Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d50/371245.7b7d84.pdf
PDF · 93.61 KB
No categories available
2Cdo/9/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 9/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti
povinnému E., so sídlom v B., pre 113 117 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. Er 1065/00, o dovolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove zo 16. septembra 2008 sp. zn. 14 CoE 17/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov uznesením z 3. apríla 2007 č. k. Er 1065/00 – 15 exekúciu
vedenú súdnym exekútorom JUDr. L. B. pod č. EX X. vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu zániku povinného jeho výmazom z obchodného registra
( § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ).
Exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Takto rozhodol podľa § 203 Exekučného
poriadku.
Krajský súd v Prešove uznesením zo 16. septembra 2008 sp. zn. 14 CoE 17/2008 na
odvolanie súdneho exekútora uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie
potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že
v predmetnej veci začatej do 1. 2. 2002 treba v zmysle ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného
poriadku aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania.
Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však zváži, ktoré trovy potreboval oprávnený
na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia
exekúcie. Exekučný poriadok platný v čase začatia exekúcie teda neobsahoval ustanovenie
§ 200 ods. 2 o povinnosti súdu rozhodnúť o tom, kto platí trovy exekúcie, ani § 203 ods. 2,
ktorý v súčasnosti upravuje povinnosť znášať trovy exekúcie oprávneným v prípade, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Ustanovenie § 203 Exekučného
poriadku vychádza z toho, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, nie povinnosť
zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Z jeho výkladu vyplýva, že obsahuje aj
možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať. Možnosť takéhoto záveru sa musí
opierať o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a v prípade jeho
zavinenia aj jeho intenzity. Nesúhlasil preto s odvolacou námietkou súdneho exekútora,
podľa ktorej nemožno exekútorovi nepriznať trovy exekúcie. Poukázal na niektoré
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky ( napr. ÚS 143/2004, ÚS 711/2004 ),
ktorý konštatoval, že § 203 Exekučného poriadku obsahuje zákonnú možnosť náhradu trov
zastavenej exekúcie nepriznať. Pri absencii procesného zavinenia zastavenia exekúcie
oprávneným mohol v danej veci súd prvého stupňa nepriznať súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie ( návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v roku 2000 a povinný bol vymazaný
z obchodného registra až 3. 1. 2006 ). Preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie súdny exekútor. Žiadal ho, ako aj
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie, zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie okresnému súdu. Bol toho názoru, že súdy mu svojimi rozhodnutiami
nepriznaním trov exekúcie spôsobili škodu.
Oprávnená sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236
a nasl. O. s. p. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie súdneho exekútora smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania ( exekúcie ). Vzhľadom na povahu rozhodnutia odvolacieho
súdu treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho, posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
( § 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p. ). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide
o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za
vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky.
Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239
O. s. p. nemožno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už
to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku
alebo uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom ). Existencia niektorej z uvedených vád však dovolacím súdom nebola
v dovolacom konaní zistená.
Vzhľadom na uvedené možno dospieť k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia
Keďže v prejednávanej veci dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu
dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnej oprávnenej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, pretože jej žiadne nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: