Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
22c/368513.f6cc15.pdf
PDF · 143.27 KB
No categories available
6Sžo/158/2008
Najvyšší súd 6Sžo 158/2008
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej
v právnej veci navrhovateľa M., T., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu
Košice - mesto, za účasti účastníkov 1/ B., bytom V., zastúpenej Mgr. P., advokátom v K, P.,
2/ A., bytom M., 3/ A., bytom G. oboch zastúpených účastníčkou v 1. rade, 4/ Ľ., bytom V.,
5/ K., bytom V. a 6/ D., bytom V., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.
229/13/2005-KI. z 24. mája 2005, na odvolanie účastníčky v 1. rade, proti rozsudku
Krajského súde v Košiciach č. k. 5Sp 12/2005-17 z 12. septembra 2007 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom z 20. mája 2008 č. k. 5Sp 12/2005-33, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp
12/2005-17 z 12. septembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 5Sp 12/2005-33
z 20. mája 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu č. 229/13/2005-KI. z 24. mája
2005 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť účastníčke v 1. rade náhradu trov konania v sume
579,27 eur k rukám Mgr. P., advokáta v K, P. do troch dní; ostatným účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250q ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil opravným prostriedkom podaným M. napadnuté
rozhodnutie odporcu, ktorým odporca podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) rozhodol o reštitučnom nároku účastníkov v 1.
až 6. rade tak, že po vyslovení splnenia podmienok reštitučného nároku účastníkmi podľa § 6
ods. 1, písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. priznal im vlastnícke právo k nehnuteľnosti pôvodne
vedenej v katastrálnom území K (M.) v pozemnoknižnej zápisnici č. 830 ako parc. č. 6080 –
roľa vo výmere 3.149 m² t. č. podľa geometrického plánu č. 523/2005 zo dňa 14.4.2005,
overeného Správou katastra Košice dňa 27.4.2005 pod č. 262/05 vedeným v katastrálnom
území G. ako parcela KJN č. 3755/553 – ostatná plocha vo výmere 3149 m² s tým, že
účastníkom pod por. č. 1 až 3 bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia zapísaná predmetná
nehnuteľnosť do príslušného listu vlastníctva každému v podiele 7/48-ín v pomere k celku
a účastníkom pod por. č. 4 až 6 každému v podiele 7/144-ín v pomere k celku.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 1,
písm. p/ a § 9 ods. 1, § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a 1 a § 19 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov majúc po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach podaného opravného prostriedku,
vyhodnotiac výsledky dokazovania vykonaného pred správnym orgánom za to, že
preskúmavané rozhodnutie odporcu nebolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou,
nakoľko podľa názoru súdu oprávnené osoby v zákonnej lehote uplatnili svoj reštitučný nárok
iba na tie nehnuteľnosti, ktoré boli špecifikované v ich žiadosti zo dňa 28.12.1992
s dodatkom, že nárok si uplatňujú aj na ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania.
Podľa názoru krajského súdu z citovaného dodatku nie je možné vyvodiť záver, že
aj predmetná nehnuteľnosť má byť predmetom reštitučného konania, pretože pokiaľ by to tak
bolo, táto by nemohla byť predmetom dedičského konania. Pokiaľ by oprávnené osoby
vo svojej pôvodnej žiadosti špecifikovali aspoň reštitučný titul u tých nehnuteľností, ktoré
nevedeli označiť, bolo by možné takúto ich žiadosť akceptovať, a to aj bez ďalšieho úkonu,
ktorý zákon v tejto súvislosti vyžadoval, t. j. bez výzvy povinnej osoby na uzavretie dohody
na vydanie nehnuteľnosti. V tomto smere krajský súd poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa
ktorej by boli znevýhodnené tie oprávnené osoby, ktoré nemali z objektívnych príčin možnosť
špecifikovať predmet reštitučného nároku ku dňu, kedy mala uplynúť lehota na jeho
uplatnenie, i keď mali vedomosti o reštitučnom titule, resp. ktorým sa v uvedenej lehote
z objektívnych príčin nepodarilo povinnú osobu zistiť.
Podľa krajského súdu oprávnené osoby však svoj reštitučný nárok i titul, týkajúci sa
predmetnej nehnuteľnosti, uviedli až v podaní, ktoré bolo správnemu orgánu doručené dňa
3.7.1998, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty pre jeho uplatnenie.
O náhrade trov konania rozhodol doplňujúcim rozsudkom v zmysle § 166 ods. 1
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 250l ods. 2 OSP tak, že navrhovateľovi náhradu trov
konania nepriznal a to podľa § 250k ods. 1 s použitím § 250l ods. 2 OSP, pretože navrhovateľ
tento návrh na ich náhradu nepodal a v konaní mu ani žiadne preukázateľné trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie účastníčka v 1. rade B.
považujúc právne posúdenie veci za nesprávne, keďže súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovala zmenu rozsudku krajského súdu tak,
že žalobný návrh navrhovateľa sa zamieta, keďže napadnuté rozhodnutie je v súlade so
zákonom.
Nesúhlasila ani s názorom prvostupňového súdu, že oprávnene osoby uplatnili
v zákonnej lehote svoj reštitučný nárok iba na tie nehnuteľnosti, ktoré boli presne
špecifikované v ich žiadosti zo dňa 28.12.1992, keďže oprávnené osoby vo svojej žiadosti
presne konkretizovali pôvodného vlastníka nehnuteľností (matka, otec, starý rodičia).
Poukázala na to, že vzhľadom na to, že ako oprávnené osoby nevedeli označiť v čase ich
uplatnenia nároku konkrétne pozemky, ktoré prešli na štát, tak nemali ani možnosť označiť
reštitučný titul, oprávnené osoby mali len vedomosť o tom, že určité pozemky prešli do
vlastníctva štátu, bez toho, aby vedeli z akého dôvodu, pričom o skutočnosti, že oprávnené
osoby nemali vedomosť do 3.7.1998 o tom, ktoré z nehnuteľností patriacich ich právnym
predchodcom budú môcť byť predmetom dedenia resp. ktorých vlastníctvo prešlo
v rozhodnom období na štát svedčia aj Osvedčenia o dedičstve roku 1998.
Poukázala tiež na to, že v praxi sa bežne rozhoduje o reštitučnom nároku bez
konkretizovania parcelných čísel pozemkov ako aj konkretizovania dôvodu prechodu
vlastníckeho práva na štát a to s kladným výsledkom pre žiadateľov, keďže jedným z účelov
zákona č. 229/1991 Zb. bolo zmierniť následky majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948–1989.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na účel zákona č. 229/1991 Zb.,
ktorým bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989. Uviedol, že
v záujme naplnenia tohto cieľa si B., trvale bytom T. a ďalšie oprávnené osoby uvedené
v prílohe k žiadosti, uplatnili reštitučný nárok dňa 30.12.1992 pod č.j. 2429 na bývalom
Pozemkovom úrade Košice – mesto. V uplatnení sa uvádza, že sa jedná o pozemky zapísané
vo vl. č. 304, 306, 426, 428, kat. územia M., vložky č. 445, 454, 455, 9473 katastrálneho
územia K. i prípadne ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania. Doplnením
predmetu reštitúcie podľa zákona, ktoré bolo doručené právnemu predchodcovi tunajšieho
úradu Okresnému úradu Košice II dňa 3.7.1998 bolo pôvodné uplatnenie doplnené o ďalšie
parcely.
Podľa odporcu predložené Osvedčenia o dedičstve z roku 1998 svedčia o tom, že
oprávnené osoby do tej doby nemali vedomosť o tom, ktoré z nehnuteľností patriacich ich
právnym predchodcom budú môcť byť predmetom dedenia a naopak, ktorých vlastníctvo
prešlo v rozhodnom období na štát a teda nebudú môcť byť predmetom dedenia. Formuláciu
„i prípadne ďalšie, ktoré budú predmetom dedičského konania“ odporca preto považoval
za vyjadrenie vôle oprávnených osôb domôcť sa svojich práv podľa zákona aj pri v tom čase
bližšie nešpecifikovaných parcelách.
Odporca poukázal i na to, že hodnotenie dôkazov z hľadiska významnosti
a hodnovernosti pre rozhodnutie prináleží predovšetkým správnemu orgánu a že podľa § 34
ods. 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny orgán
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.
Navrhovateľ ani ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal
na odvolacom pojednávaní (§ 250ja ods. 2 veta druhá OSP) v neprítomnosti navrhovateľa,
odporcu a účastníkov v 2. až 6. rade, ktorí mali doručenie predvolania riadne vykázané, resp.
účastníci v 2. a 3. rade boli zastúpení účastníčkou v 1. rade, a dospel k záveru, že odvolanie
účastníčky v 1. rade je dôvodné.
Účelom zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych
vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach.
Pri výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona,
je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili nárok na vydanie veci,
pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili
na príslušný pozemkový úrad a výzvou na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk
boli presvedčené, že ich majetok držia, a to v lehotách uvedených v zákone č. 229/1991 Zb..
Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácii zákona č. 229/1991 Zb. uvádza, že
v tomto prípade sa jedná o jeden z reštitučných zákonov, ktorými sa demokratická spoločnosť
snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich
v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho
orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so
zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má
byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom
všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku
ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie
všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých, nemožno
potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a ústavne
nekonformný, že by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové.
Zmiernenie následkov majetkových krívd podľa tohto zákona spočíva predovšetkým
vo vydaní veci, ktorá bola oprávnenej osobe odňatá (§ 6 zákona č. 229/1991 Zb.). Jednou
z podmienok pre uplatnenie práva podľa tohto zákona je jeho uplatnenie oprávnenou osobou
do 31. decembra 1992 (§ 13 ods. 1 veta prvá cit. zákona). Nárok uplatní oprávnená osoba
na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (§ 9 ods. 1
veta prvá cit. zákona).
Pre posúdenie uvedenej právnej veci je kľúčový výklad ustanovenia § 9 ods. 1 (prvej
vety) zákona o pôde: „nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve
povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti“. Ide teda o dva kroky:
1. uplatnenie reštitučného nároku na príslušnom pozemkovom úrade a
2. výzva pre povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti.
Primárne je vydanie nehnuteľnosti podľa zákona o pôde viazané na uplatnenie nároku
na pozemkovom úrade v zákonom stanovenej lehote. Popri tom, resp. okrem toho oprávnená
osoba vyzve aj povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Ide o „technický“ úkon smerujúci
k realizácii navrátenia majetku. Použitím gramatického a systematického výkladu ustanovenia
§ 9 ods. 1 zákona o pôde slovo „zároveň“ vyjadruje, že istá činnosť sa vykonáva popri inej
činnosti, istý stav jestvuje popri inom stave závislom, odvíjajúcom sa od hlavného. Nejde
o vyjadrenie temporálne, a preto nemožno ani vyžadovať kumulatívne splnenie týchto
činností.
Ak by oprávnená osoba vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti v lehote
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde, t. j. do 31. decembra 1992, a reštitučný nárok
by uplatnila po uplynutí lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona o pôde na príslušnom pozemkovom
úrade, nebolo by možné hovoriť o včasnom uplatnení reštitučného nároku v zmysle zákona
o pôde. V tomto prípade by právo na uplatnenie reštitučného nároku zaniklo márnym
uplynutím lehoty podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde.
Ak by tomu však bolo naopak (ako to je obdobne v tejto veci), t. j. oprávnená osoba
by v lehote podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde uplatnila reštitučný nárok
na príslušnom pozemkovom úrade, ale povinnú osobu by vyzvala na vydanie nehnuteľnosti až
po jej uplynutí, t. j. po 31. decembri 1992, nemá to za následok zánik práva – reštitučného
nároku na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona o pôde.
Oprávnené osoby postupovali v súlade so zákonom, keď v prekluzívnej lehote
uplatnili reštitučný nárok na príslušnom pozemkovom úrade a tiež do meritórneho
rozhodnutia pozemkového úradu vyzvali povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti, čím
vyhoveli požiadavke zákona o pôde.
Písomná výzva, aj keď nie je súčasťou práva na vydanie nehnuteľnosti,
je podmienkou pre uzavretie dohody o vydaní nehnuteľnosti (§ 9 ods. 1 zákona č. 229/1991
Zb.).
Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby
k nehnuteľnosti pozemkový úrad.
Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. ani bližšie nevymedzuje obsah pojmu
„uplatní nárok“ ani pojmu „výzva". Tomu odpovedá, že vôľa oprávneného subjektu, vtelená
do uplatnenia nároku a do výzvy podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., je svojím prejavom
určitá a zrozumiteľná, ak je výkladom objektívne pochopiteľná; inak povedané, ak môže
typický účastník v postavení jej adresáta tuto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu
adekvátne vnímať. Špeciálne požiadavky, vrátane tých, ktoré v tom čase plynuli zo zákona
o evidencii nehnuteľností (zákona č. 22/1964 Zb. účinného až do 1. januára 1993), reštitučné
predpisy neustanovujú.
Je nesporné, že vôľa účastníkov vyjadrená v ich podaní z 28. decembra 1992 došlom
pozemkovému úradu dňa 30. decembra 1992 smerovala jednoznačne k vydaniu pozemkov
zapísaných vo vložkách č. 304, 306 , 426, 428, kat. úz. M., vložkách č. 445, 454, 455, 9473
kat. úz. K. ako aj ďalších nehnuteľností, ktoré budú predmetom dedičského konania, a ktoré
preto nebolo možné v čase uplatnenia výzvy bližšie špecifikovať, pričom vo výzve je jasne
uvedené, že pre administratívne ťažkosti súpis majetku spolu s potrebnou identifikáciou
a prípadnými dedičskými rozhodnutiami navrhovatelia doložia dodatočne. To, že sa tak stalo
až v roku 1998, nemôže ísť navrhovateľom na ujmu.
Ak teda navrhovatelia v preskúmavanej veci postupovali v súlade s aktuálnymi
objektívne zistiteľnými údajmi, treba ich uplatnenému nároku priznať účinky v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb..
O tom ostatne svedčí aj skutočnosť, že pozemkový úrad žiadosť navrhovateľov
akceptoval, konanie vo veci nezastavil a po tom, čo navrhovatelia svoju žiadosť v roku 1998
doplnili o konkretizáciu nehnuteľností a príslušné doklady, vo veci konal a vydal aj opravným
prostriedkom napadnuté rozhodnutie.
Preto posudzovanie uplatneného nároku tak, ako to žiada navrhovateľ vo svojom
opravnom prostriedku, že nárok na vydanie nehnuteľnosti parc. č. 6080 zapísanej v PK
č. 830, kat. úz. K (M.) oprávnené osoby neuplatnili na bývalom Pozemkovom úrade Košice-
mesto a ani nevyzvali povinnú osobu – M. na jej vydanie v zákonom stanovenej lehote, ale až
dňa 3.7.1998, a tak, ako ju v súlade s týmto tvrdením posúdil aj prvostupňový súd, by bolo
podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky príliš formalistické, odporujúce zmyslu
reštitučného zákona (k formalistickému výkladu a arbitrárnemu rozhodnutiu bližšie pozri aj
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 150/03 I. ÚS
59/04I. ÚS 154/05 či I. ÚS 119/07).
Ak prvostupňový súd aj poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej by boli
znevýhodnené tie oprávnené osoby, ktoré nemali z objektívnych príčin možnosť špecifikovať
predmet reštitučného nároku ku dňu, kedy mala uplynúť lehota na jeho uplatnenie, i keď mali
vedomosti o reštitučnom titule, resp. ktorým sa v uvedenej lehote z objektívnych príčin
nepodarilo povinnú osobu zistiť, nerozhodol vo veci v súlade s touto praxou.
Okrem toho, ako je už uvedené aj vyššie, lehota na uplatnenie reštitučného nároku
stanovená v ustanovení § 13 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb., ktorá má prekluzívny charakter, sa
však nevzťahuje na výzvu pre povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti (k tomu pozri napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo 280/2008 zo dňa 15.1.2009).
Zo spisového materiálu odporcu ako aj z obsahu spisu vyplynulo, že okolnosti,
z ktorých navrhovateľ vyvodzuje neoprávnenosť nároku účastníkov v 1. až 6. rade nemajú
oporu v preukázanom skutkovom stave ani v zákone č. 229/1991 Zb..
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odporca rozhodol správne a
v súlade so zákonom, keď účastníkom v 1. až. 6. rade priznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti
pôvodne vedenej v katastrálnom území K (M.) v pozemnoknižnej zápisnici č. 830 ako parc. č.
6080 – roľa vo výmere 3149 m² t. č. podľa geometrického plánu č. 523/2005 zo dňa
14.4.2005, overeného Správou katastra Košice dňa 27.4.2005 pod č. 262/05 vedeným
v katastrálnom území G. ako parcela KJN č. 3755/553 – ostatná plocha vo výmere 3149 m².
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250ja
ods. 3 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Košiciach v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 OSP s poukazom na § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 OSP tak, že v súdnom konaní
úspešnej účastníčke v 1. rade priznal voči navrhovateľovi náhradu trov konania v sume
579,27 eur titulom trov právnej služby, ktorá suma pozostáva z náhrady za tri úkony právnej
služby – prevzatie a príprava zastúpenia 16.11.2007 - 45,50 eur (1.371,--Sk), písomné
podanie na súd – podanie odvolania 16.11.2007 - 45,50 eur (1.371,--Sk) a účasť na
odvolacom pojednávaní dňa 22.4.2009 - 53,49 eur, z náhrady hotových výdavkov,
a to cesta na pojednávanie dňa 22.4.2009 K – Bratislava a späť: 2x 402 km = 804 km,
osobným motorovým vozidlom značky Citroën C4 1,6 HDi. Priemerná spotreba
(kombinovaná): 4.7 1/100 km; cena PHL (motorová nafta): 1,045 eur/I; základná náhrada:
0,18 eur/km, spotreba PHM: 804 km/100 x 4,7 x 1,045 eur/l = 39,49 eur, amortizácia: 804 km
x 0,18 eur = 144,72 eur, náhrady za stratu času za 20 polhodín - 231,80 eur a paušálnej
náhrady hotových výdavkov za tri právne úkony 18,77 eur, to všetko podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a § 16 ods. 3)
a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Odporcovi
a účastníkom v 2. až 6. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si túto neuplatnili (§
151 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a ani im v konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 22. apríla 2009
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth