Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/261/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., zast. JUDr. R.,

proti odporcovi JUDr. V. správca konkurznej podstaty úpadcu T., o určenie poradia

prihlásenej pohľadávky vo výške 28 281 818,-- Sk, na odvolanie navrhovateľa a odporcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2007 č. k. -332,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

24. októbra 2007 č. k. -332 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.10.2007 č. k. -332

rozhodol tak, že žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi 6 000,-- Sk trov

konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 6 790,-- Sk. Uviedol, že v ďalšom konaní zistil,

že navrhovateľ bol prítomný na prieskumnom pojednávaní dňa 26.07.2001, na ktorom bola

stanovená lehota na podanie žaloby v lehote 31 dní. V tejto zákonnej lehote podal

navrhovateľ žalobu na určenie, že pohľadávka proti odporcovi v sume 28 281 818,-- Sk je

pohľadávkou oddeleného veriteľa s nárokom na oddelené uspokojenie. Takto podanú žalobu

navrhovateľ upresnil (doplnil) dňa 04.04.2005 a následne aj na pojednávaní dňa 23.10.2007

po poučení súdom podľa V oboch prípadoch išlo o upresnenie žaloby a nie

o zmenu návrhu podľa O nový návrh by išlo len v prípade, ak by

navrhovateľ žiadal viac než v pôvodnom návrhu, ak by navrhovateľ žiadal iné plnenie ako

v pôvodnom návrhu, resp. ak by navrhovateľ žiadal rovnaké plnenie, avšak na základe iného

skutkového stavu. Keďže o žiaden z uvedených prípadov nešlo, odstránenie vád podania

nemá dopad na zachovanie lehoty na podanie incidenčnej žaloby. Súd na základe uvedených

skutočností preto dospel k záveru, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok v zákonom stanovenej

lehote. Po doplnenom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Nestotožnil sa s názorom odporcu, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v rozsudku č. k. , ktorým tento rozhodol o zamietnutí žaloby v časti určenia, že lis

patrí do konkurznej podstaty, bráni tomu, aby mohlo byť pohľadávke navrhovateľa priznané

právo na oddelené uspokojenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietnutím žaloby v tejto

jej časti totiž nerozhodol, že lis nemôže byť zapísaný do konkurznej podstaty, ale

v odôvodnení rozhodnutia iba poukázal na to, že prvostupňový súd určením, že lis patrí

do konkurznej podstaty úpadcu, prekročil oprávnenie súdu dané mu ZKV. Súd v konaní

dospel tiež k záveru, že Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 16.10.1998 je platná,

keďže je v tejto riadne určená pohľadávka, ktorú zabezpečuje a tiež je riadne určený predmet

záložného práva. Splnenie zákonnej podmienky pre vznik záložného práva pri hnuteľných

veciach, t.j. odovzdanie veci záložnému veriteľovi, vyplýva z článku IV. Zmluvy o zriadení

záložného práva, kde je uvedené, že „zástavca je povinný označiť uvedený HIM viditeľne,

zavesením tabule s nápisom“ hmotný investičný majetok LZK 4000 I.A, evidenč. číslo HIM

T., bol v zmysle záložnej zmluvy zo dňa 26.10.1998 zastavený firme S., oproti jej pohľadávke

do termínu 30.04.1999. Zastavený HIM zostáva do 30.04.1999 v objekte T.“. Zriadenie

záložného práva zavesením tabule je možné vtedy, ak skutočné odovzdanie je síce technicky

možné, ale bolo by spojené s veľkými obtiažami. Pokiaľ ide o predmetný lis, išlo o takýto

prípad. Z tohto možno vyvodiť záver, že predmetný hnuteľný majetok bol odovzdaný

záložnému veriteľovi – navrhovateľovi v zmysle § 151b ods. 3 Obč. zák., dojednaním

o povinnosti odporcu označiť predmetný lis. Tento spôsob odovzdania predmetu záložného

práva zákon nevylučuje. Súd tiež pripomenul, že pokiaľ cit. ust. pripúšťa možnosť namiesto

odovzdania veci veriteľovi odovzdať tieto inej osobe, bolo by nesprávne neumožniť užívanie

veci záložcovi, ktorý ju používa na plnenie svojho výrobného programu, čo môže pomôcť pri

splácaní dlhu. Z obsahu Zmluvy o zriadení záložného práva tento úmysel jednoznačne

vyplýva. Súd považoval za platný aj Dodatok č. 1 bod 3 k Zmluve o zriadení záložného práva.

