Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/69/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S. P., B., pobočka P.,

M., proti odporkyni S. B., a.s., K., IČO : X., o zaplatenie 57 726 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 6. novembra 2007, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo 6. novembra 2007, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 16. mája 2007 č.k. uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 608 229,- Sk s úrokom z omeškania zo sumy

608 229,- Sk vo výške 13 % ročne od 6.5.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Návrh navrhovateľka odôvodnila tým, že jej právny

predchodca nahradil za odporkyňu, ako poistenú, škodu a tiež aj ona sama nahradila škodu,

ktorá bola spôsobená zamestnancovi odporkyne D. M.. Nakoľko škoda mu bola spôsobená

z dôvodu porušenia právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci

na pracovisku odporkyne, má navrhovateľka nárok na uplatňovanú sumu voči

zamestnávateľovi, a to na základe ustanovenia vyhlášky č. ,

resp. § 44e ods. 6 písm. b/ zákona o sociálnej poisťovni. Okresný súd svoje rozhodnutie

odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorých mal za preukázané, že D. M. bol

zamestnancom odporkyne a v dôsledku pracovného úrazu, ku ktorému došlo dňa 27.6.1997

mu vznikol voči odporkyni, ako jeho zamestnávateľovi, nárok na náhradu škody podľa vtedy

účinného ustanovenia . V čase pracovného úrazu bola odporkyňa

poistená v S. P., a.s., pre prípad zodpovednosti pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania

podľa , a preto jej tak, ako vznikala škoda u D. M., vzniklo

právo voči navrhovateľke, resp. jej predchodcovi, aby za neho nahradili škodu podľa § 2

ods. 1 vyhlášky. Vznikom škody D. M. vznikol medzi odporkyňou a S. P., a.s. osobitný

pracovnoprávny vzťah, upravený v a vyhlášky. Okresný súd preto

konštatoval, že tento právny vzťah nebol osobitne dotknutý zmenami právnej úpravy,

spočívajúcimi v prijatí - , ,

ktorým bol novelizovaný o sociálnej poisťovni a

Z.z. o sociálnom poistení, keďže tieto predpisy neobsahovali žiadne ustanovenie, ktoré by

zasahovalo do vzťahu navrhovateľky a odporkyne, vzniknutého za účinnosti právnej

úpravy, počas ktorej došlo k rozhodným právnym skutočnostiam pre vznik na súde

uplatneného nároku. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu odporkyne, podľa ktorej bolo

treba návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľka sa svojho práva na súde domáhala v čase,

keď už neplatili právne predpisy, o ktoré toto svoje právo opierala. Vzájomné nároky

účastníkov posúdil podľa úpravy platnej v čase vzniku právneho vzťahu účastníkov,

spočívajúceho v povinnosti navrhovateľky nahradiť škodu za odporkyňu a v práve

navrhovateľky domáhať sa od odporkyne toho plnenia, ktoré bolo poskytnuté v dôsledku

porušenia právnej povinnosti odporkyne ako zamestnávateľa, dodržiavať predpisy bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, teda podľa úpravy z roku 1997. Na vzťah účastníkov vyplývajúci

zo zisteného skutkového stavu podľa súdu prvého stupňa bolo potrebné aplikovať zákon č.

v znení k 27.6.1997. Prvostupňový súd poukázal aj na to, že k pracovnému úrazu

D. M. došlo v dôsledku porušenia predpisov na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci a toto porušenie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Porušenie bezpečnosti

predpisov spočívalo v nepoučení D. M. o bezpečnostných predpisoch, pričom k tomuto

protiprávnemu opomenutiu došlo nedbanlivostným opomenutím povinností vedúcich

zamestnancov odporkyne K. M. a A. P.. Okresný súd mal za dôvodný nárok navrhovateľky,

ktorý na ňu prešiel zo S. P., a.s. voči odporkyni na náhradu až do výšky vyplateného plnenia

D. M. podľa § 12 ods. 1 písm. b/ vyhlášky. Z dôvodu, že svoje povinnosti K. M. a A. P.

porušili z nedbanlivosti, výška náhrady škody, ktorej sa mohla domáhať odporkyňa proti

každému z nich podľa bola obmedzená ustanovením

ods. 2 . Ustálil, že suma, ktorú odporkyňa môže od týchto zamestnancov

požadovať ako náhradu škody, spôsobenej zavineným porušením ich povinností, je súčtom 3 -

násobku ich zistených priemerných mesačných zárobkov (94 377,- Sk x 3 + 108 366,- Sk x 3

= 283 131,- Sk + 325 098,- Sk = 608 229,- Sk). V tejto časti istiny považoval návrh

za dôvodný a vo zvyšku istiny návrh za nedôvodný. Nakoľko navrhovateľka je oslobodená

od platenia súdneho poplatku, postupoval podľa v znení

neskorších predpisov a uložil odporkyni zaplatiť súdny poplatok zo sumy navrhovateľke

prisúdenej istiny v sadzbe účinnej v čase podania návrhu, teda vo výške 5 % z hodnoty veci,

ktorá bola navrhovateľke priznaná, čo je 30 410,- Sk. Zároveň podľa

rozhodol o náhrade trov konania tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni

trovy konania vo výške 3 730,- Sk.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

zo 6. novembra 2007 sp.zn. rozsudok okresného súdu zmenil a návrh

zamietol. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Konštatoval, že pri aplikácii a výklade

použitého hmotnoprávneho predpisu zistil nedostatok, ktorý dáva podklad pre zmenu

napadnutého rozsudku. Považoval za nesporné, že D. M. bol v pracovnom pomere

u odporkyne a dňa 27.6.1997 na jej pracovisku v zahraničí utrpel pracovný úraz. Ku škode

na zdraví došlo za účinnosti účinného do 31.3.2002. Nakoľko

ku škode došlo pri plnení jeho pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,

zamestnávateľ, u ktorého pracoval v čase úrazu, zodpovedal za predmetnú škodu.

V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok navrhovateľky na zaplatenie

1 739 057,- Sk, ktoré zaplatila na základe pracovného úrazu, ktorý sa stal D. M. dňa

27.6.1997, nakoľko odporkyňa bola pred prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze

alebo chorobe z povolania poistená podľa . K pracovnému úrazu

D. M. došlo totiž v dôsledku porušenia predpisov na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci, ktorú spôsobili zodpovední zamestnanci odporkyne, ktorí dostatočne

nepoučili D. M. o práci na zdvižnej plošine, na ktorej došlo k úrazu. Odvolací súd poukázal na

to, že zásadnou otázkou bolo posúdenie, či okresný súd mohol rozhodnúť o nároku

navrhovateľky za určitej právnej úpravy po jej zrušení, keď súčasná právna úprava príslušné

ustanovenia už neobsahuje. Možnosť navrhovateľky uplatniť si od odporkyne právo

na náhradu vyplateného plnenia titulom regresu bola upravená vyhláškou č. ,

ktorou sa ustanovili bližšie podmienky a sadzby z poistného zákonného poistenia

zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe

z povolania. Podľa § 12 ods. 1 písm. b/ citovanej vyhlášky, poisťovňa má voči poistenému

právo na náhradu až do výšky vyplateného plnenia, ak poistený alebo poškodený porušil

predpisy na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a toto porušenie bolo

v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Za predpokladu, že by bola škoda spôsobená

zavineným porušením pracovných povinností jeho zamestnancov, poisťovňa má právo

na náhradu proti poistenému až do výšky, ktorú môže poistený požadovať od zodpovedného

zamestnanca podľa pracovnoprávnych predpisov (ods. 2). Vyhl.č. stratila

účinnosť dňom 1.1.1995 (zrušená bola ).

Z.z. o sociálnej poisťovni účinný od 1.1.1995, neobsahoval predmetnú právnu úpravu.

K novej právnej úprave došlo , ktorý mení a dopĺňa zákon č.

novými ustanoveniami a a , týkajúcimi sa práva S. P. voči

zamestnávateľovi na náhradu vyplateného plnenia. v znení neskorších

predpisov bol zrušený o sociálnom poistení 1.1.2004, ktorý

predmetné vzťahy týkajúce sa regresu neupravuje. Pritom plnenie, ktorého zaplatenia sa

navrhovateľka domáha od odporkyne bolo zamestnancovi vyplatené S. P., a.s. a odporkyňou

vo výške 682 866,- Sk do podania návrhu a do 21.4.2005 suma vyplatená zamestnancovi

odporkyňou bola vo výške 1 094 383,- Sk. Navrhovateľka poukázala odporkyni dňa 10.1.2007

sumu 1 056 191,- Sk. Z obsahu spisu považoval odvolací súd za nepochybné, že návrh

navrhovateľky bol podaný na súd dňa 2.6.2004, teda až po zrušení zákona, ktorý vzťahy S. P.

a zamestnávateľa týkajúce sa práva na náhradu vyplateného plnenia upravoval. Možno tak

za daného stavu súhlasiť s odporkyňou v tom smere, že pokiaľ bol návrh podaný za účinnosti

, mohol súd konať nanajvýš v zmysle jeho ustanovení, a to iba v prípade,

že na predmet sporu sa vzťahujú jeho ustanovenia, ale takéto ustanovenie tento zákon

neobsahuje. Návrh bol podaný v čase, keď takáto právna úprava absentovala a dovtedajší

systém regresu nebol novým zákonom nahradený. Problematiku použitia právnych predpisov

vo vzťahu k návrhu v danej veci podaným až za účinnosti tento zákon

neupravuje. Účinnosťou ,

ktorý S. P. takéto právo podľa § 44c a 44e zakladal. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že

odporkyňa nedôvodne vyčíta súdu prvého stupňa, že uznesením nepripustil zmenu právnej

kvalifikácie návrhu, na základe ktorej skutočnosti mohol rozhodovať o úhrade požadovanej

sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného

navrhovateľkou v návrhu nie je zmenou návrhu v zmysle . O zmenu návrhu

nejde v prípade, ak navrhovateľka na základe toho istého skutkového stavu ako je uvedený

v návrhu zmení právnu kvalifikáciu svojho nároku. Takouto zmenou právnej kvalifikácie súd

nie je viazaný. Posúdenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku patrí výlučne súdu, súd

o nej osobitne uznesením nerozhoduje a navrhovateľka nie je vôbec povinná svoj nárok aj

právne kvalifikovať. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu podľa . zmenil

a návrh zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 151 ods. 2 a § 224

ods. 1 tak, že s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní úspešná odporkyňa si náhradu

trov konania (prvostupňových aj odvolacích), ktoré by jej vzhľadom na výsledok konania

patrili, v lehote 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslila, jej ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho

s poukazom na ustanovenie v spojení s navrhla zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala záver krajského súdu o tom, že

Z.z. stratila účinnosť dňom 1.1.1995. Bola totiž účinná až do 1.1.2002. Poukazovala na to, že

krajský súd nesprávne vyložil právne normy a svojim výkladom založil stav, za ktorého došlo

k odmietnutiu ochrany už nadobudnutých práv navrhovateľky z právneho vzťahu, ktorého

vznik a vzniknuté nároky bolo potrebné posudzovať podľa predpisov, za ktorých vznikli. Jej

právo domáhať sa sumy 682 866 Sk vzniklo do 31.12.2003 a svoj návrh podala dňa 2.6.2004.

Aj rozširujúci návrh zo dňa 9.2.2007 vo výške 1 056 191 Sk sa týkal tiež nárokov na náhradu

škody poškodeného do 31.12.2003. Súhlasila s tým, že predmetný regresný vzťah nie je

upravený v a nie je ani intertemporálna úprava v jeho prechodných

a záverečných ustanoveniach. Povaha tohto vzťahu medzi účastníkmi konania má však

občianskoprávny charakter. Preto má povahu všeobecného právneho

predpisu vo vzťahu so špeciálnou úpravou a je potrebné ho použiť

v zmysle § 853.

Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľky s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 1

zamietnuť z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne. Bol

toho názoru, že ustanovenia štvrtej časti v platnom znení sú

osobitnými ustanoveniami a preto aplikácia nie je

dôvodná. Zákonodarca považoval ustanovenia zákona o sociálnom poistení za dostatočné

v tom znení, ako ich požaduje podľa štvrtej časti zákona (§ 226 a nasledujúce) a preto ani

v siedmej časti - prechodné ustanovenia (§ 249 a nasledujúce) neuvádzal dôvody, na základe

ktorých by vznikal nárok navrhovateľky na „regresné náhrady“ podľa predpisov platných

do nadobudnutia zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích ( ), po zistení, že

dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou ( )

a proti takému rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa ,

prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je

dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady podľa (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, a v rozhodovaní vylúčeným sudcom,

či v konaní súdom nesprávne obsadeným), ani iné vady, majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, neboli dovolateľkou namietané a ani z obsahu spisu nevyplývajú.

Dovolateľka v dôvodoch dovolania namietala vadu konania uvedenú v ustanovení

t.j., že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Túto

vadu konania však videla v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci v zmysle , ktorým jej bola odopretá

ochrana jej práv.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie, či rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na správnom právnom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

V danej veci preto úlohou dovolacieho súdu bolo posúdiť, či je správny právny záver

odvolacieho súdu o tom, že s poukazom na podanie návrhu na súd až dňa 2.6.2004, teda

po zrušení zákona, ktorý vzťahy S. P. a zamestnávateľa, týkajúce sa práva na náhradu

vyplateného plnenia upravoval a nový , takéto ustanovenia neobsahuje

a neupravuje ani problematiku použitia predchádzajúcich právnych predpisov vo vzťahu

k uplatnenému návrhu, nie je možné uplatňovanú pohľadávku navrhovateľke priznať.

Preskúmaním dovolaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že

navrhovateľka dôvodne oponuje právnym záverom odvolacieho súdu.

Z ustanovenia § 12 Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou sa

ustanovovali bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia organizácie

pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania č.

, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.12.1993 vyplývalo, že poisťovňa mala

za splnenia tu uvedených podmienok voči poistenému právo na náhradu až do výšky

vyplateného plnenia. Uvedená právna úprava v znení vyhlášky Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. bola účinná až do 1.7. 2001, kedy bola zrušená zákonom

č. , ktorým sa menil a dopĺňal o sociálnom zabezpečení

v znení neskorších predpisov a

o sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedeného zákona sa § 52

doplnil štvrtým bodom, ktorým bola zrušená Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej

republiky č. , ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného

zákonného poistenia organizácie pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze

alebo chorobe z povolania v znení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č.

Preto nie je správny záver odvolacieho súdu o tom, že vyhl.č.

stratila účinnosť už dňa 1.1.1995.

Nová právna úprava v siedmej časti , ktorým sa menil

a dopĺňal o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

a o sociálnej poisťovni v znení

neskorších predpisov, s účinnosťou od 1.7.2001 upravila aj poistenie zodpovednosti za škodu.

S. P. mala podľa § 44e ods. 6 uvedeného zákona voči zamestnávateľovi právo

na náhradu vyplateného plnenia až do jeho výšky, ak zamestnávateľ alebo zamestnanec

uvedený v § 44b ods. 1

a) spôsobil škodu úmyselne, pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných

látok,

b) porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci a toto porušenie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Právo na náhradu podľa odseku 6 mala S. P. voči zamestnávateľovi, ak škoda bola

spôsobená zavineným porušením pracovných povinností jeho zamestnancov, až do výšky,

ktorú môže zamestnávateľ požadovať od zodpovedného zamestnanca podľa

pracovnoprávnych predpisov.

Podľa , v znení , účinného

do 31. decembra 2003, výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo S. P., a.s., na S.

P. od 1. januára 2002.

o sociálnom poistení bol s účinnosťou od 1.1.2004 zrušený

v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že

z uvedeného zákona a ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení, nevyplýva právna

úprava vzťahu medzi účastníkmi konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že

predmetom konania bol nárok navrhovateľky na zaplatenie sumy 1 739 057 Sk, ktoré zaplatila

na základe pracovného úrazu, ktorý sa stal D. M. dňa 27.6.1997 a to za obdobie

do 31.12.2003, nakoľko odporkyňa (jej právna predchodkyňa) bola pre prípad zodpovednosti

za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania v zmysle v tom čase platného

a účinného znenia poistená. Na takto vzniknutý právny vzťah sa preto

vzťahovali ustanovenia vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou sa

ustanovovali bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia organizácie

pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania č.

, v znení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č.

(účinnosť do 1.7.2001) a od 1.7.2001 do 31.12.2003 , ktorým sa menil

a dopĺňal o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

a o sociálnej poisťovni v znení

neskorších predpisov.

Aj keď z jednotlivých ustanovení o sociálnom poistení, ktorý

nadobudol účinnosť 1.1.2004 a ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení nevyplýva

právna úprava nároku uplatňovaného medzi účastníkmi konania, vzniknutého

do nadobudnutia účinnosti zákona, dovolací súd pri posudzovaní riešenej právnej

problematiky vychádzal z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer

každej právnej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ

platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho

režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú

sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti

vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa

s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia ako

prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti

nemožno celkom vylúčiť.

Retroaktivita (spätná pôsobnosť) právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku

ochrany dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa

následne mení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom

do princípov rovnosti a ochrany dôvery právneho subjektu v právo. Posudzovanie tohto

konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť

k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by

nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom

vyvažovalo.

Z uvedených princípov a záverov vychádzalo aj stanovisko č.

občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k niektorým

otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb

z povolania, v zmysle ktorého rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity,

o náhrade za stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých

z pracovných úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci

súdu, aj keď nároky boli uplatnené po účinnosti o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že S. P. má za podmienok

uvedených v právnych predpisoch, účinných do 31.12.2003, voči zamestnávateľovi právo

na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom

alebo chorobou z povolania zamestnancovi za obdobie do 31.12.2003 a to aj vtedy, ak tento

svoj nárok uplatnila až za účinnosti o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (1.1.2004).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci; Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa , zrušil

a vec vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. marca 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková