Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/135/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej

veci navrhovateľov: 1/ M., bytom V., 2/ J., bytom P., 3/ I., bytom M., navrhovatelia 1/ a 2/

zastúpení navrhovateľom 3/, proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi,

Mariánska č. 6, Prievidza, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 30. októbra

2007 č. OPU-6/2007-4320-Ben, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -16 zo dňa 12. marca 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -16 zo dňa 12. marca 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedeným

v záhlaví tohto rozhodnutia potvrdil. Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej

veci žalovaný správny orgán rozhodol tak, že navrhovatelia ako žiadatelia a oprávnené osoby

nespĺňajú podmienky podľa , a o navrátenie

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej

len reštitučný zákon) a nepriznal im vlastníctvo ani právo na náhradu k pozemkovej

nehnuteľnosti parc. č. X. v kat. úz. N. po ich právnom predchodcovi a pôvodnom

spoluvlastníkovi J., ktorý bol ich otcom. Podľa názoru krajského súdu správny orgán v danej

veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav a vyporiadal sa

so všetkými námietkami navrhovateľov. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že

vlastníctvo pôvodného vlastníka prešlo na štát na základe vyvlastnenia žiadanej nehnuteľnosti

rozhodnutím Mestského národného výboru v Prievidzi č. Výst. -618 zo dňa 1. júla

1976 za stanovenú náhradu 607,20.-Kčs, pričom vyvlastniteľ bol povinný náhradu zložiť do

úschovy na Štátnom notárstve v Prievidzi v prípadoch dedičstva alebo iných tiarch, avšak

u J. nešlo o takýto prípad a preto správny orgán dôvodne predpokladal, že náhrada bola

vyplatená. Poukázal na to, že dôkazné bremeno v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona bolo

na navrhovateľoch, ktorí boli povinní nielen včas uplatniť svoj nárok, ale aj preukázať

skutočnosti podľa § 3. Uviedol, že pokiaľ navrhovatelia žiadali navrátenie vlastníctva

z reštitučných titulov podľa § 3 ods. 1, písm. j/, l/, m/ reštitučného zákona, už samotné

uvedenie reštitučných titulov svedčí o tom, že boli v dôkaznej núdzi. Podľa názoru krajského

súdu navrhovatelia svojim protichodným tvrdením o právnych dôsledkoch prechodu žiadanej

nehnuteľnosti na štát alebo inú právnickú osobu sa dostali do pozície nevierohodných a ich

tvrdenia sú účelové v snahe získať späť nehnuteľnosť aj v rozpore so zákonom. Poukázal na

to, že navrhovatelia najskôr nespochybňovali vyplatenie náhrady, ak uplatnili nárok podľa § 3

ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona a zrejme uvažovali, že ak tento reštitučný titul neprejde

budú tvrdiť, že náhrada nebola vyplatená. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu

žalovaného správneho orgánu mal za to, že odporca dostatočne a spoľahlivo zistil skutkový

stav veci a rozhodol v súlade so zákonom.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa .

Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal, pretože boli v konaní neúspešní.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolali navrhovatelia

žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, aby ich

reštitučnému nároku bolo vyhovené. Uviedli, že z celého popisu v základnom materiáli,

ako aj z ich odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu jasne vyplýva, že svoj nárok

opierajú o skutočnosť, že parcela bola vyvlastnená bez vyplatenia náhrady. Nesúhlasili

so zistením krajského súdu, že v priebehu konania tvrdili, že žiadaná nehnuteľnosť bola

vykúpená, pretože v priebehu celého konania uvádzali, že nehnuteľnosť bola vyvlastnená.

Poukázali na to, že považovali za povinnosť oznámiť správnemu orgánu, že prinajmenšom

časť žiadanej parcely existuje a nikdy nebola využitá na účel, na ktorý bola vyvlastnená.

Namietali, že vôbec nebola skúmaná podstatná skutočnosť, a to, že za vyvlastnenú

nehnuteľnosť nebola vyplatená náhrada. Ďalej dôvodili, že podľa ich názoru preukázali

skutočnosti nároku podľa § 3 reštitučného zákona.

Odporca navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdiť.

S dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľov nesúhlasil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce

v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru, že odvolanie nie je

dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe opravného prostriedku

navrhovateľov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorým

správny orgán im nepriznal navrátenie vlastníctva a ani náhradu k žiadanému pozemku

v zmysle ustanovení reštitučného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto

rozhodnutiu prechádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu,

či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku

navrhovateľov na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku v intenciách ustanovení

reštitučného zákona.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Podľa § 3 ods. 1, písm. j/, m/, l/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:

j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý

bola vyvlastnená,

m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená

osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného

zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených

v § 2 ods. 1, 2 tohoto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe

(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností

taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo na navrátenie

vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5

ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali

charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli

vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom

znení.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia

účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).

Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný

stav, a preto jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov boli

splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa

Z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, odvolací súd zistil, že navrhovatelia,

ako oprávnené osoby si dňa 8.1.2004 uplatnili na Pozemkovom úrade v Prievidzi v zmysle

reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. X. vedenom

kat. úz. N. v pozemkovoknižnej vložke č. X., ktorá bola odňatá pôvodnému vlastníkovi J., ich

otcovi, rozhodnutím Mestského národného výboru v Prievidzi č. Výst. -618 zo dňa

1. júla 1976 o vyvlastnení za stanovenú náhradu 607,20.-Kčs.

Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi rozhodnutím zo dňa 30.10.2007

č. OPÚ-6/2007-4320-Ben vyslovil, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky uvedené v § 3

ods. 1, písm. l/, m/, reštitučného zákona, nenavrátil im vlastníctvo k žiadanej nehnuteľnosti

a ani im nepriznal právo na náhradu. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,

že správny orgán na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že navrhovatelia

nesplnili zákonné podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona, z ktorých dôvodov

nebolo možné im prinavrátiť vlastníctvo alebo priznať finančnú náhradu za žiadaný pozemok.

Uplatnenie nároku navrhovateľov na základe dvoch rôznych reštitučných titulov podľa § 3

ods. 1, písm. l/ a m/ v prípade, že sa jedná o jedno vyvlastňovacie rozhodnutie a totožnú

parcelu, ktorá bola týmto rozhodnutím vyvlastnená v celosti, považoval za rozporuplné.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správny orgán

v danej veci si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil

skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že navrhovatelia si uplatnili reštitučný nárok na žiadané

pozemky v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak nepreukázali,

že žiadaný pozemok parc. č. X. v rozhodnej dobe prešiel do vlastníctva štátu alebo inej

právnickej osobe v dôsledku právneho dôvodu ustanoveného v 3 ods. 1 reštitučného zákona.

Záver správneho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa, že navrhovatelia v danej veci

nepreukázali splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. l/, m/ aj odvolací súd

považoval za skutkovo a právne správny.

Pokiaľ navrhovatelia v konaní tvrdili, že splnili zákonné podmienky v zmysle

ustanovení reštitučného zákona, bolo ich povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku

predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim

akékoľvek pochybnosti ich tvrdenia potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo

za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia.

Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval skutočný

stav vo veci, pričom z listinných dôkazov tvrdenia uvádzané navrhovateľmi v žiadosti

o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady k pozemku sa nepreukázali. Súčasne

z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán konal v súčinnosti

s navrhovateľmi a ich zástupcom.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky navrhovateľov, že súd prvého stupňa

a ani správny orgán nevenovali dostatočnú pozornosť podstatnej skutočnosti,

že za vyvlastnenú nehnuteľnosť nebola vyplatená náhrada, pretože z administratívneho spisu

vyplýva, že správny orgán sa touto skutočnosťou zaoberal, vykonal dokazovanie dotazmi

na štátny archív, avšak so zadovážených dokladov tvrdenie navrhovateľov žiadnym spôsobom

sa nepreukázalo. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z vyvlastňovacieho rozhodnutia

vyplýva, že vyvlastniteľ je povinný zložiť náhradu do Štátnej sporiteľne v Prievidzi

a požiadať Štátne notárstvo v Prievidzi o jej prevzatie do úschovy v tých prípadoch, ak sa

jedná o dedičstvo alebo sú pozemkovoknižné ťarchy, inak vyplatí vyvlastneným odplatu

v hotovosti. Právny predchodca navrhovateľov J. mal vo vyvlastňovacom rozhodnutí uvedenú

presnú adresu a v jeho prípade sa nejednalo o dedičstvo, ani o ťarchy, z čoho možno vyvodiť

dôvodný záver, že náhrada mu bola vyplatená. V materiáloch týkajúcich sa vyvlastňovacieho

konania MNV v Prievidzi č. -618 sa nenachádzajú žiadne listiny, ktoré by sa týkali

výhrad pôvodných vlastníkov ohľadom vyplatenia finančnej náhrady za vyvlastnené

nehnuteľnosti. Navrhovatelia nepredložili a ani nenavrhli žiaden dôkaz, ktorý by

spochybňoval vyplatenie finančnej náhrady, okrem tvrdenia, že ich rodičia ich informovali o

tom, že náhrada za vyvlastnené pozemky im nebola vyplatená. Zo skutkových zistení teda aj

podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom správneho orgánu je možné vyvodiť záver,

že právnemu predchodcovi navrhovateľov náhrada za vyvlastnené pozemky vyplatená bola.

Na tvrdenia navrhovateľov nebolo možné prihliadnuť, pretože akékoľvek subjektívne

presvedčenie o existencii určitej skutočnosti, pokiaľ nevyplýva z objektívnych okolností, trpí

vadou nepreukázanosti.

Správny bol taktiež záver súdu prvého stupňa, ako aj správneho orgánu, pokiaľ

poukazovali na to, že uplatnenie nároku navrhovateľov na základe dvoch rôznych

reštitučných titulov podľa § 3 ods. 1 písm. l/ a m/ reštitučného zákona, je rozporuplné.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia samotným uplatnením reštitučného

nároku na navrátenie vlastníctva na základe dvoch rôznych reštitučných titulov podľa § 3

ods. 1, písm. l/ a m/ vylučovali existenciu skutočnosti, že náhrada za vyvlastnený pozemok

ich právnemu predchodcovi nebola vyplatená. Pokiaľ žiadali navrátenie vlastníctva

k pozemku podľa § 3 ods. 1, písm. l/ (oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku,

ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu,

ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená), takýmto

uplatnením potvrdzovali pravdivosť skutočnosti, že nehnuteľnosť, ktorá bola vyvlastnená

ich právnemu predchodcovi, bola vyvlastnená za náhradu. Samotné takéto uplatnenie nároku

vylučuje dôvodnosť nároku podľa § 3 ods. 1, písm. m/ (oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady).

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že keď Krajský súd v Trenčíne

napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo

správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa v spojení s a s

potvrdil.

Odvolací súd navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle

§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože im nevzniklo

právo na ich náhradu v dôsledku ich neúspechu v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. marca 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Ľubica Kavivanovová predsedkyňa senátu