Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
648/367862.09fb65.pdf
PDF · 122.58 KB
No categories available
3Obo/12/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo /12/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T. a.s.,
IČO: X. so sídlom L. X., Z., Česká republika, zast. JUDr. M. F. advokátom , tř. T. Z., proti
žalovanej J. Š. IČO: X. so sídlom Š., N., zast. JUDr. J. H.
advokátom H., P., o zaplatenie 313 305,- Kč s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 10. 2007
č. k. 15Cb/271/2001-290, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
15. 10. 2007 č. k. 15Cb/271/2001-290 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Trenčíne na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 15. 10. 2007 č. k. 15Cb/271/2001-290
rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania
vo výške 64 186,– Sk na účet právneho zástupcu. Uviedol, že vzťah účastníkov konania
posúdil podľa Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru publikovaný
v zbierke zákonov pod č.160/1991 Zb., a to v súlade s jeho ust. čl. I. bod 1 tohto dohovoru,
keďže ide o podnikateľské subjekty v dvoch rôznych štátoch, pričom oba tieto štáty
sú dohovorom viazané. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaná
nikdy nerokovala so žalobcom a ani nikdy nikoho nesplnomocnila na uzavretie kúpnej
zmluvy, ktorej predmetom malo byť dodanie tovaru na dokončenie sqashových kurtov.
Toto bolo preukázané jednak tým, že žalobca mal záujem uzavrieť zmluvu so žalovanou
písomne, čo mu aj čl.11 predmetného dohovoru OSN o medzinárodnej kúpe tovaru
umožňoval, avšak, ako vyplynulo z prvej svedeckej výpovede svedka K., tento rokoval
o uzavretí zmluvy len s konateľom B. s.r.o. p. Š. pričom tento svedok si nevedel spomenúť
a jednoznačne potvrdiť, či s obsahom zmluvy, ktorý mal byť dojednaný a zaznamenaný v jej
písomnej podobe pod č. 82/2000 vyjadrila žalovaná jednoznačný súhlas a či udelila poverenie
( splnomocnenie ) svojmu manželovi na uzavretie predmetnej zmluvy. Toto si detailne
pamätal až o tri roky neskôr na pojednávaní v roku 2007. Súd preto jeho druhej výpovedi
v pozícii svedka neuveril a považoval ju za účelovú. Ak by totiž obsah kúpnej zmluvy mal
korešpondovať s výsledkom rokovania, tak by musela zmluva obsahovať v záhlaví aj
splnomocnenie pre pána Š. uvedenú zmluvu v mene žalovanej podpísať a opečiatkovať
pečiatkou jej firmy. Navyše ani doručovanie predmetnej zmluvy č. 82/2000
sa nedialo na faxové číslo p. Š. ( tá ho totiž žalobcovi nedala ), ale na fax spoločnosti B. s.r.o.
a z tohto faxu bola podpísaná kúpna zmluva č. 82/2000, ktorou bolo podanie žalobcu
opatrené, aj zasielaná. Teda z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebolo dodržané
ustanovenie čl. 24 dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru. Z vykonaného dokazovania
skôr vyplýva, že to bol p. Š. ktorý ako konateľ spoločnosti B. s.r.o. mal
vybudovať pre žalovanú sqashové kurty na základe zmluvy o dielo so spoločnosťou
M. s.r.o. a ktorej spoločníkom bol aj žalobca a ktorá nedodržala podmienky tejto zmluvy,
malo byť riešenie ako dokončiť nedostavené sqashové kurty, za ktoré žalovaná už zaplatila B.
s.r.o. Teda v podstate zrejme išlo o to, komu zostane strata spôsobená nedokončením kurtov
spoločnosťou M. s.r.o. Žalobca tým, že nebol dôsledný pri uzatváraní predmetnej kúpnej
zmluvy a dôsledne sa neriadil ust. čl.11 až 24 dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru, potom
v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, že kúpnu zmluvu so žalovanou uzavrel, a to ani
prostredníctvom splnomocnenca p. Š. a skutočne žalovanej tovar dodal a táto tovar prevzala.
Podľa súdu kúpnu zmluvu uzavrel žalobca
so spoločnosťou B. s.r.o., ktorá však v tomto spore nevystupovala ako žalovaná strana. Pokiaľ
ide o zálohovú platbu vo výške 160 000,– Kč, ktorú poukázala žalovaná žalobcovi, priklonil
sa v tomto prípade na základe vykonaného dokazovania k tomu, že žalovaná plnila zálohovú
platbu za spoločnosť B. s.r.o., ktorá mala byť zrejme účastníkom zmluvy,
a to aj s ohľadom na záujem, aby spoločnosť B. s.r.o. dokončila kurty pre ňu.
Bolo by totiž nelogické, aby si objednávala dodávku materiálu na kurty, keď už raz
ich výstavbu mala objednanú a realizáciu dohodnutú so spoločnosťou B. s.r.o.
Súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené dokazovanie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Proti rozsudku sa odvolal žalobca a žiadal jeho zmenu. Má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým
i k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, ktoré tiež spočívalo v nesprávnom a nedostatočnom
právnom posúdení veci. Na rozdiel od súdu prvého stupňa je presvedčený, že vykonanými
dôkazmi bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá kúpna zmluva
v zmysle príslušných článkov Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru.
Podľa žalobcu súd nepostupoval dôsledne pri posudzovaní vzniku zmluvného vzťahu
a opodstatnenosti uplatnenej pohľadávky, najmä sa nevysporiadal s názorom odvolacieho
súdu, že predmetný tovar bol síce prevzatý manželom žalovanej, ktorý prevzatie potvrdil
pečiatkou žalovanej, ale najmä skutočnosťou, že tovar bol prepustený na základe návrhu
žalovanej, hoci táto je jednou z najdôležitejších pre posúdenie, či došlo k uzavretiu kúpnej
zmluvy, pretože preukazuje, že príjemcom tovaru bola žalovaná. Súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie vyvodil z tvrdenia žalovanej a jej manžela, že sa so zástupcom žalobu nikdy
nestretla a prejednávaniu kúpnej zmluvy nebola nikdy prítomná. Tento svoj názor podporil
spochybnením výpovede Ing. P. z dôvodu údajného rozporu v jeho pôvodnej a novej
výpovedi Toto tvrdenie súdu prvého stupňa je v priamom rozpore so zápisom výpovede Ing.
P. pred vyhlásením prvého rozsudku, ktorá je zhodná s výpoveďou Ing. P. K.
z 10. 9. 2007. V oboch výpovediach svedok tvrdí, že žalovaná bola prítomná dohode
o podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy. Jeho ďalšia odpoveď, či žalovaná pri dojednaní
podmienok s týmito výsledne súhlasila, je podľa názoru žalobcu nepodstatná, a to s ohľadom
na ostatné tvrdenia, najmä na skutočnosť, že sa v podstate jedná o ponuku žalobcu, ktorá mala
byť zaslaná faxom v písomnej forme na telefónne číslo oznámené zástupcovi žalobcu
na jednaní. Celkom v rozpore s výpoveďou Ing. K. je potom tvrdenie súdu, že mal jednať
s pánom Š. ako konateľom spoločnosti B. s.r.o., pretože svedok Ing. K.
od počiatku tvrdí, že konal s pánom Š. ako manželom a splnomocnencom
pani Š., keď o existencii spoločnosti B. s r.o. a tiež konateľstve
pána Š. v tejto spoločnosti nevedel a v podstate ani vedieť nemusel, pretože bol presvedčený,
že tovar bude dodaný firme pani Š.. O tom, že žalovaná bola prítomná jednaniu svedčí najmä
použitie jej identifikácie v kúpnej zmluve a zmluve o dielo.
Pokiaľ by sa jednania nezúčastnila a žalobca by nevedel o koho sa jedná, nemal by žiadny
rozumný dôvod uvádzať ju ako kupujúcu a požadovať po nej zaplatenie zálohy a doloženie
solventnosti. Tvrdenie žalovanej, že zálohu uhradila za iný subjekt, bez toho, aby v príkaze
k úhrade uviedla za koho je záloha hradená, je celkom nepravdepodobné a pochybné.
Podľa názoru žalobcu nemôže žalovaná takéto tvrdenie použiť na svoju obranu, pretože
to bolo jej konanie, ktoré presvedčilo žalobcu, že kupujúcim je žalovaná. Svedeckú výpoveď
pána Š. nemožno považovať za dôveryhodnú, a to najmä z dôvodu, že ide o manžela
žalovanej, ale i z dôvodu jeho celkom protichodných výpovedí, vytvárajúcich nevierohodné
konštrukcie záhadnej postavy, ktorá prijímala faxové správy adresované žalovanej a následne
na tieto odpovedala na adresu žalobcu. Žalovanou a ani jej svedeckou výpoveďou nebolo
preukázané, že by bol žalobca oboznámený, že poskytnutú zálohu uhradila žalovaná
za iný subjekt. Žalobca má preto za preukázané, že žalovaná sa jednania o zmluve zúčastnila.
Na základe týchto skutočností a v súlade s jednaním Ing. P. K. vypracoval návrh kúpnej
zmluvy a zmluvy o dielo a zaslal na faxové číslo, ktoré mu bolo oznámené. Bol presvedčený,
že je to číslo určené pre komunikáciu s p. Š. pretože mu takto bolo prezentované. O tom, že sa
jedná o číslo faxu na meno B. Š. a už vôbec nie na B. s.r.o.
pri odoslaní nevedel a ani vedieť bez prípadných informácií podaných mu žalobkyňou vedieť
nemohol. Bol teda pri odoslaní v dobrej viere, že sa jedná o telefónny ( faxový ) kontakt
na žalovanú. I keď na obdržaných faxových správach, ktorými boli zaslané potvrdené zmluvy,
rovnako ako na potvrdení P. o poskytnutí úveru bola identifikácia odosielacej stanice uvedená
ako B. Š. ( nie teda B. s.r.o. ), nemal žalobca dôvod pochybovať o tom, že návrhy zmlúv
potvrdených žalovanou (pečiatkou a podpisom,
ktorý považoval za podpis žalovanej), neboli žalovanou odoslané. Žalobca má za to,
že nie je podstatné, kto technicky správy posiela, ale o akú správu sa jedná
a kto je v dokumentoch uvedený. Za absurdné považuje žalobca tvrdenie svedka Š.,
že fax bol odoslaný neznámou osobou, keď v zhodnom časovom úseku bolo odoslané
i potvrdenie P., ktorej odoslanie bolo svedecky potvrdené. Žalobca sa nestotožňuje tiež
s tvrdením súdu, že pri uzavieraní kúpnej zmluvy nebol dôsledný, pretože na žalovanom
nemožno spravodlivo požadovať, aby si overoval, že všetky úkony, vykonané žalovanou,
ktoré s ňou a jej manželom boli dohodnuté plnila žalovaná, keď z jej účtu bola platená záloha,
potvrdenie o solventnosti sa týka jej osoby a v kúpnej zmluve je uvedená ako kupujúci,
pričom zmluva je opatrená pečiatkou žalovanej spolu s podpisom, ktoré je možné za podpis
žalovanej považovať. Tiež nemožno na žalobcovi spravodlivo požadovať, aby si overoval,
kto prevzal a preclil tovar, keď na všetkých dokladoch bola uvedená ako príjemca žalovaná
a tovar bol preclený. Je presvedčený, že i pri spochybnení uzavretia kúpnej zmluvy,
bola táto medzi žalobcom a žalovanou uzavretá v súlade s príslušnými článkami Dohovoru,
nakoľko čl.11 umožňuje i iný spôsob uzavretia kúpnej zmluvy, než je písomná forma.
Postup štatutárneho zástupcu žalobcu na jednaní v Prievidzi, kde dostatočne určite formuloval
svoju ponuku dodania tovaru na zhotovení sqashových kurtov, zodpovedá ustanoveniu
čl.14 ( 1 ), jednalo sa o ponuku, ktorou sa zaviazal Ing. K. zaslať v písomnej podobe
( ako návrh kúpnej zmluvy ) žalovanej, čo tiež urobil. Všetky ďalšie tri nasledujúce listinné
dôkazy, a to potvrdenie uhradenia zálohy žalovanou, zaslanie potvrdenia žalovanou
o solventnosti a zaslanie potvrdenej kúpnej zmluvy, je možné považovať spolu i samostatne
za úkon vyjadrujúci súhlas s ponukou podľa čl.18 Dohovoru. Žalobca bol celkom oprávnene
presvedčený, že žalovaná ponuku akceptuje, a preto dohodnutý tovar vyskladnil, odovzdal
verejnému dopravcovi a odoslal ho v zmysle čl.24 do miesta podnikania žalovanej.
Svoju povinnosť dodať tovar splnil odovzdaním verejnému dopravcovi. Tovar bol na návrh
žalovanej následne prepustený do režimu voľného obehu. Žalobca s ohľadom na znalosti
a spôsob postupu colných orgánov Slovenskej republiky, bol celkom oprávnene presvedčený,
že tovar bol prevzatý žalovanou, ktorá na všetkých dokladoch bola uvedená ako príjemca.
Z uvedených dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok zmeniť.
Žalovaná vo svojom stanovisku k odvolaniu žalobcu sa s jeho obsahom nestotožnila.
Je toho názoru, že so všetkými v ňom uvedenými argumentmi sa vysporiadal súd prvého
stupňa a podľa jej názoru vo veci rozhodol správne a zákonne. Skutočnosti nezodpovedá
tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorý žalobca naložil v Českej republike a previezol do Slovenskej
republiky bol prepustený do voľného obehu na základe jej návrhu. Žalovaná žiadny takýto
návrh nedala ani na príslušnom colnom úrade, a ani k takémuto úkonu žiadnu inú osobu
nesplnomocnila. S manželom V. Š. ako už bolo dokladované, má zrušené BSM už od roku
1991, nemajú dobré vzťahy a naopak pre neustále prieťahy pri dostavbe kurtov mali vážne
nezhody, pretože za stavbu kurtov zaplatila spoločnosti B. s.r.o., ktorej spoločníkom
a konateľom bol V. Š. a napriek tomu sa stavba predlžovala, dcérska spoločnosť žalobcu
v Nitre stavbu nezhotovila včas a v takom rozsahu v akom
bola zazmluvnená. Na jej naliehanie sám V. Š. z vlastnej iniciatívy si zabezpečil kontakt na
spoločnosť M. s.r.o. cez údaje v obchodnom registri a následne
so zástupcom tejto spoločnosti p.K. rokoval a sám bez toho, aby žalovaná
bola akokoľvek činná, resp. ho k takýmto úkonom splnomocnila, písomne alebo ústne
zabezpečil dokončenie kurtov. Žalovaná o žiadnych právnych úkonoch, zmluvách,
ani o preclení nejakého materiálu nebola informovaná, pretože mala uzavretú zmluvu
o zhotovení diela so spoločnosťou B.. Pokiaľ teda V. Š. bez jej vedomia a súhlasu uzavrel
nejakú zmluvu so žalobcom, ktorý je naviac odlišnou právnickou osobou
od spoločnosti M. s.r.o., urobil tak vo svojom mene alebo v mene spoločnosti
B. s.r.o., z ktorého konania v žiadnom prípade nevznikli pre žalovanú právne následky. Ak
teda aj použil pečiatku z jej prevádzky, ktorá nemala nič spoločné s podnikaním žalovanej
v tejto oblasti, pretože bola určená len pre preberanie tovaru v predajni potravín jej vedúcim,
nemal V. Š. ani žiadne právo túto pečiatku zobrať a použiť dokonca na colnici. Z tohto jeho
konania nie je možné preto tiež vyvodiť záver, že tovar bol prepustený cez colnicu na základe
návrhu žalovanej. Zdôraznila, že miesto podnikania v posudzovanom období mala aj podľa
živnostenského registra v N. na ul. Š. pričom v Prievidzi na ul. S. nemala ani miesto
podnikania, ani bydlisko.
Je toho názoru, že žalobca si pri tomto obchode počínal jednoznačne účelovo v snahe získať
ešte raz žalovanou zaplatené finančné prostriedky, a preto namiesto zmluvy o dielo zvolil
formu kúpnej zmluvy, zabezpečil si dovoz materiálu do Slovenskej republiky prostredníctvom
dopravcu cez colnicu, pričom tovar si fyzicky sám prevzal, na práce na kurtoch použil
len časť dovezeného materiálu, čo v konaní bolo svedecky preukázané. Väčšinu dovezeného
materiálu žalobca odviezol pre svoje iné účely a aj z tej časti materiálu, ktorý zložil
na kurtoch jeho značnú časť nepoužil na dokončovanie kurtov, ale odviezol na iné stavby,
pričom sa domáha jeho zaplatenia voči žalovanej. V ostatnom sa v celom rozsahu stotožňuje
so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ktorý vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,
správne vykonané dôkazy vyhodnotil a v predmetnej veci zaujal aj správny právny názor.
Z uvedených dôvodov navrhuje preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods.1
a § 214 ods.2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov odvolania dospel k záveru, že sú dôvody
na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa žalobu žalobcu o zaplatenie spornej
čiastky z titulu kúpnej ceny za dodávku tovaru zamietol. Vychádzal zo skutočnosti, že
žalovaná so žalobcom o uzavretí kúpnej zmluvy nerokovala a ani k jej uzavretiu nikoho
nesplnomocnila. Z vykonaného dokazovania mal za to, že to bol p. Š. ktorý ako konateľ
spoločnosti B. s.r.o. mal vybudovať pre žalovanú sqashové kurty na základe zmluvy o dielo
so spoločnosťou M. s.r.o., a ktorej spoločníkom bol aj žalobca,
pre nedodržanie podmienok ktorej, malo byť predmetné riešenie dokončiť nedostavané kurty,
za ktoré už žalovaná zaplatila B. s.r.o. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno,
že kúpnu zmluvu so žalovanou uzavrel, a to ani prostredníctvom p. Š. a skutočne žalovanej
tovar dodal a táto ho prevzala.
Uvedený záver súdu prvého stupňa je nesprávny, pre ktorý dôvod vychádza
i rozhodnutie súdu prvého stupňa z neúplne zisteného skutkového stavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
v predmetnej veci poukázal na skutočnosť, že podľa colného vyhlásenia č. 0516308000863
z 22. decembra 2000, mal byť tovar, ktorý tvoril predmet kúpnej zmluvy prepustený
do režimu voľný obeh na základe návrhu žalovanej.
Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní uspokojil len s tvrdením žalovanej
a výpoveďou jej manžela, že k precleniu tovaru došlo bez jej vedomia, svojvoľným konaním
p. Š., pri ktorom použil jej pečiatku na medzinárodnom nákladnom liste, pričom
sa nezaoberal skutočnosťou, že v písomnom colnom vyhlásení na č.l.76, sa pri mene
žalovanej ako deklaranta nachádza i jej podpis.
Bez doplnenia dokazovania tejto skutočnosti a tiež tvrdenia žalovanej, na akom
právnom základe vystupoval p. Š. v jej mene v colnom konaní a tiež pri preberaní tovaru,
nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že žalovaná o dodávke tovaru vedomosť nemala.
Pokiaľ bol totiž tovar preclený na základe vyhlásenia žalovanej, tak v prípade nepreukázania
riadneho uzavretia kúpnej zmluvy, bolo potrebné posúdiť nárok žalobcu z titulu
bezdôvodného obohatenia.
Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalovaná na účet žalobcu poukázala sumu,
ktorú mala ako zálohovú platbu, resp. preddavok kúpnej ceny zaplatiť žalobcovi po podpise
kúpnej zmluvy do 15. 12. 2000. Keďže platba bola zaúčtovaná v prospech účtu žalobcu
13. 12. 2000 ( č.l.36 spisu ), a zmluva bola podpísaná 14. 12. 2000, nemožno prisvedčiť
tvrdeniu žalobcu, že žalovaná plnila na písomne uzavretú kúpnu zmluvu.
Pre neúplne zistený skutkový stav nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujať
ani záver ku konštatovaniu súdu prvého stupňa o prípadnom uzavretí zmluvy žalobcu
so spoločnosťou B. s.r.o. za účelom dokončenia sqashových kurtov, ktorej uzavretie žalobca
však rozporuje.
Nepochybným totiž je, že na vykonanie uvedeného diela uzavrela žalovaná zmluvu
o dielo ( č.l.246 spisu ) so spoločnosťou B. s.r.o., ktorá zmluvou poverila jej vykonaním
spoločnosť M. spol., s r.o. ( č.l.68 ), spoločníkom ktorej však podľa predloženého výpisu
z obchodného registra nie je žalobca, ako tvrdila žalovaná, z ktorej tvrdenia vychádzal i súd
prvého stupňa, ale spoločnosť M. s.r.o. Za zhotovenie diela mala žalovaná zaplatiť dohodnutú
cenu diela, z ktorej mala byť spoločnosťou
M. spol., s r.o. časť už použitá na kúpu tovaru od žalobcu, na dodávku ktorého mala byť tiež
uzavretá i predmetná kúpna zmluva medzi žalovanou a žalobcom.
Súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaná nemala dôvod uzatvoriť kúpnu zmluvu,
keď za zhotovenie diela už zaplatila spoločnosti B. s.r.o. O tejto skutočnosti však súd prvého
stupňa dokazovanie nevykonal, pričom z dokladov, ktoré žalovaná založila
na č. l. 253-258 spisu, nemožno vyvodiť, že dohodnutá cena diela bola žalovanou ku dňu
uzavretia spornej kúpnej zmluvy zaplatená celkom.
Z obsahu spisu je však tiež zrejmé, že žalovaná na svoju obranu tvrdila, že časť
žalobcom dodaného tovaru, mu bola už zaplatená spoločnosťou M. spol. s. r. o.,
ako povereným zhotoviteľom žalovanej objednaného diela, ku ktorému tvrdeniu navrhovala
vykonať dokazovanie tiež trestným spisom na pojednávaní dňa 29. 10. 2004. Súd prvého
stupňa tento dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho neskúmal tiež, či za splnenia zákonných
podmienok nemohlo dôjsť k prípadnému prechodu vlastníctva vecí zaobstaraných
zhotoviteľom na zhotovenie diela.
Bez vytýkaného právneho posúdenia a ako i doplnenia dokazovania v uvádzanom
smere, nemohol súd prvého stupňa po rozporných tvrdeniach účastníkov jednoznačne
uzavrieť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou, príp. v akom rozsahu
nedošlo, a tiež, že žalovaná plnenie neprijala, z ktorého dôvodu je jeho záver o nedôvodnosti
práva žalobcu predčasný.
Keďže so zreteľom na uvedený skutkový a právny stav rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a neúplne zisteného skutkového
stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa
§ 221 ods.1 písm. h) a ods.2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom
s poukazom na ust. § 224 ods.3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Trenčíne, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. apríla 2009
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: L. B.