Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a68/372377.fdb14f.pdf
PDF · 124.29 KB
No categories available
3Obo/261/2007
Najvyšší súd 3 Obo 261/2007
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., zast. JUDr. R.,
proti odporcovi JUDr. V. správca konkurznej podstaty úpadcu T., o určenie poradia
prihlásenej pohľadávky vo výške 28 281 818,-- Sk, na odvolanie navrhovateľa a odporcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2007 č. k. 61 Cbi 114/01-332,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24. októbra 2007 č. k. 61 Cbi 114/01-332 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.10.2007 č. k. 61 Cbi 114/01-332
rozhodol tak, že žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi 6 000,-- Sk trov
konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 6 790,-- Sk. Uviedol, že v ďalšom konaní zistil,
že navrhovateľ bol prítomný na prieskumnom pojednávaní dňa 26.07.2001, na ktorom bola
stanovená lehota na podanie žaloby v lehote 31 dní. V tejto zákonnej lehote podal
navrhovateľ žalobu na určenie, že pohľadávka proti odporcovi v sume 28 281 818,-- Sk je
pohľadávkou oddeleného veriteľa s nárokom na oddelené uspokojenie. Takto podanú žalobu
navrhovateľ upresnil (doplnil) dňa 04.04.2005 a následne aj na pojednávaní dňa 23.10.2007
po poučení súdom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. V oboch prípadoch išlo o upresnenie žaloby a nie
o zmenu návrhu podľa § 95 ods. 1 O.s.p. O nový návrh by išlo len v prípade, ak by
navrhovateľ žiadal viac než v pôvodnom návrhu, ak by navrhovateľ žiadal iné plnenie ako
v pôvodnom návrhu, resp. ak by navrhovateľ žiadal rovnaké plnenie, avšak na základe iného
skutkového stavu. Keďže o žiaden z uvedených prípadov nešlo, odstránenie vád podania
nemá dopad na zachovanie lehoty na podanie incidenčnej žaloby. Súd na základe uvedených
skutočností preto dospel k záveru, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok v zákonom stanovenej
lehote. Po doplnenom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný.
Nestotožnil sa s názorom odporcu, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozsudku č. k. 7 Obo 17/03, ktorým tento rozhodol o zamietnutí žaloby v časti určenia, že lis
patrí do konkurznej podstaty, bráni tomu, aby mohlo byť pohľadávke navrhovateľa priznané
právo na oddelené uspokojenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietnutím žaloby v tejto
jej časti totiž nerozhodol, že lis nemôže byť zapísaný do konkurznej podstaty, ale
v odôvodnení rozhodnutia iba poukázal na to, že prvostupňový súd určením, že lis patrí
do konkurznej podstaty úpadcu, prekročil oprávnenie súdu dané mu ZKV. Súd v konaní
dospel tiež k záveru, že Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 16.10.1998 je platná,
keďže je v tejto riadne určená pohľadávka, ktorú zabezpečuje a tiež je riadne určený predmet
záložného práva. Splnenie zákonnej podmienky pre vznik záložného práva pri hnuteľných
veciach, t.j. odovzdanie veci záložnému veriteľovi, vyplýva z článku IV. Zmluvy o zriadení
záložného práva, kde je uvedené, že „zástavca je povinný označiť uvedený HIM viditeľne,
zavesením tabule s nápisom“ hmotný investičný majetok LZK 4000 I.A, evidenč. číslo HIM
T., bol v zmysle záložnej zmluvy zo dňa 26.10.1998 zastavený firme S., oproti jej pohľadávke
do termínu 30.04.1999. Zastavený HIM zostáva do 30.04.1999 v objekte T.“. Zriadenie
záložného práva zavesením tabule je možné vtedy, ak skutočné odovzdanie je síce technicky
možné, ale bolo by spojené s veľkými obtiažami. Pokiaľ ide o predmetný lis, išlo o takýto
prípad. Z tohto možno vyvodiť záver, že predmetný hnuteľný majetok bol odovzdaný
záložnému veriteľovi – navrhovateľovi v zmysle § 151b ods. 3 Obč. zák., dojednaním
o povinnosti odporcu označiť predmetný lis. Tento spôsob odovzdania predmetu záložného
práva zákon nevylučuje. Súd tiež pripomenul, že pokiaľ cit. ust. pripúšťa možnosť namiesto
odovzdania veci veriteľovi odovzdať tieto inej osobe, bolo by nesprávne neumožniť užívanie
veci záložcovi, ktorý ju používa na plnenie svojho výrobného programu, čo môže pomôcť pri
splácaní dlhu. Z obsahu Zmluvy o zriadení záložného práva tento úmysel jednoznačne
vyplýva. Súd považoval za platný aj Dodatok č. 1 bod 3 k Zmluve o zriadení záložného práva.
Navrhovateľ predložil písomné odsúhlasenie z 22.04.1999 bodu č. 3, z ktorého vyplýva, že
„dlžník odovzdal založený lis LZK 4000 (HIM č. 51200007) a súčasne veriteľ súhlasí
s bezplatným užívaním tohto HIM“. Aj týmto odsúhlasením bodu 3 bola splnená podmienka
odovzdania veci záložnému veriteľovi. Je nesporné, že predmet záložného práva lis LZK
4000 I.A v čase vzniku záložného práva bol vo vlastníctve odporcu a bol k decembru 1999
zapísaný v účtovnej evidencii odporcu. Je tiež nesporné, že na dražbe, konanej dňa
19.04.2001, bol vydražený iný kovací lis, a to LZK 4000A.II evidovaný pod č. 51200028. Súd
nemohol v tomto konaní skúmať skutočnosť, prečo sa lis LZK 4000 I.A už v účtovnej
evidencii odporcu k novembru 2000 nenachádzal, a prečo po predaji lisu LZK 4000A.II
správca konkurznej podstaty nenapadol neplatnosť právnych úkonov súvisiacich s dražbou.
Súd v tomto konaní nemôže posudzovať a vyvodzovať dôsledky toho, že odporca nedodržal
uznesenie Krajského súdu v Trnave o nariadení predbežného opatrenia č. k. 19Ncb 6/99
zo dňa 20.08.1999. Pokiaľ ide o názor navrhovateľa, že podľa Hospodárskeho zákonníka
predmetný lis je nehnuteľnosť, s týmto súd nesúhlasil, keďže tento nespĺňa požiadavku ust.
§ 119 ods. 2 Obč. zák., a preto ide o hnuteľnú veci. V prípade skúmania skutočnosti, že
správca konkurznej podstaty nezapísal hnuteľnú vec do súpisu konkurznej podstaty a mal tak
urobiť, vychádzal súd z toho, že konkurzné konanie je autonómne v tom, že postupovať
v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom
konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do konkurzného konania nemôže
zasahovať iný súd, ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu
konkurznej podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. Rozhodnutím,
vydaným v inom súdnom konaní, nie je možné správcovi konkurznej podstaty ukladať
povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v konkurznom konaní. Preto súd nemôže
skúmať, či správca konkurznej podstaty mal zapísať alebo nemal zapísať predmetný lis
do súpisu konkurznej podstaty a nemôže ani rozhodnúť, že predmetný lis patrí do súpisu
majetku konkurznej podstaty. Taktiež nemôže skúmať, či správca konkurznej podstaty
postupoval pri zápise majetku do konkurznej podstaty s odbornou starostlivosťou. Skúmanie
všetkých týchto skutočností patrí konkurznému sudcovi, ktorý vykonáva odborný dohľad nad
činnosťou správcu konkurznej podstaty podľa § 12 ZKV. Súd preto vychádzal zo skutočnosti,
že predmetná hnuteľná vec nie je zapísaná v súpise majetku konkurznej podstaty, z ktorého
dôvodu nie je možné ju v konkurze predať a výťažkom z nej v zmysle § 28 ods. 1 ZKV
uspokojiť nárok oddeleného veriteľa. Z uvedených dôvodov preto žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi priznal náhradu trov konania,
pozostávajúcich zo súdneho poplatku za podanie odvolania vo výške 6 000,-- Sk a z trov
právneho zastúpenia vo výške 6 790,-- Sk v zmysle §§ 11 ods. 1 a 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004
Z.z. v znení vyhl. č. 649/2005 Z.z.
Proti rozsudku sa odvolal navrhovateľ a žiadal jeho zrušenie. Namietal, že súd prvého
stupňa síce správne dospel k záveru, že Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 16.10.1998
je platná, avšak rozhodol nesprávne z dôvodu, že v tomto konaní nemôže skúmať, prečo sa
predmetný lis LZK 4000 I.A v účtovnej evidencii odporcu od novembra 2000 nenachádzal
a prečo po predaji lisu LZK 4000 A II správca konkurznej podstaty nenapadol neplatnosť
právnych úkonov súvisiacich s dražbou. Má za to, že predmetný lis sa nachádza v priestoroch
úpadcu, čo preukazuje list od spoločnosti T. zo dňa 17.06.2002. To znamená, že predmetný lis
reálne existuje a je odôvodnený predpoklad, že sa nachádza v priestoroch úpadcu. Má za to,
že v prípade zaradenia predmetného lisu do súpisu majetku konkurznej podstaty sa má súd
zaoberať skutočnosťou, prečo sa v ňom predmetný lis nenachádza, lebo v danom prípade sa
jedná o spor vyvolaný konkurzom. Je toho názoru, že v rozsudku nie je expressis verbis
určené, ktoré z dôvodov viedli súd k zamietnutiu žaloby, resp. ktoré ustanovenia zákona súd
k takémuto rozhodnutiu oprávňovali. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané na
základe neúplného zistenia skutkového stavu veci, nesprávneho právneho posúdenia, veci
navrhuje preto napadnutý rozsudok zrušiť.
Odporca vo svojom stanovisku k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že je toho názoru,
že súd prvého stupňa vykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, pričom napriek poučeniu podľa § 120 ods. 1 O.s.p. neboli ďalšie dôkazy
označené. Má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa až na výrok o trovách konania,
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ v odvolaní bližšie nevymedzil,
v čom nesprávne právne posúdenie veci spočíva. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že súd
v tomto konaní sa má zaoberať skutočnosťou, prečo sa predmetný list nenachádza
v konkurznej podstate, neobstojí s poukazom na právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bol
návrh na takéto určenie zamietnutý. Z tohto dôvodu preto neobstojí ani navrhovateľom
uvádzaný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci.
Proti rozsudku v časti jeho výroku o trovách konania sa odvolal odporca. Namietal, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvého stupňa pri základnej
sadzbe tarifnej odmeny právneho zastúpenia vyslovil právny názor, podľa ktorého uplatnená
výška náhrady trov právneho zastúpenia nie je správna, nakoľko konanie o tzv. incidenčnej
žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom
s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie poradia
ktorej je predmetom konania. Z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba vychádzať
z rovnakého princípu, takže odporcovi patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore
s neoceniteľnou hodnotou veci. Podľa názoru odporcu súd nesprávne aplikoval hmotnoprávnu
normu, a to ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ale správne mal vychádzať z ust. § 10 ods.
2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a za tarifnú hodnotu mal považovať sumu 28 218 818,-- Sk, teda cenu
práva (hodnotu prihlásenej pohľadávky), ktorého sa právna služba týkala, určenú pri začatí
poskytovania právnej služby. Súdom určené spájanie princípov určovania výšky súdnych
poplatkov a princípov určovania základnej sadzby tarifnej odmeny právneho zastúpenia nemá
podľa odporcu oporu v právnom predpise. Zákon totiž jasne deklaruje, že trovy konania sa
určujú podľa príslušných sadzobníkov, pričom nikde neustanovuje, že princípy určenia trov
konania majú byť v prípade rozdielnych sadzobníkov rovnaké. Z uvedených dôvodov
navrhuje preto rozsudok v napadnutej časti výroku o trovách konania zmeniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O.s.p. bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa je opodstatnené.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa
tento domáhal voči odporcovi určenia poradia prihlásenej pohľadávky vo výške 28 281 818,--
Sk, t.j. že táto pohľadávka, navrhovateľom prihlásená v konkurze, vyhlásenom na majetok
úpadcu T., je pohľadávkou s právom na oddelené uspokojenie.
Vychádzal zo skutkového a právneho zistenia, že zmluva o zriadení záložného práva,
od ktorej navrhovateľ určenie požadovaného poradia v konkurze odvodzuje, je platná. Žalobu
však zamietol s poukazom na ust. § 28 ZKV z dôvodu, že vec, ku ktorej bolo zriadené záložné
právo, nie je zapísaná v súpise konkurznej podstaty, a preto nemôže byť ani speňažená
a výťažok z nej vydaný navrhovateľovi.
Proti rozsudku navrhovateľ namieta, že tento vychádza z neúplného zistenia
skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, keď súd prvého stupňa neprihliadol
na skutočnosť, že sporná založená vec sa nachádza v areáli úpadcu, pričom nie je zrejmé,
prečo v účtovnej evidencii úpadcu nie je od novembra 2000 evidovaná. Súd prvého stupňa
posúdil vec so zreteľom na uvedené nesprávne, keď sa nezaoberal dôvodom, pre ktorý nie je
založená vec zapísaná do konkurznej podstaty.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odvolateľom, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.
Nepochybne postavenie oddelených veriteľov, t.j. i právo byť v konkurze uspokojený
z výťažku z predaja majetku, ktorým boli ich pohľadávky zabezpečené zákonom upraveným
spôsobom, vyplýva z ust. § 28 zák. č. 28/1991 Zb., z ktorého ustanovenia správne vychádzal
i súd prvého stupňa.
Pochybil však, keď pri svojom závere o dôvodnosti žaloby vec neposudzoval tiež
v zmysle ust. § 18 v spojení s § 6 zák. č. 328/1991 Zb., ktorými sa predmetný konkurz
spravuje.
Súd prvého stupňa založil svoj záver pre rozhodnutie z tvrdenia odporcu, že vec
(záloh), ktorou bola zabezpečená pohľadávka navrhovateľa, nie je zapísaná v súpise
konkurznej podstaty.
Je nepochybné, že súpis konkurznej podstaty vykonáva správca podľa pokynov
konkurzného súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom.
Do súpisu konkurznej podstaty správca zaraďuje každú vec, pohľadávku alebo právo,
o ktorých je možné mať za to, že patria alebo môžu patriť do podstaty. Čo tvorí konkurznú
podstatu, upravuje ust. § 6 uvedeného zákona.
Správcom spísaný zoznam konkurznej podstaty však nie je fixný, ale pohyblivý, môže
byť teda ako doplňovaný o ďalší majetok zistený aj šetrením správcu, ale tiež krátený
o majetok, ktorý bol zo súpisu vylúčený, resp. do tohto zapísaný nesprávne.
So zreteľom na uvedené, súd prvého stupňa pochybil, keď dôvodnosť žaloby posudzoval
výlučne zo zoznamu, na ktorý poukazoval odporca, bez prihliadnutia k jeho dostatočnej
preukaznosti, v spojení s uvedenými zákonnými ustanoveniami, pre ktorý dôvod súd prvého
stupňa pre svoje rozhodnutie tiež správne nezistil ani skutkový stav.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ svoje právo vyvodzuje zo záložnej
zmluvy, uzavretej s úpadcom, predmetom ktorej bolo zabezpečenie jeho pohľadávky zálohom
(lis LZK 4000I.A), vedený v evidencii úpadcu k 12/1999 pod číslom 51200007 (č.l. 22 spisu).
Do spisu bol odporcom tiež doložený výňatok z tlače kmeňového súboru TM
k 11/2000 (účtovný stav), č. l. 33 spisu, ktorý majetok s takýmto evidenčným číslom už
neuvádza. Pretože ide však len o výňatok, nemožno preto ani dostatočne posúdiť, či záloh
skutočne bol, resp. nebol v tomto období úpadcom evidovaný ako jeho investičný majetok,
ktorá skutočnosť však sama osebe tiež nie je dôkazom o majetku úpadcu.
V konaní však bolo tiež navrhovateľom tvrdené, že sporný lis sa nachádza
v priestoroch úpadcu, v ktorom smere doložil i list od spoločnosti T., z 17.06.2002 (č. l. 72).
Odporca sa k uvedeným skutočnostiam nevyjadril, iba poukázal na súpis konkurznej
podstaty. Len na základe takéhoto tvrdenia odporcu nemožno však so zreteľom na uvedené
vyvodiť v danom prípade relevantnú obranu odporcu, že vec sa nenachádza v konkurznej
podstate úpadcu, pre ktorý dôvod je i rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné.
Pre úplnosť sa žiada tiež uviesť, že nepochybne určovanie okruhu majetku, ktorý patrí
do konkurznej podstaty úpadcu, spadá do právomoci konkurzného súdu. Tejto však
neodporuje dokazovanie obrany odporcu v tom smere, či vec je, resp. nie je v konkurznej
podstate úpadcu, a teda i pre ktorý dôvod, resp. na akom základe, príp. pokynu konkurzného
súdu nebola zaradená do jeho súpisu, a preto v konkurze nemôže byť speňažená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
preto podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie
konanie, v ktorom rozhodne tiež o trovách celého konania s poukazom na ust. § 224 ods. 3
O.s.p, z ktorého dôvodu sa odvolanie odporcu stalo bezpredmetným.
Podľa § 226 O.s.p. pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. novembra 2008
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu