Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/158/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej

v právnej veci navrhovateľa M., T., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu

Košice - mesto, za účasti účastníkov 1/ B., bytom V., zastúpenej Mgr. P., advokátom v K, P.,

2/ A., bytom M., 3/ A., bytom G. oboch zastúpených účastníčkou v 1. rade, 4/ Ľ., bytom V.,

5/ K., bytom V. a 6/ D., bytom V., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.

229/13/2005-KI. z 24. mája 2005, na odvolanie účastníčky v 1. rade, proti rozsudku

Krajského súde v Košiciach č. k. -17 z 12. septembra 2007 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom z 20. mája 2008 č. k. -33, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp

12/2005-17 z 12. septembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -33

z 20. mája 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu č. 229/13/2005-KI. z 24. mája

2005 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť účastníčke v 1. rade náhradu trov konania v sume

579,27 eur k rukám Mgr. P., advokáta v K, P. do troch dní; ostatným účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250q ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil opravným prostriedkom podaným M. napadnuté

rozhodnutie odporcu, ktorým odporca podľa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o reštitučnom nároku účastníkov v 1.

až 6. rade tak, že po vyslovení splnenia podmienok reštitučného nároku účastníkmi podľa § 6

ods. 1, písm. p/ priznal im vlastnícke právo k nehnuteľnosti pôvodne

vedenej v katastrálnom území K (M.) v pozemnoknižnej zápisnici č. 830 ako parc. č. 6080 –

roľa vo výmere 3.149 m² t. č. podľa geometrického plánu č. 523/2005 zo dňa 14.4.2005,

overeného Správou katastra Košice dňa 27.4.2005 pod č. 262/05 vedeným v katastrálnom

území G. ako parcela KJN č. 3755/553 – ostatná plocha vo výmere 3149 m² s tým, že

účastníkom pod por. č. 1 až 3 bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia zapísaná predmetná

nehnuteľnosť do príslušného listu vlastníctva každému v podiele 7/48-ín v pomere k celku

a účastníkom pod por. č. 4 až 6 každému v podiele 7/144-ín v pomere k celku.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 1,

písm. p/ a , a 1 a zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov majúc po

preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach podaného opravného prostriedku,

vyhodnotiac výsledky dokazovania vykonaného pred správnym orgánom za to, že

preskúmavané rozhodnutie odporcu nebolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou,

nakoľko podľa názoru súdu oprávnené osoby v zákonnej lehote uplatnili svoj reštitučný nárok

iba na tie nehnuteľnosti, ktoré boli špecifikované v ich žiadosti zo dňa 28.12.1992

s dodatkom, že nárok si uplatňujú aj na ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania.

Podľa názoru krajského súdu z citovaného dodatku nie je možné vyvodiť záver, že

aj predmetná nehnuteľnosť má byť predmetom reštitučného konania, pretože pokiaľ by to tak

bolo, táto by nemohla byť predmetom dedičského konania. Pokiaľ by oprávnené osoby

vo svojej pôvodnej žiadosti špecifikovali aspoň reštitučný titul u tých nehnuteľností, ktoré

nevedeli označiť, bolo by možné takúto ich žiadosť akceptovať, a to aj bez ďalšieho úkonu,

ktorý zákon v tejto súvislosti vyžadoval, t. j. bez výzvy povinnej osoby na uzavretie dohody

na vydanie nehnuteľnosti. V tomto smere krajský súd poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa

ktorej by boli znevýhodnené tie oprávnené osoby, ktoré nemali z objektívnych príčin možnosť

špecifikovať predmet reštitučného nároku ku dňu, kedy mala uplynúť lehota na jeho

uplatnenie, i keď mali vedomosti o reštitučnom titule, resp. ktorým sa v uvedenej lehote

z objektívnych príčin nepodarilo povinnú osobu zistiť.

Podľa krajského súdu oprávnené osoby však svoj reštitučný nárok i titul, týkajúci sa

predmetnej nehnuteľnosti, uviedli až v podaní, ktoré bolo správnemu orgánu doručené dňa

3.7.1998, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty pre jeho uplatnenie.

O náhrade trov konania rozhodol doplňujúcim rozsudkom v zmysle § 166 ods. 1

v spojení s veta prvá a tak, že navrhovateľovi náhradu trov

konania nepriznal a to podľa s použitím , pretože navrhovateľ

tento návrh na ich náhradu nepodal a v konaní mu ani žiadne preukázateľné trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie účastníčka v 1. rade B.

považujúc právne posúdenie veci za nesprávne, keďže súd na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovala zmenu rozsudku krajského súdu tak,

že žalobný návrh navrhovateľa sa zamieta, keďže napadnuté rozhodnutie je v súlade so

zákonom.

Nesúhlasila ani s názorom prvostupňového súdu, že oprávnene osoby uplatnili

v zákonnej lehote svoj reštitučný nárok iba na tie nehnuteľnosti, ktoré boli presne

špecifikované v ich žiadosti zo dňa 28.12.1992, keďže oprávnené osoby vo svojej žiadosti

presne konkretizovali pôvodného vlastníka nehnuteľností (matka, otec, starý rodičia).

Poukázala na to, že vzhľadom na to, že ako oprávnené osoby nevedeli označiť v čase ich

uplatnenia nároku konkrétne pozemky, ktoré prešli na štát, tak nemali ani možnosť označiť

reštitučný titul, oprávnené osoby mali len vedomosť o tom, že určité pozemky prešli do

vlastníctva štátu, bez toho, aby vedeli z akého dôvodu, pričom o skutočnosti, že oprávnené

osoby nemali vedomosť do 3.7.1998 o tom, ktoré z nehnuteľností patriacich ich právnym

predchodcom budú môcť byť predmetom dedenia resp. ktorých vlastníctvo prešlo

v rozhodnom období na štát svedčia aj Osvedčenia o dedičstve roku 1998.

Poukázala tiež na to, že v praxi sa bežne rozhoduje o reštitučnom nároku bez

konkretizovania parcelných čísel pozemkov ako aj konkretizovania dôvodu prechodu

vlastníckeho práva na štát a to s kladným výsledkom pre žiadateľov, keďže jedným z účelov

bolo zmierniť následky majetkových krívd, ku ktorým došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948–1989.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na účel ,

ktorým bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989. Uviedol, že

v záujme naplnenia tohto cieľa si B., trvale bytom T. a ďalšie oprávnené osoby uvedené

v prílohe k žiadosti, uplatnili reštitučný nárok dňa 30.12.1992 pod č.j. 2429 na bývalom

Pozemkovom úrade Košice – mesto. V uplatnení sa uvádza, že sa jedná o pozemky zapísané

vo vl. č. 304, 306, 426, 428, kat. územia M., vložky č. 445, 454, 455, 9473 katastrálneho

územia K. i prípadne ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania. Doplnením

predmetu reštitúcie podľa zákona, ktoré bolo doručené právnemu predchodcovi tunajšieho

úradu Okresnému úradu Košice II dňa 3.7.1998 bolo pôvodné uplatnenie doplnené o ďalšie

parcely.

Podľa odporcu predložené Osvedčenia o dedičstve z roku 1998 svedčia o tom, že

oprávnené osoby do tej doby nemali vedomosť o tom, ktoré z nehnuteľností patriacich ich

právnym predchodcom budú môcť byť predmetom dedenia a naopak, ktorých vlastníctvo

prešlo v rozhodnom období na štát a teda nebudú môcť byť predmetom dedenia. Formuláciu

„i prípadne ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania“ odporca preto považoval

za vyjadrenie vôle oprávnených osôb domôcť sa svojich práv podľa zákona aj pri v tom čase

bližšie nešpecifikovaných parcelách.

Odporca poukázal i na to, že hodnotenie dôkazov z hľadiska významnosti

a hodnovernosti pre rozhodnutie prináleží predovšetkým správnemu orgánu a že podľa § 34

ods. 5 o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti.

Navrhovateľ ani ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ) odvolanie prejednal

na odvolacom pojednávaní ( veta druhá ) v neprítomnosti navrhovateľa,

odporcu a účastníkov v 2. až 6. rade, ktorí mali doručenie predvolania riadne vykázané, resp.

účastníci v 2. a 3. rade boli zastúpení účastníčkou v 1. rade, a dospel k záveru, že odvolanie

účastníčky v 1. rade je dôvodné.

Účelom v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých

majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych

vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach.

Pri výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona,

je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili nárok na vydanie veci,

pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili

na príslušný pozemkový úrad a výzvou na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk

boli presvedčené, že ich majetok držia, a to v lehotách uvedených v .

Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácii uvádza, že

v tomto prípade sa jedná o jeden z reštitučných zákonov, ktorými sa demokratická spoločnosť

snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho

orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so

zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má

byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom

všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie

všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých, nemožno

potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a ústavne

nekonformný, že by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové.

Zmiernenie následkov majetkových krívd podľa tohto zákona spočíva predovšetkým

vo vydaní veci, ktorá bola oprávnenej osobe odňatá ( ). Jednou

z podmienok pre uplatnenie práva podľa tohto zákona je jeho uplatnenie oprávnenou osobou

do 31. decembra 1992 (§ 13 ods. 1 veta prvá cit. zákona). Nárok uplatní oprávnená osoba

na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 ods. 1

veta prvá cit. zákona).

Pre posúdenie uvedenej právnej veci je kľúčový výklad ustanovenia § 9 ods. 1 (prvej

vety) zákona o pôde: „nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve

povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti“. Ide teda o dva kroky:

1. uplatnenie reštitučného nároku na príslušnom pozemkovom úrade a

2. výzva pre povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti.

Primárne je vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o pôde viazané na uplatnenie nároku

na pozemkovom úrade v zákonom stanovenej lehote. Popri tom, resp. okrem toho oprávnená

osoba vyzve aj povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Ide o „technický“ úkon smerujúci

k realizácii navrátenia majetku. Použitím gramatického a systematického výkladu ustanovenia

§ 9 ods. 1 zákona o pôde slovo „zároveň“ vyjadruje, že istá činnosť sa vykonáva popri inej

činnosti, istý stav jestvuje popri inom stave závislom, odvíjajúcom sa od hlavného. Nejde

o vyjadrenie temporálne, a preto nemožno ani vyžadovať kumulatívne splnenie týchto

činností.

Ak by oprávnená osoba vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti v lehote

podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde, t. j. do 31. decembra 1992, a reštitučný nárok

by uplatnila po uplynutí lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona o pôde na príslušnom pozemkovom

úrade, nebolo by možné hovoriť o včasnom uplatnení reštitučného nároku v zmysle zákona

o pôde. V tomto prípade by právo na uplatnenie reštitučného nároku zaniklo márnym

uplynutím lehoty podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde.

Ak by tomu však bolo naopak (ako to je obdobne v tejto veci), t. j. oprávnená osoba

by v lehote podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde uplatnila reštitučný nárok

na príslušnom pozemkovom úrade, ale povinnú osobu by vyzvala na vydanie nehnuteľnosti až

po jej uplynutí, t. j. po 31. decembri 1992, nemá to za následok zánik práva – reštitučného

nároku na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona o pôde.

Oprávnené osoby postupovali v súlade so zákonom, keď v prekluzívnej lehote

uplatnili reštitučný nárok na príslušnom pozemkovom úrade a tiež do meritórneho

rozhodnutia pozemkového úradu vyzvali povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti, čím

vyhoveli požiadavke zákona o pôde.

Písomná výzva, aj keď nie je súčasťou práva na vydanie nehnuteľnosti,

je podmienkou pre uzavretie dohody o vydaní nehnuteľnosti (

Zb.).

Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby

k nehnuteľnosti pozemkový úrad.

Ustanovenie ani bližšie nevymedzuje obsah pojmu

„uplatní nárok“ ani pojmu „výzva". Tomu odpovedá, že vôľa oprávneného subjektu, vtelená

do uplatnenia nároku a do výzvy podľa , je svojím prejavom

určitá a zrozumiteľná, ak je výkladom objektívne pochopiteľná; inak povedané, ak môže

typický účastník v postavení jej adresáta tuto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu

adekvátne vnímať. Špeciálne požiadavky, vrátane tých, ktoré v tom čase plynuli zo zákona

o evidencii nehnuteľností ( účinného až do 1. januára 1993), reštitučné

predpisy neustanovujú.

Je nesporné, že vôľa účastníkov vyjadrená v ich podaní z 28. decembra 1992 došlom

pozemkovému úradu dňa 30. decembra 1992 smerovala jednoznačne k vydaniu pozemkov

zapísaných vo vložkách č. 304, 306 , 426, 428, kat. úz. M., vložkách č. 445, 454, 455, 9473

kat. úz. K. ako aj ďalších nehnuteľností, ktoré budú predmetom dedičského konania, a ktoré

preto nebolo možné v čase uplatnenia výzvy bližšie špecifikovať, pričom vo výzve je jasne

uvedené, že pre administratívne ťažkosti súpis majetku spolu s potrebnou identifikáciou

a prípadnými dedičskými rozhodnutiami navrhovatelia doložia dodatočne. To, že sa tak stalo

až v roku 1998, nemôže ísť navrhovateľom na ujmu.

Ak teda navrhovatelia v preskúmavanej veci postupovali v súlade s aktuálnymi

objektívne zistiteľnými údajmi, treba ich uplatnenému nároku priznať účinky v zmysle § 9

ods. 1 .

O tom ostatne svedčí aj skutočnosť, že pozemkový úrad žiadosť navrhovateľov

akceptoval, konanie vo veci nezastavil a po tom, čo navrhovatelia svoju žiadosť v roku 1998

doplnili o konkretizáciu nehnuteľností a príslušné doklady, vo veci konal a vydal aj opravným

prostriedkom napadnuté rozhodnutie.

Preto posudzovanie uplatneného nároku tak, ako to žiada navrhovateľ vo svojom

opravnom prostriedku, že nárok na vydanie nehnuteľnosti parc. č. 6080 zapísanej v PK

č. 830, kat. úz. K (M.) oprávnené osoby neuplatnili na bývalom Pozemkovom úrade Košice-

mesto a ani nevyzvali povinnú osobu – M. na jej vydanie v zákonom stanovenej lehote, ale až

dňa 3.7.1998, a tak, ako ju v súlade s týmto tvrdením posúdil aj prvostupňový súd, by bolo

podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky príliš formalistické, odporujúce zmyslu

reštitučného zákona (k formalistickému výkladu a arbitrárnemu rozhodnutiu bližšie pozri aj

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. I. ÚS

či ).

Ak prvostupňový súd aj poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej by boli

znevýhodnené tie oprávnené osoby, ktoré nemali z objektívnych príčin možnosť špecifikovať

predmet reštitučného nároku ku dňu, kedy mala uplynúť lehota na jeho uplatnenie, i keď mali

vedomosti o reštitučnom titule, resp. ktorým sa v uvedenej lehote z objektívnych príčin

nepodarilo povinnú osobu zistiť, nerozhodol vo veci v súlade s touto praxou.

Okrem toho, ako je už uvedené aj vyššie, lehota na uplatnenie reštitučného nároku

stanovená v ustanovení , ktorá má prekluzívny charakter, sa

však nevzťahuje na výzvu pre povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (k tomu pozri napr.

rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 15.1.2009).

Zo spisového materiálu odporcu ako aj z obsahu spisu vyplynulo, že okolnosti,

z ktorých navrhovateľ vyvodzuje neoprávnenosť nároku účastníkov v 1. až 6. rade nemajú

oporu v preukázanom skutkovom stave ani v .

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odporca rozhodol správne a

v súlade so zákonom, keď účastníkom v 1. až. 6. rade priznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti

pôvodne vedenej v katastrálnom území K (M.) v pozemnoknižnej zápisnici č. 830 ako parc. č.

6080 – roľa vo výmere 3149 m² t. č. podľa geometrického plánu č. 523/2005 zo dňa

14.4.2005, overeného Správou katastra Košice dňa 27.4.2005 pod č. 262/05 vedeným

v katastrálnom území G. ako parcela KJN č. 3755/553 – ostatná plocha vo výmere 3149 m².

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja

ods. 3 veta prvá v spojení s napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

a s poukazom na a tak, že v súdnom konaní

úspešnej účastníčke v 1. rade priznal voči navrhovateľovi náhradu trov konania v sume

579,27 eur titulom trov právnej služby, ktorá suma pozostáva z náhrady za tri úkony právnej

služby – prevzatie a príprava zastúpenia 16.11.2007 - 45,50 eur (1.371,--Sk), písomné

podanie na súd – podanie odvolania 16.11.2007 - 45,50 eur (1.371,--Sk) a účasť na

odvolacom pojednávaní dňa 22.4.2009 - 53,49 eur, z náhrady hotových výdavkov,

a to cesta na pojednávanie dňa 22.4.2009 K – Bratislava a späť: 2x 402 km = 804 km,

osobným motorovým vozidlom značky Citroën C4 1,6 HDi. Priemerná spotreba

(kombinovaná): 4.7 1/100 km; cena PHL (motorová nafta): 1,045 eur/I; základná náhrada:

0,18 eur/km, spotreba PHM: 804 km/100 x 4,7 x 1,045 eur/l = 39,49 eur, amortizácia: 804 km

x 0,18 eur = 144,72 eur, náhrady za stratu času za 20 polhodín - 231,80 eur a paušálnej

náhrady hotových výdavkov za tri právne úkony 18,77 eur, to všetko podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. v znení neskorších

predpisov (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a § 16 ods. 3)

a o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Odporcovi

a účastníkom v 2. až 6. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si túto neuplatnili (§

151 ods. 1 v spojení s veta prvá ) a ani im v konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 22. apríla 2009

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth