Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
28b/370712.db8a61.pdf
PDF · 115.1 KB
No categories available
2Cdo/3/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej v právnej
veci žalobcu : O., proti žalovaným : 1/ Mgr. Z. K., bývajúca v P., 2/ M. K., bývajúci v R.,
3/ JUDr. P. K., bývajúca v P., všetci zastúpení JUDr. J. G., advokátom v T., o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13 C 303/2005,
o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2007 sp. zn.
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 11. decembra 2006 sp. zn. 13 C 303/2005
žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva k parc. č. X. - trvalý trávnatý porast
2
o výmere X. m, nachádzajúceho sa v kat. území R., ktorá je zapísaná Správou katastra T. na
liste vlastníctva č. X. ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných 1/, 2/ zamietol.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že spôsobom opísaným žalovanými mohlo
dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v ich prospech, keďže títo nesporne predmetnú
nehnuteľnosť užívali ako vlastnú nerušene po dobu dlhšiu než desať rokov
(od roku 1981 do roku 1998) a hoci súd nemal celkom jednoznačne preukázanú dobrú vieru
žalovaných v tom, že im nehnuteľnosť, ktorú užívajú, patrí a to z pohľadu, že nebolo možné
preukázať pravdivosť ich tvrdení o tom, že začali už v roku 1981 užívať to čo im bolo
v teréne ukázané a vyčlenené s prihliadnutím na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri
týchto pochybnostiach uzavrel, že žalovaní ako vlastné užívali to, o čom si práve na základe
vytýčenia v teréne mysleli, že im patrí, čím preukázali poctivý dôvod nadobudnutia
vlastníctva a že išlo o držbu oprávnenú.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 31. mája 2007 sp. zn.
8 Co 25/2007 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti v kat. území R., zapísanej na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X.
2
– trvalý trávnatý porast o výmere X. m. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. Na základe
vykonaného dokazovania mal odvolací súd preukázané, že žalobca preukázal v konaní
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, keďže mu vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti bolo odňaté. Účastníci konania sa v danej veci zhodli na tom, že osvedčenie
vyhlásenia J. K. z 24.2.1998 spísané do notárskej zápisnice o jeho výlučnom vlastníctve parc.
č. X. v kat. území R. bolo nezmyselné. J. K. v ňom vyhlasoval, že do užívania nehnuteľnosti
vstúpili jeho rodičia v roku 1961 na základe kúpnej zmluvy (akej a s kým uzatvorenej
neuviedol) a on vstúpil do užívania v roku 1965 (na základe čoho neuviedol) a toto nepretržite
a nerušene užíval až do roku 1998. Žalovaný 1/ a 2/ tvrdili, že nehnuteľnosť užívali od roku
1981 (teda jej časť v rozsahu parc. č. X.) a preto osvedčenie J. K. je nezákonné ale keďže
s nim nechceli mať spory v roku 1999, nehnuteľnosť od neho odkúpili. Žalovaní 1/ a 2/
nepreukázali, že by dobromyseľne vstúpili do užívania spornej nehnuteľnosti pred rokom
2
1998. Z hľadiska veľkosti výmery pridelenej im v roku 1981 parc. č. X. vo výmere X. m,
2
nemohli byť objektívne dobromyselní, že namiesto tejto výmery im bolo pridelených X. m
2 2
(X. m+ X. m). Z geometrického plánu o zakreslení domovej nehnuteľnosti (na parc. č. X.)
by boli museli žalovaní zistiť, že užívajú niečo iné (naviac) než im vlastnícky patrí. Podľa
žalobcu vybudovali žalovaní betónovú ohradu okolo parc. č. X. v roku 1998 a nie po pridelení
pozemku v roku 1981. Žalovaní žiadny dôkaz o vybudovaní oplotenia v roku 1981
2
nepredložili. Následne je potom nelogické, že žalovaní vydržali práve X. mako si to J. K. dal
do geometrického plánu v roku 1998 zakresliť. Spochybnením dobromyselnej držby je i ich
ochota uzavrieť s J. K. kúpnu zmluvu vychádzajúc z toho, že sa im to zdalo jednoduchšie.
Návrh žalobcu na určenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti je dôvodný a ďalej preto už
neskúmal či by uplynutím vydržacej doby od roku 1981 mohli žalovaní vydržať vlastnícke
právo voči štátu.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalovaní. Prípustnosť dovolania
odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O.s.p. Uviedli, že sa domnievajú, že právny názor odvolacieho súdu vychádzajúci
z porovnania výmery im pridelenej a nimi skutočne užívanej, bez prihliadnutia na konkrétne
okolnosti a spoločenskú situáciu v tejto dobe nie je správny. Posúdenie otázky či rozdiel
medzi plochou nadobudnutého a skutočne držaného pozemku je natoľko veľký, že to vylučuje
dobromyselnosť držiteľa, je vždy individuálna, všeobecne sa pripúšťajú rozdiely okolo 50 %
a výnimočne i viac výmery pozemku, ktorého je držiteľ vlastníkom. O ospravedlniteľnom
omyle nemožno teda uvažovať iba v prípade minimálneho, resp. zanedbateľného rozdielu ale
aj v iných prípadoch, čo odvolací súd nesprávne právne posúdil. Vydržať vlastnícke právo
môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyselný, že mu vec patrí. Pri vydržaní nie je treba, aby
nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia. Žalovaní nehnuteľnosť užívali aj po 1.1.1992 až do podania
žaloby, resp. do okamihu čo sa o nej dozvedeli. Ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka pojednáva, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, čiže
spochybnenie ich držby odvolacím súdom s poukazom na ich ochotu uzatvoriť zmluvu s J. K.
nemôže z právneho hľadiska obstáť rovnako ako paušálny odkaz na iné právne spory, ktoré
napokon ani nemajú ten istý skutkový základ. Odvolací súd sa taktiež nezaoberal aktívnou
legitimáciou žalobcu a bez ďalšieho ju akceptoval. Žalobca sa totiž domáhal určenia
2 2
vlastníctva k parcele o výmere X. m, čo predstavuje X. árov a X. m, pričom uvádzal,
2
že pôvodná parcela mala X. árov a X. ma ďalej sa prevádzalo do vlastníctva štátu zmluvou
2 2
zo dňa 1.7.1980 len X árov X m, t.j. o X. áre X. mmenej. Napokon sa podľa žalobcu
z majetku štátu na základe protokolu o delimitácii zo dňa 26.6.1991 odovzdalo žalobcovi
2
z tejto parcely len X. árov a X. m, čo je už rozdiel medzi pôvodnou výmerou
2 2 2
X. árov a X. ma touto odovzdanou výmerou až o X. árov X. ma teda cca X. m
(čo je rozdiel vo výmere, ktorý odvolaciemu súdu v prípade žalobcu nevadí a nehodnotí ho
tak prísne ako rozdiel vo výmere akoby v neprospech žalovaných). Z toho vyplýva otázka
spornosti aktívnej legitimácie žalobcu, ktorej sa odvolací súd nevenoval a obišiel ju len
jednoduchým vyjadrením rozsudku, že žalobca preukázal vo veci naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva, keďže mu bolo odňaté. S aktívnou legitimáciou žalobcu pritom
súvisí otázka platnosti právneho úkonu z 1.7.1980, ktorým malo byť prevedené vlastníctvo
parcely z Jednotného roľníckeho družstva R. na Okresný národný výbor v T. z pohľadu
náležitosti vôle a prejavu právneho úkonu i predmetu prevodu
a jeho skutočných hraníc v teréne. Je totiž sporné, či sa tieto prevody týkali aj tej časti
parcely, ktorú užívajú ako žalovaní, teraz evidovanej pod č. X. – trvalý trávnatý porast
2
o výmere X. mv katastrálnom území R.. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. vidia ako dovolatelia v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo
skutkového zistenia, ktoré nebolo preukázané a ktorým je konkrétne nepreukázaná aktívna
legitimácia žalobcu a nepreukázaná nedobromyseľnosť držby žalovaných, resp. ich právneho
predchodcu. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Žalovaní uviedli, že dňa X. zomrel žalovaný 1/ M. K. a na základe osvedčenia
o dedičstve z 27.7.2007 sp. zn. 13 D 771/2007, D not. 194/2007 OS v T. sa vlastníkmi spornej
nehnuteľnosti v podiele ½ stali Mgr. Z. K. a M. K.. Na základe univerzálnej sukcesie sa
Mgr. Z. K. a M. K. stali účastníkmi dovolacieho konania na strane žalovaných.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberal procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta o.s.p.) skúma vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolatelia žiadnu z týchto vád nenamietali a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolatelia namietali dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nebolo preukázané a ktorým je konkrétne nepreukázaná aktívna legitimácia žalobcu
a nepreukázaná dobromyselnosť držby žalovaných, resp. ich právneho predchodcu. Námietky
dovolateľov spochybňujúce správnosť zistenia skutkových záverov odvolacieho súdu nemôžu
byť samo osebe dôvodom dovolania a vôbec nie inou vadou konania tak, ako sa mylne
domnievajú dovolatelia. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného
dokazovania.
Dovolatelia namietajú, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Na položenú otázku dovolateľmi v súvislosti s dobromyseľnosťou držiteľa
vychádzajúc z porovnania výmery pridelenej a skutočne užívanej dovolací súd zhodne
s odvolacím súdom má za to, že žalovaní nemohli byť objektívne dobromyselní pri vstupe
do užívania spornej nehnuteľnosti, keď či už z geometrického plánu o zakreslení domovej
nehnuteľnosti (parcela č. X.) prípadne i voľným pohľadom museli žalovaní zistiť, že užívajú
niečo iné (naviac), než im vlastnícky patrí. V žiadnom prípade tu neobstoja argumenty
dovolateľov „všeobecne sa pripúšťajú rozdiely okolo 50 % a výnimočne i viac výmery
pozemku, ktorého držiteľ je vlastníkom“. Takáto veľkosť výmery je viditeľná voľným okom
a vznikajú pochybnosti o dobrej viere, že im vec právom patrí.
Odvolací súd skutkovo ustálil, že notárskou zápisnicou č. N 67/98, NZ 87/98, spísanou
pred notárkou JUDr. V. R., osvedčil J. K., že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v kat.
území R. označenej podľa IP OU, OK v T.
č. X. zo dňa 4.2.1998 a zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. X. parc. č. X. – pasienok
2
o výmere X. m2, podľa KN parc. č. X. – trvalý trávnatý porast o výmere X. mv celosti.
2
Parcela č. X. – trvalý trávnatý porast o výmere X. mbola pôvodne súčasťou parcely
2
zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. X. ako č. X. – pasienok o výmere X. m, ktorá
nehnuteľnosť bola rozdelená geometrickým plánom zo dňa 16.6.1994 na
2 2
parc. č. X. – stavebný pozemok o výmere X. ma na parc. č. X. – pasienok o výmere X. m.
2
Nehnuteľnosť parcela č. X. – trávnatý porast o výmere X. mpôvodne užívali právni
predchodcovia J. K., K. K. a jeho manželka J.. Títo vstúpili do užívania podľa kúpnej zmluvy
dňa 1.10.1961. J. K. užíval nehnuteľnosť od roku 1965. Po spísaní tejto notárskej zápisnice
J. K. geometrickým plánom Geota, geodetické práce T. č. X. zo dňa 9.3.1998 overeným
Okresným úradom, katastrálnym odborom v T. dňa 16.3.1998 rozdelil parcelu
č. X., takto rozdelené parcely previedol kúpnymi zmluvami na I. K. s manželkou, J. K. ml.
a parcelu č. X. na žalovaných kúpnou zmluvou zo dňa 19.7.1999. Žalobca svoje vlastnícke
právo odvodzoval od hospodárskej zmluvy z 30.6.1980 uzatvorenej aj ohľadom parcely č. X.
medzi JRD R. so sídlom V. a preberajúcou organizáciou ONV T., ďalej od hospodárskej
zmluvy z 28.11.1980 uzatvorenej medzi ONV T. a MNV R. a nakoniec od zákona č.
138/1991 Zb. na základe ktorého prešla táto parcela z ONV T. na žalobcu dňom X..X..1991
v rámci delimitačného protokolu zo dňa 26.6.1991 a bola zapísaná na liste vlastníctva X. pre
katastrálne územie R.. Skutočnosť, že s nehnuteľnosti parc. č. X. – trvalý trávnatý porast vo
2
výmere X. mbola geometrickým plánom Geota, geodetické práce T.
č. X. zo dňa 9.3.1998 vytvorená aj parc. č. X., ktorá prešla kúpnou zmluvou zo dňa 19.7.1999
na žalovaných, vyvracia tvrdenia žalovaných, že táto časť parcely č. X. nebola súčasťou
2
parcely o výmere X. árov X. m, ktorá v rámci delimitácie bola odovzdaná žalobcovi. Aktívna
legitimácia žalobcu v predmetnom spore je teda nespochybniteľná.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených
dovolacích dôvodov správny. Pretože neboli zistené ani dovolateľom tvrdené, že by rozsudok
odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., či tzv. inou vadou konania
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní neboli žalovaní úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: