Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
712/371260.8b5387.pdf
PDF · 119.96 KB
No categories available
1Sžo/192/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/192/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: M., L., zastúpené advokátkou JUDr. M., Advokátska kancelária v B., proti
žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 4, Bratislava, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: JUDr. M., B., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26. mája 2006, č. 6602/2006, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 385/06-99 zo dňa 3.
júna 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 385/06-99 zo dňa 3. júna 2008 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu uvedeného v úvodnej
časti tohto rozsudku. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na starne žalovaného náhradu
trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal
preukázané, že Služobný úrad žalobcu, konajúci povereným zástupcom vedúceho služobného
úradu vydal dňa 18.12.2003 rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
JUDr. M. ku dňu 31.12.2003; proti tomuto rozhodnutiu JUDr. M. podal odvolanie na Úrad
pre štátnu službu, ktorý v rámci odvolacieho konania rozhodnutím zo dňa 3.2.2004
prvostupňové rozhodnutie Služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 potvrdil a odvolanie
zamietol; JUDr. M. sa žalobou na krajský súd domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
odvolacieho orgánu zo dňa 3.2.2004 č. UŠS-31608/2004; Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom č. k. 3Sž 70/2004-30 zo dňa 18.11.2005 toto rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie
konanie podľa § 250j ods. 2, písm. c/, d/ O.s.p.; Úrad pre štátnu službu rozhodnutím zo dňa
26.5.2006 č. 6602/2006 zrušil rozhodnutie Služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 č.
42016/2003-OŠVS; žalobca v žalobe nesúhlasil s právnymi závermi uvedeným v rozhodnutí
Úradu pre štátnu službu a vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu tohto úradu označil
žalovaného ako účastníka konania podľa zákona č. 575/2001 Z.z. v znení neskorších
predpisov (novela zákona č. 231/2006 Z.z.), ktorý bol v zmysle § 40c ods. 1 určený na
riešenie týchto problémov; žalovaný namietal nedostatok pasívnej legitimácie s poukazom na
§ 40c ods. 2 zákona č. 231/2006 Z.z.. Krajský súd v priebehu preskúmavacieho konania
uznesením zo dňa 31.5.2007 pripustil do konania na strane žalovaného JUDr. M.
ako vedľajšieho účastníka, ktorý vo vyjadrení k žalobe taktiež namietal nedostatok pasívnej
legitimácie žalovaného s poukazom na zákon č. 231/2006 Z.z.. Krajský súd poukázal na to,
že predovšetkým jeho úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného
a až v prípade jeho pasívnej legitimácie sa vysporiadať s otázkou zákonnosti rozhodnutia
Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 podľa zákona č. 312/2001 Z.z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o štátnej službe). Konštatoval, že podľa čl. III. Zákona č. 321/2006 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z.z. (ďalej len zákon č. 231/2006 Z.z.) bol
zmenený a doplnený zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ktorým bol okrem iného zrušený Úrade
pre štátnu službu a podľa článku III. bod 8 do zákona č. 575/2001 Z.z. bol vložený § 40c
ods. 2, ktorý hovorí, že „dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú práva
a povinnosti Úradu pre štátnu službu vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých
pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na Ministerstvo práve, sociálnych vecí
a rodiny SR. Podľa názoru krajského súdu na žalovaného však neprešli práva a povinnosti
Úradu pre štátnu službu vyplývajúce z konania a rozhodovania vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých rozhodol Úrad pre štátnu službu a príslušným
na konanie a rozhodovanie vo veciach vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru v prvom stupni je vedúci príslušného služobného úradu, čo znamená, že ide
o vedúceho služobného úradu žalobcu a súčasne, že vedúci služobného úradu je tiež
odvolacím orgánom, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Mal
za to, že z uvedených dôvodov žalovaný nemal pasívnu legitimáciu v konaní o preskúmaní
rozhodnutia Úradu pre štátnu službu potom, ako tento úrad zanikol, a vzhľadom na uvedené
žalobu zamietol. Dôvodmi žaloby sa nezaoberal, pretože žalovaný nebol v spore pasívne
legitimovaný.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 142 ods. 1
O.s.p.. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania
nepriznal, napriek ich úspechu v spore, pretože si ich náhradu neuplatnili.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že podľa jeho
názoru, záver súdu prvého stupňa v danej veci sa nezlučuje s ústavným právom účastníka
správneho konania na súdnu ochranu pred nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu,
proti ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok (čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR).
Dôvodil, že rozhodovanie o zákonnosti právoplatných rozhodnutí vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru prislúcha podľa § 144 zákona o štátnej službe výlučne
do právomocí súdov v zmysle druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Konštatoval, že zákon nerieši „ zmenu“ účastníkov konania v prípade, ak pred podaním
žaloby v zákonnej lehote dôjde k zániku správneho orgánu, ktorý rozhodoval v poslednom
stupni správneho konania, s poukazom na to, že ust. § 90 O.s.p. má charakter všeobecnej
úpravy voči ust. § 250 O.s.p.. Uviedol, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie o dôvode
zamietnutia žaloby správnym súdom nemá oporu v zákone, pretože novelou zákona
č. 575/2001 Z.z., ktorou bol v zmysle § 40c ods. 1 zrušený Úrad pre štátnu službu
s účinnosťou od 1.6.2006, bolo zároveň rozhodnuté, že dňom zrušenia úradu prechádzajú
práva a povinnosti zrušeného ÚŠS na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vrátane
štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov zrušeného
orgánu, pričom zákon neupravuje, ktoré práva a povinnosti zrušeného ÚŠS prešli alebo
neprešli na MPSVaR SR. Poukázal na znenie právnej úpravy podľa § 21 ods. 13 zákona
č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v spojení s právnou úpravou
podľa §§ 6, 6a zákona č. 231/2006 Z.z. účinnej od 1.6.2006, tvrdiac, že tento zákon
neupravuje spôsob uplatnenia ústavného práva účastníka konania na preskúmanie zákonnosti
právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané pred účinnosťou zákona č. 231/2006
Z.z., teda pred zrušením príslušného orgánu (ÚŠS). Vytýkal súdu prvého stupňa,
že sa náležite nevyporiadal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného. Súčasne namietal,
že napadnutým rozhodnutím odmietol žalobcovi domáhať sa súdnej ochrany
pred nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho v poslednom stupni.
K veci samej konštatoval, že prelomenie pravidla viazanosti právnym názorom môže mať
oporu v nových skutkových alebo právnych skutočnostiach alebo v nesprávnej aplikácii
hmotnoprávneho predpisu, ktorý bol účinný v čase do 31.12.2003, čo bolo jedným z dôvodov
uvedených v jeho žalobe. Ďalej dôvodil, že v prípade úspešnosti žalobcu v preskúmavacom
konaní by vo veci ďalej pokračoval vecne príslušný služobný úrad (MZ SR) v súlade
s úpravou zákona o štátnej službe v znení účinnom od 1.6.2006, teda so zákona v dôsledku
zmeny právnych pomerov, ktoré nastali po vydaní žalobou napadnutého druhostupňového
rozhodnutia (ÚŠS).
Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho
vecne správnych dôvodov potvrdil a odvolanie odmietol. S dôvodmi uvedenými v odvolaní
žalobcu nesúhlasil.
Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhoval, aby odvolací súd odvolanie žalobcu
pre nedostatok odôvodnenia odmietol a alternatívne navrhoval napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť. Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní.
Uviedol, že odvolanie podala Slovenská republika – Ministerstvo zdravotníctva SR, teda
odvolateľ, ktorý nie je totožný so žalobcom, a preto odvolanie podala neoprávnená osoba.
Poukázal na to, že žalobca svojím neodôvodneným odvolaním sa snaží odďaľovať vyplatenie
funkčného platu, ktorý mal byť vyplatený podľa zákona na základe právoplatného
rozhodnutia ÚŠS, a ktorý je doteraz neoprávnene zadržiavaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie
mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,
že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd
zamietol žalobu, ktorú žalobca podal proti Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR,
domáhajúc sa preskúmania rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006
č. 6602/2006, žiadajúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, a preto odvolací
súd v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami uplatnenými účastníkmi v preskúmavacom konaní a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť pasívnej legitimácie správneho orgánu žalobcom
označeného ako žalovaného.
Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania ostala sporná v tomto štádiu konania
pasívna legitimácia žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov odvolací súd upriamil
pozornosť predovšetkým na to, či súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom
posudzoval prechod práv a povinností z Úradu pre štátnu službu, ktorého rozhodnutia
sa žalobca v žalobe domáhal preskúmať, na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR,
v žalobe označeného ako žalovaného, potom ako Úrad pre štátnu službu na základe zákona
bol zrušený.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť
tvoril administratívny spis, zistil, že služobný úrad žalobcu rozhodnutím zo dňa 18.12.2003
č. 42016/2003-OŠVS rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru JUDr. M. ku dňu
31.12.2003, na základe jeho odvolania proti tomuto rozhodnutiu Úrad pre štátnu službu
v rámci odvolacieho konania rozhodnutím zo dňa 3.2.2004 č. ÚŠS-31608/2003 prvostupňové
rozhodnutie služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 potvrdil a odvolanie zamietol,
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe žaloby podanej JUDr. M. proti žalovanému
Úradu pre štátnu službu, domáhajúc sa preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia,
rozsudkom č. k. 3Sž 70/2004-30 zo dňa 18.11.2005 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2, písm. c/, d/ O.s.p. a Úrad pre štátnu službu
preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 zrušil rozhodnutie služobného
úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003. Súčasne odvolací súd mal preukázané, že žalobca žalobu
podal proti Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR a žiadal zrušiť rozhodnutie Úradu
pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 a vec vrátiť žalovanému správnemu orgánu
titulom zákonného nástupníctva na ďalšie konanie a zároveň mal preukázané, že žalovaný
namietal v danej veci svoju pasívnu legitimáciu, ako aj, že nedostatok pasívnej legitimácie
žalovaného namietal JUDr. M., ktorého súd prvého stupňa uznesením pribral do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že úlohou súdu v danej veci
bolo najskôr sa vysporiadať s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného správneho orgánu
a až následne skúmať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia vydaného Úradom pre štátnu
službu podľa zákona o štátnej službe.
Podľa § 40c ods. 1, 2 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov účinného od 1.6.2006
(zákon č. 231/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) zrušuje sa Úrad pre štátnu službu.
Dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú práva a povinnosti Úradu
pre štátnu službu vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov
a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky.
Zákonodarca zákonom č.231/2006 Z.z. okrem ďalších zákonov menil a dopĺňal
v čl. I aj zákon o štátnej službe tak, že v bodoch 195 a nasl. ustanovil novú právnu úpravu
týkajúcu sa konania vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (§ 125), súčasne ustanovil
novú právnu úpravu týkajúcu sa príslušnosti na konanie v prvom stupni tak, že orgánom
príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach
vymenovania do štátnej služby a vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny
štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (§ 126), ďalej
ustanovil novú právnu úpravu týkajúcu sa odvolacieho konania (§§ 137 až 139), v rámci
ktorej úpravy ustanovil príslušnosť odvolacieho orgánu tak, že odvolacím orgánom je vedúci
úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie (§ 138 ods. 1)
s účinnosťou zákona č. 231/2006 Z.z. teda od 1. júna 2006.
Súd prvého stupňa správne a v intenciách zákona č. 231/2006 Z.z. posudzoval pasívnu
legitimáciu žalovaného správneho orgánu, keďže s účinnosťou od 1. júna 2006 zmenou
zákona č. 575/2001 Z.z. bol zrušený Úrad pre štátnu službu, ktorého rozhodnutia sa žalobca
domáhal preskúmať (§ 40c ods. 1) a súčasne dospel k správnemu záveru, že podľa § 40c
ods. 2 neprešli práva a povinnosti so zrušeného Úradu pre štátnu službu na Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyplývajúce z konania a rozhodovania vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru.
Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 40c ods. 2 zákona č. 575/2001
Z.z. účinnej od 1.6.2006 vyplýva, že dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú
práva a povinnosti Úradu pre štátnu službu vrátane práv a povinností
zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov
na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Pod pojmom prechod
práv a povinností zrušeného subjektu treba rozumieť prechod hmotnoprávnych práv
a povinnosti tohto subjektu, ktorých bol nositeľom ku dňu zrušenia, ako napríklad zmluvné
záväzky, pohľadávky a pod. a pod pojmom prechod práv a povinností
zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov treba rozumieť prechod
práv, ktoré vyplývajú zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov,
zamestnancov zrušeného subjektu na subjekt zákonom určeným. Vôľou zákonodarcu touto
právnou úpravou bolo zabezpečiť právnu istotu tretích osôb, s ktorými bol zrušený subjekt
v právnom vzťahu a právne postavenie zamestnancov zrušeného subjektu.
Zákonodarca v uvedenej právnej úprave neustanovil, že dňom zrušenia Úradu
pre štátnu službu prechádzajú jeho práva a povinnosti vyplývajúce z konania a rozhodovania
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, teda práva a povinnosti vyplývajúce z jeho
rozhodovacej právomoci, na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nie je pasívne
legitimované v preskúmavacom konaní v danej veci, keďže zrušením Úradu pre štátnu službu
neprešli na neho práva a povinnosti vyplývajúce z rozhodovacej právomoci tohto úradu
vo veciach štátnozamestnaneckých pomerov a súd prvého stupňa teda správne rozhodol,
pokiaľ žalobu smerujúcu proti nemu zamietol.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
upravujúcej správne súdnictvo (§§ 244 a nasl.) preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov.
Preskúmavacie konanie správneho súdu v zmysle teórie procesného civilného práva
je založené na dispozičnej zásade, v zmysle ktorej preskúmavacie konanie sa začína
len podaním návrhu, ktorý sa nazýva žaloba, v ktorej žalobca (fyzická alebo právnická osoba)
tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Žalobca
okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods. 1) je povinný v žalobe
uviesť aj náležitosti taxatívne ustanovené v § 249 ods. 2 O.s.p.. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p.
účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Žalobcom je teda fyzická alebo právnická osoba,
ktorá tvrdí, že bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach
a žalovaným je ten správny orgán, ktorého žalobca v žalobe označil. Rozsahom žaloby je súd
viazaný.
Pokiaľ teda žalobca v danej veci podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania
rozhodnutia Úradu pre štátnu službu, ktorý správny orgán na základe zákona bol zrušený
a za žalovaného označil Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, na ktorý správny
orgán neprešli práva a povinnosti vyplývajúce z rozhodovacej právomoci zrušeného
správneho orgánu, žalobu podal proti účastníkovi konania, ktorý v danej veci nemal pasívnu
legitimáciu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd neprihliadol na námietky uvedené v odvolaní
žalobcu.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že postupom súdu prvého stupňa bolo
mu odňaté právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, pretože súd prvého stupňa
zamietol žalobu, ktorú žalobca podal proti účastníkovi, na ktorého neprešli práva a povinnosti
vyplývajúce z rozhodovacej právomoci správneho orgánu, rozhodnutia ktorého sa žalobca
žalobou domáhal preskúmať súdom potom, ako bol tento správny orgán zrušený. Podľa
názoru odvolacieho súdu samotný žalobca podaním žaloby proti účastníkovi, ktorý nemôže
byť nositeľom práv a povinností žalovaného správneho orgánu nesie zodpovednosť
za zamietnutie žaloby.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca tvrdením uvedeným
v odvolaní, že v prípade úspechu v preskúmavacom konaní by vo veci ďalej pokračoval
vecne príslušný služobný úrad (MZ SR) v súlade s úpravou zákona o štátnej službe v znení
účinnom od 1.6.2006, sám akceptuje dôvod, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, teda nedostatok
kompetencie žalovaného správneho orgánu na konanie vo veci samej.
Odvolací súd neprihliadol na tvrdenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného,
že žalobca v odvolaní neuviedol žiadny dôvod, ktorým podľa zákona možno odôvodniť
odvolanie a ktorý by bolo možné subsumovať pod ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. alebo
§ 221 ods. 1, pretože žalobca v odvolaní uviedol odvolacie dôvody, pre ktoré považoval
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, ktoré dôvody odvolací súd
v odvolacom konaní po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré by mohli relevantným spôsobom
spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Odvolací súd neprihliadol ani na námietku vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného, že odvolateľ – Slovenská republika - tak ako je uvedený v odvolaní, nie je
identickým subjektom so žalobcom – Ministerstvom zdravotníctva SR, a preto Slovenská
republika v predmetnej veci nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, keďže nebola
účastníkom prvostupňového konania a zároveň jej zákon nepriznáva spôsobilosť byť
účastníkom konania (okrem iných § 21 a § 201 O.s.p.). Súdy aj v preskúmavacom konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku posudzujú každý úkon účastníkov podľa ich
obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 41
ods. 2. Podľa názoru odvolacieho súdu napriek tomu, že žalobca sa v podaní odvolania
nesprávne označil, posudzujúc jeho podanie podľa obsahu v intenciách ustanovenia § 41
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 z podania odvolania vyplýva, že odvolateľom bol
žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že posudzovanie úkonu účastníka
z hľadísk prílišného formalizmu nemôže mať za následok odmietnutie úkonu účastníka,
pretože takýmto konaním by súd odňal účastníkovi právo na spravodlivý súdny proces,
čo by bolo v rozpore s článkom 46 ods.2 Ústavy SR. (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. sp. zn. IV. ÚS 1/02t z 26.9.2002)
Z uvedených dôvodov pokiaľ Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol z dôvodu,
že žalovaný správny orgán v danej veci nie je pasívne legitimovaný, podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací
súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p v spojení s 246c ods. 1
a s § 219 ods. 1 potvrdil.
Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 246c
O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože mu nevzniklo právo na ich
náhradu, v dôsledku jeho neúspechu v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. apríla 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu