Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
802/371687.6f7eea.pdf
PDF · 120.22 KB
No categories available
5Cdo/69/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 69/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S. P., B., pobočka P.,
M., proti odporkyni S. B., a.s., K., IČO : X., o zaplatenie 57 726 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 4 C 145/2004, o dovolaní navrhovateľky proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 6. novembra 2007, sp.zn. 17 Co 192/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo 6. novembra 2007, sp.zn. 17 Co 192/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 16. mája 2007 č.k. 4 C 145/2004 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 608 229,- Sk s úrokom z omeškania zo sumy
608 229,- Sk vo výške 13 % ročne od 6.5.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Návrh navrhovateľka odôvodnila tým, že jej právny
predchodca nahradil za odporkyňu, ako poistenú, škodu a tiež aj ona sama nahradila škodu,
ktorá bola spôsobená zamestnancovi odporkyne D. M.. Nakoľko škoda mu bola spôsobená
z dôvodu porušenia právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
na pracovisku odporkyne, má navrhovateľka nárok na uplatňovanú sumu voči
zamestnávateľovi, a to na základe ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 280/1993 Z.z.,
resp. § 44e ods. 6 písm. b/ zákona o sociálnej poisťovni. Okresný súd svoje rozhodnutie
odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorých mal za preukázané, že D. M. bol
zamestnancom odporkyne a v dôsledku pracovného úrazu, ku ktorému došlo dňa 27.6.1997
mu vznikol voči odporkyni, ako jeho zamestnávateľovi, nárok na náhradu škody podľa vtedy
účinného ustanovenia § 193 Zákonníka práce. V čase pracovného úrazu bola odporkyňa
poistená v S. P., a.s., pre prípad zodpovednosti pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania
podľa § 205d ods. 1 Zákonníka práce, a preto jej tak, ako vznikala škoda u D. M., vzniklo
právo voči navrhovateľke, resp. jej predchodcovi, aby za neho nahradili škodu podľa § 2
ods. 1 vyhlášky. Vznikom škody D. M. vznikol medzi odporkyňou a S. P., a.s. osobitný
pracovnoprávny vzťah, upravený v § 205d Zákonníka práce a vyhlášky. Okresný súd preto
konštatoval, že tento právny vzťah nebol osobitne dotknutý zmenami právnej úpravy,
spočívajúcimi v prijatí zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce, zákona č. 242/2001 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný zákon č. 274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni a zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení, keďže tieto predpisy neobsahovali žiadne ustanovenie, ktoré by
zasahovalo do vzťahu navrhovateľky a odporkyne, vzniknutého za účinnosti právnej
úpravy, počas ktorej došlo k rozhodným právnym skutočnostiam pre vznik na súde
uplatneného nároku. Ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu odporkyne, podľa ktorej bolo
treba návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľka sa svojho práva na súde domáhala v čase,
keď už neplatili právne predpisy, o ktoré toto svoje právo opierala. Vzájomné nároky
účastníkov posúdil podľa úpravy platnej v čase vzniku právneho vzťahu účastníkov,
spočívajúceho v povinnosti navrhovateľky nahradiť škodu za odporkyňu a v práve
navrhovateľky domáhať sa od odporkyne toho plnenia, ktoré bolo poskytnuté v dôsledku
porušenia právnej povinnosti odporkyne ako zamestnávateľa, dodržiavať predpisy bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, teda podľa úpravy z roku 1997. Na vzťah účastníkov vyplývajúci
zo zisteného skutkového stavu podľa súdu prvého stupňa bolo potrebné aplikovať zákon č.
65/1965 Zb. v znení k 27.6.1997. Prvostupňový súd poukázal aj na to, že k pracovnému úrazu
D. M. došlo v dôsledku porušenia predpisov na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci a toto porušenie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Porušenie bezpečnosti
predpisov spočívalo v nepoučení D. M. o bezpečnostných predpisoch, pričom k tomuto
protiprávnemu opomenutiu došlo nedbanlivostným opomenutím povinností vedúcich
zamestnancov odporkyne K. M. a A. P.. Okresný súd mal za dôvodný nárok navrhovateľky,
ktorý na ňu prešiel zo S. P., a.s. voči odporkyni na náhradu až do výšky vyplateného plnenia
D. M. podľa § 12 ods. 1 písm. b/ vyhlášky. Z dôvodu, že svoje povinnosti K. M. a A. P.
porušili z nedbanlivosti, výška náhrady škody, ktorej sa mohla domáhať odporkyňa proti
každému z nich podľa § 179 ods. 5 Zákonníka práce bola obmedzená ustanovením § 179
ods. 2 Zákonníka práce. Ustálil, že suma, ktorú odporkyňa môže od týchto zamestnancov
požadovať ako náhradu škody, spôsobenej zavineným porušením ich povinností, je súčtom 3 -
násobku ich zistených priemerných mesačných zárobkov (94 377,- Sk x 3 + 108 366,- Sk x 3
= 283 131,- Sk + 325 098,- Sk = 608 229,- Sk). V tejto časti istiny považoval návrh
za dôvodný a vo zvyšku istiny návrh za nedôvodný. Nakoľko navrhovateľka je oslobodená
od platenia súdneho poplatku, postupoval podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov a uložil odporkyni zaplatiť súdny poplatok zo sumy navrhovateľke
prisúdenej istiny v sadzbe účinnej v čase podania návrhu, teda vo výške 5 % z hodnoty veci,
ktorá bola navrhovateľke priznaná, čo je 30 410,- Sk. Zároveň podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
rozhodol o náhrade trov konania tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni
trovy konania vo výške 3 730,- Sk.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom
zo 6. novembra 2007 sp.zn. 17 Co 192/2007 rozsudok okresného súdu zmenil a návrh
zamietol. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Konštatoval, že pri aplikácii a výklade
použitého hmotnoprávneho predpisu zistil nedostatok, ktorý dáva podklad pre zmenu
napadnutého rozsudku. Považoval za nesporné, že D. M. bol v pracovnom pomere
u odporkyne a dňa 27.6.1997 na jej pracovisku v zahraničí utrpel pracovný úraz. Ku škode
na zdraví došlo za účinnosti Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do 31.3.2002. Nakoľko
ku škode došlo pri plnení jeho pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,
zamestnávateľ, u ktorého pracoval v čase úrazu, zodpovedal za predmetnú škodu.
V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok navrhovateľky na zaplatenie
1 739 057,- Sk, ktoré zaplatila na základe pracovného úrazu, ktorý sa stal D. M. dňa
27.6.1997, nakoľko odporkyňa bola pred prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze
alebo chorobe z povolania poistená podľa § 205 ods. 1 Zákonníka práce. K pracovnému úrazu
D. M. došlo totiž v dôsledku porušenia predpisov na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, ktorú spôsobili zodpovední zamestnanci odporkyne, ktorí dostatočne
nepoučili D. M. o práci na zdvižnej plošine, na ktorej došlo k úrazu. Odvolací súd poukázal na
to, že zásadnou otázkou bolo posúdenie, či okresný súd mohol rozhodnúť o nároku
navrhovateľky za určitej právnej úpravy po jej zrušení, keď súčasná právna úprava príslušné
ustanovenia už neobsahuje. Možnosť navrhovateľky uplatniť si od odporkyne právo
na náhradu vyplateného plnenia titulom regresu bola upravená vyhláškou č. 280/1993 Z.z.,
ktorou sa ustanovili bližšie podmienky a sadzby z poistného zákonného poistenia
zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe
z povolania. Podľa § 12 ods. 1 písm. b/ citovanej vyhlášky, poisťovňa má voči poistenému
právo na náhradu až do výšky vyplateného plnenia, ak poistený alebo poškodený porušil
predpisy na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a toto porušenie bolo
v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Za predpokladu, že by bola škoda spôsobená
zavineným porušením pracovných povinností jeho zamestnancov, poisťovňa má právo
na náhradu proti poistenému až do výšky, ktorú môže poistený požadovať od zodpovedného
zamestnanca podľa pracovnoprávnych predpisov (ods. 2). Vyhl.č. 280/1993 Z.z. stratila
účinnosť dňom 1.1.1995 (zrušená bola zák.č. 274/1994 Z.z. § 52 bod 4). Zákon č. 274/1994
Z.z. o sociálnej poisťovni účinný od 1.1.1995, neobsahoval predmetnú právnu úpravu.
K novej právnej úprave došlo zákonom č. 242/2001 Z.z., ktorý mení a dopĺňa zákon č.
274/1994 Z.z. novými ustanoveniami § 44c a § 44e ods. 6 a 7, týkajúcimi sa práva S. P. voči
zamestnávateľovi na náhradu vyplateného plnenia. Zákon č. 274/1994 Z.z. v znení neskorších
predpisov bol zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení 1.1.2004, ktorý
predmetné vzťahy týkajúce sa regresu neupravuje. Pritom plnenie, ktorého zaplatenia sa
navrhovateľka domáha od odporkyne bolo zamestnancovi vyplatené S. P., a.s. a odporkyňou
vo výške 682 866,- Sk do podania návrhu a do 21.4.2005 suma vyplatená zamestnancovi
odporkyňou bola vo výške 1 094 383,- Sk. Navrhovateľka poukázala odporkyni dňa 10.1.2007
sumu 1 056 191,- Sk. Z obsahu spisu považoval odvolací súd za nepochybné, že návrh
navrhovateľky bol podaný na súd dňa 2.6.2004, teda až po zrušení zákona, ktorý vzťahy S. P.
a zamestnávateľa týkajúce sa práva na náhradu vyplateného plnenia upravoval. Možno tak
za daného stavu súhlasiť s odporkyňou v tom smere, že pokiaľ bol návrh podaný za účinnosti
zák.č. 461/2003 Z.z., mohol súd konať nanajvýš v zmysle jeho ustanovení, a to iba v prípade,
že na predmet sporu sa vzťahujú jeho ustanovenia, ale takéto ustanovenie tento zákon
neobsahuje. Návrh bol podaný v čase, keď takáto právna úprava absentovala a dovtedajší
systém regresu nebol novým zákonom nahradený. Problematiku použitia právnych predpisov
vo vzťahu k návrhu v danej veci podaným až za účinnosti zák.č. 461/2003 Z.z. tento zákon
neupravuje. Účinnosťou zákona o sociálnom poistení bol zrušený zákon č. 274/1994 Z.z.,
ktorý S. P. takéto právo podľa § 44c a 44e zakladal. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že
odporkyňa nedôvodne vyčíta súdu prvého stupňa, že uznesením nepripustil zmenu právnej
kvalifikácie návrhu, na základe ktorej skutočnosti mohol rozhodovať o úhrade požadovanej
sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného
navrhovateľkou v návrhu nie je zmenou návrhu v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p.. O zmenu návrhu
nejde v prípade, ak navrhovateľka na základe toho istého skutkového stavu ako je uvedený
v návrhu zmení právnu kvalifikáciu svojho nároku. Takouto zmenou právnej kvalifikácie súd
nie je viazaný. Posúdenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku patrí výlučne súdu, súd
o nej osobitne uznesením nerozhoduje a navrhovateľka nie je vôbec povinná svoj nárok aj
právne kvalifikovať. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p.. zmenil
a návrh zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 151 ods. 2 a § 224
ods. 1 O.s.p. tak, že s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní úspešná odporkyňa si náhradu
trov konania (prvostupňových aj odvolacích), ktoré by jej vzhľadom na výsledok konania
patrili, v lehote 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslila, jej ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá ho
s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. navrhla zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala záver krajského súdu o tom, že vyhláška č. 280/1993
Z.z. stratila účinnosť dňom 1.1.1995. Bola totiž účinná až do 1.1.2002. Poukazovala na to, že
krajský súd nesprávne vyložil právne normy a svojim výkladom založil stav, za ktorého došlo
k odmietnutiu ochrany už nadobudnutých práv navrhovateľky z právneho vzťahu, ktorého
vznik a vzniknuté nároky bolo potrebné posudzovať podľa predpisov, za ktorých vznikli. Jej
právo domáhať sa sumy 682 866 Sk vzniklo do 31.12.2003 a svoj návrh podala dňa 2.6.2004.
Aj rozširujúci návrh zo dňa 9.2.2007 vo výške 1 056 191 Sk sa týkal tiež nárokov na náhradu
škody poškodeného do 31.12.2003. Súhlasila s tým, že predmetný regresný vzťah nie je
upravený v zákone č. 461/2003 Z.z. a nie je ani intertemporálna úprava v jeho prechodných
a záverečných ustanoveniach. Povaha tohto vzťahu medzi účastníkmi konania má však
občianskoprávny charakter. Preto má Občiansky zákonník povahu všeobecného právneho
predpisu vo vzťahu so špeciálnou úpravou zákona č. 461/2003 Z.z. a je potrebné ho použiť
v zmysle § 853.
Odporkyňa navrhla dovolanie navrhovateľky s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 1
O.s.p. zamietnuť z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne. Bol
toho názoru, že ustanovenia štvrtej časti zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení sú
osobitnými ustanoveniami a preto aplikácia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je
dôvodná. Zákonodarca považoval ustanovenia zákona o sociálnom poistení za dostatočné
v tom znení, ako ich požaduje podľa štvrtej časti zákona (§ 226 a nasledujúce) a preto ani
v siedmej časti - prechodné ustanovenia (§ 249 a nasledujúce) neuvádzal dôvody, na základe
ktorých by vznikal nárok navrhovateľky na „regresné náhrady“ podľa predpisov platných
do nadobudnutia zákona o sociálnom poistení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
a proti takému rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.,
prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je
dôvodné.
Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vady podľa § 237 O.s.p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, a v rozhodovaní vylúčeným sudcom,
či v konaní súdom nesprávne obsadeným), ani iné vady, majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, neboli dovolateľkou namietané a ani z obsahu spisu nevyplývajú.
Dovolateľka v dôvodoch dovolania namietala vadu konania uvedenú v ustanovení
§ 237 písm. f/ O.s.p. t.j., že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Túto
vadu konania však videla v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorým jej bola odopretá
ochrana jej práv.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,
predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie, či rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na správnom právnom posúdení veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
V danej veci preto úlohou dovolacieho súdu bolo posúdiť, či je správny právny záver
odvolacieho súdu o tom, že s poukazom na podanie návrhu na súd až dňa 2.6.2004, teda
po zrušení zákona, ktorý vzťahy S. P. a zamestnávateľa, týkajúce sa práva na náhradu
vyplateného plnenia upravoval a nový zákon č. 461/2003 Z.z., takéto ustanovenia neobsahuje
a neupravuje ani problematiku použitia predchádzajúcich právnych predpisov vo vzťahu
k uplatnenému návrhu, nie je možné uplatňovanú pohľadávku navrhovateľke priznať.
Preskúmaním dovolaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že
navrhovateľka dôvodne oponuje právnym záverom odvolacieho súdu.
Z ustanovenia § 12 Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou sa
ustanovovali bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia organizácie
pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania č.
280/1993 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.12.1993 vyplývalo, že poisťovňa mala
za splnenia tu uvedených podmienok voči poistenému právo na náhradu až do výšky
vyplateného plnenia. Uvedená právna úprava v znení vyhlášky Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. 61/1994 Z.z. bola účinná až do 1.7. 2001, kedy bola zrušená zákonom
č. 242/2001 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z.z.
o sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedeného zákona sa § 52
doplnil štvrtým bodom, ktorým bola zrušená Vyhláška Ministerstva financií Slovenskej
republiky č. 280/1993 Z.z., ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného
zákonného poistenia organizácie pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze
alebo chorobe z povolania v znení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č.
61/1994 Z.z. Preto nie je správny záver odvolacieho súdu o tom, že vyhl.č. 280/1993 Z.z.
stratila účinnosť už dňa 1.1.1995.
Nová právna úprava v siedmej časti zákona č. 242/2001 Z.z., ktorým sa menil
a dopĺňal zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov
a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni v znení
neskorších predpisov, s účinnosťou od 1.7.2001 upravila aj poistenie zodpovednosti za škodu.
S. P. mala podľa § 44e ods. 6 uvedeného zákona voči zamestnávateľovi právo
na náhradu vyplateného plnenia až do jeho výšky, ak zamestnávateľ alebo zamestnanec
uvedený v § 44b ods. 1
a) spôsobil škodu úmyselne, pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných
látok,
b) porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci a toto porušenie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Právo na náhradu podľa odseku 6 mala S. P. voči zamestnávateľovi, ak škoda bola
spôsobená zavineným porušením pracovných povinností jeho zamestnancov, až do výšky,
ktorú môže zamestnávateľ požadovať od zodpovedného zamestnanca podľa
pracovnoprávnych predpisov.
Podľa § 51e ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z., v znení zákona č. 242/2001 Z.z., účinného
do 31. decembra 2003, výkon poistenia zodpovednosti za škodu prechádza zo S. P., a.s., na S.
P. od 1. januára 2002.
Zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení bol s účinnosťou od 1.1.2004 zrušený
zák.č. 274/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že
z uvedeného zákona a ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení, nevyplýva právna
úprava vzťahu medzi účastníkmi konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že
predmetom konania bol nárok navrhovateľky na zaplatenie sumy 1 739 057 Sk, ktoré zaplatila
na základe pracovného úrazu, ktorý sa stal D. M. dňa 27.6.1997 a to za obdobie
do 31.12.2003, nakoľko odporkyňa (jej právna predchodkyňa) bola pre prípad zodpovednosti
za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania v zmysle v tom čase platného
a účinného znenia Zákonníka práce poistená. Na takto vzniknutý právny vzťah sa preto
vzťahovali ustanovenia vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou sa
ustanovovali bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného poistenia organizácie
pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania č.
280/1993 Z.z., v znení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 61/1994 Z.z.
(účinnosť do 1.7.2001) a od 1.7.2001 do 31.12.2003 zák.č. 242/2001 Z.z., ktorým sa menil
a dopĺňal zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov
a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni v znení
neskorších predpisov.
Aj keď z jednotlivých ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý
nadobudol účinnosť 1.1.2004 a ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení nevyplýva
právna úprava nároku uplatňovaného medzi účastníkmi konania, vzniknutého
do nadobudnutia účinnosti zákona, dovolací súd pri posudzovaní riešenej právnej
problematiky vychádzal z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer
každej právnej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ
platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho
režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú
sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti
vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa
s časom“ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia ako
prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti
nemožno celkom vylúčiť.
Retroaktivita (spätná pôsobnosť) právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku
ochrany dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa
následne mení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom
do princípov rovnosti a ochrany dôvery právneho subjektu v právo. Posudzovanie tohto
konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť
k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by
nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom
vyvažovalo.
Z uvedených princípov a záverov vychádzalo aj stanovisko č. Cpj 9/06
občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k niektorým
otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb
z povolania, v zmysle ktorého rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity,
o náhrade za stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých
z pracovných úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci
súdu, aj keď nároky boli uplatnené po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že S. P. má za podmienok
uvedených v právnych predpisoch, účinných do 31.12.2003, voči zamestnávateľovi právo
na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom
alebo chorobou z povolania zamestnancovi za obdobie do 31.12.2003 a to aj vtedy, ak tento
svoj nárok uplatnila až za účinnosti zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (1.1.2004).
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci; Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto podľa § 243b ods. 1, 2 O.s.p. zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. marca 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková