanmi vykonané práce a ani nenamietal, že tieto neboli v pôvodnej

písomnej zmluve dojednané. V tejto súvislosti žalobca ešte v priebehu súdneho konania namietal

“rozsah“ prác vykonaných občanmi obce S. uvádzaný sťažovateľkou resp. znaleckým

posudkom. Uvedené možno potom interpretovať tak, že s nimi súhlasil a nesúhlasil iba s ich

rozsahom. V neposlednom rade žalobcom (zhotoviteľom diela) poverená stavebná firma J.N.

jeho prostredníctvom potvrdila, že občania obce S. uskutočnili výkop rýh a ich zásyp tak, ako to

neskôr uviedol v súpise vykonaných prác a dodávok pre žalobcu, a teda aj s nimi (keďže nebolo

preukázané iné) stavebná firma J. N. súhlasila.

Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ sa teda najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku zameral v súvislosti s vecným posúdením nároku žalobcu (o výške žalovanej sumy,

ktorú sťažovateľka namietla,) len na konštatovanie, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

resp. že žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala dodávku piesku, a to bez náležitého

odôvodnenia, o čo toto skutkového zistenie (najvyšší súd) oprel, aké právne úvahy ho viedli

k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne sťažovateľkine procesné a hmotné námietky,

postupoval nedôsledne, a tým porušil právo sťažovateľky na spravodlivý a riadny proces, právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a zásadu spravodlivého procesu podľa ods. l a listiny.

V závere odôvodenia nálezu ústavný súd konštatoval, že v súlade s ust. § 56 ods. 3 písm.

b/ a ods. 6 zák. o ústavnom súde je NSSR, ktorému vec vrátil na ďalšie konanie, viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, pričom viazanosť najvyššieho

súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku o odôvodnení rozhodnutia tak, ako sa uvádza v II bode tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opätovne prejednal dovolanie

žalovaného podľa bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. ods. l

a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Dovolací súd po preskúmaní veci zo zreteľa právneho názoru ústavného súdu sa stotožnil

s výrokom zrušeného rozhodnutia dovolacieho súdu zo dňa 16.05.2006 č. k. -694

a vzhľadom na usmernenie ústavným súdom zameral sa najmä na doplnenie odôvodnenia

rozsudku v časti, v ktorej – ako konštatoval ústavný súd – dovolací súd v zrušenom rozsudku

obmedzil jeho odôvodenie konštatovaním, že žalovaný v smere tvrdených výkopových prác

vykonaných občanmi a dodaného piesku, pre ktoré sa dožadoval zníženia ceny za dielo,

neuniesol dôkazné bremeno.

Je nesporné, že žalovaný sa domáha zníženia v návrhu uplatnenej sumy z dôvodu vlastnej

dodávky piesku a zemných prác vykonaných občanmi; ide teda o tvrdený jeho príspevok do tzv.

stavebných prác, jeho spoluúčasť na nich.

Medzi účastníkmi niet sporu o tom, že písomne nijakú dohodu o spoluúčasti žalovaného

na stavebných prácach formou prác občanov a dodávky piesku neuzavreli. Niet sporu ani o tom,

že takúto zmluvu neuzavrel so žalovaným subdodávateľ stavebných prác, firma Stavebné práce

N. J., O.

Podľa tvrdenia žalovaného išlo o dohodu ústnu, prípadne uzavretú konkludentne, a to so

žalobcom.

Ako dôkaz výkonu a rozsahu uvádza znalecký posudok Ing. S. a ponúka výpoveď istých

občanov ako svedkov. Podľa znaleckého posudku zo dňa 30.11.1999 občania v bezzmluvnom

vzťahu vykonali na prácach realizovaných subdodávateľom žalobcu firmou Stavebné práce N. J.,

O. podiel na finančnom ohodnotení 609 697,–Sk, zatiaľ čo subdodávateľ 581 053,–Sk bez DPH.

V posudku sa tiež konštatuje, že subdodávateľ si vyčíslené svoje viacpráce v sume 431 299,–Sk u

svojho zmluvného partnera (teda žalobcu) neuplatnil.

Znalecký posudok, Z.. ktorého žalovaný čerpá ohodnotenie svojpomocne vykonaných

prác, teda nepreukazuje ústnu ani konkludentne uzavretú dohodu medzi žalobcom a žalovaným,

týkajúcu sa ním dodaných prác a materiálu (piesku). Tento posudok možno hodnotiť len ako

dôkaz ústnej dohody o výkone prác občanmi medzi subdodávateľom a žalovaným.

V posudku však znalec jednoznačne vyslovil, že žalovaný má uhradiť oprávnenú

požiadavku zhotoviteľa v sume 797 806,60 Sk.

V súlade s týmto znaleckým posudkom je aj výpoveď I. A. ktorý bol do januára 1997

starostom obce S. zaznamenaná v uznesení Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru

T. zo dňa 28.06.2003, ktorý vec vyšetroval na podnet V. K. starostu obce po januári 1997, že sa

J. N. a I. A. mali dopustiť trestného činu podvodu. Na str. 4 sa uvádza, že pretože došlo vplyvom

poveternostných podmienok k zhoršeniu a sťaženiu výkopových prác, občania obce rozhodli, že

budú pomáhať každý pred vlastným domom tieto ryhy kopať a to bez finančných náležitostí, čo

potvrdili aj v uznesení uvedení občania, ktorí takéto práce vykonali. V súlade s týmto vyjadrením

bývalého starostu obce I. A. je aj jeho výpoveď na pojednávaní dňa 15.01.1999, podľa ktorej,

keďže výkopové práce občanov boli nad rámec pôvodnej zmluvy a bol aj cenový rozdiel oproti

roku 1994, tak sa už nezapočítavali výkopové práce občanov.

Uvedené naznačuje, že subdodávateľ vykonal pri svojej subdodávke viacpráce, vyčíslené

sumou 431 299,–Sk, tieto však u zmluvného partnera (žalobcu) neuplatnil, ale po dohode so

starostom obce a s príslušnými občanmi, že práce vykonajú bez finančných náležitostí odrátal

nimi vykonané práce žalobcovi len sumou 95 185,–Sk tak, že súpis vykonaných prác a dodávok

určených žalobcovi znel na konečnú sumu 1 126 000,–Sk + 6% DPH 1 193 560,–Sk, ktorú sumu

žalobca aj celú doplatil subdodávateľovi na základe platobného rozkazu Okresného súdu

v Humennom zo dňa 29.07.1998.

Z. uvedeného treba vyvodiť, že zmluva písomná ani ústna o spoluúčasti žalovaného na

realizácii zmluvne dohodnutej plynofikácie obce S. so žalobcom neexistovala. Nemožno však

vyvodiť ani záver, že by takáto dohoda bola uzavretá konkludentne tým, že žalobca hodnotu

práce občanov uvedenú v súpise vykonaných prác a dodávok firmou J. N. akceptoval a túto firme

J. N. neuhradil. Nemožno ju z tejto skutočnosti vyvodiť preto, lebo J.N. hodnotu týchto prác

z celkovej sumy odrátal a teda žalobcovi ani nefakturoval.

Podľa názoru dovolacieho súdu však žalobca spoluúčasť žalovaného akceptoval,

prirodzene za predpokladu, že žalovaný si včas náhradu za ňu u neho uplatní tak, aby ju mohol

zahrnúť buď do dodatku k zmluve o dielo v ktorom by sa zmenila a patrične zvýšila cena diela

alebo, ako v rozhodovanom prípade – mohol včas hodnotu prác a dodávok realizovaných

žalovaným - odpočítať od sumy, ktorú mu za vykonanú subdodávku stavebných prác vyúčtoval

J. N.. Zo skutočnosti, že žalobca spoluúčasť žalovaného svojím konaním akceptoval nemožno

však nijako vyvodiť povinnosť žalobcu z vlastnej iniciatívy spoluúčasť sledovať, evidovať,

zaznamenávať a subdodávateľa v tomto smere kontrolovať.

Zo spisu je zrejmé a potvrdzuje to aj znalecký posudok Ing. S. na ktorý sa žalovaný

odvoláva, že žalobcom uplatnená pohľadávka ako zhotoviteľa diela v sume 797 806,50 Sk

vrátane DPH je oprávnená.

Žalovaný si uplatnil náhradu za svoju spoluúčasť až po tom, čo mu žalobca fakturoval

dňa 14.02.1997 dlžnú sumu a vyzval ho, aby ju uhradil, teda začiatkom roka 1997, zatiaľ čo dielo

bolo podľa zisťovacích protokolov podpísaných aj starostom obce realizované v mesiacoch jún

až október 1996 a v nich sa žiadna spoluúčasť žalovaného nespomína, pričom v októbri sa

vykonali naviac práce.

Žiadna spoluúčasť žalovaného na stavebných prácach, či už formou prác občanov alebo

dodávky piesku sa neuvádza ani v Zápise o odovzdaní a prevzatí plynofikácie obce zo dňa

30.09.1996 podpísanou za žalovaného starostom obce I. A. a nie je zaznamenaná žiadna

požiadavka žalovaného čo do zníženia ceny a výšky zníženia, hoci sa uvádza celková suma

s DPH vo výške 2 316 563,–Sk, až faktúrou zo dňa 08.04.1997 vyúčtoval žalovaný svojpomoc

občanov žalobcovi sumou 883 154,–Sk, v sprievodnom liste uviedol, že ju vystavil na základe

podkladov subdodávateľa Stavebných prác N. J., O.(Kópia dokladu o doručení zásielky v spise

založená nie je).

Žalovaný ani žiaden dôkaz skutočnosti, že si náhradu spoluúčasti uplatnil u žalobcu už

v čase jej realizácie tak, aby ju žalobca mohol voči subdodávateľovi resp. žalovanému včas

uplatniť, neposkytol.

To isté platí aj o žalobcovi fakturovanej dodávke piesku žalovaným v sume 197 214,50

Sk. Piesok bol súčasťou stavebných prác vykonaných a zaplatených subdodávateľovi. Podľa

výpovede subdodávateľa na pojednávaní i v záznamoch polície bol použitý jednak piesok

nachádzajúci sa vo vykopanej zemine a jednak piesok dodaný samotným subdodávateľom,

potrebu jeho dodávky ohodnotil sumou 9 500,–Sk. Pieskom sa zasýpalo plynové potrubie, bol

teda súčasťou stavebných prác.

Ako záver z uvedeného vyplýva, že žalobca žalovanému vyúčtoval a na súde voči nemu

uplatnil čo do stavebných prác len sumu, ktorú mu firma J. N. vyúčtovala ako svoje práce a ktorú

tejto firme aj zaplatil a preto domáhanie sa zníženia žalobou uplatnenej sumy žalovaným titulom

vydania bezdôvodného obohatenia, pretože práce realizoval žalovaný je nedôvodné

a neopodstatnené. Žalobca stavebné práce potrebné pre splnenie jeho zmluvy o dielo zaplatil

firme J. N. a napadnutým výrokom rozsudku odvolacieho súdu mu nevzniklo žiadne bezdôvodné

obohatenie.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ust.§ 243b ods. 5, § 224

ods. l v spojení s ust. ods. l Žalobca sa vyjadril k dovolaniu žalovaného

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, za čo mu patrí náhrada za 1 úkon právnej služby

v sume 386,51 eur (11 644,–Sk) v súlade s § 13 ods. l, § 16 ods. l písm. c/ vyhl. č. 163/2002

Z...Z... Dovolací súd náhradu týchto trov žalovaným žalobcovi priznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný

V Bratislave 26. februára 2009

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová