Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
3ac/370417.6dfabf.pdf
PDF · 116.77 KB
No categories available
1Sžo/135/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sžo 135/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej
veci navrhovateľov: 1/ M., bytom V., 2/ J., bytom P., 3/ I., bytom M., navrhovatelia 1/ a 2/
zastúpení navrhovateľom 3/, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi,
Mariánska č. 6, Prievidza, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 30. októbra
2007 č. OPU-6/2007-4320-Ben, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 11Sp 42/2007-16 zo dňa 12. marca 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11Sp 42/2007-16 zo dňa 12. marca 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedeným
v záhlaví tohto rozhodnutia potvrdil. Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej
veci žalovaný správny orgán rozhodol tak, že navrhovatelia ako žiadatelia a oprávnené osoby
nespĺňajú podmienky podľa § 3 ods. 1, písm. m/ a l/ zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej
len reštitučný zákon) a nepriznal im vlastníctvo ani právo na náhradu k pozemkovej
nehnuteľnosti parc. č. X. v kat. úz. N. po ich právnom predchodcovi a pôvodnom
spoluvlastníkovi J., ktorý bol ich otcom. Podľa názoru krajského súdu správny orgán v danej
veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a vyporiadal sa
so všetkými námietkami navrhovateľov. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že
vlastníctvo pôvodného vlastníka prešlo na štát na základe vyvlastnenia žiadanej nehnuteľnosti
rozhodnutím Mestského národného výboru v Prievidzi č. Výst. 2134/1976-618 zo dňa 1. júla
1976 za stanovenú náhradu 607,20.-Kčs, pričom vyvlastniteľ bol povinný náhradu zložiť do
úschovy na Štátnom notárstve v Prievidzi v prípadoch dedičstva alebo iných tiarch, avšak
u J. nešlo o takýto prípad a preto správny orgán dôvodne predpokladal, že náhrada bola
vyplatená. Poukázal na to, že dôkazné bremeno v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona bolo
na navrhovateľoch, ktorí boli povinní nielen včas uplatniť svoj nárok, ale aj preukázať
skutočnosti podľa § 3. Uviedol, že pokiaľ navrhovatelia žiadali navrátenie vlastníctva
z reštitučných titulov podľa § 3 ods. 1, písm. j/, l/, m/ reštitučného zákona, už samotné
uvedenie reštitučných titulov svedčí o tom, že boli v dôkaznej núdzi. Podľa názoru krajského
súdu navrhovatelia svojim protichodným tvrdením o právnych dôsledkoch prechodu žiadanej
nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu sa dostali do pozície nevierohodných a ich
tvrdenia sú účelové v snahe získať späť nehnuteľnosť aj v rozpore so zákonom. Poukázal na
to, že navrhovatelia najskôr nespochybňovali vyplatenie náhrady, ak uplatnili nárok podľa § 3
ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona a zrejme uvažovali, že ak tento reštitučný titul neprejde
budú tvrdiť, že náhrada nebola vyplatená. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu
žalovaného správneho orgánu mal za to, že odporca dostatočne a spoľahlivo zistil skutkový
stav veci a rozhodol v súlade so zákonom.
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p..
Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal, pretože boli v konaní neúspešní.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolali navrhovatelia
žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, aby ich
reštitučnému nároku bolo vyhovené. Uviedli, že z celého popisu v základnom materiáli,
ako aj z ich odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu jasne vyplýva, že svoj nárok
opierajú o skutočnosť, že parcela bola vyvlastnená bez vyplatenia náhrady. Nesúhlasili
so zistením krajského súdu, že v priebehu konania tvrdili, že žiadaná nehnuteľnosť bola
vykúpená, pretože v priebehu celého konania uvádzali, že nehnuteľnosť bola vyvlastnená.
Poukázali na to, že považovali za povinnosť oznámiť správnemu orgánu, že prinajmenšom
časť žiadanej parcely existuje a nikdy nebola využitá na účel, na ktorý bola vyvlastnená.
Namietali, že vôbec nebola skúmaná podstatná skutočnosť, a to, že za vyvlastnenú
nehnuteľnosť nebola vyplatená náhrada. Ďalej dôvodili, že podľa ich názoru preukázali
skutočnosti nároku podľa § 3 reštitučného zákona.
Odporca navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdiť.
S dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľov nesúhlasil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce
v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru, že odvolanie nie je
dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe opravného prostriedku
navrhovateľov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorým
správny orgán im nepriznal navrátenie vlastníctva a ani náhradu k žiadanému pozemku
v zmysle ustanovení reštitučného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto
rozhodnutiu prechádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal
so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu,
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku
navrhovateľov na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku v intenciách ustanovení
reštitučného zákona.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 3 ods. 1, písm. j/, m/, l/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:
j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý
bola vyvlastnená,
m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená
osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného
zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených
v § 2 ods. 1, 2 tohoto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe
(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností
taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo na navrátenie
vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5
ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali
charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli
vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný
stav, a preto jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov boli
splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa
Z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, odvolací súd zistil, že navrhovatelia,
ako oprávnené osoby si dňa 8.1.2004 uplatnili na Pozemkovom úrade v Prievidzi v zmysle
reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. X. vedenom
kat. úz. N. v pozemkovoknižnej vložke č. X., ktorá bola odňatá pôvodnému vlastníkovi J., ich
otcovi, rozhodnutím Mestského národného výboru v Prievidzi č. Výst. 2134/1976-618 zo dňa
1. júla 1976 o vyvlastnení za stanovenú náhradu 607,20.-Kčs.
Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi rozhodnutím zo dňa 30.10.2007
č. OPÚ-6/2007-4320-Ben vyslovil, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky uvedené v § 3
ods. 1, písm. l/, m/, reštitučného zákona, nenavrátil im vlastníctvo k žiadanej nehnuteľnosti
a ani im nepriznal právo na náhradu. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,
že správny orgán na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že navrhovatelia
nesplnili zákonné podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona, z ktorých dôvodov
nebolo možné im prinavrátiť vlastníctvo alebo priznať finančnú náhradu za žiadaný pozemok.
Uplatnenie nároku navrhovateľov na základe dvoch rôznych reštitučných titulov podľa § 3
ods. 1, písm. l/ a m/ v prípade, že sa jedná o jedno vyvlastňovacie rozhodnutie a totožnú
parcelu, ktorá bola týmto rozhodnutím vyvlastnená v celosti, považoval za rozporuplné.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správny orgán
v danej veci si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil
skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že navrhovatelia si uplatnili reštitučný nárok na žiadané
pozemky v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak nepreukázali,
že žiadaný pozemok parc. č. X. v rozhodnej dobe prešiel do vlastníctva štátu alebo inej
právnickej osobe v dôsledku právneho dôvodu ustanoveného v 3 ods. 1 reštitučného zákona.
Záver správneho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa, že navrhovatelia v danej veci
nepreukázali splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. l/, m/ aj odvolací súd
považoval za skutkovo a právne správny.
Pokiaľ navrhovatelia v konaní tvrdili, že splnili zákonné podmienky v zmysle
ustanovení reštitučného zákona, bolo ich povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku
predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti ich tvrdenia potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo
za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia.
Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval skutočný
stav vo veci, pričom z listinných dôkazov tvrdenia uvádzané navrhovateľmi v žiadosti
o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady k pozemku sa nepreukázali. Súčasne
z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán konal v súčinnosti
s navrhovateľmi a ich zástupcom.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky navrhovateľov, že súd prvého stupňa
a ani správny orgán nevenovali dostatočnú pozornosť podstatnej skutočnosti,
že za vyvlastnenú nehnuteľnosť nebola vyplatená náhrada, pretože z administratívneho spisu
vyplýva, že správny orgán sa touto skutočnosťou zaoberal, vykonal dokazovanie dotazmi
na štátny archív, avšak so zadovážených dokladov tvrdenie navrhovateľov žiadnym spôsobom
sa nepreukázalo. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z vyvlastňovacieho rozhodnutia
vyplýva, že vyvlastniteľ je povinný zložiť náhradu do Štátnej sporiteľne v Prievidzi
a požiadať Štátne notárstvo v Prievidzi o jej prevzatie do úschovy v tých prípadoch, ak sa
jedná o dedičstvo alebo sú pozemkovoknižné ťarchy, inak vyplatí vyvlastneným odplatu
v hotovosti. Právny predchodca navrhovateľov J. mal vo vyvlastňovacom rozhodnutí uvedenú
presnú adresu a v jeho prípade sa nejednalo o dedičstvo, ani o ťarchy, z čoho možno vyvodiť
dôvodný záver, že náhrada mu bola vyplatená. V materiáloch týkajúcich sa vyvlastňovacieho
konania MNV v Prievidzi č. 2134/1976-618 sa nenachádzajú žiadne listiny, ktoré by sa týkali
výhrad pôvodných vlastníkov ohľadom vyplatenia finančnej náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti. Navrhovatelia nepredložili a ani nenavrhli žiaden dôkaz, ktorý by
spochybňoval vyplatenie finančnej náhrady, okrem tvrdenia, že ich rodičia ich informovali o
tom, že náhrada za vyvlastnené pozemky im nebola vyplatená. Zo skutkových zistení teda aj
podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom správneho orgánu je možné vyvodiť záver,
že právnemu predchodcovi navrhovateľov náhrada za vyvlastnené pozemky vyplatená bola.
Na tvrdenia navrhovateľov nebolo možné prihliadnuť, pretože akékoľvek subjektívne
presvedčenie o existencii určitej skutočnosti, pokiaľ nevyplýva z objektívnych okolností, trpí
vadou nepreukázanosti.
Správny bol taktiež záver súdu prvého stupňa, ako aj správneho orgánu, pokiaľ
poukazovali na to, že uplatnenie nároku navrhovateľov na základe dvoch rôznych
reštitučných titulov podľa § 3 ods. 1 písm. l/ a m/ reštitučného zákona, je rozporuplné.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia samotným uplatnením reštitučného
nároku na navrátenie vlastníctva na základe dvoch rôznych reštitučných titulov podľa § 3
ods. 1, písm. l/ a m/ vylučovali existenciu skutočnosti, že náhrada za vyvlastnený pozemok
ich právnemu predchodcovi nebola vyplatená. Pokiaľ žiadali navrátenie vlastníctva
k pozemku podľa § 3 ods. 1, písm. l/ (oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku,
ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu,
ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená), takýmto
uplatnením potvrdzovali pravdivosť skutočnosti, že nehnuteľnosť, ktorá bola vyvlastnená
ich právnemu predchodcovi, bola vyvlastnená za náhradu. Samotné takéto uplatnenie nároku
vylučuje dôvodnosť nároku podľa § 3 ods. 1, písm. m/ (oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady).
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že keď Krajský súd v Trenčíne
napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo
správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1
potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle
§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože im nevzniklo
právo na ich náhradu v dôsledku ich neúspechu v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. marca 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
Ľubica Kavivanovová predsedkyňa senátu