Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
217/372362.cbb81e.pdf
PDF · 141.93 KB
No categories available
3To/2/2008
N a j v y š š í s ú d 3 To 2/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana
Lipovského a sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Jany Serbovej v trestnej veci obžalovaného
J. Č. a spol. pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1,
ods. 2 písm. h/ zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) a iné, prerokoval
na verejnom zasadnutí 4. marca 2009 v Bratislave odvolanie obžalovaných J. Č. a R. T., ktoré
podali proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2007, sp. zn. 1T 9/2002,
a rozhodol
t a k t o :
I.
Podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Tr. por.) rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch týkajúcich sa obžalovaného J. Č.
s a z r u š u j e .
Na základe § 259 ods. 3 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. por)
obžalovaný
J. Č., nar. X., trvale bytom B. ., na slobode,
j e v i n n ý,
ž e
obžalovaní J. Č. a R. T. spoločne s obvineným D.C. v čase od 30. októbra 2000
od 22.00 hod. do 31. októbra 2000 do 05.00 hod po predchádzajúcej vzájomnej dohode,
po vytipovaní osamelej prestárlej osoby A. T., bytom M. v úmysle túto olúpiť, doviezli
sa do obce na osobnom motorovom vozidle bielej farby VW Golf, EČ: N., ktoré viedol J. Č..
Obžalovaný R. T. a obvinený D.C. spoločne vnikli bližšie nezisteným spôsobom do jej domu,
pričom obžalovaný J. Č. zostal sedieť v motorovom vozidle a takto dávať pozor,
aby obžalovaný R. T. s obvineným D.C. neboli vyrušení pri prehľadávaní domu.
Pri prehľadávaní obytných priestorov rodinného domu A. T. obžalovaným R. T. a obvineným
D.C. na zamedzenie jej obrany, či už verbálnej alebo fyzickej, bola použitá prinesená lepiaca
páska, ktorou jej boli previazané ruky na hrudníku a nohy a tiež jej látkou boli prekryté ústa
a nos a táto bola prelepená lepiacou páskou a tiež poškodená bola pozakrývaná perinami,
pričom vykonaným dokazovaním sa nepodarilo ustáliť, ktorý z nich voči poškodenej takto
konal. Obžalovaný R. T. spolu s obvineným D.C. po prehľadaní domu a odcudzení bližšie
neurčenej finančnej hotovosti tento opustili, nasadli do vozidla, v ktorom ich čakal
obžalovaný J. Č. a spoločne odišli z obce M.. Poškodenú A. T. zanechali prekrytú perinami
v posteli obývacej izby. Poškodená A. T. v dôsledku prekrytia dýchacích otvorov sa začala
dusiť, čo u nej viedlo k zlyhaniu centrálnej činnosti mozgu pri dusení a toto bezprostredne
viedlo k jej smrti.
t e d a
spoločným konaním proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci
č í m s p á c h a l
trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 zák. č.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.).
Za to sa
o d s u d z u j e :
Podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody na 4 (štyri) roky.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do I. (prvej ) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. sa obžalovaný J. Č. zaväzuje spoločne a nerozdielne
s obžalovaným R. T. uhradiť škodu:
- C. vo výške 414 Sk - 13,74 €,
- P. D., bytom B. vo výške 9 748,90 SK - 323,60 €.
II.
Podľa § 256 Tr. por. odvolanie obžalovaného R. T. s a z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 3. decembra 2007, sp. zn. 1T 9/2002, boli
obžalovaní J. Č. a R. T. uznaní za vinných z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005, obžalovaný
R. T. aj ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný T. bol
uznaný za vinného aj z trestného činu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005.
Trestných činov sa obžalovaní dopustili na skutkovom základe, že
obžalovaní J. Č. a R. T. spoločne s obvineným D.C. v čase od 30. októbra 2000
od 22.00 hod. do 31. októbra 2000 do 05.00 hod. po predchádzajúcej vzájomnej dohode,
po vytipovaní osamelej prestárlej osoby A. T., bytom M. v úmysle túto olúpiť, doviezli
sa do obce na osobnom motorovom vozidle bielej farby VW Golf, EČ: N., ktoré viedol
obžalovaný J. Č.. Obžalovaný R. T. a obvinený D.C. spoločne vnikli bližšie nezisteným
spôsobom do jej domu, pričom obžalovaný J. Č. zostal sedieť v motorovom vozidle a takto
dávať pozor, aby obžalovaný R. T. s obvineným D.C. neboli vyrušení pri prehľadávaní domu.
Pri prehľadávaní obytných priestorov rodinného domu A. T. obžalovaným R. T. a obvineným
D.C, na zamedzenie jej obrany, či už verbálnej alebo fyzickej, bola použitá prinesená lepiaca
páska, ktorou jej boli previazané ruky na hrudníku a nohy a tiež jej boli látkou prekryté ústa
a nos a táto bola prelepená lepiacou páskou a tiež poškodená bola pozakrývaná perinami,
pričom vykonaným dokazovaním nepodarilo sa ustáliť, ktorý z nich voči poškodenej takto
konal. Obžalovaný R. T. spolu s obvineným D.C. po prehľadaní domu a odcudzení bližšie
neurčenej finančnej hotovosti tento opustili, nasadli do vozidla, v ktorom ich čakal
obžalovaný J. Č. a spoločne odišli z obce M.. Poškodenú A. T. zanechali prekrytú perinami
v posteli obývacej izby. Poškodená A. T. v dôsledku prekrytia dýchacích otvorov sa začala
dusiť, čo u nej viedlo k zlyhaniu centrálnej činnosti mozgu pri dusení a toto bezprostredne
viedlo k jej smrti.
Obžalovaný R. T. sa skutku dopustil napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 1T 29/92, zo dňa 4. septembra 1992, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. l To 109/92, zo dňa 2. decembra 1992, bol právoplatne
odsúdený pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. na trest odňatia
slobody vo výmere 12 a pol roka so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý
v časti vykonal, keď bol dňa 24. júla 2000 podmienečne prepustený.
Za to bol obžalovaným uložený podľa § 234 ods. 3 Tr. zák., u obžalovaného T.
aj s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 35 ods. 1 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody,
a to obžalovanému Č. v trvaní dvanásť rokov a obžalovanému T. v trvaní jedenásť rokov.
Obaja obžalovaní boli na výkon uložených trestov podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
zaradení do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. boli obaja obžalovaní zaviazaní uhradiť spoločne
a nerozdielne poškodenej organizácii C. škodu vo výške 414 Sk a poškodenému P. D. škodu
vo výške 9 748,90 Sk.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaní J. Č. a R. T., ktoré odôvodnili
prostredníctvom svojich obhajcov.
Obžalovaný Č. sa odvolaním domáhal zrušenia prvostupňového rozsudku podľa § 258
ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. a oslobodenia spod obžaloby podľa § 226 písm. c/ Tr. por.
Vyslovil presvedčenie, že súd nemal dostatok jednoznačných dôkazov, ktoré by ho
usvedčovali zo spáchania trestného činu. Mnohé zistenia, ktoré súd považoval za nepochybné,
sú len dohadmi a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Obžalovaný R. T. taktiež žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa
§ 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. a podľa § 226 písm. c/ Tr. por. ho
spod obžaloby oslobodil. Žiadnym z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by
sa žalovaného skutku dopustil.
Na podklade podaných odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
napadnutého rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie ako i správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo tomuto rozsudku, prihliadajúc i na chyby, ktoré
odvolaním vytýkané neboli a dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je iba odvolanie
obžalovaného J. Č..
Hneď v úvode je potrebné konštatovať, že na oboch obžalovaných bola pôvodne
podaná obžaloba v marci 2002 pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,
§ 219 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a pre trestný čin porušovania domovej slobody
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
Krajský súd v Trenčíne vo veci rozhodol, mimo teraz napadnutého rozsudku celkom
trikrát – 30. januára 2003, 20. apríla 2004 a 19. júla 2005. Všetky tri rozsudky boli
na podklade podaných odvolaní zrušené, a to rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22. mája 2003, 14. decembra 2004 a 25. apríla 2007 a vec bola vrátená krajskému
súdu s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v ostatnom rozhodnutí z 25. apríla 2007, sp. zn.
3 To 106/2005, konštatoval, že krajský súd v intenciách zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho
súdu doplnil dokazovanie a ustálil skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti
rozsudku. Uviedol tiež, že prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 125 Tr. por.
v odôvodnení rozsudku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal za vylúčené,
so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania a akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení dôkazov.
Odvolací súd vyslovil pochybnosti o správnosti právneho posúdenia konania
obžalovaných J. Č. a R. T. ako trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,
§ 234 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. Nastolil potrebu, aby sa prvostupňový súd v konaní po zrušení
veci zaoberal otázkou, či obžalovaný T. a obvinený D.C. konali úmyselne, keď poškodenej
znemožnili dýchať, a teda žiť, i keď ich prvotný úmysel smeroval k jej okradnutiu. Uložil
súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou spôsobu a intenzity vykonania útoku, ktorý smeroval
k zabráneniu dýchania poškodenej. Ak by krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný T.
konal čo aj len v nepriamom úmysle vo vzťahu k usmrteniu poškodenej A. T., bude potrebné
uznať ho za vinného zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. h/ Tr. zák.
Už v tomto rozhodnutí odvolací súd vyslovil názor, že vykonanými dôkazmi nebolo
u obžalovaného J. Č. preukázané, že bol v čase spáchania skutku v dome poškodenej, alebo
že by priniesol lepiacu pásku a materiál, ktorým mala poškodená prekryté dýchacie otvory,
ani že by dohoda obžalovaných zahŕňala i možnosť usmrtenia poškodenej. U obžalovaného T.
a obvineného D.C. išlo ich konaním, ktorým spôsobili smrť poškodenej o exces z ich
pôvodného úmyslu a dohody poškodenú olúpiť. V takomto prípade nie je možné
obžalovanému Č. pričítať zavinenie na smrti poškodenej čo aj len z nedbanlivosti
a kvalifikovať jeho konanie podľa ods. 3 § 234 ods. 1 Tr. zák., ale len ako spolupáchateľstvo
na trestnom čine lúpeže podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák. Vytkol tiež súdu prvého
stupňa, že v rozhodnutí neobjasnil, z akého dôvodu neposúdil konanie obžalovaného T. tiež
ako trestný čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238
ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
Napriek tomuto stanovisku odvolacieho súdu Krajský súd v Trenčíne na nezmenenom
skutkovom základe opätovne uznal oboch obžalovaných za vinných z trestného činu lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., obžalovaného T.
aj ako obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. Tohto obžalovaného
uznal za vinného aj z trestného činu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
Po preskúmaní veci na podklade podaných odvolaní aj v tomto štádiu konania mal
odvolací súd nad akúkoľvek pochybnosť vinu oboch obžalovaných za preukázanú. Z dôkazov
zadokumentovaných v predloženom spisovom materiáli vyplýva, že obaja obžalovaní spolu
s obvineným D.C., ktorý je na úteku, sa spoločne dohodli, že olúpia poškodenú A. T., a to aj
za použitia násilia. Aj keď v posudzovanej veci je dané silné podozrenie, že v dome
poškodenej boli obaja obžalovaní a obvinený D.C., teda aj obžalovaný Č. a priamo sa všetci
podieľali na prekonávaní jej odporu a následnej smrti, čo vyplýva z podaného vysvetlenia
vtedy ešte len podozrivého R. T., ktorého obsah korešponduje aj s výpoveďou svedka P. K.,
avšak vzhľadom na nedostatočne zadokumentované dôkazy v rámci prípravného konania
orgánmi činnými v trestnom konaní na mieste činu a vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď
obžalovaného T. pred začatím trestného konania má ako dôkaz nulitnú procesnú hodnotu,
mieru účasti a zavinenia na páchaní trestnej činnosti bolo možné ustáliť v podstate len
na základe výpovede svedka P. K.. Výpovedi tohto svedka niet dôvodu neveriť, pretože na nej
zotrval počas celého trestného konania a korešpondujú s ňou aj ostatné v konaní produkované
hoc aj len nepriame dôkazy.
Odvolacie námietky obžalovaného R. T. akceptovať nemohol ani odvolací súd,
pretože tento obžalovaný sa po vzájomnej dohode s obžalovaným Č. a obvineným D.C.
vlámal do domu poškodenej za účelom odcudzenia finančnej hotovosti, prípadne iných
cenných vecí, a to aj s úmyslom použitia násilia voči poškodenej. Obžalovaný T. spoločne
s obvineným D.C. použili násilie popísané vo výrokovej časti rozsudku, ktoré viedlo k smrti
poškodenej a odcudzili v jej byte bližšie neustálenú finančnú hotovosť. Takéto konanie
obžalovaného jednoznačne naplnilo pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. Obžalovaný sa tohto
skutku dopustil aj ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., pretože
skutku sa dopustil napriek tomu, že bol právoplatne odsúdený pre trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák. na nepodmienečný trest dvanásť a pol roka, ktorý z časti
aj vykonal. Z výkonu trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený 24. júla 2000,
čo znamená, že teraz žalovaného skutku sa dopustil len tri mesiace po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody. Jeho konanie naplnilo aj pojmové znaky skutkovej podstaty trestného
činu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3
Tr. zák. Prípadné úvahy o prísnejšej právnej kvalifikácie konania obžalovaného T., v zmysle
názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky z 25. apríla 2007, sp. zn.
3 To 106/2005, už v tomto štádiu konania pre absenciu odvolania krajského prokurátora
neprichádzalo do úvahy.
V prípade obžalovaného Č. z dôkazov vykonaných zákonným spôsobom v priebehu
trestného konania ako to už bolo vyjadrené v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu
slovenskej republiky z 25. apríla 2007, nebolo preukázané, že by obžalovaný bol v dome
poškodenej, že by to bol práve on, ktorý priniesol lepiacu pásku na eliminovanie odporu
poškodenej a že by dohoda obžalovaných o olúpení poškodenej zahŕňala aj dohodu o takej
intenzite prekonávania odporu poškodenej, ktorého následkom by bola jej smrť. V tejto časti
v konaní obžalovaného T. a obvineného D.C. išlo o vybočenie z ich pôvodného úmyslu
a dohody obžalovaných, ako o nej hovoril svedok P. K.. Za takejto dôkaznej situácie v zmysle
uplatnenia zásady trestného konania v pochybnostiach v prospech obžalovaného, konanie
tohto obžalovaného bolo možné právne posúdiť len ako trestný čin lúpeže
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák.
Odvolací súd na podklade odvolaní oboch obžalovaných podľa § 256 Tr. por.
odvolanie obžalovaného R. T. ako nedôvodné zamietol. Podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2
Tr. por. však zrušil prvostupňový rozsudok vo všetkých výrokoch týkajúcich sa obžalovaného
Č. a sám vo veci rozhodol na základe § 259 ods. 3 Tr. por. tak, že obžalovaného Č. uznal
za vinného z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák.
Pri rozhodovaní o treste odvolací súd opätovne zvažoval všetky kritéria významné
pre voľbu druhu a výmery trestu. Obžalovaný Č. sa v minulosti do rozporu so zákonom dostal
už štyrikrát. Znalec psychológ resocializáciu obžalovaného považuje za neistú, vzhľadom
k jeho osobnostnej štruktúre a na jeho pozitívnu kriminálnu anamnézu s posunom k násilnej
trestnej činnosti. Dopustil sa trestného činu násilného charakteru, vysoko pre spoločnosť
nebezpečného, keď konal so zištným motívom, olúpiť prestárlu osobu. Tieto okolnosti viedli
odvolací súd k záveru, že obžalovanému je potrebné uložiť trest pri strede zákonom
stanovenej trestnej sadzby, a preto mu uložil trest štyri roky.
Obžalovaný Č. v posledných desiatich rokoch nebol vo výkone trestu odňatia slobody
pre iný úmyselný trestný čin, preto ho súd pre výkon tohto trestu podľa § 39a ods. 2 písm. a/
Tr. zák. zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Výrok o náhrade škody prevzal aj odvolací súd nezmenený do svojho rozhodnutia,
pretože nemal pochybnosti ani o základe ani o výške uplatnených nárokoch na náhradu škody.
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 4. marca 2009
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Vypracovala: JUDr. Jana Serbová
Za správnosť vyhotovenia: A. Halászová