Navrhovateľ predložil písomné odsúhlasenie z 22.04.1999 bodu č. 3, z ktorého vyplýva, že

„dlžník odovzdal založený lis LZK 4000 (HIM č. 51200007) a súčasne veriteľ súhlasí

s bezplatným užívaním tohto HIM“. Aj týmto odsúhlasením bodu 3 bola splnená podmienka

odovzdania veci záložnému veriteľovi. Je nesporné, že predmet záložného práva lis LZK

4000 I.A v čase vzniku záložného práva bol vo vlastníctve odporcu a bol k decembru 1999

zapísaný v účtovnej evidencii odporcu. Je tiež nesporné, že na dražbe, konanej dňa

19.04.2001, bol vydražený iný kovací lis, a to LZK 4000A.II evidovaný pod č. 51200028. Súd

nemohol v tomto konaní skúmať skutočnosť, prečo sa lis LZK 4000 I.A už v účtovnej

evidencii odporcu k novembru 2000 nenachádzal, a prečo po predaji lisu LZK 4000A.II

správca konkurznej podstaty nenapadol neplatnosť právnych úkonov súvisiacich s dražbou.

Súd v tomto konaní nemôže posudzovať a vyvodzovať dôsledky toho, že odporca nedodržal

uznesenie Krajského súdu v Trnave o nariadení predbežného opatrenia č. k.

zo dňa 20.08.1999. Pokiaľ ide o názor navrhovateľa, že podľa Hospodárskeho zákonníka

predmetný lis je nehnuteľnosť, s týmto súd nesúhlasil, keďže tento nespĺňa požiadavku ust.

§ 119 ods. 2 Obč. zák., a preto ide o hnuteľnú veci. V prípade skúmania skutočnosti, že

správca konkurznej podstaty nezapísal hnuteľnú vec do súpisu konkurznej podstaty a mal tak

urobiť, vychádzal súd z toho, že konkurzné konanie je autonómne v tom, že postupovať

v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom

konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do konkurzného konania nemôže

zasahovať iný súd, ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu

konkurznej podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. Rozhodnutím,

vydaným v inom súdnom konaní, nie je možné správcovi konkurznej podstaty ukladať

povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v konkurznom konaní. Preto súd nemôže

skúmať, či správca konkurznej podstaty mal zapísať alebo nemal zapísať predmetný lis

do súpisu konkurznej podstaty a nemôže ani rozhodnúť, že predmetný lis patrí do súpisu

majetku konkurznej podstaty. Taktiež nemôže skúmať, či správca konkurznej podstaty

postupoval pri zápise majetku do konkurznej podstaty s odbornou starostlivosťou. Skúmanie

všetkých týchto skutočností patrí konkurznému sudcovi, ktorý vykonáva odborný dohľad nad

činnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 12 ZKV. Súd preto vychádzal zo skutočnosti,

že predmetná hnuteľná vec nie je zapísaná v súpise majetku konkurznej podstaty, z ktorého

dôvodu nie je možné ju v konkurze predať a výťažkom z nej v zmysle § 28 ods. 1 ZKV

uspokojiť nárok oddeleného veriteľa. Z uvedených dôvodov preto žalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa tak, že odporcovi priznal náhradu trov konania,

pozostávajúcich zo súdneho poplatku za podanie odvolania vo výške 6 000,-- Sk a z trov

právneho zastúpenia vo výške 6 790,-- Sk v zmysle §§ 11 ods. 1 a 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004

Z.z. v znení vyhl. č.

Proti rozsudku sa odvolal navrhovateľ a žiadal jeho zrušenie. Namietal, že súd prvého

stupňa síce správne dospel k záveru, že Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 16.10.1998

je platná, avšak rozhodol nesprávne z dôvodu, že v tomto konaní nemôže skúmať, prečo sa

predmetný lis LZK 4000 I.A v účtovnej evidencii odporcu od novembra 2000 nenachádzal

a prečo po predaji lisu LZK 4000 A II správca konkurznej podstaty nenapadol neplatnosť

právnych úkonov súvisiacich s dražbou. Má za to, že predmetný lis sa nachádza v priestoroch

úpadcu, čo preukazuje list od spoločnosti T. zo dňa 17.06.2002. To znamená, že predmetný lis

reálne existuje a je odôvodnený predpoklad, že sa nachádza v priestoroch úpadcu. Má za to,

že v prípade zaradenia predmetného lisu do súpisu majetku konkurznej podstaty sa má súd

zaoberať skutočnosťou, prečo sa v ňom predmetný lis nenachádza, lebo v danom prípade sa

jedná o spor vyvolaný konkurzom. Je toho názoru, že v rozsudku nie je expressis verbis

určené, ktoré z dôvodov viedli súd k zamietnutiu žaloby, resp. ktoré ustanovenia zákona súd

k takémuto rozhodnutiu oprávňovali. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané na

základe neúplného zistenia skutkového stavu veci, nesprávneho právneho posúdenia, veci

navrhuje preto napadnutý rozsudok zrušiť.

Odporca vo svojom stanovisku k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že je toho názoru,

že súd prvého stupňa vykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, pričom napriek poučeniu podľa neboli ďalšie dôkazy

označené. Má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa až na výrok o trovách konania,

vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ v odvolaní bližšie nevymedzil,

v čom nesprávne právne posúdenie veci spočíva. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že súd

v tomto konaní sa má zaoberať skutočnosťou, prečo sa predmetný list nenachádza

v konkurznej podstate, neobstojí s poukazom na právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bol

návrh na takéto určenie zamietnutý. Z tohto dôvodu preto neobstojí ani navrhovateľom

uvádzaný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci.

Proti rozsudku v časti jeho výroku o trovách konania sa odvolal odporca. Namietal, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvého stupňa pri základnej

sadzbe tarifnej odmeny právneho zastúpenia vyslovil právny názor, podľa ktorého uplatnená

výška náhrady trov právneho zastúpenia nie je správna, nakoľko konanie o tzv. incidenčnej

žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom

s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie poradia

ktorej je predmetom konania. Z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba vychádzať

z rovnakého princípu, takže odporcovi patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore

s neoceniteľnou hodnotou veci. Podľa názoru odporcu súd nesprávne aplikoval hmotnoprávnu

normu, a to ust. vyhl. č. , ale správne mal vychádzať z ust. ods.

2 vyhl. č. a za tarifnú hodnotu mal považovať sumu 28 218 818,-- Sk, teda cenu

práva (hodnotu prihlásenej pohľadávky), ktorého sa právna služba týkala, určenú pri začatí

poskytovania právnej služby. Súdom určené spájanie princípov určovania výšky súdnych

poplatkov a princípov určovania základnej sadzby tarifnej odmeny právneho zastúpenia nemá

podľa odporcu oporu v právnom predpise. Zákon totiž jasne deklaruje, že trovy konania sa

určujú podľa príslušných sadzobníkov, pričom nikde neustanovuje, že princípy určenia trov

konania majú byť v prípade rozdielnych sadzobníkov rovnaké. Z uvedených dôvodov

navrhuje preto rozsudok v napadnutej časti výroku o trovách konania zmeniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa je opodstatnené.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa

tento domáhal voči odporcovi určenia poradia prihlásenej pohľadávky vo výške 28 281 818,--

Sk, t.j. že táto pohľadávka, navrhovateľom prihlásená v konkurze, vyhlásenom na majetok

úpadcu T., je pohľadávkou s právom na oddelené uspokojenie.

Vychádzal zo skutkového a právneho zistenia, že zmluva o zriadení záložného práva,

od ktorej navrhovateľ určenie požadovaného poradia v konkurze odvodzuje, je platná. Žalobu

však zamietol s poukazom na ust. § 28 ZKV z dôvodu, že vec, ku ktorej bolo zriadené záložné

právo, nie je zapísaná v súpise konkurznej podstaty, a preto nemôže byť ani speňažená

a výťažok z nej vydaný navrhovateľovi.

Proti rozsudku navrhovateľ namieta, že tento vychádza z neúplného zistenia

skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, keď súd prvého stupňa neprihliadol

na skutočnosť, že sporná založená vec sa nachádza v areáli úpadcu, pričom nie je zrejmé,

prečo v účtovnej evidencii úpadcu nie je od novembra 2000 evidovaná. Súd prvého stupňa

posúdil vec so zreteľom na uvedené nesprávne, keď sa nezaoberal dôvodom, pre ktorý nie je

založená vec zapísaná do konkurznej podstaty.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odvolateľom, že súd prvého stupňa

vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav.

Nepochybne postavenie oddelených veriteľov, t.j. i právo byť v konkurze uspokojený

z výťažku z predaja majetku, ktorým boli ich pohľadávky zabezpečené zákonom upraveným

spôsobom, vyplýva z ust. , z ktorého ustanovenia správne vychádzal

i súd prvého stupňa.

Pochybil však, keď pri svojom závere o dôvodnosti žaloby vec neposudzoval tiež

v zmysle ust. v spojení s , ktorými sa predmetný konkurz

spravuje.

Súd prvého stupňa založil svoj záver pre rozhodnutie z tvrdenia odporcu, že vec

(záloh), ktorou bola zabezpečená pohľadávka navrhovateľa, nie je zapísaná v súpise

konkurznej podstaty.

Je nepochybné, že súpis konkurznej podstaty vykonáva správca podľa pokynov

konkurzného súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom.

Do súpisu konkurznej podstaty správca zaraďuje každú vec, pohľadávku alebo právo,

o ktorých je možné mať za to, že patria alebo môžu patriť do podstaty. Čo tvorí konkurznú

podstatu, upravuje ust. § 6 uvedeného zákona.

Správcom spísaný zoznam konkurznej podstaty však nie je fixný, ale pohyblivý, môže

byť teda ako doplňovaný o ďalší majetok zistený aj šetrením správcu, ale tiež krátený

o majetok, ktorý bol zo súpisu vylúčený, resp. do tohto zapísaný nesprávne.

So zreteľom na uvedené, súd prvého stupňa pochybil, keď dôvodnosť žaloby posudzoval

výlučne zo zoznamu, na ktorý poukazoval odporca, bez prihliadnutia k jeho dostatočnej

preukaznosti, v spojení s uvedenými zákonnými ustanoveniami, pre ktorý dôvod súd prvého

stupňa pre svoje rozhodnutie tiež správne nezistil ani skutkový stav.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ svoje právo vyvodzuje zo záložnej

zmluvy, uzavretej s úpadcom, predmetom ktorej bolo zabezpečenie jeho pohľadávky zálohom

(lis LZK 4000I.A), vedený v evidencii úpadcu k 12/1999 pod číslom 51200007 (č.l. 22 spisu).

Do spisu bol odporcom tiež doložený výňatok z tlače kmeňového súboru TM

k 11/2000 (účtovný stav), č. l. 33 spisu, ktorý majetok s takýmto evidenčným číslom už

neuvádza. Pretože ide však len o výňatok, nemožno preto ani dostatočne posúdiť, či záloh

skutočne bol, resp. nebol v tomto období úpadcom evidovaný ako jeho investičný majetok,

ktorá skutočnosť však sama osebe tiež nie je dôkazom o majetku úpadcu.

V konaní však bolo tiež navrhovateľom tvrdené, že sporný lis sa nachádza

v priestoroch úpadcu, v ktorom smere doložil i list od spoločnosti T., z 17.06.2002 (č. l. 72).

Odporca sa k uvedeným skutočnostiam nevyjadril, iba poukázal na súpis konkurznej

podstaty. Len na základe takéhoto tvrdenia odporcu nemožno však so zreteľom na uvedené

vyvodiť v danom prípade relevantnú obranu odporcu, že vec sa nenachádza v konkurznej

podstate úpadcu, pre ktorý dôvod je i rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné.

Pre úplnosť sa žiada tiež uviesť, že nepochybne určovanie okruhu majetku, ktorý patrí

do konkurznej podstaty úpadcu, spadá do právomoci konkurzného súdu. Tejto však

neodporuje dokazovanie obrany odporcu v tom smere, či vec je, resp. nie je v konkurznej

podstate úpadcu, a teda i pre ktorý dôvod, resp. na akom základe, príp. pokynu konkurzného

súdu nebola zaradená do jeho súpisu, a preto v konkurze nemôže byť speňažená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

preto podľa a zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie, v ktorom rozhodne tiež o trovách celého konania s poukazom na ust. § 224 ods. 3

O.s.p, z ktorého dôvodu sa odvolanie odporcu stalo bezpredmetným.

Podľa pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. novembra 2008

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu