Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
81b/372017.04fbf0.pdf
PDF · 97.31 KB
No categories available
4Cdo/258/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 258/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. Ľ. H., bývajúcej
v B., proti žalovanej A. – S., a.s., so sídlom v B., o plnenie z poistnej zmluvy, vedenej
na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 10 C 5/1997, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2008 sp.zn. 15 Co 140/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen uznesením z 18. apríla 2008 č.k. 10 C 5/1997-782 nevyhovel
návrhu žalobkyne o prerušenie konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danej veci
nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa § 101 ods. 1 O.s.p. a podľa § 110
O.s.p. Návrh nepovažoval za dôvodný ani podľa § 109 ods. 2 písm.a/ O.s.p. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia je na úvahe súdu, či konanie preruší alebo nie, ak neurobí iné vhodné
opatrenia. Konanie neprerušil s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalobkyňa aj v prípade
dlhodobej choroby je zastúpená zástupcom z radov advokátov, ktorý ju zastupuje v plnom
rozsahu.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. júla 2008 sp.zn. 15 Co 140/2008
na odvolanie žalobkyne uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že ochrana záujmov žalobkyne je v konaní zabezpečená zástupcom z radov
advokátov, ktorého jej súd na jej žiadosť ustanovil. Prejednaním veci v jej neprítomnosti by
preto nedochádzalo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal tiež na skutočnosť, že
vo veci sa koná od januára 1997 a že vec je v štádiu, kedy už zrejme bude možné o nej
rozhodnúť, čo je aj v záujme samotnej žalobkyne. Rozhodnutie okresného súdu považoval
preto za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla
rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Podľa jej názoru súdy nižších stupňov tým, že nevyhoveli jej návrhu
na prerušenie konania, hoci podmienky pre takéto rozhodnutie splnené neboli, odňali jej
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Uviedla, že má právo, aby sa vec
prejednala v jej prítomnosti bez ohľadu na to, že v konaní ju zastupuje advokát. Jej terajší
zdravotný stav nedovoľuje, aby sa konania zúčastňovala. Túto skutočnosť, ako prekážku
trvalej povahy, označila a doložila dokladmi. Vytýkala odvolaciemu súdu (aj okresnému
súdu), že sa existenciou tejto prekážky vôbec nezaoberal a rozhodol bez posúdenia jej
relevantnosti vo vzťahu k splneniu zákonnej podmienky uvedenej v § 109 ods. 2 písm.a/
O.s.p. Naopak, za dôvod, pre ktorý jej návrhu nevyhovel vzal skutočnosť (záujem ukončenia
veci bez prieťahov), ktorá z hľadiska rozhodnutia o prerušení konania nemá žiaden právny
význam. Rozhodnutie odvolacieho súdu (aj okresného súdu) považovala preto za nesprávne.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že v konaní bolo vykonané rozsiahle
znalecké dokazovanie, včítane kontrolného, ku ktorému mali možnosť obe sporové strany
zaslať písomne námietky, prípadne písomne položiť znalcovi otázky. Žalobkyni preto nebolo
odňaté právo na súdnu ochranu. Ďalšie prerušovanie konania by bolo na ťarchu tak žalobkyni,
ako aj žalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia,
c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V danej veci sa nejedná o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 239 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) a ani o prípady prípustnosti dovolania podľa písm.b/
a c/ citovaného zákonného ustanovenia. Dovolanie preto podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
neprichádza do úvahy.
V ustanovení § 237 O.s.p. sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti
dovolania smerujúceho proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd,
vzhľadom na zákonnú povinnosť vždy na tieto vady konania prihliadnuť, preskúmal
prípustnosť dovolania aj z hľadísk tam uvedených. Osobitne sa zaoberal námietkou
dovolateľky, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré
účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto
procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže
dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Ide spravidla o prípady, keď procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou
procesného práva účastníka konania (napr. nesprávnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania
sa účastníkovi odníma procesné právo na preskúmanie odvolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacím súdom).
Žalobkyňa odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že súdy nižších stupňov
nevyhovením jej návrhu na prerušenie konania, porušili jej právo na prejednanie veci v jej
prítomnosti.
Prerušenie konania (§ 109 a nasl. O.s.p.) treba považovať za procesný inštitút slúžiaci
k odstráneniu prekážok postupu konania, ktorý sa použije vtedy, ak je zrejmé, že prekážka je
dočasná a že po jej odstránení bude možné v konaní pokračovať. Prerušením konania sa samo
konanie nekončí. Všeobecným účinkom každého prerušenia je, že sa nekonajú pojednávania
a neplynú lehoty (§ 111 ods. 1 O.s.p.). To znamená, že v čase, po ktorý trvá prerušenie
konania, sa ďalšie pojednávania nenariaďujú (už skôr nariadené treba odvolať). S tým tiež
súvisí, že ani účastníci nevykonávajú úkony inak spojené s konaním.
Z uvedeného je zrejmé, že procesným následkom nevyhovenia návrhu, ktorým sa
účastník domáha prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm.a/ O.s.p. je, že súd môže vo veci
ďalej konať, t.j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho
merite. Len samotným rozhodnutím o nevyhovení návrhu na prerušenie konania nedochádza
bez ďalšieho k vylúčeniu účastníka z realizácie jeho procesných práv, teda ani k porušeniu
jeho práva na prejedanie veci v jeho prítomnosti.
Žalobkyňa preto neopodstatnene namietala, že zamietnutím jej návrhu na prerušenie
konania podaného v zmysle § 109 ods. 2 písm.a/ O.s.p., súdy porušili jej právo
na prejednanie veci v jej prítomnosti a teda, že jej neodňali svojím postupom možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 218 ods. 1
písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol.
Dovolací súd pre ďalšie konanie poznamenáva, že v prípade nariadenia pojednávania,
je súd povinný na toto pojednávanie predvolať aj žalobkyňu, hoci je v konaní zastúpená
advokátom, a tak jej umožniť realizovať jej právo na prejednanie veci v jej prítomnosti,
vyplývajúce z článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Účastníkovi konania a osobitne tomu, ktorý trvá
na osobnej účasti na pojednávaní, nemožno totiž odoprieť toto jeho právo len s odôvodnením,
že ochrana jeho záujmov je v konaní zabezpečená zástupcom z radov advokátov.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2009
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová