Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
45f/371747.f11f70.pdf
PDF · 104.86 KB
No categories available
5MCdo/11/2007
Najvyšší súd 5 M Cdo 11/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. L., bývajúceho
v K., zastúpeného JUDr. J. V., advokátom so sídlom v P., proti odporcovi H. B. P., a.s.,
so sídlom v P., IČO : X. o zaplatenie 42 366 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Prievidza pod sp.zn. 5 C 226/2005, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza z 5. júna 2006, č.k. 5 C 226/2005-57,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Prievidza z 5. júna 2006,
č.k. 5 C 226/2005-57 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom z 5. júna 2006 č.k. 5 C 226/2005-57 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu
odstupné 42 366 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Podľa súdu nárok na odstupné podľa
§ 1 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 19/1991 Zb. navrhovateľovi
nevznikol, pretože sa navrhovateľ nestal pre chorobu z povolania dlhodobo nespôsobilým
na výkon doterajšej práce, pričom práca, ktorú v čase zistenia choroby z povolania vykonával,
bola pre neho i vzhľadom na jeho zdravotný stav vyhovujúca a nedošlo už k jeho preradeniu
na inú prácu na povrchu. Taktiež nebolo podľa súdu možné navrhovateľovi priznať nárok ani
z dôvodu, že vyhláška č. 19/1991 Zb., v čase, kedy mal nárok na odstupné vzniknúť, nebola
účinná a preto z nej nebolo možné nadobúdať práva ani na jej základe ukladať žiadne
povinnosti. Z toho dôvodu podľa súdu nebolo možné priznať nárok ani podľa kolektívnej
zmluvy platnej‚ v období od 1. apríla 2002 do 31. marca 2003.
Proti tomto rozsudku na podnet navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky mimoriadne dovolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.). Poukázal
na článok X. bod 9 kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi odborovými organizáciami
akciovej spoločnosti H. B. P. a akciovou spoločnosťou H. B. P. na obdobie od 1. apríla 2002
do 31. marca 2003, ktorou sa odporca zaviazal poskytnúť zamestnancom, ktorí stratili
vzhľadom na svoj zdravotný stav spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu, hmotné
a sociálne zabezpečenie podľa zákona č. 98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom a podľa
vyhlášky č. 19/1991 Zb. Uviedol, že kolektívna zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorého
obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej
voľnosti. Po podpise sa kolektívna zmluva stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami
(účinkami) ako zákon a je pre zmluvné strany záväznou. Nároky, ktoré z nej jednotlivým
zamestnancom vzniknú, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov
z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou. Na tom nič nemení ani
skutočnosť, že hmotné a sociálne zabezpečenie zamestnancov je v nej upravené odkazom
na právny predpis, ktorý už predtým stratil účinnosť. Podľa názoru dovolateľa nemožno totiž
vylúčiť, aby predmet úpravy kolektívnej zmluvy (jej časť) účastníci dohodli aj takouto
formou, poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 165/2005. Naviac kolektívnu zmluvu ako záväzný právny predpis (resp. jej
ustanovenia) je možné meniť alebo zrušiť len zákonom stanoveným spôsobom. Keďže
navrhovateľ podľa platnej Kolektívnej zmluvy uzavretej na obdobie od 1. apríla 2002
do 31. marca 2003 splnil všetky podmienky na priznanie hmotného zabezpečenia vo forme
odstupného, rozhodnutie okresného súdu nemožno považovať za správne. Napadnutým
rozsudkom okresného súdu bol teda porušený zákon a vzhľadom na to, že nápravu nie je
možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, je daná opodstatnenosť podaného
mimoriadneho dovolania (§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Navrhovateľ sa vo vyjadrení stotožnil so stanoviskom generálneho prokurátora
a žiadal mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok súdu prvého stupňa za vecne
správny, pretože navrhovateľ si uplatňoval nárok na odstupné podľa § 5 ods. 2 vyhlášky
č. 19/1991 Zb. pričom poukazoval aj na ustanovenia článku X bodu 9 kolektívnej zmluvy
platnej u odporcu v čase preradenia navrhovateľa. Je nesporné, že vyhláška č. 19/1991 Zb.
stratila účinnosť zrušením Zákonníka práce zák.č. 65/1995 Zb. dňom 1. apríla 2002, pokiaľ
nestratila účinnosť už 1. januára 1997 zrušením splnomocňovacieho ustanovenia § 148a
zák.č. 65/1965 Zb., na základe ktorého bola vyhláška vydaná a otázka účinnosti tejto vyhlášky
bola v súlade s právnym názorom odporcu už jednoznačne vyriešená vo viacerých
rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3 Cdo 191/2005, 2 Cdo 181/2005,
4 Cdo 184/2005). Z textu kolektívnej zmluvy (článok X. bod 9) je zrejmé, že predmetné
ustanovenie iba odkazuje na nároky zamestnancov podľa príslušných právnych predpisov;
keďže vyhláška stratila už v rozhodnom čase účinnosť, nie je možné na jej základe
poskytovať zamestnancom hmotné zabezpečenie. Kolektívna zmluva je dvojstranný právny
úkon, ktorého obsah vychádza z autonómneho postavenia zmluvných partnerov a z princípu
zmluvnej rovnosti. Treba však vziať do úvahy vôľu účastníkov tohto úkonu, ktorou bola
deklarácia nárokov zamestnancov podľa právnych noriem a nie konštitúcia nových nárokov.
Za predpokladu, že by článok X. bod 9 kolektívnej zmluvy napriek uvedenému zakladal
osobitný nárok na plnenie, bolo by toto ustanovenie podľa názoru odporcu potrebné posúdiť
ako neplatné, ktoré je v rozpore s § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce (porušenie zákazu
diskriminácie) platného v čase preradenia navrhovateľa na iné pracovisko. Navrhol preto
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu navrhovateľa (§ 243e ods. 1 O.s.p.)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1
O.s.p.) preskúmal rozhodnutie okresného súdu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora je dôvodné.
Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie
okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov s tým, že strata účinnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb. v danom prípade nespôsobila
stratu práva zamestnanca na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo z uzatvorenej
kolektívnej zmluvy.
V konaní bolo nesporné, že navrhovateľ pracoval u odporcu od 12. júna 1995 ako
baník v podzemí na produktívnych pracoviskách. Dňa 26. novembra 2002 bola
u navrhovateľa zistená choroba z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach, nervov končatín
z dlhodobého, nadmerného, jednostranného zaťaženia a navrhovateľ bol preradený na prácu
na povrchu. Pred preradením na ľahšiu prácu na povrchu v 1. štvrťroku 2002 navrhovateľ
dosiahol priemerný mesačný brutto zárobok 14 122 Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že
pre obdobie od 1. apríla 2002 do 31. marca 2003, bola medzi Odborovými organizáciami
akciovej spoločnosti H. B. P., združenými v Odborovom zväze pracovníkov B., G. A. N. P. S.
R. a akciovou spoločnosťou H. B. P. uzavretá kolektívna zmluva. V zmysle článku X. bodu 9
kolektívnej zmluvy (Hmotné a sociálne zabezpečenie zamestnancov pri zmene zamestnania
zo zdravotných dôvodov a útlmu), sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť zamestnancom, ktorí
stratili vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia
orgánov štátnej zdravotnej správy, alebo sociálneho zabezpečenia spôsobilosti konať
doterajšiu prácu, alebo ju nesmú vykonávať pre ochorenie, chorobu z povolania alebo pri
ohrození touto chorobou, alebo dosiahli na pracovisku určenom záväzným posudkom
príslušného orgánu hygienickej služby najvyššiu prípustnú expozíciu, alebo u ktorých došlo
k zmene zamestnania z dôvodov uskutočňovania útlmového programu, hmotné a sociálne
zabezpečenie s odkazom na zákon č. 98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom v znení
zákona č. 160/1989 Zb. a vyhlášku č. 19/1991 Zb. o pracovnom uplatnení a hmotnom
zabezpečení pracovníkov v baníctve dlhodobo nespôsobilých na doterajšiu prácu.
Generálny prokurátor správne v mimoriadnom dovolaní uvádza, že kolektívnu zmluvu
treba považovať za dvojstranný právny úkon, obsah ktorého vychádza z autonómneho
postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti, a že predmetom jej úpravy je
spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom alebo iným pracovnoprávnym
predpisom (ak to zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich
ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť). Kolektívna zmluva sa stáva platnou
dňom podpisu zmluvných strán na tej istej listine a účinná je prvým dňom obdobia, na ktoré
sa uzatvára a končí uplynutím tohto obdobia, pokiaľ doba účinnosti niektorých záväzkov nie
je v kolektívnej zmluve dojednaná odchylne. Podmienkou platnosti kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa je doloženie zoznamu zamestnávateľov, za ktorých bola uzavretá (§ 4 ods. 1
písm. a/ a b/ zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní). Treba zdôrazniť, že zákon
o kolektívnom vyjednávaní (zákon č. 2/1991 Zb.) stavia podnikovú kolektívnu zmluvu
i kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úroveň prameňa práva, čo znamená, že po podpise sa
kolektívna zmluva stáva záväzným právnym predpisom s rovnakými právnymi následkami
(účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre zmluvné strany záväzná (§ 5 ods. 1
zákona č. 2/1991 Zb.). Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, to znamená, že obsah jej
normatívnej časti je prameňom pracovného práva. Ak je obsahovou súčasťou kolektívnej
zmluvy úprava odstupného, tvorí jej normatívnu časť, ktorá je z hľadiska súdnej
vymáhateľnosti na rovnakej úrovni, akoby tieto nároky zakotvoval samotný zákon, t.j. nároky,
ktoré z nej vzniknú jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky
zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou. Na tom nič nemení
ani skutočnosť, ak hmotné a sociálne zabezpečenie zamestnancov je v nej upravené odkazom
na právny predpis, ktorý už predtým stratil účinnosť. Nemožno totiž vylúčiť, aby predmet
úpravy kolektívnej zmluvy (jej časť), účastníci dohodli aj takouto formou. Naviac kolektívnu
zmluvu ako záväzný právny predpis, resp. jej ustanovenia, je možné meniť alebo zrušiť len
zákonom stanoveným postupom.
Dovolací súd sa stotožňuje aj s názorom generálneho prokurátora v tom, že účastníci
kolektívnej zmluvy si môžu platne dohodnúť časť jej predmetu i v podobe odkazu na právny
predpis, ktorý stratil účinnosť. V takomto prípade znenie tohto právneho predpisu je zahrnuté
do textu kolektívnej zmluvy. Rozhodujúce je, aby takto dohodnutý obsah kolektívnej zmluvy
(v danom prípade týkajúci sa odstupného), bol v súlade so zákonom č. 311/2001 Z.z.
(Zákonník práce) alebo iným pracovnoprávnym predpisom (v danom prípade so Zákonníkom
práce č. 311/12001 Z.z., keďže k zániku účinnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb. došlo k 31. marcu
2002).
Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd považoval kolektívnu zmluvu za akt, ktorý je
deklaratórnej povahy z dôvodu, že len odkazoval na nároky podľa už neúčinnej vyhlášky
č. 19/1991 Zb. a že neupravoval osobitné nároky zamestnancov odchylne (v širšom rozsahu)
od uvedenej právnej úpravy a podľa ktorého nie je možné priznať navrhovateľovi uplatnený
nárok, jeho záver nemožno považovať za správny.
S poukazom na vyššie uvedené okresný súd mal nárok navrhovateľa posudzovať
v zmysle ustanovenia článku X. bodu 9 kolektívnej zmluvy, ktorý vytváral právny základ
nároku navrhovateľa. Je možné súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že strata
účinnosti vyhlášky č. 19/1991 Zb. v danom prípade nespôsobila stratu práva navrhovateľa
na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo v zmysle uzatvorenej kolektívnej zmluvy.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v mimoriadnom dovolaní sa
opodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok okresného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozhodnutie okresného súdu v zmysle § 243b ods. 2, 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2
O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného ako aj dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 4. marca 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková