Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4b2/370472.c34eff.pdf
PDF · 104.76 KB
No categories available
2Cdo/283/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 283/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. L. A. , bývajúceho
v B., proti odporcom 1/ Ing. J. M., bývajúcemu v B., 2/ Ing. A. M., bývajúcej v N.,
zastúpených JUDr. L. H., advokátom, so sídlom v N., o 22 500 Sk s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 15 C 131/1995, o dovolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. februára 2008 sp. zn. 6 Co 347/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. februára
2008 sp. zn. 6 Co 347/2005 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 17. februára 2005 č. k. 15 C 131/1995 – 34 uložil
odporcom povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 16 720 Sk a trovy konania 900 Sk do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Danú vec posúdil ako spor medzi
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ktorého podstatou je nezhoda o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva účastníkov v otázke užívania nehnuteľnosti
a s tým súvisiacej výšky primeranej náhrady. Mal za nesporné, že medzi účastníkmi –
podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti ( H. ) došlo
k dohode o spôsobe jej užívania výlučne odporkyňou 2/ ( od 14. 5. 1991 registrovanou ako
podnikateľkou v odbore ubytovania, stravovania, reštauračné a pohostinské služby ). Preto
riešil otázku výšky peňažnej náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa
odporcami, ktorý voči ním uplatňoval náhradu za svoj podiel ( ½ ) vo výške 7 500 Sk za
obdobie od júla do septembra 1992. Pri určení jej výšky vychádzal podporne z v danom čase
účinnej vyhlášky č. 585/1990 Zb. o cenovej regulácii nájomného z nebytových priestorov
( § 1 ods. 1 písm. a/ ), keďže výpočet požadovanej náhrady neupravuje žiaden predpis a má
2
najbližšie k nájomnému ( 704 mx 190 = 133 760 : 12 = 11 146 : ½ podielu navrhovateľa =
5 573 mesačne x požadované 3 mesiace = 16 720 Sk ). Preto považoval vo zvyšku návrh
za nedôvodný ( 22 500 – 16 720 = 5 780 ). Keďže medzi účastníkmi nebola dohodnutá výška
náhrady za užívanie nehnuteľnosti a k jej ustáleniu došlo až v konaní súdom bol toho názoru,
že odporcovia sa nemohli dostať do omeškania, prečo navrhovateľovi nepriznal úroky
z omeškania. Námietky odporcov týkajúce sa technického stavu nehnuteľnosti považoval
za nedôvodné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom 28. februára 2008 sp. zn. 6 Co 347/2005 na
odvolanie navrhovateľa a odporcov rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti
( priznané 16 720 Sk ) zmenil tak, že návrh zamietol a v zamietajúcej časti pokiaľ išlo o úroky
z omeškania rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcom nepriznal náhradu trov
konania. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že
navrhovateľ sa domáhal voči odporcom náhrady za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah ich
spoluvlastníckeho podielu. Preto treba vec po právnej stránke posúdiť ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia ( § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ). Tento sa premlčuje
v dvojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť dňom, keď sa navrhovateľ dozvedel,
že k bezdôvodnému obohateniu došlo a že to boli odporcovia, ktorí sa na jeho úkor obohatili
( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Náhradu za užívanie nehnuteľnosti odporcami nad
rozsah ich spoluvlastníckeho podielu sa premlčuje samostatne za každý mesiac ( opakujúce sa
plnenie ). Potom premlčacia lehota uplynula 1. 8. 1994, 1. 9. 1994, 1. 10. 1994 a navrhovateľ
podal návrh až dňa 4. 7. 1995, teda oneskorene. O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 O. s. p.
Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Žiadal ho zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktorý
spochybnil uzavretie dohody medzi spoluvlastníkmi o spôsobe finančného vysporiadania.
Trval na preukázaní skutočnosti, že odporcovia jeho nárok uznávajú a prisľúbili mu platiť
úhradu za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti.
Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) najskôr, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. )
a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.
Navrhovateľ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol jednak vo
vyhovujúcej časti zmenený rozsudok súdu prvého stupňa ( zamietol návrh na zaplatenie
16 720 Sk priznaných súdom prvého stupňa ), preto je dovolanie proti nemu v tejto časti
prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. a jednak, ktorým bol v zamietajúcej časti pokiaľ ide
o úroky z omeškania potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, v ktorom výroku odvolací súd
nevyslovil prípustnosť dovolania, preto prípustnosť dovolania proti nemu v tejto časti
nemožno z ustanovenia § 238 O. s. p. vyvodiť.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť skúmať, či konanie
nie je zaťažené niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy ak, a) sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože postupom odvolacieho súdu bola
navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť konať
pred súdom a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237
písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa majúc za nesporné, že medzi účastníkmi ako
podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti došlo k dohode v otázke jej užívania,
skúmal oprávnenosť výšky peňažnej náhrady uplatnenej navrhovateľom za užívanie jeho
spoluvlastníckeho podielu odporcami podľa právnej úpravy upravujúcej nájomné za nebytové
priestory (vyhláška č. 585/1990 Zb. o cenovej regulácii nájomného z nebytových priestorov).
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj rozsudok v zmeňujúcej
a potvrdzujúcej časti založil na odlišnom právnom názore od právneho názoru súdu prvého
stupňa, keď mal za to, že navrhovateľom uplatnený nárok je nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý je premlčaný ( odporcovia vzniesli námietku premlčania ).
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.
Základné právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok súdu musí byť vyhlásený vždy verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď
po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutným, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti verejnosť konania mohla byť na
ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úcte k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba ( právnická alebo fyzická ) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ako aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú ( viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/2002, z 5. apríla 2007 III. 171/2006 ).
Právo na súdnu ochranu okrem Ústavy Slovenskej republiky ( čl. 46 ods. 1 ). Listiny
základných práv a slobôd ( čl. 36 ods. 1 ) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ( čl. 6 ods. 1 ) zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
( napr. § 41 O. s. p., § 115 O. s. p., § 123 O. s. p. a pod. ). Obsahom práva na súdnu ochranu
v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa,
prejednala v dvojinštančnom postupe.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil právo
navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie nečakane založil
na iných právnych záveroch o charaktere uplatneného nároku než súd prvého stupňa,
v skutočnosti navrhovateľovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na
inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa navrhovateľ dozvedel, že
odvolací súd vyvodil iný právny záver zo skutočností, ktoré prvostupňový súd, vychádzajúc
z iného právneho záveru, dosiaľ nehodnotil. K novým právnym záverom sa účastníci nemali
možnosť vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov
súdu prvého stupňa sa nejavili významnými. Ak odvolací súd dospel k iným právnym
záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke
dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania
odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak
nepostupoval, znemožnil účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel
možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa
bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však
rozhodujúcich skutkových zistení. Svojím postupom teda navrhovateľovi odňal možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľa
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
zrušil podľa § 243b ods. 1 O. s. p. a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne dovolací súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: