Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/192/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej

veci žalobcu: M., L., zastúpené advokátkou JUDr. M., Advokátska kancelária v B., proti

žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 4, Bratislava, za

účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: JUDr. M., B., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26. mája 2006, č. 6602/2006, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -99 zo dňa 3.

júna 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -99 zo dňa 3. júna 2008 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu pre štátnu službu uvedeného v úvodnej

časti tohto rozsudku. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na starne žalovaného náhradu

trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal

preukázané, že Služobný úrad žalobcu, konajúci povereným zástupcom vedúceho služobného

úradu vydal dňa 18.12.2003 rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

JUDr. M. ku dňu 31.12.2003; proti tomuto rozhodnutiu JUDr. M. podal odvolanie na Úrad

pre štátnu službu, ktorý v rámci odvolacieho konania rozhodnutím zo dňa 3.2.2004

prvostupňové rozhodnutie Služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 potvrdil a odvolanie

zamietol; JUDr. M. sa žalobou na krajský súd domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

odvolacieho orgánu zo dňa 3.2.2004 č. ; Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom č. k. -30 zo dňa 18.11.2005 toto rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie

konanie podľa , , ; Úrad pre štátnu službu rozhodnutím zo dňa

26.5.2006 č. 6602/2006 zrušil rozhodnutie Služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 č.

42016/2003-OŠVS; žalobca v žalobe nesúhlasil s právnymi závermi uvedeným v rozhodnutí

Úradu pre štátnu službu a vzhľadom k tomu, že došlo k zrušeniu tohto úradu označil

žalovaného ako účastníka konania podľa v znení neskorších

predpisov (novela ), ktorý bol v zmysle určený na

riešenie týchto problémov; žalovaný namietal nedostatok pasívnej legitimácie s poukazom na

. Krajský súd v priebehu preskúmavacieho konania

uznesením zo dňa 31.5.2007 pripustil do konania na strane žalovaného JUDr. M.

ako vedľajšieho účastníka, ktorý vo vyjadrení k žalobe taktiež namietal nedostatok pasívnej

legitimácie žalovaného s poukazom na . Krajský súd poukázal na to,

že predovšetkým jeho úlohou bolo vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného

a až v prípade jeho pasívnej legitimácie sa vysporiadať s otázkou zákonnosti rozhodnutia

Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 podľa

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení neskorších predpisov

(ďalej len zákon o štátnej službe). Konštatoval, že podľa čl. III. ,

ktorým sa mení a dopĺňa (ďalej len ) bol

zmenený a doplnený o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ktorým bol okrem iného zrušený Úrade

pre štátnu službu a podľa článku III. bod 8 do bol vložený

ods. 2, ktorý hovorí, že „dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú práva

a povinnosti Úradu pre štátnu službu vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých

pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na Ministerstvo práve, sociálnych vecí

a rodiny SR. Podľa názoru krajského súdu na žalovaného však neprešli práva a povinnosti

Úradu pre štátnu službu vyplývajúce z konania a rozhodovania vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých rozhodol Úrad pre štátnu službu a príslušným

na konanie a rozhodovanie vo veciach vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru v prvom stupni je vedúci príslušného služobného úradu, čo znamená, že ide

o vedúceho služobného úradu žalobcu a súčasne, že vedúci služobného úradu je tiež

odvolacím orgánom, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Mal

za to, že z uvedených dôvodov žalovaný nemal pasívnu legitimáciu v konaní o preskúmaní

rozhodnutia Úradu pre štátnu službu potom, ako tento úrad zanikol, a vzhľadom na uvedené

žalobu zamietol. Dôvodmi žaloby sa nezaoberal, pretože žalovaný nebol v spore pasívne

legitimovaný.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 142 ods. 1

. Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania

nepriznal, napriek ich úspechu v spore, pretože si ich náhradu neuplatnili.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby odvolací

súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že podľa jeho

názoru, záver súdu prvého stupňa v danej veci sa nezlučuje s ústavným právom účastníka

správneho konania na súdnu ochranu pred nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu,

proti ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok (, 2 SR).

Dôvodil, že rozhodovanie o zákonnosti právoplatných rozhodnutí vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru prislúcha podľa § 144 zákona o štátnej službe výlučne

do právomocí súdov v zmysle druhej hlavy piatej časti .

Konštatoval, že zákon nerieši „ zmenu“ účastníkov konania v prípade, ak pred podaním

žaloby v zákonnej lehote dôjde k zániku správneho orgánu, ktorý rozhodoval v poslednom

stupni správneho konania, s poukazom na to, že ust. má charakter všeobecnej

úpravy voči ust. . Uviedol, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie o dôvode

zamietnutia žaloby správnym súdom nemá oporu v zákone, pretože novelou zákona

č. , ktorou bol v zmysle zrušený Úrad pre štátnu službu

s účinnosťou od 1.6.2006, bolo zároveň rozhodnuté, že dňom zrušenia úradu prechádzajú

práva a povinnosti zrušeného ÚŠS na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vrátane

štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov zrušeného

orgánu, pričom zákon neupravuje, ktoré práva a povinnosti zrušeného ÚŠS prešli alebo

neprešli na MPSVaR SR. Poukázal na znenie právnej úpravy podľa § 21 ods. 13 zákona

č. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v spojení s právnou úpravou

podľa §, 6a účinnej od 1.6.2006, tvrdiac, že tento zákon

neupravuje spôsob uplatnenia ústavného práva účastníka konania na preskúmanie zákonnosti

právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané pred účinnosťou

Z.z., teda pred zrušením príslušného orgánu (ÚŠS). Vytýkal súdu prvého stupňa,

že sa náležite nevyporiadal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného. Súčasne namietal,

že napadnutým rozhodnutím odmietol žalobcovi domáhať sa súdnej ochrany

pred nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho v poslednom stupni.

K veci samej konštatoval, že prelomenie pravidla viazanosti právnym názorom môže mať

oporu v nových skutkových alebo právnych skutočnostiach alebo v nesprávnej aplikácii

hmotnoprávneho predpisu, ktorý bol účinný v čase do 31.12.2003, čo bolo jedným z dôvodov

uvedených v jeho žalobe. Ďalej dôvodil, že v prípade úspešnosti žalobcu v preskúmavacom

konaní by vo veci ďalej pokračoval vecne príslušný služobný úrad (MZ SR) v súlade

s úpravou zákona o štátnej službe v znení účinnom od 1.6.2006, teda so zákona v dôsledku

zmeny právnych pomerov, ktoré nastali po vydaní žalobou napadnutého druhostupňového

rozhodnutia (ÚŠS).

Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho

vecne správnych dôvodov potvrdil a odvolanie odmietol. S dôvodmi uvedenými v odvolaní

žalobcu nesúhlasil.

Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhoval, aby odvolací súd odvolanie žalobcu

pre nedostatok odôvodnenia odmietol a alternatívne navrhoval napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť. Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Uviedol, že odvolanie podala Slovenská republika – Ministerstvo zdravotníctva SR, teda

odvolateľ, ktorý nie je totožný so žalobcom, a preto odvolanie podala neoprávnená osoba.

Poukázal na to, že žalobca svojím neodôvodneným odvolaním sa snaží odďaľovať vyplatenie

funkčného platu, ktorý mal byť vyplatený podľa zákona na základe právoplatného

rozhodnutia ÚŠS, a ktorý je doteraz neoprávnene zadržiavaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd

zamietol žalobu, ktorú žalobca podal proti Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR,

domáhajúc sa preskúmania rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006

č. 6602/2006, žiadajúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, a preto odvolací

súd v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami uplatnenými účastníkmi v preskúmavacom konaní a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť pasívnej legitimácie správneho orgánu žalobcom

označeného ako žalovaného.

Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania ostala sporná v tomto štádiu konania

pasívna legitimácia žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov odvolací súd upriamil

pozornosť predovšetkým na to, či súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom

posudzoval prechod práv a povinností z Úradu pre štátnu službu, ktorého rozhodnutia

sa žalobca v žalobe domáhal preskúmať, na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR,

v žalobe označeného ako žalovaného, potom ako Úrad pre štátnu službu na základe zákona

bol zrušený.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť

tvoril administratívny spis, zistil, že služobný úrad žalobcu rozhodnutím zo dňa 18.12.2003

č. 42016/2003-OŠVS rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru JUDr. M. ku dňu

31.12.2003, na základe jeho odvolania proti tomuto rozhodnutiu Úrad pre štátnu službu

v rámci odvolacieho konania rozhodnutím zo dňa 3.2.2004 č. prvostupňové

rozhodnutie služobného úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003 potvrdil a odvolanie zamietol,

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe žaloby podanej JUDr. M. proti žalovanému

Úradu pre štátnu službu, domáhajúc sa preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia,

rozsudkom č. k. -30 zo dňa 18.11.2005 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie podľa , , a Úrad pre štátnu službu

preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 zrušil rozhodnutie služobného

úradu žalobcu zo dňa 18.12.2003. Súčasne odvolací súd mal preukázané, že žalobca žalobu

podal proti Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR a žiadal zrušiť rozhodnutie Úradu

pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006 a vec vrátiť žalovanému správnemu orgánu

titulom zákonného nástupníctva na ďalšie konanie a zároveň mal preukázané, že žalovaný

namietal v danej veci svoju pasívnu legitimáciu, ako aj, že nedostatok pasívnej legitimácie

žalovaného namietal JUDr. M., ktorého súd prvého stupňa uznesením pribral do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že úlohou súdu v danej veci

bolo najskôr sa vysporiadať s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného správneho orgánu

a až následne skúmať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia vydaného Úradom pre štátnu

službu podľa zákona o štátnej službe.

Podľa , o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov účinného od 1.6.2006

(, ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej službe

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov) zrušuje sa Úrad pre štátnu službu.

Dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú práva a povinnosti Úradu

pre štátnu službu vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých pomerov

a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky.

okrem ďalších zákonov menil a dopĺňal

v čl. I aj zákon o štátnej službe tak, že v bodoch 195 a nasl. ustanovil novú právnu úpravu

týkajúcu sa konania vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (§ 125), súčasne ustanovil

novú právnu úpravu týkajúcu sa príslušnosti na konanie v prvom stupni tak, že orgánom

príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach

vymenovania do štátnej služby a vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny

štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (§ 126), ďalej

ustanovil novú právnu úpravu týkajúcu sa odvolacieho konania (§§ 137 až 139), v rámci

ktorej úpravy ustanovil príslušnosť odvolacieho orgánu tak, že odvolacím orgánom je vedúci

úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie (§ 138 ods. 1)

s účinnosťou teda od 1. júna 2006.

Súd prvého stupňa správne a v intenciách posudzoval pasívnu

legitimáciu žalovaného správneho orgánu, keďže s účinnosťou od 1. júna 2006 zmenou

bol zrušený Úrad pre štátnu službu, ktorého rozhodnutia sa žalobca

domáhal preskúmať (§ 40c ods. 1) a súčasne dospel k správnemu záveru, že podľa § 40c

ods. 2 neprešli práva a povinnosti so zrušeného Úradu pre štátnu službu na Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyplývajúce z konania a rozhodovania vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru.

Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v

Z.z. účinnej od 1.6.2006 vyplýva, že dňom zrušenia Úradu pre štátnu službu prechádzajú

práva a povinnosti Úradu pre štátnu službu vrátane práv a povinností

zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov

na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Pod pojmom prechod

práv a povinností zrušeného subjektu treba rozumieť prechod hmotnoprávnych práv

a povinnosti tohto subjektu, ktorých bol nositeľom ku dňu zrušenia, ako napríklad zmluvné

záväzky, pohľadávky a pod. a pod pojmom prechod práv a povinností

zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov treba rozumieť prechod

práv, ktoré vyplývajú zo štátnozamestnaneckých pomerov a pracovnoprávnych vzťahov,

zamestnancov zrušeného subjektu na subjekt zákonom určeným. Vôľou zákonodarcu touto

právnou úpravou bolo zabezpečiť právnu istotu tretích osôb, s ktorými bol zrušený subjekt

v právnom vzťahu a právne postavenie zamestnancov zrušeného subjektu.

Zákonodarca v uvedenej právnej úprave neustanovil, že dňom zrušenia Úradu

pre štátnu službu prechádzajú jeho práva a povinnosti vyplývajúce z konania a rozhodovania

vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, teda práva a povinnosti vyplývajúce z jeho

rozhodovacej právomoci, na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,

že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nie je pasívne

legitimované v preskúmavacom konaní v danej veci, keďže zrušením Úradu pre štátnu službu

neprešli na neho práva a povinnosti vyplývajúce z rozhodovacej právomoci tohto úradu

vo veciach štátnozamestnaneckých pomerov a súd prvého stupňa teda správne rozhodol,

pokiaľ žalobu smerujúcu proti nemu zamietol.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa piatej časti ,

upravujúcej správne súdnictvo (§§ 244 a nasl.) preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov.

Preskúmavacie konanie správneho súdu v zmysle teórie procesného civilného práva

je založené na dispozičnej zásade, v zmysle ktorej preskúmavacie konanie sa začína

len podaním návrhu, ktorý sa nazýva žaloba, v ktorej žalobca (fyzická alebo právnická osoba)

tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( ). Žalobca

okrem všeobecných náležitostí ( v spojení s ) je povinný v žalobe

uviesť aj náležitosti taxatívne ustanovené v . Podľa

účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Žalobcom je teda fyzická alebo právnická osoba,

ktorá tvrdí, že bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach

a žalovaným je ten správny orgán, ktorého žalobca v žalobe označil. Rozsahom žaloby je súd

viazaný.

Pokiaľ teda žalobca v danej veci podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania

rozhodnutia Úradu pre štátnu službu, ktorý správny orgán na základe zákona bol zrušený

a za žalovaného označil Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, na ktorý správny

orgán neprešli práva a povinnosti vyplývajúce z rozhodovacej právomoci zrušeného

správneho orgánu, žalobu podal proti účastníkovi konania, ktorý v danej veci nemal pasívnu

legitimáciu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd neprihliadol na námietky uvedené v odvolaní

žalobcu.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že postupom súdu prvého stupňa bolo

mu odňaté právo na súdnu ochranu podľa SR, pretože súd prvého stupňa

zamietol žalobu, ktorú žalobca podal proti účastníkovi, na ktorého neprešli práva a povinnosti

vyplývajúce z rozhodovacej právomoci správneho orgánu, rozhodnutia ktorého sa žalobca

žalobou domáhal preskúmať súdom potom, ako bol tento správny orgán zrušený. Podľa

názoru odvolacieho súdu samotný žalobca podaním žaloby proti účastníkovi, ktorý nemôže

byť nositeľom práv a povinností žalovaného správneho orgánu nesie zodpovednosť

za zamietnutie žaloby.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca tvrdením uvedeným

v odvolaní, že v prípade úspechu v preskúmavacom konaní by vo veci ďalej pokračoval

vecne príslušný služobný úrad (MZ SR) v súlade s úpravou zákona o štátnej službe v znení

účinnom od 1.6.2006, sám akceptuje dôvod, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, teda nedostatok

kompetencie žalovaného správneho orgánu na konanie vo veci samej.

Odvolací súd neprihliadol na tvrdenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného,

že žalobca v odvolaní neuviedol žiadny dôvod, ktorým podľa zákona možno odôvodniť

odvolanie a ktorý by bolo možné subsumovať pod ustanovenie alebo

§ 221 ods. 1, pretože žalobca v odvolaní uviedol odvolacie dôvody, pre ktoré považoval

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, ktoré dôvody odvolací súd

v odvolacom konaní po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa

v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré by mohli relevantným spôsobom

spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, že odvolateľ – Slovenská republika - tak ako je uvedený v odvolaní, nie je

identickým subjektom so žalobcom – Ministerstvom zdravotníctva SR, a preto Slovenská

republika v predmetnej veci nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, keďže nebola

účastníkom prvostupňového konania a zároveň jej zákon nepriznáva spôsobilosť byť

účastníkom konania (okrem iných a ). Súdy aj v preskúmavacom konaní

podľa piatej časti posudzujú každý úkon účastníkov podľa ich

obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený v zmysle v spojení s

ods. 2. Podľa názoru odvolacieho súdu napriek tomu, že žalobca sa v podaní odvolania

nesprávne označil, posudzujúc jeho podanie podľa obsahu v intenciách ustanovenia § 41

ods. 2 v spojení s z podania odvolania vyplýva, že odvolateľom bol

žalobca. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že posudzovanie úkonu účastníka

z hľadísk prílišného formalizmu nemôže mať za následok odmietnutie úkonu účastníka,

pretože takýmto konaním by súd odňal účastníkovi právo na spravodlivý súdny proces,

čo by bolo v rozpore s článkom 46 ods.2 SR. (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. sp. zn. t z 26.9.2002)

Z uvedených dôvodov pokiaľ Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol z dôvodu,

že žalovaný správny orgán v danej veci nie je pasívne legitimovaný, podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací

súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p v spojení s 246c ods. 1

a s § 219 ods. 1 potvrdil.

Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 246c

O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože mu nevzniklo právo na ich

náhradu, v dôsledku jeho neúspechu v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 21. apríla 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu