Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/8/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., so sídlom v B.,

proti povinnému Z. a.s., so sídlom v N., pre vymoženie sumy 137 554,94 € (4 143 980 Sk),

vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. , o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2007 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín uznesením z 23. novembra 2006 č.k.

NO-5ER 280/2002-111 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

Oprávnenému uložil nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi Mgr. J. vo

výške 42 903,78 Sk (1 424,14 €). Vychádzal z toho, že exekučný titul – rozhodnutia

oprávneného č. X. z 27. marca 2001 a č. X. z 21. júna 2001, na základe ktorých Okresný súd

Námestovo 14. augusta 2002 pod č. X. vydal poverenie na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, nadobudli právoplatnosť 25. júna 2001 a povinnému uložená 30 – dňová lehota

od právoplatnosti rozhodnutia na zaplatenie peňažnej sumy uplynula 25. júla 2001. Lehota,

v ktorej exekučný titul bolo možno vykonať ( ), uplynula 25. júla

2006 a preto v neskončenom exekučnom konaní (nie je uspokojený nárok oprávneného

vrátane príslušenstva a trov exekúcie) nemožno pokračovať, t.j. ani rozhodovať o schválení

príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľnosti, ale súd musel postupovať podľa § 57 ods. 1

písm. g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„EP“) - vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie podľa § 58 ods. 1 EP v celom

rozsahu zastaviť. Výrok o povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie odôvodnil

aplikáciou § 203 EP.

Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávneného uznesením z 28. júna 2007 sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( ).

Zároveň samostatným výrokom pripustil proti svojmu uzneseniu dovolanie, keď zásadný

právny význam rozhodnutia videl „v riešení otázky výkladu ustanovenia § 36 zákona

o ochrane hospodárskej súťaže s ohľadom na novelu Správneho poriadku vykonanú zákonom

č. “. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku odvolací súd uviedol, že

ustanovenie Správneho poriadku () sa uplatní iba vtedy, ak

osobitné zákony správneho práva neobsahujú odlišné ustanovenia o lehotách, v ktorých

možno rozhodnutie vykonať. Je potrebné v každom osobitnom prípade skúmať, či osobitný

predpis určuje lehotu prekluzívnu alebo premlčaciu, a ak je lehota prekluzívna, či je potrebné

v tejto lehote rozhodnutie vykonať, alebo či postačuje výkon nariadiť.

o ochrane hospodárskej súťaže je vo vzťahu k Správnemu poriadku osobitným predpisom,

pričom je správny záver súdu prvého stupňa, že uplynutie lehoty uvedenej v § 36 tohto

zákona (25. júla 2006) bráni pokračovaniu v exekúcii, v tejto lehote musí totiž byť exekúcia

ukončená. Plynutie tejto lehoty sa neprerušuje začatím exekučného konania ani počas neho

a na jej uplynutie súd prihliada z úradnej povinnosti; uplynutím lehoty zaniká vykonateľnosť

rozhodnutia aj počas exekučného konania a rozhodnutie už nemôže byť podkladom pre

exekúciu.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený a navrhol

uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Namietal neprávne právne posúdenie veci súdom „vzhľadom na ustanovenie § 36

zákona o ochrane hospodárskej súťaže s ohľadom na novelu Správneho poriadku vykonanú

“. Mal tiež za to, že „lehota uvedená v zákona o ochrane

hospodárskej súťaže je prekluzívna lehota, ktorá je zároveň lehotou hmotnoprávnou, a teda

významné právne skutočnosti môžu ovplyvniť jej plynutie, resp. prerušenie, spočívanie“.

V tejto spojitosti poukázal podrobne na priebeh samotnej exekúcie, najmä na prieťahy

v konaní na strane súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), vychádzal z toho, že jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého uznesenia krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle

vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného

významu, pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto

prípade, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a b/

, môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým

v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti

dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do

rámca pripusteného dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Existencia niektorej z uvedených vád nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Prípustnosť dovolania oprávneného, ktoré v danom prípade smeruje proti potvrdzujúcemu

uzneseniu odvolacieho súdu, vyplýva len z ust. , keďže odvolací

súd samostatným výrokom svojho uznesenia pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie

založiť výrokom uznesenia prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť

jeho rozhodnutie len z dôvodov, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve

len v tejto konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok odvolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –

porovnaj druhá veta ).

Vychádzajúc z uvedených hľadísk dovolací súd sa v dovolacom konaní vzhľadom na

prípustnosť dovolania výlučne podľa mohol zaoberať len právnou

otázkou zásadného právneho významu, za ktorú odvolací súd označil vyriešenie otázky

výkladu ustanovenia § 36 zákona o ochrane hospodárskej súťaže vzhľadom na novelu

Správneho poriadku vykonanú

Z takto vymedzenej dovolacej otázky je celkom zrejmé len to, že sa týka posúdenia

vzťahu právnej úpravu zakotvenej v o správnom konaní

(správny poriadok) - ďalej len „SP“ - v znení od 1. januára 2004 k právnej úprave zakotvenej

v o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ZOHS“). Len v takomto rozsahu a len pre túto právnu otázku je vymedzenie prieskumu veci

dovolacím súdom.

Podľa § 1 ods. 1 SP „tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej

správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak“.

Podľa § 71 ods. 3 SP v znení účinnom do 31. decembra 2003 „rozhodnutie možno

vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti

(ods. 1).“

Podľa § 71 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom od 1. januára 2004 „výkon rozhodnutia

možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej

povinnosti (ods. 1).“

Podľa § 36 ZOHS „rozhodnutie úradu možno vykonať najneskôr do piatich rokov po

uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti“.

Podľa § 233 EP „tam, kde sa v osobitných právnych predpisoch hovorí o súdnom

výkone rozhodnutia, rozumie sa tým vykonávanie exekúcie aj podľa tohto zákona“.

Výkladom ustanovenia § 71 ods. 3 SP (v znení do 31. decembra 2003), z ktorého

vyplynulo, že v priebehu trojročnej lehoty uvedenej v tomto ustanovení musí byť konanie

o súdny výkon rozhodnutia (exekúcia) nielen začaté, ale i skončené, sa opakovane zaoberala

súdna prax. V tomto smere stačí poukázať najmä na rozhodnutia a stanoviská uverejnené

v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 19, roč. 1973; č. 21, roč. 1981; č. 6,

roč. 1989; č. 67, roč. 2001 ako aj v Zborníku IV bývalého Najvyššieho súdu z roku 1986 na

st. 775.

Vyriešenie nastolenej dovolacej otázky spočíva na posúdení vzťahu lex generalis a lex

specialis. Pri posudzovaní tohto vzťahu vychádzal dovolací súd z interpretačnej zásady „lex

specialis derogat legi generali“, teda že osobitný predpis má prednosť pred všeobecným

predpisom.

Ustanovenie § 71 ods. 3 SP (či už v znení účinnom do 31. decembra 2003 alebo

v znení účinnom od 1. januára 2004) má povahu všeobecného (základného) predpisu, ktorý

predpis sa neuplatní, ak osobitný predpis má svoju vlastnú úpravu, ktorá potom vylučuje

použitie všeobecnej úpravy. Takúto osobitnú úpravu predstavuje § 36 ZOHS. Pri existencii

duplicitnej právnej úpravy (ako vo všeobecnom predpise - § 71 ods. 3 SP, tak aj v osobitnom

predpise tej istej právnej sily - § 36 ZOHS) sa nemôže uplatniť úprava SP - lex generalis, ale

uplatní sa uvedený lex specialis. Iba ak by osobitný predpis danú otázku (výkon rozhodnutia)

neupravoval (to však nie je tento prípad), platila by úprava v SP. Tento záver plne rešpektuje

(vyjadruje) subsidiárne postavenie SP (ktoré postavenie súdna prax i právna teória uznávala aj

pred 1. januárom 2004, odkedy je expressis verbis zakotvené v jeho § 1 ods. 1).

Exekučný súd nemá na výber, ktorú z týchto právnych úprav zvolí, lebo musí

postupovať podľa platnej úpravy v lex specialis (§ 36 ZOHS). Na veci nič nemení, že v čase

začatia exekučného konania táto osobitná úprava bola v porovnaní s vtedajšou úpravou v SP -

lex generalis () pre oprávneného výhodnejšia a že prijatím

sa úprava v SP zmenila.

V danej veci oba nižšie súdy správne vychádzali z toho, že lehota, v ktorej bolo možno

najneskôr vykonať predmetný exekučný titul, je lehota piatich rokov po uplynutí lehoty

určenej na splnenie uloženej povinnosti, t.j. lehota trvajúca do 25.7.2006, kedy však exekučné

konanie ešte skončené nebolo. Túto lehotu stanovil osobitný predpis - ZOHS v § 36. Uvedená

osobitná úprava vylučovala použitie § 71 ods. 3 SP a to aj po jeho novelizácii, ktorá bola

vykonaná Nové znenie ust. SP účinné od 1. januára 2004

totiž nič nezmenilo na skutočnosti, že takáto úprava sa nemôže uplatniť (subsidiárne) tam, kde

osobitný zákonný predpis má vlastnú úpravu.

Lehota, po ktorú podľa § 36 ZOHS možno rozhodnutie úradu vykonať (môže byť

vykonávaná exekúcia - porovnaj citované ustanovenie § 233 EP), je svojou povahou tá istá

lehota (líšiaca sa iba dĺžkou), ako bola lehota stanovená v § 71 ods. 3 SP v znení do

31. decembra 2003. Prekluzívna povaha tejto lehoty spočíva v tom, že po jej uplynutí nie je

možné (prípustné) takýto exekučný titul vymáhať (nejde tu však o zánik rozhodnutím

priznaného práva, ale o zánik možnosti vymáhať daný exekučný titul - zaniká právo na

vykonanie exekučného titulu). Túto zákonnú lehotu nemožno predĺžiť, teda nemožno ani brať

zreteľ k tomu, či v konaní prípadne došlo aj k zavineným prieťahom, ktoré mohli mať vplyv

na to, že exekučný titul sa stal nevykonateľným v dôsledku márneho uplynutia uvedenej

lehoty; na jej uplynutie (skončenie) prihliada súd z úradnej povinnosti (ex offo).

Neopodstatnene preto vytýkal dovolateľ postup nižších súdov, ktorý mal spočívať na

nesprávnom právnom posúdení veci. Oba nižšie súdy postupovali správne, keď pri svojom

rozhodovaní vzali zreteľ na uplynutie lehoty piatich rokov stanovenej v § 36 ZOHS vo vzťahu

k exekučnému titulu - rozhodnutiam oprávneného. Vzhľadom na túto osobitnú zákonnú

úpravu nebol dôvod, aby na vec aplikovali § 71 ods. 3 SP v znení účinnom od 1. januára

2004.

Z uvedeného vyplynulo, že pokiaľ osobitný zákon (ZOHS) stanoví, že rozhodnutie

príslušného orgánu štátnej správy (exekučný titul) možno vykonať najneskôr do určitej

lehoty, potom do uplynutia tejto lehoty musí byť exekúcia skončená (vymožené v exekučnom

titule priznané právo). Po uplynutí takto stanovenej lehoty uvedené rozhodnutie (exekučný

titul) nemôže už byť podkladom pre exekúciu, teda ani pre pokračovanie v exekúcii.

So zreteľom na tieto dôvody dovolací súd dovolanie oprávneného ako nedôvodné

uznesením zamietol (, ).

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Dovolací súd však povinnému náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, keďže nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania

a v dovolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková