Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/55/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa E., s.r.o., so sídlom

v Ž., zastúpeného Mgr. R., advokátom v P., proti odporcom 1/ C., s.r.o. v likvidácii, Ž. –

vymazanému z obchodného registra, 2/ I., bývajúcemu v Ž., zastúpenému JUDr. J.,

advokátom v Ž., o zaplatenie 883,09 € (26 604 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 28. septembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. septembra

2007 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 4. decembra 2006 č.k. -138 v spojení

s opravným uznesením z 26. februára 2007 č.k. -160 uložil odporcovi 2/ povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi 26 604 Sk (883,09 €) s 13 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy

od 31. júla 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania spolu vo výške 13 468 Sk (447,06 €);

konanie proti odporcovi 1/ zastavil. Rozhodol tak po zistení, že nebytové priestory v Žiline na

K. (miestnosti č. 1.16 a 1.17 o celkovej výmere 30 m²), ktoré navrhovateľ ako ich výlučný

vlastník prenajal odporcovi 1/ nájomnou zmluvou z 1. februára 2003 na dobu určitú do

31. marca 2003, po skončení nájmu neboli navrhovateľovi odovzdané, ale užíval ich -

v týchto priestoroch mal uložené svoje veci - odporca 2/ ako fyzická osoba. Takéto užívanie

nebytových priestorov po skončení nájmu, t.j. že v nebytových priestoroch sa v tom čase

nachádzali veci odporcu 2/, mal preukázané predovšetkým zo svedeckých výpovedí V. a I.,

ktoré výpovede posudzoval i z hľadiska vierohodnosti a z tohto hľadiska skúmal aj výpoveď

odporcu 2/. Ohľadom jeho výpovede o. i. uviedol, že „Odporca si svojimi vyjadreniami na

pojednávaní protirečil, na jednej strane uviedol, že veci, ktoré ostali v nebytových priestoroch

po skončení nájmu, boli vo vlastníctve odporcu 1/, pričom sa jednalo o časť vneseného

majetku, na druhej strane uviedol, že nevie, komu patria tie veci, ktoré si po zániku

spoločnosti C. odniesol z nebytových priestorov vo vlastníctve navrhovateľa do iných

nebytových priestorov.“ Na základe skutkového stavu, ktorý vykonaným dokazovaním mal

jednoznačne preukázaný, že nebytové priestory patriace navrhovateľovi od 1. apríla 2003 (do

1. júla 2003) užíval odporca 2/ ako fyzická osoba bez toho, aby doložil právny dôvod na ich

užívanie, uzavrel, že navrhovateľovi vznikol proti odporcovi 2/ nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák. Jeho výšku, ktorá bola

požadovaná (odvodená) so zreteľom na výšku dohodnutého nájomného a preddavkov na

energiu, vodu a služby vrátane DPH v spomenutej nájomnej zmluve z 1. februára 2003,

považoval za opodstatnenú. Za tri mesiace užívania nebytových priestorov bez právneho

dôvodu (od 1. apríla 2003 do 1. júla 2003) predstavovala peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Obč.

zák.) 26 697 Sk; navrhovateľ si však uplatnil nárok na zaplatenie o niečo nižšej sumy (26 604

Sk). Výrok o úroku z omeškania odôvodnil aplikáciou § 517 ods. 2 Obč. zák., § 3 nariadenia

vlády č. a výškou diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, ktorá

platila k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. O trovách konania rozhodol

podľa Zastavenie konania proti odporcovi 1/ odôvodnil jeho zánikom bez

právneho nástupcu - výmazom z obchodného registra ( ).

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu 2/ rozsudkom z 28. septembra 2007 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil odporcovi 2/

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 26 604 Sk spolu s 13 % úrokom z omeškania ročne z tejto

sumy od 31. júla 2003 do zaplatenia, zmenil tak, že návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil

povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 13 580 Sk (450,77 €).

Odvolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa – ustálil, že z vykonaného dokazovania

nemožno vyvodiť záver, že hnuteľné veci, ktoré sa v období od 1. apríla 2003 do 30. júna

2003 nachádzali v (pôvodne) prenajatých priestoroch, boli vlastníctvom odporcu 2/. Uviedol,

že preukázanie takéhoto vlastníctva nemožno odvodzovať od tvrdenia jedného z konateľov

spoločnosti, keď druhý konateľ tvrdí opak; odporca 2/ vlastníctvo k dotknutým veciam

popieral a tvrdil, že sa jednalo o veci odporcu 1/. V uvedenom období bol odporca 1/

existujúcim podnikateľským subjektom a až neskôr vstúpil do likvidácie a došlo k jeho

výmazu z obchodného registra bez právneho nástupcu. Svedkyňa V. síce tvrdila, že

v nebytových priestoroch boli uložené veci patriace odporcovi 2/, ktorý sa pred ňou tak

vyjadril a do priestorov chodieval; nebolo jej ale známe, že tieto priestory boli prenajaté

odporcovi 1/ a nemala ani vedomosť o tom, že odporca 2/ bol v pozícii konateľa odporcu 1/.

Na týchto úvahách odvolací súd založil svoj záver, že navrhovateľ nepreukázal, že v období

od 1. apríla 2003 do 30. júna 2003 odporca 2/ užíval cudziu vec bez právneho dôvodu, a preto

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Výrok o trovách konania

oprel o ust. a

Proti tomuto zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie.

Žiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že

postupom súdu došlo k vade podľa ; ďalej namietal tzv. inú vadu konania

a nesprávne právne posúdenie veci. Odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

) videl v tom, že odvolací súd rozhodol na pojednávaní bez účasti navrhovateľa. K tejto

neúčasti došlo tak, že právny zástupca navrhovateľa po tom, čo 25. septembra 2007 dostal

mail s oznámením právneho zástupcu odporcu 2/, že požiadal o odročenie pojednávania

vytýčeného na 28. septembra 2007, si túto skutočnosť preveril na odvolacom súde a súdu

telefonicky oznámil, že aj navrhovateľ sa pojednávania nezúčastní. Mal za to, že nie je

mysliteľné, aby odvolací súd konal aj napriek výslovnej žiadosti účastníkov konania

o odročenie pojednávania, ich súhlasnému a koordinovanému postupu. Odvolaciemu súdu

ďalej vytýkal, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil bez opakovania dokazovania a že

takýto postup je v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania.

Pokiaľ odvolací súd sa chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, je potrebné,

aby dôkazy zopakoval, prípadne doplnil dokazovanie a zabezpečil si tak rovnocenný podklad

pre ich prípadné odlišné vyhodnotenie. V rámci prvostupňového konania bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie, ktorým bolo preukázané, a to aj výpoveďou samotného odporcu 2/, že

hnuteľné veci si z priestorov ako ich vlastník odniesol; túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa

V., voči ktorej odporca 2/ vystupoval v predmetnom období ako vlastník týchto vecí.

Odvolací súd preto pochybil, pokiaľ bol názoru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno

týkajúce sa preukázania vlastníckeho práva odporcu 2/ k hnuteľným veciam.

Odporca 2/ vo vyjadrení navrhol rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Dovolateľ v predmetnej veci napadol zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu v tejto procesnej forme v zmysle

citovaného ustanovenia sú splnené. Prípustnosť dovolania v danej veci

bola preto daná.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené, skúmal dovolací súd existenciu vád

uvedených v a iných vád a zistil, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté

inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav

veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonávania

dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (), ani na jeho zrušenie ( ).

Podľa v znení do 15. októbra 2008 odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa z výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 4.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( v znení do 15. októbra 2008).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na nich

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že

odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje

k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, ktorý

stav tvoril podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd sa nepovažoval byť viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa z dokazovania vykonaného pred ním;

na podklade len svojich úvah odvolací súd vyvodil úplne odlišné skutkové a na ich základe aj

právne závery, t.j. bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie).

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na

základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2

sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenia dôkazov v zmysle Len takýto postup je aj v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim

odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o neopodstatnenosti žalobného návrhu,

dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 28. septembra 2007, na

ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, vyplýva, že odvolací súd po podaní správy o stave veci

poverenou členkou senátu oboznámil podstatný obsah spisu, osobitne rozsudok súdu prvého

stupňa, odvolanie odporcu 2/ a vyjadrenie navrhovateľa. Tiež vykonal dokazovanie, avšak len

oboznámením týchto listinných dôkazov: zmluvy o nájme nebytových priestorov, výzvy na

vypratanie, výpisu z obchodného registra odporcu 1/ a vyjadrenia k vyprataniu. Nedošlo teda

k zopakovaniu dôkazov výsluchom účastníkov a výsluchom svedkov, hoci predovšetkým na

týchto dôkazoch založil súd prvého stupňa (ktorý hodnotil aj vierohodnosť vypočutých osôb)

svoje skutkové závery, že v predmetných nebytových priestoroch po skončení dohodnutej

doby nájmu, t.j. od 1. apríla 2003 (do 1. júla 2003) sa nachádzali hnuteľné veci vlastnícky

patriace odporcovi 2/. Navyše odvolací súd ponechal celkom bez povšimnutia i ďalšie

dôkazy. Zostal napr. nepovšimnutý list I., CSc. z 8. apríla 2003, t.j. bezprostredne po skončení

nájomného vzťahu, kde jednoznačne uvádza, že v prenajatých priestoroch sa nachádzajú iba

osobné predmety odporcu 2/; rovnako odvolací súd prehliadol aj jeho ďalší list z 11. júna

2003, v ktorom uvádza, že v týchto priestoroch sa nenachádza žiaden majetok odporcu 1/, ale

sa jedná o osobný majetok odporcu 2/ (č.l. 130 a č.l. 71 spisu).

Súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania založil svoje

rozhodnutie vo veci samej na zistení skutkovej povahy, že v nebytových priestoroch

navrhovateľa po skončení dohodnutej doby trvania nájmu sa nachádzali veci odporcu 2/,

z čoho vyvodil právny záver o povinnosti tohto odporcu vydať bezdôvodné obohatenie

získané užívaním nebytových priestorov navrhovateľa bez právneho dôvodu. Odvolací súd

bez toho, aby si zadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie

dôkazov v zmysle , založil svoje rozhodnutie na skutkovom závere, že nebolo

vykonaným dokazovaním preukázané, že v pôvodne prenajatých priestoroch sa v období od

1. apríla 2003 do 30. júna 2003 nachádzali veci vlastnícky patriace odporcovi 2/, z čoho

vyvodil právny záver o nedôvodnosti žalobného návrhu (neunesení dôkazného bremena

navrhovateľom). Z uvedeného vyplýva, že skutkové a na ne nadväzujúce právne závery

odvolacieho súdu je treba považovať za predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha

v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov odvolacieho

súdu.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,

že pojednával v jeho neprítomnosti ( ), jeho námietka v tomto smere nie je

dôvodná.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie a ani nepožiada z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na

obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z obsahu spisu vyplýva, že zástupca navrhovateľa bol na pojednávanie odvolacieho

súdu, ktoré bolo vytýčené na 28. septembra 2007, predvolaný písomne, pričom predvolanie

prevzal 14. septembra 2007. Okolnosť, že o odročenie tohto pojednávania z dôvodu

práceneschopnosti požiadal zástupca odporcu 2/ listom z 25. septembra 2007, a že o tejto

skutočnosti bol zástupca navrhovateľa informovaný (protistranou), nezakladala

u navrhovateľa dôvod pre jeho neúčasť na odvolacom pojednávaním 28. septembra 2007.

Keď odvolací súd žiadosti odporcu 2/ o odročenie pojednávania nevyhovel, neznamená to, že

by týmto postupom odňal možnosť konať pred súdom navrhovateľovi (jeho zástupcovi);

nevylúčil ho z možnosti dostaviť sa na odvolacie pojednávanie a realizovať tu svoje procesné

práva. Navrhovateľ v dovolaní neuvádza (a nevyplýva to ani z obsahu spisu), že by

(z dôležitého dôvodu) sám požiadal o odročenie pojednávania. V dovolaní iba uvádza, že

telefonicky oznámil súdu, že aj navrhovateľ sa pojednávania nezúčastní. Odhliadnuc od

samotnej skutočnosti (hoci zásadnej), že telefonické podanie nie je spôsobilým druhom

(formou) podania v zmysle , ako aj od toho, že o takomto oznámení

(telefonáte) sa v spise nenachádza žiaden záznam, je z údajov dovolania zjavné, že

z obsahovej stránky u tvrdeného telefonického podania nešlo o žiadosť navrhovateľa

o odročenie pojednávania (ktorá by okrem vlastnej existencie žiadosti, ktorá absentovala,

mala byť z dôležitého dôvodu na strane žiadateľa – účastníka alebo jeho zástupcu). Ak

odvolací súd preto pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa (jeho zástupcu), ktorý

doručenie predvolania mal vykázané, mal zachovanú lehotu na prípravu (§ 115 ods. 2

v spojení s ) a nepožiadal o odročenie pojednávania (z dôležitého dôvodu),

neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to, že v konaní došlo k tzv. inej

procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

), svojim uznesením ( ) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková