Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ef5/372028.e84ea4.pdf
PDF · 109.9 KB
No categories available
3Cdo/229/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 229/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. J., K., J., proti žalovanej Slovenskej republike – Úradu geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v B., o zaplatenie 15 767,11 € (475
000 Sk), vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18 C 39/2007, na dovolanie
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2008 sp. zn. 1 Co 101/2008,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. júna
2008 sp. zn. 1 Co 101/2008 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom zo 6. februára 2008 č.k. 18 C 39/2007-55 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote 15 dní 475 000 Sk s 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 475 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia; žalobu v zostávajúcej časti
príslušenstva žalovanej pohľadávky zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania 22 656 Sk. Vychádzal zo zistenia, že Katastrálny úrad v K., správa katastra pre
K. II porušil svoju zákonnú povinnosť tým, že vydal výpis z listu vlastníctva č. X. použiteľný
pre právne úkony, aj keď v zmysle § 69 ods. 2. zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č.
162/1995 Z.z.“) nemal byť vydaný. Na tomto liste vlastníctva nebola vyznačená plomba
podľa § 44 zákona č. 162/1995 Z.z. a § 36a vyhlášky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva
zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „vyhláška č. 79/1996 Z.z.“). Na podklade uvedeného
listu vlastníctva žalobca ako kupujúci uzavrel s R. ako predávajúcou, ktorú pri tom
zastupovala I., kúpnu zmluvu z 2. apríla 2004 ohľadom prevodu nehnuteľnosti - bytu č. X. na
K. ulici č. X. v K. za kúpnu cenu 475 000 Sk. Kúpna cena bola vyplatená I.. K prechodu
vlastníckeho práva na žalobcu na základe tejto zmluvy nedošlo, lebo katastrálny úrad pod V.
vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti povolil vklad do katastra nehnuteľností v prospech J. a jeho
manželky M. na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 18. júna 2001.
Keďže právny úkon medzi žalobcom a R. nevznikol, nie je možné domáhať sa jeho
neplatnosti, a poškodený žalobca má právo domáhať sa svojho nároku zo zodpovednosti za
škodu. I. bola právoplatne uznaná vinnou v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde
Košice I po sp. zn. 1 T 79/2005 za trestný čin podvodu, ktorého sa dopustila tým, že žalobcu
úmyselne uviedla do omylu zamlčaním skutočnosti, že vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti je
už na katastrálnom úrade vedené konanie o povolenie vkladu do katastra nehnuteľností. Je
zrejmé, že ak by žalobca mal vedomosť o týchto skutočnostiach, nebol by pristúpil k
realizácii úkonov smerujúcich k uzavretiu kúpnej zmluvy a nevyplatil by titulom „kúpy“
finančné prostriedky. Tak I., ako aj správa katastra sa podieľali na spôsobení škody žalobcovi
spoločne a nerozdielne v zmysle § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), lebo
I. zavádzala žalobcu o právnom stave nehnuteľnosti a správa katastra riadne a včas nesplnila
povinnosti na úseku evidencie právnych vzťahov k nehnuteľnosti a nezaznamenala plombou
prebiehajúce konania o povolenie vkladu do katastra nehnuteľností k spornej nehnuteľnosti
(so zreteľom na toto konanie nemal byť vydaný list vlastníctva použiteľný na právne úkony -
§ 44 a § 69 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. a § 36a vyhlášky č. 79/1996 Z.z.). Nakoľko
zodpovednosť oboch týchto škodcov na spôsobení škody je daná spoločne a nerozdielne, je na
vôli poškodeného, proti ktorému z nich právo na náhradu škody uplatní a v akom rozsahu.
Spôsob vyporiadania medzi škodcami upravuje § 439 OZ. Na strane žalobcu ako
poškodeného nebolo zistené žiadne zavinenie, ktoré by odôvodňovalo zníženie jeho nároku na
náhradu škody, výšku ktorej predstavuje zaplatená kúpna cena 475 000 Sk. Z týchto dôvodov
súd prvého stupňa v zmysle § 1, § 9 ods. 1 písm. b/ a § 25 zákona č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom zaviazal štát na náhradu škody, ktorá bola žalobcovi spôsobená
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Úroky z omeškania priznal žalobcovi podľa §
517 ods. 1 a 2 OZ vo výške vyplývajúcej z nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 22
656 Sk
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. júna 2008 sp. zn.
1 Co 101/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi
do 3 dní trovy odvolacieho konania v sume 9 840 Sk a proti svojmu rozhodnutiu pripustil
dovolanie. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa úplne a v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci. Prvostupňové rozhodnutie označil za vecne správne, i keď sa nestotožnil
s právnym názorom o spoločnej zodpovednosti žalovanej a I.. Pokiaľ totiž zodpovednosť
žalovanej vyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a z porušenia
povinností stanovených zákonom č. 162/1995 Z.z. a vyhláškou č. 79/1996 Z.z., zodpovednosť
I. vyplýva z porušenia povinností v súvislosti s jej protiprávnym konaním, za ktoré bola
právoplatné odsúdená. Spoločná zodpovednosť v zmysle § 438 OZ prichádza do úvahy iba
v prípade škody, ktorá vznikla spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb. Podľa názoru
odvolacieho súdu je škoda na strane žalobcu v príčinnej súvislosti tak s nesprávnym úradným
postupom, ako aj protiprávnym konaním I., prípadne aj v príčinnej súvislosti s bezdôvodným
obohatením sa R.. Nejde však o spoločné konanie všetkých týchto osôb v zhode, lebo
u každej z nich existuje iný právny titul, z ktorého sa odvíja individuálna zodpovednosť
každého z nich. V prejednávanom prípade existujú až tri tituly na uplatnenie nároku na
náhradu škody (resp. na vydanie bezdôvodného obohatenia) voči trom rôznym subjektom
a bolo na žalobcovi, aby si vybral, voči ktorému z nich nárok uplatní. Odvolací súd výrok,
ktorým pripustil dovolanie, odôvodnil tým, že za otázku zásadného právneho významu
považoval posúdenie „súbehu zodpovednosti viacerých osôb za škodu, či bezdôvodné
obohatenie, pri ktorom je potrebné posúdiť, či v takýchto prípadoch má poškodený právo
výberu, voči komu nárok uplatní, alebo či vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť
pred náhradou škody alebo či je rozhodujúce to, čo bolo prvotnou príčinou vzniku škody
(bezdôvodného obohatenia) alebo či je rozhodujúci stupeň zavinenia, keď zodpovednosť za
úmyselné protiprávne konanie by malo prednosť pred nedbanlivostným“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože súd nesprávne
aplikoval ustanovenia príslušných predpisov vzťahujúcich sa na danú vec. Podľa dovolateľky
opierajúcej sa aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR č.j. 4 Cz 110/84 môže byť nárok na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom príslušného orgánu štátu
v občianskom súdom konaní voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, pokiaľ poškodený
nemôže úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto tento prospech
získal a je ho povinný vydať. Predávajúca R. uviedla kupujúceho do omylu, lebo pri
uzatváraní kúpnej zmluvy ho neoboznámila s tým, že uzavrela zmluvu o zabezpečení záväzku
prevodom práva s veriteľmi J. a M.; pokiaľ by ho o tom informovala, nedošlo by ku vzniku
škody. Z týchto dôvodov mal žalobca vymáhať škodu od predávajúcej, nakoľko k povoleniu
vkladu nedošlo a kúpna cena bola zaplatená. V danom prípade bola škoda spôsobená
protiprávnym konaním I., ktorá sa dopustila trestného činu podvodu. R. sa pri tom
bezdôvodne obohatila prijatím plnenia z dôvodu, ktorý dodatočne odpadol; vzhľadom na to
nie je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu a vznikom škody
a nie sú naplnené všetky náležitosti zodpovednostného vzťahu (viď R 7/1979). Žalobou
požadované plnenie nepredstavuje preto majetkovú ujmu žalobcu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom správneho orgánu – majetok žalobcu sa nezmenšil postupom
katastrálneho orgánu, ale bezdôvodným obohatením tretej osoby. Na základe uvedeného
žalovaná navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu s poukazom na § 349 OZ a § 511 ods. 1 OZ zaujal
právny názor, že zákon nevylučuje, aby veriteľ uplatnil náhradu celej škody proti
ktorémukoľvek zo zodpovedných osôb, pritom nie je rozhodujúce, či sa solidárny záväzok
opiera o objektívnu alebo subjektívnu zodpovednosť, ani to, či škoda vznikla ako následok
úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Predávajúca R. medzičasom zomrela. Pokiaľ by
orgán štátu plnil svoje zákonné povinnosti, nebolo by došlo ku škode žalobcu. V danom
prípade je nesplnenie povinností právnickými a fyzickými osobami v príčinnej súvislosti so
vznikom jeho škody. Vzhľadom na to žalobca navrhol, aby dovolací súd „potvrdil“ rozsudok
odvolacieho súdu a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 19 680 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorú koná zamestnanec
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu
podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu. V tomto ustanovení je odvolaciemu súdu zverené
oprávnenie založiť výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, že toto
rozhodnutie je zásadného právneho významu. Možnosť založiť prípustnosť dovolania
neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne
ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke. Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť
dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho
súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, že odvolací súd je
oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj možnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej
právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného
právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238 ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ
pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil.
Odvolací súd sám sa pri tom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj
myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré
v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré
otázky, ktorých riešenie podľa jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi
a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor
presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti
o komplexnosti rozhodnutia; v takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať za
náznak toho, že odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci
a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery
vysloví dovolací súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 28. februára 2001
sp. zn. 2 Cdo 114/2000 (viď R 6/2004) uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti,
presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť, musí vysvetliť,
z akých dôvodov, z viacerých v konaní vyslovených právnych názorov, považoval za správny
ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene
alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné, čo treba považovať za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie veci. Dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd pripustí proti
rozsudku dovolanie, má v tomto prípade osobitný význam, nakoľko ak je dovolanie prípustné
podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu
výlučne len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej
konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom súdneho
posudzovania môžu byť potom len právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací
súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá
O.s.p.)] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom
posúdení veci.
V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dospel
dovolací súd k záveru, že spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu
otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, svedčí o zaťažení konania tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. l veta druhá O.s.p.).
V danom prípade vymedzenie dôvodov, so zreteľom na ktoré odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, nie je riadne, jasne a zrozumiteľne odôvodnené v kontexte právnej
otázky, ktorá zoširoka, všeobecne a hypoteticky hľadá odpovede na rozsiahle všeobecné
právno-teoretické otázky a ich niektoré súvislosti bez toho, aby k nim už predtým boli
odvolacím súdom zaujaté a primerane odôvodnené adekvátne právne stanoviská.
Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na zistení, že nárok žalobcu na náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom štátu je opodstatnený; vychádzal
pritom zo záveru o solidárnej zodpovednosti štátu a tretej osoby. Odvolací súd považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne s tým rozdielom, že nejde o prípad
spoločnej zodpovednosti za škodu štátu a tretích osôb (I. a R.), lebo „nejde o spoločné
konanie týchto osôb v zhode“ a existujú celkom tri rôzne právne tituly na uplatnenie nároku
na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného názoru odvolacieho
súdu vyplýva, že ďalšie dva (odvolacím súdom spomenuté) právne tituly nepovažoval pre
rozhodnutie tejto veci za právne významné a že nevidel dôvod, aby na ne prihliadal. Odvolací
súd zaujal jednoznačný názor, že nesprávny úradný postup orgánu štátu bol prvotnou príčinou
vzniku škody žalobcu; zreteľne tiež zohľadnil, že žalobca uplatnil v súdnom konaní nárok iba
voči žalovanej (nie aj voči ďalším subjektom) a len z titulu náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom (nie aj z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
protiprávnym konaním tretích osôb alebo z titulu zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie).
S prihliadnutím na to je otázne, prečo odvolací súd v súvislosti s vyslovením prípustnosti
dovolania nastolil jednak otázku súbehu zodpovednosti za škodu a bezdôvodného obohatenia,
jednak ďalšie otázky: 1. „či poškodený má právo výberu, voči komu nárok uplatní“, 2. „či
vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť pred náhradou škody“, 3. „či je rozhodujúce
to, čo bolo prvotnou príčinou vzniku škody (bezdôvodného obohatenia)“, alebo 4. „či je
rozhodujúci stupeň zavinenia, keď zodpovednosť za úmyselné protiprávne konanie by malo
prednosť pred nedbanlivostným.“ Navyše, odvolacím súdom položené otázky sčasti presahujú
rámec doterajšieho konania (jeho predmetom nebol nárok uplatený voči viacerým žalovaným
ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia), sčasti nesmerujú k riešeniu súbehu
zodpovednosti, ale k podmienkam vzniku zodpovednosti za škodu (najmä existencie príčinnej
súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody alebo zavinenia). Spôsob (a
tiež právne súvislosti) nastolenia všetkých týchto otázok je v kontexte odôvodnenia
rozhodnutia jednoznačne na úkor presvedčivosti celého rozsudku odvolacieho súdu.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na tzv. inú vadu
konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dôsledkom takej vady je aj
nepreskúmateľnosť rozhodnutia) aj vtedy, ak táto vada nebola uplatnená v dovolaní ako
dovolací dôvod. So zreteľom na uvedené dovolací súd po konštatovaní, že konanie je v danej
veci zaťažené touto vadou, zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady konania nemal
dovolací súd možnosť pristúpiť k posúdeniu, či napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. apríla 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková