Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/82/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bývajúcej v L.,

zastúpenej Mgr. V., advokátom v B., proti odporkyni T., so sídlom v T., o zaplatenie

2 655,51 € (80 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29.

januára 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. januára

2008 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Trnava z 8. septembra 2005 č.k.

-60 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 8. septembra 2005 č.k. -60 zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala od odporkyne zaplatenia 80 000 Sk (2 655,51 €)

s príslušenstvom (požadovaná suma mala predstavovať bezdôvodné obohatenie, ktoré mala

odporkyňa získať od navrhovateľky plnením na základe neplatnej darovacej zmluvy

účastníčok z 5. septembra 2001). Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Návrh

považoval za nedôvodný, majúc za to, že navrhovateľka, ktorá bola prijatá na vysokoškolské

(magisterské) externé štúdium na Právnickú fakultu odporkyne v školskom roku 2001/2002,

uzavrela s odporkyňou 5. septembra 2001 platnú darovaciu zmluvu v zmysle § 628 a nasl.

Obč. zák. a o poskytnutí sponzorského daru v celkovej sume

200 000 Sk na rozvoj fakulty a externého magisterského štúdia, v ročných splátkach po

40 000 Sk. Pri svojom závere, že sa nejedná o neplatný právny úkon, vychádzal z toho, že

„navrhovateľka pred prijatím na štúdium s najväčšou pravdepodobnosťou nemala vedomosť

o financovaní štúdia“, čo však nepovažoval za smerodajné, ale mal za rozhodujúce, že

„s rozhodnutím o prijatí na štúdium bola informovaná o podmienkach štúdia, a to konkrétne

úhrade čiastky 40 000 Sk ročne na rozvoj fakulty a externého štúdia“; že „o „sponzorstve“

bola navrhovateľka informovaná včas s dostatočným predstihom pred zápisom do prvého

ročníka, teda ak mala voči takému postupu odôvodnené výhrady, mala túto skutočnosť

napadnúť, ročnú splátku neuhradiť“. Podľa súdu „navrhovateľka konala celkom slobodne

a vážne“, „vzhľadom na jej vek a plnú spôsobilosť na právne úkony“ „mala mať vedomosť

o obsahu zmluvy pred podpisom, nijakým spôsobom nepreukázala žiaden nátlak ani iné

okolnosti, ktoré by obmedzovali jej slobodný prejav vôle“. Súd vychádzal aj z toho, že

samotná zmluva ani zaslaný list odporkyne zo 4. júla 2001 nespomínajú pojem financovania

štúdia, pretože takýto postup by bol v rozpore so zákonom a „že sa jedná o prostriedky na

zabezpečenie chodu fakulty, nie o financovanie štúdia ako také“ (v čom a aký je vecný

rozdiel medzi týmito dvoma skutočnosťami nijako nevysvetlil - poznámka dovolacieho súdu).

Napokon uviedol, že „nebolo v konaní ani preukázané, že by v dôsledku neuhradenia nejaký

študent nebol zapísaný, naopak, svedok (Ľ. – poznámka dovolacieho súdu) len potvrdil, že

všetci študenti to považovali za viac – menej samozrejmosť a uvítali samotné prijatie na

štúdium“. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania odporkyni odôvodnil tým, že odporkyňa

náhradu trov konania neuplatňovala.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 14. marca 2006 sp. zn. na

odvolanie navrhovateľky potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a nepriznal odporkyni

náhradu trov odvolacieho konania. Zároveň samostatným výrokom pripustil proti svojmu

rozsudku dovolanie na otázku, či sú v súlade so zákonom darovacie zmluvy, na základe

ktorých študenti externého štúdia v súvislosti so štúdiom poskytujú dary škole alebo fakulte.

Túto otázku si vyriešil tak, že zmluva uzavretá medzi účastníčkami 5. septembra 2001 nie je

v rozpore so zákonom, keď z dokazovania vyplynulo, že úhrada sponzorského daru bola

v súlade s o vysokých školách a navyše uvedená zmluva bola

navrhovateľkou uzavretá dobrovoľne a bolo na slobodnom rozhodnutí navrhovateľky, či

vstúpi do tohto zmluvného vzťahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie navrhovateľky rozsudkom z 20. júla

2007 sp. zn. uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (, ). Vyslovil záver, že spôsob vyriešenia otázky, pre

ktorú bolo dovolanie pripustené, je nepreskúmateľný. Dovolací súd preto nemohol posúdiť, či

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Krajský súd v Trnave po opätovnom prejednaní veci rozsudkom z 29. januára 2008

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ( ) a nepriznal

odporkyni náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania (224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 ). Zároveň samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie na

vyriešenie otázky, „či je v súlade so zákonom (legálne) vyberanie príspevkov na úhradu

nákladov na štúdium, alebo obdobných plnení od študentov verejnou vysokou školou, teda či

podľa výkladu obsahu darovacej zmluvy dar (predmet zmluvy) poskytnutý študentom

v súvislosti so štúdiom, nie je školným“. Odvolací súd si dovolaciu otázku vyriešil tým

spôsobom, že darovacia zmluva uzavretá 5. septembra 2001 medzi účastníčkami nie je

v rozpore so zákonom, keď z dokazovania vyplynulo, že úhrada sponzorského daru bola

v súlade s o vysokých školách, nejednalo sa preto o školné.

Navyše zmluva bola uzavretá zo strany navrhovateľky dobrovoľne, dobrovoľne bolo

poskytnuté aj plnenie v súlade so zmluvou, pričom na fakulte študovali aj študenti, ktorí

sponzorský dar nezaplatili.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. V dovolaní

namietala, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď

došlo k nesprávnemu aplikovaniu § 37 ods. 1 Obč. zák. (vo vzťahu k nedostatku slobodnej

vôle pri právnom úkone), resp. § 39 Obč. zák. (vo vzťahu k obchádzaniu zákona právnym

úkonom). Podrobne poukázala na skutkové okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu

predmetnej darovacej zmluvy vrátane jej obsahu podstatného pre správne posúdenie veci

(čl. 3 ods. 3, čl. 5, čl. 7 zmluvy), ako aj na konkrétny obsah listu odporkyne zo 4. júla 2001

a ďalšie skutočnosti. Odvolala sa tiež na príslušné články (

ods. 1, 2, , 2, 3, ), ďalej na ,

a prílohu tohto zákona, (, ) a jeho prílohu.

Vytýkala odvolaciemu súdu, že prehliadol, že pri predmetnej zmluve chýba bezodplatnosť,

keďže dar je určený „na materiálno - technický a personálny rozvoj štúdia“, čo znamená, že

nejde o dar, ale o poplatok za štúdium. Namietala, že tak ako ostatní študenti uzatvorila

„darovaciu“ zmluvu v obave, že študovať bude môcť iba ak túto zmluvu uzatvorí a bude na

jej základe plniť. Odvolací súd v odôvodnení na jednej strane tvrdí, že navrhovateľka

poskytla dobrovoľný dar a zároveň tento záver opiera o skutočnosť, že bola oboznámená

s podmienkami štúdia, ktoré akceptovala; tak svoj záver založil na skutočnosti, že zaplatenie

„daru“ bolo podmienkou štúdia. Pokiaľ však zaplatenie „daru“ bolo podmienkou štúdia,

nemožno hovoriť o slobodnom prejave vôle, keďže žiadna právna norma neukladá študentom

platiť škole dary a odporcovi nedovoľuje podmieňovať štúdium zaplatením „daru“. Pokiaľ

odporca dal na vedomie prijatým uchádzačom, že zaplatenie „daru“ je podmienkou štúdia,

adresoval im bezprávnu vyhrážku, pod vplyvom ktorej uchádzači uzatvorili darovaciu zmluvu

a poskytli dar. Darovacia zmluva teda trpela vadou slobody vôle (§ 37 ods. 1 Obč. zák.).

Navrhovateľka spochybnila záver odvolacieho súdu, že jej plnenie nemožno považovať za

školné, keďže v zmluve takto nie je označené. Uviedla, že nie je rozhodujúce, ako je plnenie

v zmluve nazvané, ale aká jej jeho skutočná povaha. Je pochopiteľné, že v zmluve, ktorej

účelom je obísť zákonný zákaz vyberania školného, nebude uvedené, že jej predmetom je

platenie školného. Z obsahu zmluvy ako aj z vyjadrenia odporkyne je však zrejmé, že sa

nejedná o dobrovoľný a bezodplatný dar, ale o školné v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. l/ zák.

č. Aj odporca v priebehu konania uviedol, že výšku „daru“ určil na základe

nákladov na štúdium, pričom všetci študenti platili „dar“ v rovnakej výške. Pokiaľ by sa

naozaj jednalo o dobrovoľný a bezodplatný dar a nie o školné, odporca by bol oznámil

študentom číslo účtu, na ktorý majú dar poukázať a neoznamoval by výšku daru, ktorý sa má

zaplatiť a najmä by jeho zaplatenie neskúmal ani pri zápise a ani pri inej príležitosti. Plnenia,

ktoré odporcovi uhradila aj navrhovateľka, majú jednoznačný charakter školného.

Odporkyňa vo vyjadrení navrhla dovolanie navrhovateľky zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), vychádzal z toho, že podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho

súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

).

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

Prípustnosť dovolania navrhovateľky, ktoré v danom prípade smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia a zo

skutočnosti, že odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu

rozhodnutiu dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť

jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve

len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –

porovnaj druhá veta

V prejednávanej veci sa dovolací súd mal zaoberať len právnou otázkou zásadného

významu, za ktorú odvolací súd označil „či je v súlade so zákonom (legálne) vyberanie

príspevkov na úhradu nákladov na štúdium alebo obdobných plnení od študentov verejnou

vysokou školou, teda či podľa výkladu obsahu darovacie zmluvy dar (predmet zmluvy)

poskytnutý študentom v súvislosti so štúdiom nie je školným“.

Ak je právny úkon neplatný, účastníkmi zamýšľané dôsledky vôbec nenastanú.

Nedôjde teda ku vzniku, prípadne zániku alebo zmene právnych vzťahov. K tomu, že je

zmluva ako právny úkon absolútne neplatná, súd prihliada z úradnej povinnosti (ex offo)

a bez návrhu účastníkov. V spore z neplatnej zmluvy je účastník oprávnený dožadovať sa

priamo vrátenia poskytnutého plnenia. V takomto spore otázku, či je alebo nie je daný právny

dôvod vrátenia plnenia (či je zmluva neplatná alebo platná), skúma súd len ako otázku

prejudiciálnu (predbežnú); to však ešte neznamená, že súd by vyriešenie tejto otázky nemal

náležite odôvodniť.

Podľa § 628 ods. 1 Obč. zák. darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva

alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Darovacia zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorého charakteristickým znakom je

predovšetkým jeho bezodplatnosť a dobrovoľnosť, čo okrem iného znamená, že darca nemá

právnu povinnosť poskytnúť obdarovanému príslušné majetkové plnenie (predmet darovacej

zmluvy - dar) a za poskytnuté plnenie obdarovaný nie je povinný poskytnúť darcovi nejaké

iné plnenie, ktoré má majetkovú hodnotu.

Platnými právnymi úkonmi sú také prejavy vôle (§ 34 Obč. zák.), ktoré majú všetky

zákonom stanovené náležitosti, ku ktorým patrí aj podmienka dovolenosti daného prejavu

vôle.

O neplatný právny úkon podľa § 37 ods.1 Obč. zák. ide, ak právny úkon nemá

zákonom požadované náležitosti vôle a prejavu, konkrétne, ak nebol urobený slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne.

Pokiaľ ide o slobodu ako náležitosť vôle, treba zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle

sa vlastne skúma sloboda prejavu vôle (vôľa bez prejavu nie je totiž poznateľná), pričom

slobodu vôle nevylučuje len priame násilie, ktoré má takú intenzitu, že sa namiesto vôle

konajúceho presadzuje vôľa vnucujúceho (fyzické donútenie), ale aj prípad bezprávnej

vyhrážky (psychického donútenia). U psychického donútenia ide o také protiprávne

pôsobenie na vôľu konajúceho, ktoré formuluje jeho vôľu pod vplyvom odôvodnenej bázne.

Bezprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo, čo sa týmto spôsobom vynucovať nesmie.

Bezprávna vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje, a medzi

bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom takouto vyhrážkou vynúteným musí byť príčinná

súvislosť. Na rozdiel od situácie násilím prejavenej vôle u bezprávnej vyhrážky má účastník

dve možnosti: odporovať a neurobiť právny úkon, alebo sa vyhrážke podrobiť a právny úkon

urobiť. Samotná okolnosť, že došlo k urobeniu právneho úkonu preto ešte nemusí znamenať,

že dotknutý účastník tohto úkonu vykonal úkon slobodne.

Ustanovenie § 39 Obč. zák. stíha sankciou neplatnosti právne úkony contra legem, in

fraudem legis a contra bonos mores (neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom).

Pri právnych úkonoch, ktoré obsahom alebo účelom odporujú zákonu (contra legem),

ide najmä o prípady, kedy je právny úkon výslovne zakázaný, resp. je v rozpore so zákonným

zákazom.

Tam, kde právny úkon spočíva na vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím

prostriedku, ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav

stane z hľadiska pozitívneho práva (zdanlivo) nenapadnuteľným, hovoríme o konaní in

fraudem legis (obchádzaní zákona). Takéto úkony predstavujú postup, kedy sa niekto chová

podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný

a nežiaduci. Na tom spočíva druhá skutková podstata nedovolenosti právneho konania

uvedená v § 39 Obč. zák. - skutková podstata nedovolenosti právneho konania

obchádzajúceho zákon.

Tretia z vymedzených skutkových podstát nedovolenosti právneho konania vychádza

z toho, že dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva a sú tu používané

ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na dodržaní. Dobré mravy ako všeobecne

platné normy morálky nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva v uvedenom

mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných

vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku. V rozpore

s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré -

ako bolo vysvetlené - povahu právnych noriem samé osebe nemajú.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných

a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na

náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby

spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

Citované zákonné ustanovenie treba totiž chápať aj z hľadiska práva účastníka na súdnu

ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj

právo na spravodlivé súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok

opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ).

Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že

„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd a ani súd prvého stupňa dostatočne

neodôvodnili svoje rozsudky. Najväčším ich nedostatkom je temer úplná absencia reakcie na

argumenty navrhovateľky. Súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument

účastníkov konania a odvolací súd môže prevziať argumentáciu nižšieho súdu (porovnaj

Helle v. Fínsko, rozhodnutie z roku 1997), ale v danom prípade išlo o veľmi závažné

argumenty navrhovateľky, s ktorými sa krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) bol povinný

vyporiadať racionálne a logickým spôsobom, čo sa nestalo. Nedostatočné odôvodnenie

a vnútorná rozpornosť týchto rozsudkov, ako to bude ďalej rozvedené, znemožnili, aby sa

dovolací súd mohol zaoberať nastolenou právnou otázkou.

V priebehu konania medzi účastníkmi nebolo sporné a z toho vychádzali oba nižšie

súdy, že navrhovateľka v čase uzavretia darovacej zmluvy z 5. septembra 2001, t.j. za

platnosti o vysokých školách, a ani v čase uskutočnenia druhej platby

40 000 Sk v roku 2002, kedy už bol účinný , nemala žiadnu zákonnú

povinnosť úhrady nákladov spojených s jej externým štúdiom (okrem nákladov uvedených

v ), teda že nebola povinná platiť tzv. školné (termín „školné“

nepoužíval, ale používal termín „úhrada nákladov na štúdium“, termín

„školné“ ako príspevok študentov na úhradu časti nákladov na štúdium používa zák.

č. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov; rozhodujúci

je však obsah oboch týchto v danom kontexte identických pojmov).

Oba nižšie súdy síce posudzovali, či darovacia zmluva uzavretá medzi účastníčkami

5. septembra 2001 je platným alebo neplatným právnym úkonom, ich odôvodnenie ale

nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z citovaného ustanovenia -

povinnosti uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založili.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa vyslovil názor, že darovaciu zmluvu

z 5. septembra 2001 navrhovateľka neuzavrela pod nátlakom, neslobodne, keďže pred

uzavretím zmluvy bola plne oboznámená s podmienkami štúdia, ktoré podpisom na tejto

zmluve akceptovala (prijala ponuku odporkyne) a tak preukázala svoju slobodnú vôľu;

z hľadiska povahy daru malo ísť zo strany navrhovateľky o sponzorský dar (§ 6 ods. 2 zák.

č. ). Súd prvého stupňa aj výslovne v odôvodnení rozsudku uviedol, čo treba

rozumieť týmito podmienkami štúdia - úhradu sumy 40 000 Sk ročne na rozvoj fakulty

a externého štúdia, pričom odvolací súd tento skutkový záver nijako nespochybnil.

V liste odporcu zo 4. júla 2001 adresovanom navrhovateľke (č.l. 5 spisu) sa okrem

iného uvádza: „Externé magisterské štúdium je zmluvne zabezpečené finančnou účasťou

študenta. Účelom príslušnej zmluvy je finančne zabezpečiť vytvorenie materiálno -

technických, personálnych a organizačných možností a podmienok pre konanie externého

magisterského štúdia v študijnom odbore právo. Vo veci uzavretia zmluvy o financovaní

päťročného externého magisterského štúdia v študijnom odbore právo v celkovej sume

200 000 Sk dôvodne predkladáme, že Váš záujem vychádza z princípu dobromyseľnosti.

Uvedenú sumu máte možnosť fakulte uhradiť jednorázovo v plnej výške 200 000 Sk, alebo

v ročných splátkach vo výške 40 000 Sk vždy ku dňu zápisu do príslušného ročníka štúdia.

Úhradu finančného príspevku vykonajte najneskôr ku dňu zápisu do 1. ročníka štúdia, ktorý

sa koná dňa 5. septembra 2001.“ V tomto liste sa tiež uvádza, že „Pri zápise dňa 5.9.2001 je

potrebné preukázať reálne vykonanie tejto úhrady“.

V darovacej zmluve uzavretej účastníčkami 5. septembra 2001 (č.l. 6 - 7 spisu), a to

v článku 3 odsek 1 sa uvádza, že predmetom tejto zmluvy je sponzorský dar v celkovej sume

200 000 Sk, ktorý obdarovaný použije na materiálno - technický a personálny rozvoj fakulty,

osobitne na rozvoj externého magisterského štúdia. V odseku 2 sa uvádza, že darca poskytne

sponzorský dar v ročných splátkach po 40 000 Sk. V odseku 3 sa udáva, že darca uhradí prvú

splátku najneskôr do 5. septembra 2001; každú ďalšiu ročnú splátku darca zaplatí najneskôr

do 31. augusta príslušného kalendárneho roku. Výslovne sa v tomto odseku článku 3 (v jeho

poslednej vete) uvádza, že „Nezaplatením príslušnej splátky v určenom termíne nastáva zánik

tohto zmluvného vzťahu, čo sa považuje za zanechanie štúdia darcom“.

V článku 5 uvedenej zmluvy sa upravuje nárok na vrátenie splátky sponzorského daru

a v článku 7 presun už zaplatenej splátky, prípadne jej časti zodpovedajúcej prerušeniu štúdia

do nasledujúceho časového obdobia.

Svedok Ľ. podľa v spise zachytenej výpovede (č.l. 56 spisu) uviedol, že s rozhodnutím

o prijatí mu prišiel list, z ktorého pochopil, že podmienka je za prvý ročník zaplatiť 40 000

Sk. Pri zápise žiadali predložiť ústrižok o zaplatení. Jedna spolužiačka nemala zloženku

a pani, ktorá ich zapisovala, povedala, že bez toho ju nezapíše.

Ani jeden z nižších súdov v odôvodnení svojich rozsudkov riadne, a to predovšetkým

v súlade s gramatickým (jazykovým) posúdením obsahu listín a výpovede ako aj v súlade

s elementárnymi pravidlami logiky nevysvetlil, prečo nepovažoval uvedené podmienky

externého magisterského štúdia – zaplatenie sumy 200 000 Sk, resp. jednotlivého ročného

plnenia – „splátky“ po 40 000 Sk z hľadiska ich účelu za určené na externé štúdium, keď

v spomenutom liste odporkyne zo 4. júla 2001 v ý s l o v n e sa uvádza, že ide o finančnú

účasť študenta a jej účelom je finančné zabezpečenie vytvorenia materiálno –

technických, personálnych a organizačných možností a podmienok pre konanie

externého magisterského štúdia v študijnom odbore právo; keď v zhode s uvedeným sa aj

v článku 3 ods. 1 predmetnej darovacej zmluvy uvádza účel použitia peňažného plnenia: na

materiálno - technický, personálny rozvoj fakulty, osobitne na rozvoj externého

magisterského štúdia; keď svedok Ľ. z obsahu listu, ktorý dostal od odporkyne, tiež

vyvodil, že podmienkou je za prvý ročník zaplatiť 40 000 Sk, pričom navyše dosvedčil, že

práve takýmto zaplatením pracovníčka odporkyne podmieňovala zápis do ročníka.

Nižšie súdy mali však povinnosť náležite sa vyporiadať aj s inými nie nepodstatnými

okolnosťami prípadu, ktoré z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ako aj

z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa) nie sú dostatočne zrejmé (tobôž nie

analyzované a posúdené). Ide okrem ďalších okolností najmä o

• atypickosť tohto darovania; že iniciátorom k darovaniu bol obdarovaný (výlučne) a že

nebol len iniciátorom, sám vypracoval aj darovaciu zmluvu (ako ponuku s vysokou finančnou

sumou daru), v ktorej vymedzil výšku celkovej darovanej sumy a – ďalší pre darovanie úplne

neobvyklý postup – splátky darovanej sumy (splátkový kalendár darovania), a to tak, že

jednotlivé splátky sa viazali ku každému roku štúdia. S tým priamo súviselo a nemohlo byť

prehliadané;

• vzájomné postavenie medzi obdarovaným a darcom so zreteľom na ich ďalšie

postavenie (vzťah) vysoká škola - študentka;

• časovú a vecnú situáciu, pri ktorej došlo k uzavretiu zmluvy (súvislosť so zápisom do

prvého ročníka štúdia);

• stav, že ani v jednej z uvedených listín (liste odporkyne zo 4. júla 2001 a darovacej

zmluve z 5. septembra 2001) sa jednoznačne neráta s tým, že by študent (študentka) takýto

dar, resp. plnenie neposkytli;

• finančnú situáciu navrhovateľky so zreteľom na veľkú sumu, ktorú mala poskytnúť,

resp. darovať odporkyni;

• otázku nevyváženosti so zreteľom na rozdielne skúsenosti a rozhodovacie možnosti

navrhovateľky pri odporkyňou vytvorenej situácii (zreteľ na zmluvnú spravodlivosť).

Možnosť sponzorského daru podľa sama osebe nijako

nevylučuje, že zmluva o darovaní odporkyni môže byť posúdená ako neplatný právny úkon.

Nižšie súdy si v tejto súvislosti vôbec nepoložili otázku, či zámerom zákonodarcu bolo, aby

takýmto darcom bol aj študent, a to navyše takým postupom, ako ho zaviedla odporkyňa.

Neúplnosť ich odôvodnení sa prejavuje napokon aj v tom, že hoci citovali text § 39 Obč. zák.,

otázkou možnosti neplatnosti uvedeného právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona sa

vonkoncom vecne nezaoberali.

Oba nižšie súdy úplne prehliadli (nevzali zreteľ) a logicky nevysvetlili, prečo by

nemalo byť považované za zjavný nátlak (vážnu hrozbu) ustanovenie čl. 3 odsek 3 tretia veta

predmetnej zmluvy, hovoriace o tom, že nezaplatenie príslušnej ročnej splátky v určenom

termíne sa považuje za zanechanie štúdia darcom. Takáto formulácia bez ďalšieho spája

celkom jednoznačne zmluvný vzťah darovania so vzťahom štúdia. Pokiaľ by nižšie súdy

dospeli k inému názoru, museli by aj z hľadiska základných princípov jazyka a logiky takýto

svoj názor presvedčivo a zrozumiteľne vysvetliť, čo sa v dôvodoch ich rozsudkov nestalo.

Iba kusé závery a neúplné právne posúdenia sú v oboch odôvodneniach nižších

súdoch tak nepostačujúce a navyše ešte aj logicky rozporné (napr. ako podmienku štúdia

navrhovateľky považujú úhradu sumy 40 000 Sk ročne - na rozvoj fakulty a externého štúdia,

hoci to by o. i. zjavne vylučovalo bezodplatnosť takéhoto plnenia), že zakladajú

nepreskúmateľnosť v otázke právneho posúdenia veci.

Okolnosť iba samotného podpísania zmluvy navrhovateľkou bez starostlivého

preskúmania (analýzy) a vyhodnotenia všetkých ďalších naznačených rozhodujúcich

skutočností v odôvodnení nemôže stačiť pre záver, že predmetný právny úkon nie je neplatný.

Takýto prístup (záver) sa javí nielen ako neprípustne zjednodušujúci, ale najmä ako

nezodpovedajúci príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam patrí aj zákonná

požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku ako

výklad myšlienkového postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozsudku

(enunciátu) má spĺňať požiadavku, aby bol účastníkom konania (a aj každému čitateľovi

písomného vyhotovenia rozhodnutia) objektívne zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo

z neho možné preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky

podstatné argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ak rozsudok takéto odôvodnenie

neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť, aj keď nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia. O takúto vadu ide tiež v prípade nesprávneho

postupu súdu vedúceho k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu (a tiež odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa) nezodpovedá

v plnom rozsahu požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Konanie,

v ktorom boli tieto rozsudky vydané, je teda postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Vzhľadom na to bolo potrebné,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj

rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1, 4 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania aj o trovách

dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková