Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/143/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej

veci žalobkyne: Ing. A., bytom Z., zastúpená advokátom JUDr. F., Advokátska kancelária

v B., proti žalovanému: Obvodný úrad v Banskej Bystrici, Služobný úrad, Nám. Ľ. Štúra

č. 1, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 6. decembra

2007, č. 1/2007/017532, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -37 zo dňa 2. apríla 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -37 zo dňa 2. apríla 2008 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume

354,62 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. F. v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného

uvedené v úvodnej časti tohto rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie

podľa Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni

náhradu trov konania v sume 6.965.-Sk na účet jej právneho zástupcu do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného mal preukázané, že žalovaný

týmto rozhodnutím potvrdil rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu Obvodného úradu

v Banskej Bystrici č. 1/2007/010543-1 zo dňa 4.10.2007, ktorým bol so žalobkyňou skončený

štátnozamestnanecký pomer dňom 5.10.2007 odvolaním podľa § 39 ods. 1, písm. a/ v spojení

s , o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o štátnej službe),

stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu prvého stupňa. Krajský

súd dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom predpokladaným

postupom a nesplnil tak zákonné podmienky pre ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru

žalobkyne odvolaním. Poukázal na to, že ust. v platnom

znení nie je iba formálno-procesným ustanovením, ale má svoj hmotnoprávny obsah, pričom

z obsahu spisového materiálu nebolo preukázané, že by prednosta obvodného úradu v sídle

kraja túto spoluprácu aj v prípade zmeny štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal

prípadne riešil túto zmenu dočasným alebo trvalým preložením v rámci kraja. Konštatovanie

resp. záver žalovaného, že žalobkyňa sa jednoznačne stala nadbytočnou, považoval

za nevierohodné a doposiaľ v podstate za nepreukázané tvrdenie. Prisvedčil argumentu

žalobkyne, ako správnemu, že jej postavenie a funkčné miesto sa so zrušením krajského úradu

vôbec nezmenilo a ono v podstate bolo a zostalo v pozícii odborný radca v odbore štátnej

služby 1.07 – kontrola sťažností a petície, vnútorný audit v zmysle platného zákona o štátnej

službe a jeho vykonávacej vyhlášky vládneho nariadenia č. . Konštatoval, že to,

či bolo so žalobkyňou jednané o dočasnom alebo trvalom preložení v zmysle podmienok

zákonných ustanovení (súdom citovaných), resp., či nastali jednoznačné podmienky

pre ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2, písm. a,/ musí byť

jednoznačne preukázané a zrejmé zo všetkých okolností prípadu, pričom tieto podmienky

v danej veci neboli preukázané. Súčasne uviedol, že argumentácia žalovaného o jednoznačnej

nadbytočnosti žalobkyne v sústave štátnozamestnaneckých miest obvodného úradu, prípadne

obvodných úradov v rámci bývalého krajského úradu je neakceptovateľná aj z toho dôvodu,

že ust. § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe (súdom citovanej) umožňuje štátneho zamestnanca

na základe jeho písomného súhlasu trvalo preložiť na vykonávanie štátnej služby nielen

na tom istom služobnom úrade, ale aj na inom služobnom úrade a dokonca aj v inom odbore

štátnej služby, taktiež je možné zmeniť opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta toho

istého odboru štátnej služby a toho istého služobného úradu. Rozhodnutie žalovaného zrušil

pre nesprávny právny záver a súčasne z dôvodu nepreskúmateľnosti podľa § 250j ods. 3

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

Žalobkyni priznal náhradu trov konania, ktoré jej vznikli zaplatením súdneho poplatku

a právnym zastúpením, pretože bola v konaní úspešná.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne,

alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Citoval právne normy ustanovené v § 3 ods. 2 zákona o zrušení

krajských úradov, o krajských úradoch a obvodných

úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, §§ 15 ods. 1, 29 ods. 1, 5, 40 ods. 2,

písm. a/ Zákona o štátnej službe. Uviedol, že obvodný úrad ako právnická osoba je

samostatný subjekt, ktorý sám rozhoduje okrem iného aj vo vzťahu ku štátnym

zamestnancom, t. j. ako služobný úrad, ako aj sám rozhoduje vo vzťahu ku zamestnancom,

ktorí vykonávajú verejnú službu, t. j. je zamestnávateľom. Poukázal na to, že v Zákone

o štátnej službe nikde nie je uvedené, že sa najprv musí využiť prvá možnosť, ktorú zákonné

ustanovenie ponúka a až keď nie je možné prvú možnosť použiť, pristupuje sa k použitiu

druhej možnosti, majúc za to, že je na vôli toho, kto zákonné ustanovenie aplikuje, aby využil

tú možnosť, ktorá je pre neho vyhovujúca a prijateľná, ako aj že ustanovenie § 3 ods. 2

o zrušení krajských úradov spomína spoluprácu prednostov a nie direktívne nariadenie

prednostu obvodného úradu v sídle kraja, keďže spolupráca znamená jednanie a dosiahnutie

nejakého účelu dohodou, nie jednostranným rozhodnutím. Pridržiaval sa odôvodnenia svojho

rozhodnutia, v ktorom dokazovaním zistil, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne

s funkciou odborný radca v odbore štátnej služby 1.07 bolo zrušené a na obvodnom úrade

v Banskej Bystrici od 1.10.2007 nebolo vytvorené štátnozamestnanecké miesto s uvedenou

funkciou, čo vyplýva z organizačnej štruktúry úradu, ako aj zo skutočnosti, že činnosti, ktoré

žalobkyňa vykonávala k 30.9.2007, boli rozdelené medzi viacerých štátnych zamestnancov

a dokonca niektoré z týchto činnosti sa na obvodnom úrade už nevykonávajú, napr. kontrola

výkonu štátnej správy obvodnými úradmi na území kraja. Poukázal na judikatúru

č. R 90/1967. Dôvodil, že preloženie do iného služobného úradu jednostranným rozhodnutím

prednostu Obvodného úradu Banská Bystrica nebolo možné, nakoľko prednostovia

obvodných úradov ako štatutári samostatných právnických osôb sami rozhodujú, akým

spôsobom obsadzujú štátnozamestnanecké miesta a teda je tu potrebný súhlas obidvoch

služobných úradov, aby sa preloženie, či už trvalé alebo dočasné mohlo uskutočniť. Namietal,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nesprávne rozhodol vo veci, nesprávne vykladal a aplikoval citované zákonné

ustanovenia Zákona o štátnej službe, ako aj, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, z dôvodu

absencie riadneho poučenia podľa s odvolaním sa na ust. ,

v zmysle ktorého mohol súd prvého stupňa vykonať dokazovanie na tvrdenia o preložení

štátnych zamestnancov a preukázania, že spolupráca medzi prednostami v zmysle § 3 ods. 2

zákona o zrušení krajských úradov prebehla predložením iného dôkazu ako písomné podkladu

z jednaní prednostov.

Žalobkyňa navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázala

na to, že žalovaný v odvolaní zotrval na skutkových a právnych dôvodoch uvedených

v preskúmavanom rozhodnutí. S dôvodmi uvedenými v odvolaní žalovaného nesúhlasila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. 246c ods. 1

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo vyhovené žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a odvolanie

žalobkyne zamietol, ktorými rozhodnutiami bol skončený štátnozamestnanecký pomer

žalobkyne podľa § 40 ods. 2 písm. a/ Zákona o štátnej službe, a preto odvolací súd preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa a konania, ktoré týmto rozhodnutiam prechádzali, najmä

z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov

vznesenými v preskúmavacom konaní a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného a v rámci tohto konania posúdenie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu prvého stupňa, ktorými rozhodnutiami bol skončený

štátnozamestnanecký pomer žalobkyne v intenciách Zákona o štátnej službe.

Podľa § 40 ods. 2, písm. a/ Zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním

z dôvodov zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého

štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29

ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné

štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu

zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu,

a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne sa

mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho

zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c).

Podľa § 29 ods. 5, písm. a/ až e/ Zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca

možno na základe jeho písomného súhlasu trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby

a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,

b) do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby,

c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby,

d) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis

činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo

e) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení

pravidelné miesto výkonu štátnej služby.

Podľa § 125 ods. 1, 2 Zákona o štátnej službe konanie vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku,

zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní

( o správnom konaní, ďalej len Správny poriadok), ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 32 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom

nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,

návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob

zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia sú skutkovo

nesprávne a v rozpore so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej

veci skutkovo a právne správne, keď žalobe vyhovel a preskúmavané rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd taktiež z predloženého administratívneho spisu mal preukázané,

že žalobkyňa prevzala dňa 5.10.2007 rozhodnutie služobného úradu žalovaného správneho

orgánu zo dňa 4.10.2007 č. 1/2007/010543-1 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

podľa § 40 ods. 2, písm. a/ Zákona o štátnej službe z dôvodu, že došlo k zrušeniu

štátnozamestnaneckého miesta štátneho zamestnanca zaradeného vo funkcii odborný radca

kancelárie Krajského úradu v Banskej Bystrici, oddelenia organizačného, v súvislosti

so zrušením krajských úradov na základe o zrušení krajských úradov

a o ďalších zmenách a doplneniach s účinnosťou od 1.10.2007. Na základe odvolania

žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vedúca služobného

úradu žalovaného správneho orgánu na základe uznesenia poradnej komisie zo dňa 6.12.2007

rozhodnutím zo dňa 6.12.2007 č. spisu 1/2007/05249, č. 1/2007/017532 prvostupňové

rozhodnutie potvrdila a odvolanie zamietla. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,

že druhostupňový správny orgán sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového správneho orgánu a tieto doplnil tak, že zamestnávateľ nie je zákonom

obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer

a v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa

nadbytočná vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal

nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne a ani súd nie je oprávnený takéto

rozhodnutie preskúmať (výklad k ustanoveniu

v znení neskorších predpisov). Konštatoval, že výber zamestnancov, ktorí sú nadbytoční

a ktorí zostávajú v pracovnom resp. štátnozamestnaneckom pomere, je výlučne vecou

zamestnávateľa, teda ak vedúca služobného úradu ako prvostupňový správny orgán rozhodla,

že z dvoch štátnych zamestnancov, ktorí boli spôsobilí k výkonu činnosti na úseku kontroly,

zostáva v štátnozamestnaneckom pomere iný zamestnanec a so žalobkyňou bude skončený

štátnozamestnanecký pomer, nebol porušený žiaden zákon.

Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2

písm. a/ Zákona o štátnej službe je zrušenie jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny

zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým

preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto

alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním.

Základnou podmienkou použiteľnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ Zákona o štátnej službe, spočívajúceho na viacerých

skutočnostiach, je nadbytočnosť zamestnanca a ďalšou podmienkou je, že štátny

zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad

nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto

obsadzuje výberovým konaním. Splnenie povinností vyplývajúcich zamestnávateľovi

z ustanovenia § 40 ods. 2, písm. a/ zákona o štátnej službe je hmotnoprávnou podmienkou

platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany zamestnávateľa,

pričom splnenie tejto podmienky musí preukázať zamestnávateľ.

Právna norma ustanovená v § 40 ods. 2, písm. a/ Zákona o štátnej službe rozlišuje dve

eventuality: prvú, ktorá vychádza z toho, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať, a druhú, ktorá predpokladá, že zamestnanec nie je ochotný prejsť na iné,

pre neho vhodné miesto výkonu štátnej služby. Nemožnosť zamestnávať zamestnanca teda

znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadne také miesto výkonu štátnej služby,

ktoré predpokladá právna úprava taxatívne ustanovená v § 29 ods. 5 Zákona o štátnej službe.

A až po preukázaní splnenia tejto podmienky je splnená jedna z podmienok skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním a t. j. nemožnosť zamestnanca vôbec ďalej

zamestnávať. Zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 musí totiž ponúknuť

zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu

činnosti štátnozamestnaneckého pomeru zamestnanca, záleží len na zamestnancovi, či ponuku

prijme alebo ju odmietne, predovšetkým však zamestnávateľ je povinný ponúknuť to voľné

miesto, ktoré sa vzhľadom na zdravotný stav zamestnanca, jeho pracovné schopnosti

a kvalifikáciu javí pre neho ako vhodné.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,

že skutočnosť, či so žalobkyňou pred doručením rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru bolo jednané o dočasnom alebo trvalom preložení v zmysle

podmienok zákonného ustanovenia (§ 29 ods. 5 Zákona o štátnej službe), teda, či nastali

jednoznačné podmienky pre ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40

ods. 2, písm. a,/ musí byť preukázaná a zrejmá zo všetkých okolností prípadu, teda spôsobom

nevylučujúcim akékoľvek pochybnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tieto podmienky

v danej veci neboli preukázané, keďže z administratívneho spisu ani nevyplýva, že by vedúca

služobného úradu vykonala ústny pohovor so žalobkyňou za účelom jej ponúknutia iného

miesta alebo oznámenia, že žiadne iné voľné miesto pre ňu nemá. Súčasne treba súhlasiť

aj s konštatovaním súdu prvého stupňa, že argumentácia žalovaného o jednoznačnej

nadbytočnosti žalobkyne v sústave štátnozamestnaneckých miest obvodného úradu, prípadne

obvodných úradov v rámci bývalého krajského úradu je neakceptovateľná aj z toho dôvodu,

že ust. § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe umožňuje štátneho zamestnanca na základe jeho

písomného súhlasu trvalo preložiť na vykonávanie štátnej služby nielen na tom istom

služobnom úrade, ale aj na inom služobnom úrade a dokonca aj v inom odbore štátnej služby,

taktiež je možné zmeniť opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta toho istého odboru

štátnej služby a toho istého služobného úradu a to aj vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú

v , ktorá predpokladá vykonanie zmeny

štátnozamestnaneckého pomeru v spolupráci s prednostami obvodných úradov v územnom

obvode kraja.

Nemožno úplne súhlasiť s názorom žalovaného, že preloženie do iného služobného

úradu jednostranným rozhodnutím prednostu Obvodného úradu Banská Bystrica nebolo

možné, nakoľko prednostovia obvodných úradov ako štatutári samostatných právnických

osôb sami rozhodujú, akým spôsobom obsadzujú štátnozamestnanecké miesta, pretože

právna norma ustanovená v je právne záväzná pre všetkých

prednostov obvodných úradov v územnom obvode kraja a pojem „spolupráca“ je treba

vykladať ako vyvinutie všetkého zákonom dovoleného úsilia na dosiahnutie účelu zákona

č. , ktorým v zmysle bolo zabezpečenie právnej istoty štátnych

zamestnancov krajského úradu, ktorí k 30.9.2007 vykonávali štátnu službu na krajskom úrade.

Pokiaľ žalovaný poukázal na znenie právnej vety judikatúry č. R 90/1967 „O výbere

zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je

oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať“ odvolací súd dáva

do pozornosti, že žalovaný túto vetu vybral z kontextu rozsudku Najvyššieho súdu SR,

spis. zn. publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 51/2004, v zmysle ktorej právnej vety „výpoveď

z pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien

v znení účinnom do 31. marca 2002 [teraz ] neustanovuje,

že by rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu

zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách

muselo byť vydané vždy písomne, a ani nepredpokladá, že by muselo byť zamestnávateľom

vyhlásené alebo iným spôsobom zverejnené. Zamestnanec, ktorého sa rozhodnutie

o organizačnej zmene týka, musí s ním byť oboznámený“.

Z uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu SR vyplývalo, že súdy nespreskúmavajú

nadbytočnosť pracovníkov vzhľadom na vykonanie organizačných zmien zamestnávateľa,

čo patrilo do výlučnej právomoci zamestnávateľa, ktorá skutočnosť však nezbavovala

zamestnávateľa povinnosti ďalšieho postupu podľa ()

pre splnenie zákonných podmienok platnej výpovede.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na námietku žalovaného, že povinnosťou súdu

bolo doplniť dokazovanie v zmysle , pretože súd v zmysle uvedenej

právnej normy môže vykonať len také dôkazy, ktoré existovali a potvrdzovali by skutkový

stav v čase preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, správny súd

však nemôže nahrádzať konanie a ani dokazovanie správneho orgánu, pretože by sa tým

minul účel správneho súdnictva v zmysle úpravy podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ krajský súd žalobe vyhovel z dôvodu, že preskúmavané

rozhodnutie žalovaného je vecne a právne nesprávne, podľa názoru odvolacieho súdu

rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa v spojení a s

potvrdil.

Odvolací súd žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c

ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože jej vznikol právny

nárok na ich náhradu, v dôsledku jej úspechu v tomto konaní. Trovy odvolacieho konania

žalobkyne podľa vyčíslenia jej právneho zástupcu pozostávali z trov jej právneho zastúpenia

advokátom za dva úkony právnej pomoci, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa

18.6.2008 a účasť na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 17.3.2009, podľa § 11 ods. 1

vyhlášky č. o odmenách náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len vyhláška) v sume 125,54 €, straty času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky

za 12 začatých ½ hodín v sume 139,08 € a cestovného a náhrady cestovných výdavkov

(Banská Bystrica - Bratislava a späť) podľa spolu

s parkovným v sume 90 €, teda v celosti v sume 354,62 €.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. marca 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu