Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/12/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T. a.s.,

IČO: X. so sídlom L. X., Z., Česká republika, zast. JUDr. M. F. advokátom , tř. T. Z., proti

žalovanej J. Š. IČO: X. so sídlom Š., N., zast. JUDr. J. H.

advokátom H., P., o zaplatenie 313 305,- Kč s príslušenstvom,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 10. 2007

č. k. -290, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

15. 10. 2007 č. k. -290 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 15. 10. 2007 č. k. -290

rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania

vo výške 64 186,– Sk na účet právneho zástupcu. Uviedol, že vzťah účastníkov konania

posúdil podľa Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru publikovaný

v zbierke , a to v súlade s jeho ust. čl. I. bod 1 tohto dohovoru,

keďže ide o podnikateľské subjekty v dvoch rôznych štátoch, pričom oba tieto štáty

sú dohovorom viazané. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná

nikdy nerokovala so žalobcom a ani nikdy nikoho nesplnomocnila na uzavretie kúpnej

zmluvy, ktorej predmetom malo byť dodanie tovaru na dokončenie sqashových kurtov.

Toto bolo preukázané jednak tým, že žalobca mal záujem uzavrieť zmluvu so žalovanou

písomne, čo mu aj čl.11 predmetného dohovoru OSN o medzinárodnej kúpe tovaru

umožňoval, avšak, ako vyplynulo z prvej svedeckej výpovede svedka K., tento rokoval

o uzavretí zmluvy len s konateľom B. s.r.o. p. Š. pričom tento svedok si nevedel spomenúť

a jednoznačne potvrdiť, či s obsahom zmluvy, ktorý mal byť dojednaný a zaznamenaný v jej

písomnej podobe pod č. 82/2000 vyjadrila žalovaná jednoznačný súhlas a či udelila poverenie

( splnomocnenie ) svojmu manželovi na uzavretie predmetnej zmluvy. Toto si detailne

pamätal až o tri roky neskôr na pojednávaní v roku 2007. Súd preto jeho druhej výpovedi

v pozícii svedka neuveril a považoval ju za účelovú. Ak by totiž obsah kúpnej zmluvy mal

korešpondovať s výsledkom rokovania, tak by musela zmluva obsahovať v záhlaví aj

splnomocnenie pre pána Š. uvedenú zmluvu v mene žalovanej podpísať a opečiatkovať

pečiatkou jej firmy. Navyše ani doručovanie predmetnej zmluvy č. 82/2000

sa nedialo na faxové číslo p. Š. ( tá ho totiž žalobcovi nedala ), ale na fax spoločnosti B. s.r.o.

a z tohto faxu bola podpísaná kúpna zmluva č. 82/2000, ktorou bolo podanie žalobcu

opatrené, aj zasielaná. Teda z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebolo dodržané

ustanovenie čl. 24 dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru. Z vykonaného dokazovania

skôr vyplýva, že to bol p. Š. ktorý ako konateľ spoločnosti B. s.r.o. mal

vybudovať pre žalovanú sqashové kurty na základe zmluvy o dielo so spoločnosťou

M. s.r.o. a ktorej spoločníkom bol aj žalobca a ktorá nedodržala podmienky tejto zmluvy,

malo byť riešenie ako dokončiť nedostavené sqashové kurty, za ktoré žalovaná už zaplatila B.

s.r.o. Teda v podstate zrejme išlo o to, komu zostane strata spôsobená nedokončením kurtov

spoločnosťou M. s.r.o. Žalobca tým, že nebol dôsledný pri uzatváraní predmetnej kúpnej

zmluvy a dôsledne sa neriadil ust. čl.11 až 24 dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru, potom

v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, že kúpnu zmluvu so žalovanou uzavrel, a to ani

prostredníctvom splnomocnenca p. Š. a skutočne žalovanej tovar dodal a táto tovar prevzala.

Podľa súdu kúpnu zmluvu uzavrel žalobca

so spoločnosťou B. s.r.o., ktorá však v tomto spore nevystupovala ako žalovaná strana. Pokiaľ

ide o zálohovú platbu vo výške 160 000,– Kč, ktorú poukázala žalovaná žalobcovi, priklonil

sa v tomto prípade na základe vykonaného dokazovania k tomu, že žalovaná plnila zálohovú

platbu za spoločnosť B. s.r.o., ktorá mala byť zrejme účastníkom zmluvy,

a to aj s ohľadom na záujem, aby spoločnosť B. s.r.o. dokončila kurty pre ňu.

Bolo by totiž nelogické, aby si objednávala dodávku materiálu na kurty, keď už raz

ich výstavbu mala objednanú a realizáciu dohodnutú so spoločnosťou B. s.r.o.

Súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené dokazovanie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Proti rozsudku sa odvolal žalobca a žiadal jeho zmenu. Má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým

i k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, ktoré tiež spočívalo v nesprávnom a nedostatočnom

právnom posúdení veci. Na rozdiel od súdu prvého stupňa je presvedčený, že vykonanými

dôkazmi bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá kúpna zmluva

v zmysle príslušných článkov Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru.

Podľa žalobcu súd nepostupoval dôsledne pri posudzovaní vzniku zmluvného vzťahu

a opodstatnenosti uplatnenej pohľadávky, najmä sa nevysporiadal s názorom odvolacieho

súdu, že predmetný tovar bol síce prevzatý manželom žalovanej, ktorý prevzatie potvrdil

pečiatkou žalovanej, ale najmä skutočnosťou, že tovar bol prepustený na základe návrhu

žalovanej, hoci táto je jednou z najdôležitejších pre posúdenie, či došlo k uzavretiu kúpnej

zmluvy, pretože preukazuje, že príjemcom tovaru bola žalovaná. Súd prvého stupňa svoje

rozhodnutie vyvodil z tvrdenia žalovanej a jej manžela, že sa so zástupcom žalobu nikdy

nestretla a prejednávaniu kúpnej zmluvy nebola nikdy prítomná. Tento svoj názor podporil

spochybnením výpovede Ing. P. z dôvodu údajného rozporu v jeho pôvodnej a novej

výpovedi Toto tvrdenie súdu prvého stupňa je v priamom rozpore so zápisom výpovede Ing.

P. pred vyhlásením prvého rozsudku, ktorá je zhodná s výpoveďou Ing. P. K.

z 10. 9. 2007. V oboch výpovediach svedok tvrdí, že žalovaná bola prítomná dohode

o podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy. Jeho ďalšia odpoveď, či žalovaná pri dojednaní

podmienok s týmito výsledne súhlasila, je podľa názoru žalobcu nepodstatná, a to s ohľadom

na ostatné tvrdenia, najmä na skutočnosť, že sa v podstate jedná o ponuku žalobcu, ktorá mala

byť zaslaná faxom v písomnej forme na telefónne číslo oznámené zástupcovi žalobcu

na jednaní. Celkom v rozpore s výpoveďou Ing. K. je potom tvrdenie súdu, že mal jednať

s pánom Š. ako konateľom spoločnosti B. s.r.o., pretože svedok Ing. K.

od počiatku tvrdí, že konal s pánom Š. ako manželom a splnomocnencom

pani Š., keď o existencii spoločnosti B. s r.o. a tiež konateľstve

pána Š. v tejto spoločnosti nevedel a v podstate ani vedieť nemusel, pretože bol presvedčený,

že tovar bude dodaný firme pani Š.. O tom, že žalovaná bola prítomná jednaniu svedčí najmä

použitie jej identifikácie v kúpnej zmluve a zmluve o dielo.

Pokiaľ by sa jednania nezúčastnila a žalobca by nevedel o koho sa jedná, nemal by žiadny

rozumný dôvod uvádzať ju ako kupujúcu a požadovať po nej zaplatenie zálohy a doloženie

solventnosti. Tvrdenie žalovanej, že zálohu uhradila za iný subjekt, bez toho, aby v príkaze

k úhrade uviedla za koho je záloha hradená, je celkom nepravdepodobné a pochybné.

Podľa názoru žalobcu nemôže žalovaná takéto tvrdenie použiť na svoju obranu, pretože

to bolo jej konanie, ktoré presvedčilo žalobcu, že kupujúcim je žalovaná. Svedeckú výpoveď

pána Š. nemožno považovať za dôveryhodnú, a to najmä z dôvodu, že ide o manžela

žalovanej, ale i z dôvodu jeho celkom protichodných výpovedí, vytvárajúcich nevierohodné

konštrukcie záhadnej postavy, ktorá prijímala faxové správy adresované žalovanej a následne

na tieto odpovedala na adresu žalobcu. Žalovanou a ani jej svedeckou výpoveďou nebolo

preukázané, že by bol žalobca oboznámený, že poskytnutú zálohu uhradila žalovaná

za iný subjekt. Žalobca má preto za preukázané, že žalovaná sa jednania o zmluve zúčastnila.

Na základe týchto skutočností a v súlade s jednaním Ing. P. K. vypracoval návrh kúpnej

zmluvy a zmluvy o dielo a zaslal na faxové číslo, ktoré mu bolo oznámené. Bol presvedčený,

že je to číslo určené pre komunikáciu s p. Š. pretože mu takto bolo prezentované. O tom, že sa

jedná o číslo faxu na meno B. Š. a už vôbec nie na B. s.r.o.

pri odoslaní nevedel a ani vedieť bez prípadných informácií podaných mu žalobkyňou vedieť

nemohol. Bol teda pri odoslaní v dobrej viere, že sa jedná o telefónny ( faxový ) kontakt

na žalovanú. I keď na obdržaných faxových správach, ktorými boli zaslané potvrdené zmluvy,

rovnako ako na potvrdení P. o poskytnutí úveru bola identifikácia odosielacej stanice uvedená

ako B. Š. ( nie teda B. s.r.o. ), nemal žalobca dôvod pochybovať o tom, že návrhy zmlúv

potvrdených žalovanou (pečiatkou a podpisom,

ktorý považoval za podpis žalovanej), neboli žalovanou odoslané. Žalobca má za to,

že nie je podstatné, kto technicky správy posiela, ale o akú správu sa jedná

a kto je v dokumentoch uvedený. Za absurdné považuje žalobca tvrdenie svedka Š.,

že fax bol odoslaný neznámou osobou, keď v zhodnom časovom úseku bolo odoslané

i potvrdenie P., ktorej odoslanie bolo svedecky potvrdené. Žalobca sa nestotožňuje tiež

s tvrdením súdu, že pri uzavieraní kúpnej zmluvy nebol dôsledný, pretože na žalovanom

nemožno spravodlivo požadovať, aby si overoval, že všetky úkony, vykonané žalovanou,

ktoré s ňou a jej manželom boli dohodnuté plnila žalovaná, keď z jej účtu bola platená záloha,

potvrdenie o solventnosti sa týka jej osoby a v kúpnej zmluve je uvedená ako kupujúci,

pričom zmluva je opatrená pečiatkou žalovanej spolu s podpisom, ktoré je možné za podpis

žalovanej považovať. Tiež nemožno na žalobcovi spravodlivo požadovať, aby si overoval,

kto prevzal a preclil tovar, keď na všetkých dokladoch bola uvedená ako príjemca žalovaná

a tovar bol preclený. Je presvedčený, že i pri spochybnení uzavretia kúpnej zmluvy,

bola táto medzi žalobcom a žalovanou uzavretá v súlade s príslušnými článkami Dohovoru,

nakoľko čl.11 umožňuje i iný spôsob uzavretia kúpnej zmluvy, než je písomná forma.

Postup štatutárneho zástupcu žalobcu na jednaní v Prievidzi, kde dostatočne určite formuloval

svoju ponuku dodania tovaru na zhotovení sqashových kurtov, zodpovedá ustanoveniu

čl.14 ( 1 ), jednalo sa o ponuku, ktorou sa zaviazal Ing. K. zaslať v písomnej podobe

( ako návrh kúpnej zmluvy ) žalovanej, čo tiež urobil. Všetky ďalšie tri nasledujúce listinné

dôkazy, a to potvrdenie uhradenia zálohy žalovanou, zaslanie potvrdenia žalovanou

o solventnosti a zaslanie potvrdenej kúpnej zmluvy, je možné považovať spolu i samostatne

za úkon vyjadrujúci súhlas s ponukou podľa čl.18 Dohovoru. Žalobca bol celkom oprávnene

presvedčený, že žalovaná ponuku akceptuje, a preto dohodnutý tovar vyskladnil, odovzdal

verejnému dopravcovi a odoslal ho v zmysle čl.24 do miesta podnikania žalovanej.

Svoju povinnosť dodať tovar splnil odovzdaním verejnému dopravcovi. Tovar bol na návrh

žalovanej následne prepustený do režimu voľného obehu. Žalobca s ohľadom na znalosti

a spôsob postupu colných orgánov Slovenskej republiky, bol celkom oprávnene presvedčený,

že tovar bol prevzatý žalovanou, ktorá na všetkých dokladoch bola uvedená ako príjemca.

Z uvedených dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok zmeniť.

Žalovaná vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcu sa s jeho obsahom nestotožnila.

Je toho názoru, že so všetkými v ňom uvedenými argumentmi sa vysporiadal súd prvého

stupňa a podľa jej názoru vo veci rozhodol správne a zákonne. Skutočnosti nezodpovedá

tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorý žalobca naložil v Českej republike a previezol do Slovenskej

republiky bol prepustený do voľného obehu na základe jej návrhu. Žalovaná žiadny takýto

návrh nedala ani na príslušnom colnom úrade, a ani k takémuto úkonu žiadnu inú osobu

nesplnomocnila. S manželom V. Š. ako už bolo dokladované, má zrušené BSM už od roku

1991, nemajú dobré vzťahy a naopak pre neustále prieťahy pri dostavbe kurtov mali vážne

nezhody, pretože za stavbu kurtov zaplatila spoločnosti B. s.r.o., ktorej spoločníkom

a konateľom bol V. Š. a napriek tomu sa stavba predlžovala, dcérska spoločnosť žalobcu

v Nitre stavbu nezhotovila včas a v takom rozsahu v akom

bola zazmluvnená. Na jej naliehanie sám V. Š. z vlastnej iniciatívy si zabezpečil kontakt na

spoločnosť M. s.r.o. cez údaje v obchodnom registri a následne

so zástupcom tejto spoločnosti p.K. rokoval a sám bez toho, aby žalovaná

bola akokoľvek činná, resp. ho k takýmto úkonom splnomocnila, písomne alebo ústne

zabezpečil dokončenie kurtov. Žalovaná o žiadnych právnych úkonoch, zmluvách,

ani o preclení nejakého materiálu nebola informovaná, pretože mala uzavretú zmluvu

o zhotovení diela so spoločnosťou B.. Pokiaľ teda V. Š. bez jej vedomia a súhlasu uzavrel

nejakú zmluvu so žalobcom, ktorý je naviac odlišnou právnickou osobou

od spoločnosti M. s.r.o., urobil tak vo svojom mene alebo v mene spoločnosti

B. s.r.o., z ktorého konania v žiadnom prípade nevznikli pre žalovanú právne následky. Ak

teda aj použil pečiatku z jej prevádzky, ktorá nemala nič spoločné s podnikaním žalovanej

v tejto oblasti, pretože bola určená len pre preberanie tovaru v predajni potravín jej vedúcim,

nemal V. Š. ani žiadne právo túto pečiatku zobrať a použiť dokonca na colnici. Z tohto jeho

konania nie je možné preto tiež vyvodiť záver, že tovar bol prepustený cez colnicu na základe

návrhu žalovanej. Zdôraznila, že miesto podnikania v posudzovanom období mala aj podľa

živnostenského registra v N. na ul. Š. pričom v Prievidzi na ul. S. nemala ani miesto

podnikania, ani bydlisko.

Je toho názoru, že žalobca si pri tomto obchode počínal jednoznačne účelovo v snahe získať

ešte raz žalovanou zaplatené finančné prostriedky, a preto namiesto zmluvy o dielo zvolil

formu kúpnej zmluvy, zabezpečil si dovoz materiálu do Slovenskej republiky prostredníctvom

dopravcu cez colnicu, pričom tovar si fyzicky sám prevzal, na práce na kurtoch použil

len časť dovezeného materiálu, čo v konaní bolo svedecky preukázané. Väčšinu dovezeného

materiálu žalobca odviezol pre svoje iné účely a aj z tej časti materiálu, ktorý zložil

na kurtoch jeho značnú časť nepoužil na dokončovanie kurtov, ale odviezol na iné stavby,

pričom sa domáha jeho zaplatenia voči žalovanej. V ostatnom sa v celom rozsahu stotožňuje

so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ktorý vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,

správne vykonané dôkazy vyhodnotil a v predmetnej veci zaujal aj správny právny názor.

Z uvedených dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods.1

a bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní rozsudku a konania,

ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov odvolania dospel k záveru, že sú dôvody

na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa žalobu žalobcu o zaplatenie spornej

čiastky z titulu kúpnej ceny za dodávku tovaru zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že

žalovaná so žalobcom o uzavretí kúpnej zmluvy nerokovala a ani k jej uzavretiu nikoho

nesplnomocnila. Z vykonaného dokazovania mal za to, že to bol p. Š. ktorý ako konateľ

spoločnosti B. s.r.o. mal vybudovať pre žalovanú sqashové kurty na základe zmluvy o dielo

so spoločnosťou M. s.r.o., a ktorej spoločníkom bol aj žalobca,

pre nedodržanie podmienok ktorej, malo byť predmetné riešenie dokončiť nedostavané kurty,

za ktoré už žalovaná zaplatila B. s.r.o. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,

že kúpnu zmluvu so žalovanou uzavrel, a to ani prostredníctvom p. Š. a skutočne žalovanej

tovar dodal a táto ho prevzala.

Uvedený záver súdu prvého stupňa je nesprávny, pre ktorý dôvod vychádza

i rozhodnutie súdu prvého stupňa z neúplne zisteného skutkového stavu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí

v predmetnej veci poukázal na skutočnosť, že podľa colného vyhlásenia č. 0516308000863

z 22. decembra 2000, mal byť tovar, ktorý tvoril predmet kúpnej zmluvy prepustený

do režimu voľný obeh na základe návrhu žalovanej.

Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní uspokojil len s tvrdením žalovanej

a výpoveďou jej manžela, že k precleniu tovaru došlo bez jej vedomia, svojvoľným konaním

p. Š., pri ktorom použil jej pečiatku na medzinárodnom nákladnom liste, pričom

sa nezaoberal skutočnosťou, že v písomnom colnom vyhlásení na č.l.76, sa pri mene

žalovanej ako deklaranta nachádza i jej podpis.

Bez doplnenia dokazovania tejto skutočnosti a tiež tvrdenia žalovanej, na akom

právnom základe vystupoval p. Š. v jej mene v colnom konaní a tiež pri preberaní tovaru,

nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že žalovaná o dodávke tovaru vedomosť nemala.

Pokiaľ bol totiž tovar preclený na základe vyhlásenia žalovanej, tak v prípade nepreukázania

riadneho uzavretia kúpnej zmluvy, bolo potrebné posúdiť nárok žalobcu z titulu

bezdôvodného obohatenia.

Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaná na účet žalobcu poukázala sumu,

ktorú mala ako zálohovú platbu, resp. preddavok kúpnej ceny zaplatiť žalobcovi po podpise

kúpnej zmluvy do 15. 12. 2000. Keďže platba bola zaúčtovaná v prospech účtu žalobcu

13. 12. 2000 ( č.l.36 spisu ), a zmluva bola podpísaná 14. 12. 2000, nemožno prisvedčiť

tvrdeniu žalobcu, že žalovaná plnila na písomne uzavretú kúpnu zmluvu.

Pre neúplne zistený skutkový stav nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujať

ani záver ku konštatovaniu súdu prvého stupňa o prípadnom uzavretí zmluvy žalobcu

so spoločnosťou B. s.r.o. za účelom dokončenia sqashových kurtov, ktorej uzavretie žalobca

však rozporuje.

Nepochybným totiž je, že na vykonanie uvedeného diela uzavrela žalovaná zmluvu

o dielo ( č.l.246 spisu ) so spoločnosťou B. s.r.o., ktorá zmluvou poverila jej vykonaním

spoločnosť M. spol., s r.o. ( č.l.68 ), spoločníkom ktorej však podľa predloženého výpisu

z obchodného registra nie je žalobca, ako tvrdila žalovaná, z ktorej tvrdenia vychádzal i súd

prvého stupňa, ale spoločnosť M. s.r.o. Za zhotovenie diela mala žalovaná zaplatiť dohodnutú

cenu diela, z ktorej mala byť spoločnosťou

M. spol., s r.o. časť už použitá na kúpu tovaru od žalobcu, na dodávku ktorého mala byť tiež

uzavretá i predmetná kúpna zmluva medzi žalovanou a žalobcom.

Súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaná nemala dôvod uzatvoriť kúpnu zmluvu,

keď za zhotovenie diela už zaplatila spoločnosti B. s.r.o. O tejto skutočnosti však súd prvého

stupňa dokazovanie nevykonal, pričom z dokladov, ktoré žalovaná založila

na č. l. 253-258 spisu, nemožno vyvodiť, že dohodnutá cena diela bola žalovanou ku dňu

uzavretia spornej kúpnej zmluvy zaplatená celkom.

Z obsahu spisu je však tiež zrejmé, že žalovaná na svoju obranu tvrdila, že časť

žalobcom dodaného tovaru, mu bola už zaplatená spoločnosťou M. spol. s. r. o.,

ako povereným zhotoviteľom žalovanej objednaného diela, ku ktorému tvrdeniu navrhovala

vykonať dokazovanie tiež trestným spisom na pojednávaní dňa 29. 10. 2004. Súd prvého

stupňa tento dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho neskúmal tiež, či za splnenia zákonných

podmienok nemohlo dôjsť k prípadnému prechodu vlastníctva vecí zaobstaraných

zhotoviteľom na zhotovenie diela.

Bez vytýkaného právneho posúdenia a ako i doplnenia dokazovania v uvádzanom

smere, nemohol súd prvého stupňa po rozporných tvrdeniach účastníkov jednoznačne

uzavrieť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou, príp. v akom rozsahu

nedošlo, a tiež, že žalovaná plnenie neprijala, z ktorého dôvodu je jeho záver o nedôvodnosti

práva žalobcu predčasný.

Keďže so zreteľom na uvedený skutkový a právny stav rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a neúplne zisteného skutkového

stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa

a zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom

s poukazom na ust. rozhodne o trovách celého konania.

Podľa je pre Krajský súd v Trenčíne, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. apríla 2009

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: L. B.