Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
319/372081.47ab93.pdf
PDF · 103.99 KB
No categories available
3Cdo/213/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 213/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D., akciovej spoločnosti, so
sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému J., bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. P.,
advokátom so sídlom v K., o zaplatenie 46,94 € (1 414 Sk) s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Nitra sp. zn. 12 C 247/2007, na dovolanie žalovaného proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 77/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra uznesením z 3. decembra 2007 č.k. 12 C 247/2007-27 uložil
žalovanému v lehote 10 dní od doručenia uznesenia povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
odpor proti platobnému rozkazu vo výške 500 Sk.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre uznesením z 30. apríla 2008 sp. zn.
9 Co 77/2008 odmietol odvolanie žalovaného a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch rozhodnutia vychádzal zo zistenia, že
poštová zásielka obsahujúca odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu bola doručená
žalovanému 17. decembra 2007 za splnenia podmienok podľa § 47 ods. 2 O.s.p. (fikcia
doručenia), pretože žalovaný nepreukázal, že by sa v čase doručovania zásielky v mieste
doručovania nezdržiaval. Lehota na podanie odvolania žalovanému uplynula v stredu
2. januára 2008 (§ 57 ods. 2 veta druhá O.s.p.). Odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa
podal žalovaný na poštovú prepravu 11. januára 2008, teda po uplynutí odvolacej lehoty,
preto ho odvolací súd ako oneskorene podané odmietol (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Jeho prípustnosť
vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že obsahom poučovacej
povinnosti súdu je aj zdôvodnenie skutočnosti, prečo súd adresuje účastníkovi výzvu
o oznámení miesta, kde sa tento v rozhodnom čase zdržiaval. Súd prvého stupňa nepoučil
žalovaného o následkoch výzvy (t.j. že odpoveď na výzvu bude mať význam pre posúdenie
podania včasnosti odvolania), dôvodom súdnej výzvy nerozumel, a preto súdu oznámil, že si
už nepamätá, kde sa v rozhodnom čase zdržiaval. Neodôvodnením výzvy súd žalovanému
odňal možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Pri posudzovaní prípustnosti dovolania vychádzal dovolací súd z toho, že dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok osobitne upravuje prípady, kedy je prípustné
dovolanie smerujúce proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (viď §237 O.s.p.), kedy je
tento opravný prostriedok prípustný proti rozsudku odvolacieho súdu (viď 238 O.s.p.) a kedy
je prípustný proti uzneseniu odvolacieho súdu (viď § 239 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. – k tomu viď ďalej) pri posudzovaní jeho prípustnosti treba
vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo odvolanie odmietnuté pre oneskorenosť (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení nie je procesne
prípustné.
Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
v zmysle § 239 O.s.p. vylúčené.
Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Pre
posúdenie existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolateľ netvrdí, že by konanie bolo postihnuté vadami konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní
najavo; namieta však, že konanie trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd
prvého stupňa si nesplnil poučovaciu povinnosť, keď nezdôvodnil výzvu, ktorou žiadal
žalovaného o oznámenie, kde sa tento zdržiaval v rozhodnej dobe.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné
rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu
zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa potom, čo žalovaný podal odvolanie
proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu a pred
predložením veci odvolaciemu súdu, výzvou z 21. januára 2008 požiadal žalovaného, aby
v lehote 5 dní oznámil, kde sa zdržiaval v dňoch 12. a 13. decembra 2007. V odpovedi na
uvedenú výzvu žalovaný uviedol, že vzhľadom na extrémne pracovné vyťaženie v poslednom
polroku, časté cestovanie a závažné zdravotné problémy v rodine, si nevie spomenúť, kde sa
v danom čase nachádzal.
V súvislosti s riešením, či v prejednávanej veci bola žalovanému odňatá možnosť
konať pred súdom, je potrebné zodpovedať otázku, či v prípade výzvy, ktorou súd zisťuje
okolnosti doručenia zásielky súdu adresovanej účastníkovi konania má súd poučovaciu
Obsahom poučenia účastníka súdom podľa ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p. je poučenie
o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva a povinnosti sú obsahom
procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania,
výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania podľa druhej časti Občianskeho
súdneho poriadku. Súd je povinný poučiť účastníkov konania najmä o tom, aké procesné
práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy, ako
treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali nimi sledované procesné účinky,
prípadne ako treba odstrániť vady už urobených právnych úkonov, aké právne následky sú
spojené s vykonanými procesnými úkonmi, ako treba splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu
zo zákona alebo rozhodnutia súdu a pod. Do poučovacej povinnosti nepatrí návod, čo by
účastník mal alebo mohol v danom prípade vykonať, aby dosiahol žiadaného účinku (účinku
v jeho prospech). O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného
práva, súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa
prejaví až vo výsledku sporu. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať
ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a (do účinnosti zákona č. 384/2008
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, t.j. do 15. októbra 2008) zákaz prejudikovania názoru súdu.
Z obsahu preskúmaného spisu súdu prvého stupňa nevyplýva, že súdy nižších stupňov
v danom prípade porušili poučovaciu povinnosť v zmysle § 5 O.s.p. Súd prvého stupňa totiž
nevyzýval žalovaného na opravu, či doplnenie nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania (§ 43 O.s.p.) ale na predloženie dôkazného prostriedku
(vyjadrenia účastníka konania) preukazujúceho procesnoprávne skutočnosti (podmienky
doručovania odvolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p.). Zo
všeobecného hľadiska obsah uvedenej výzvy možno považovať za jasný a zrozumiteľný.
V danom prípade išlo o vyžiadanie (zabezpečenie) dôkazného prostriedku (stanoviska
odvolateľa) súdom podľa § 125 O.s.p. o podmienkach doručovania prvostupňového
rozhodnutia, ktorý dôkaz v dôsledku vyjadrenia sa účastníka súd napokon úspešne získal.
S postupom súdu pri zabezpečení dôkazu (bez ohľadu či ide o preukázanie hmotnoprávnej
alebo procesnoprávnej skutočnosti) zákon nespája žiadnu poučovaciu povinnosť súdu. Súd
pri zabezpečovaní dôkazov nemá povinnosť vopred vysvetľovať na preukázanie akých právne
rozhodných skutočností tieto obstaráva, najmä nie vtedy, ak ich obsah tvorí samotné
stanovisko účastníka konania, ktorý môže vedomou nepravdou privodiť pre seba priaznivé
procesnoprávne účinky. Uvedenie nepravdivých údajov je síce nevhodnou (z procesného
hľadiska obtiažne vyvrátiteľnou), ale prípustnou procesnou taktikou účastníka konania (§ 131
O.s.p.). Z hľadiska vierohodnosti získavaného dôkazného prostriedku je správne, ak súd zvolí
takú taktiku pri dokazovaní, ktorá účastníkovi konania neposkytne žiadne konkrétne
inštrukcie, ako sa má zachovať (resp. ako má konkrétne reagovať) pri ich predkladaní.
Nevhodne zvolený taktický postup pri dokazovaní oslabuje úlohu súdu ako nestranného
orgánu a zakladá nerovnosť medzi účastníkmi konania. Postup súdu pri zabezpečovaní
dôkazných prostriedkov je potrebné odlišovať od povinnosti súdu umožniť účastníkom
konania vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a dôkazom (§ 123 O.s.p.). Z uvedeného
hľadiska dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolateľ ani v priebehu konania
o dovolaní netvrdil, že v rozhodnej dobe sa nezdržiaval v mieste doručovania rozhodnutia
súdu prvého stupňa ani sa nepokúsil vyvrátiť právnu domnienku § 47 ods. 2 O.s.p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že ak súd pri zabezpečení
dôkazného prostriedku, ktorým je vyjadrenie účastníka konania, vopred neuvedie
procesnoprávnu skutočnosť, ktorú má dôkazný prostriedok preukázať (resp. vyvrátiť), alebo
aké možné právne účinky možno vykonaním takéhoto dôkazného prostriedku dosiahnuť,
neodňal tým účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 O.s.p.,
preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo
potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací súd vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková