Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/232/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Ing. M. L., bytom B.,

zastúpený Mgr. B. S., advokátom v B., proti odporcovi: S. T., M., IČO: X., zastúpená

JUDr. P. K., advokátom v P, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu

mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla 2008, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. apríla

2008, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 19. februára 2007 č.k. -159

určil, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom dňa 26.5.2003 je neplatná a pracovný

pomer navrhovateľa s odporcom naďalej trvá. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi

titulom náhrady mzdy sumu 27 693,-- Sk mesačne od 1.9.2003 do času, keď odporca umožní

navrhovateľovi pokračovať v práci, zročnú mzdu za obdobie od 1.9.2003 do 19.2.2007

v sume 1 116 315,-- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, v časti

o priznanie úroku z omeškania konanie zastavil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet

súdu súdny poplatok 56 815,-- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že odporca porušil ustanovenie § 63 ods. 1

písm. b/, , a , keď z jeho strany nebolo

dodržané ponukové konanie, hoci mu táto povinnosť vyplýva zo zákona. Rozhodnutie

ústredného riaditeľa č. X. zo dňa 30.5.2003, ktoré odporca vydal, neuvádza mená konkrétnych

zamestnancov, ktorých pracovný pomer by mal byť v rámci hromadného prepúšťania

ukončený z dôvodu nadbytočnosti a zároveň sú v ňom uvedené nové pracovné pozície bez

uvedenia konkrétnych mien osôb, ktoré by mali tieto nové miesta obsadiť. Napriek tomuto

rozhodnutiu odporca navrhovateľovi v rámci ponukového konania žiadne nové miesto

neponúkol, hoci mu to vyplývalo aj z Pracovného poriadku, ktorý sám vydal. Navrhovateľ

spĺňal svojím vzdelaním aj dlhoročnou prácou u odporcu všetky podmienky na obsadenie

niektorej z novovytvorených pozícií uvedených v rozhodnutí ústredného riaditeľa č. X..

Dospel preto k záveru, že odporca neprejednal s odborovou organizáciou zrušenie pracovných

pozícií spôsobom a v rozsahu ako upravuje v ustanovení , ale toto

považoval iba za formálne, keď nedodržal ani jednomesačnú lehotu uvedenú

v hmotnoprávnom predpise. Poukázal tiež na čl. 2 vetu druhú Základných zásad Zákonníka

práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov

musí byť v súlade s dobrými mravmi. Konanie odporcu v prípade navrhovateľa, ktorý u neho

odpracoval 25 rokov, bolo podľa názoru súdu prvého stupňa v rozpore s dobrými mravmi,

spočívajúce predovšetkým v spôsobe, akým mu bol znemožnený prístup na pracovisko, hoci

pracovný pomer stále trval. V konaní odporcu celkom absentovala administratívna etika

s následným porušením princípov personálnej práce zo strany zamestnávateľa. Z vykonaného

dokazovania zistil, že navrhovateľ dňa 4.6.2003 odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom

zamestnávaní. Preto mu priznal náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku

v rozhodujúcom období, ktorý činil 27 693,-- Sk brutto. Náhradu mzdy priznal

navrhovateľovi za obdobie od 1.7.2003, kedy došlo k neplatnému skončeniu pracovného

pomeru až do doby než odporca umožní navrhovateľovi opäť pracovať. Pri rozhodovaní vzal

do úvahy príjem navrhovateľa za obdobie od 1.9.2003 do 19.2.2007, kedy navrhovateľ

poberal podporu v nezamestnanosti, výška ktorej za celé obdobie činí 37 890,-- Sk. V časti

o priznanie úroku z omeškania konanie zastavil podľa , , keďže

navrhovateľ vzal návrh na priznanie úroku z omeškania späť. O povinnosti odporcu zaplatiť

súdny poplatok rozhodol podľa v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 23. apríla 2008 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrh zamietol.

Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné

s poukazom na ustanovenie (účinného ku dňu doručenia

výpovede, t.j. ku dňu 10.6.2003), v zmysle ktorého výpoveď alebo okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať

s príslušným odborovým orgánom, inak sú neplatné. Odporca listom zo dňa 15.5.2003

požiadal Z. V. Z. O. OZM pôsobiacich v S. o stretnutie za účelom prerokovania výpovedí

podľa . V liste uviedol, že žiada o stretnutie za účelom

prerokovania výpovedí u tých zamestnancov, ktorí boli zamestnávateľom vybraní ako

nadbytoční s tým, že u všetkých vybraných zamestnancov dôjde ku skončeniu pracovného

pomeru výpoveďou z dôvodu uvedeného v v dôsledku

RÚR č. X. zo dňa 3.4.2003 v znení RÚR č. X. zo dňa 8.4.2003. Navrhol stretnutie v dňoch

20.5.2003 a 21.5.2003, resp. 21.5.2003 a 22.5.2003. Listom zo dňa 19.5.2003, označenom ako

predloženie menného zoznamu zamestnancov, oznámil Z.V.Z. O. OZM pôsobiacej v S. B., že

v prílohe predkladá menný zoznam zamestnancov (s uvedením mena, bydliska, osobného

čísla a pracovnej funkcie), ktorí boli zamestnávateľom vybraní ako nadbytoční s tým, že

u všetkých uvedených dôjde ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu

uvedeného v v dôsledku RÚR č. X. v znení RÚR č. X..

V mennom zozname bol navrhovateľ uvedený pod č. X., narodený X., vedúci zmeny.

Odporca v liste zo dňa 21.5.2003, označenom ako opätovná žiadosť o prerokovanie výpovedí

podľa a výzva na stretnutie, adresovanom Z. V. Z. O. OZM v S.

B., odkázal na predchádzajúci list s tým, že v zmysle uvedeného bude formulovaný

výpovedný dôvod vo výpovediach doručovaných zamestnancom. Uviedol, že z hľadiska

účelu sú právne relevantnými informáciami k prerokovaniu údaje

identifikujúce zamestnanca, s ktorým bude pracovný pomer rozviazaný, dôvod (§ 63 ods. 1

písm. b/ ) a spôsob skončenia pracovného pomeru (výpoveďou). Všetky tieto

údaje boli poskytnuté. Napriek tomu sa odborová organizácia nedostavila na stretnutie dňa

20.5.2003. Na uvedenom základe opätovne požiadal o prerokovanie výpovedí v dňoch

21.5.2003, 22.5.2003 alebo 23.5.2003 (č.l. 47), kedy však Z. O. O. Z. M. v S. požiadala

odporcu, aby zoznam zamestnancov, ktorí nepodpíšu dohodu o skončení pracovného pomeru,

ale ostávajú vo výpovednej lehote, bol predložený na prerokovanie doplnený o doklady

týkajúce sa zrušenia pracovnej pozície, ponukového konania s vyjadrením pracovníka

a žiadosťou o prerokovanie rozviazania pracovného pomeru výpoveďou na konkrétnych

pracovníkov. Na tomto základe mal odvolací súd preukázané splnenie si povinnosti odporcu

v zmysle a to prerokovanie výpovede s odborovým orgánom,

keď vychádzajúc z obsahu celého odporca poskytol odborovému orgánu

informácie a doklady potrebné k uvedenému účelu. Pod prerokovaním, aj s prihliadnutím

na ustanovenie , treba rozumieť možnosť výmeny

informácií za účelom jednak informovania odborového orgánu o zamýšľaných opatreniach,

jednak možnosti odborového orgánu zaujať k výpovedi stanovisko, na ktoré by následne

zamestnávateľ mohol prihliadať. Výsledkom prerokovania nemusí byť súhlas či nesúhlas

odborového orgánu k výpovedi danej zamestnancovi, odborový orgán nemusí k zamýšľanej

výpovedi zaujať ani žiadne stanovisko. Splnenie podmienky stanovenej § 74 ods. 1

teda nie je podmienené osobným stretnutím zástupcov zamestnávateľa

a zástupcov odborového orgánu, rovnako ako skutočnosť, ktorí zamestnanci chceli rozviazať

pracovný pomer dohodou. Spor rozhodujúcou okolnosťou je totiž to, že odporca doručil

odborovému orgánu žiadosť o prerokovanie výpovede, čo potvrdila i svedkyňa RNDr. G. G..

V súvislosti s tým teda odborový orgán mal vedomosť o organizačnej zmene, aj o tom, že

v dôsledku nej sa navrhovateľ stal nadbytočným a že s ním bude rozviazaný pracovný pomer

výpoveďou podľa - t.j. vedel o dôvode aj o spôsobe

rozviazania pracovného pomeru. V predmetnej veci si teda odporca svoju povinnosť

vyplývajúcu z ustanovenia splnil, keď vyžadovanie ďalších

podkladov zo strany odborového orgánu nemá oporu v zákone. v ustanovení

§ 74 ods. 1 nestanovuje ako podmienku pre prerokovanie výpovede opätovné predkladanie

dokladu o zrušení pracovnej pozície (ktorý už bol odborovému orgánu doručený - RÚR č. X.),

doklad o vykonaní ponukového konania, či osobitnú žiadosť o prerokovanie výpovede

navrhovateľa (nie je vylúčené, aby zamestnávateľ žiadal o prerokovanie viacerých výpovedí

jednou žiadosťou). Nebolo potom treba skúmať splnenie iných hmotnoprávnych podmienok

platnosti výpovede - ponuka vhodnej práce a iné. Pokiaľ navrhovateľ namietal nesplnenie

hmotnoprávnej podmienky podľa v ponuke inej práce, túto

odporca nemohol splniť, pretože nemal možnosť v čase dania výpovede navrhovateľa

zamestnávať vzhľadom na Rozhodnutia ústredného riaditeľa S. T. č. X. a X., ktorými boli

zrušené všetky dlhodobo i dočasne neobsadené pracovné pozície v systemizačnom projekte

ku dňu 31.1.2003, všetky ďalšie pracovné pozície, ktoré sa v systemizačnom projekte uvoľnia

po tomto termíne, všetky prírastky pracovných pozícií, ktoré boli v systemizačnom projekte

pôvodne plánované do konca r. 2003 a všetky dlhodobo i dočasne neobsadené pracovné

pozície existujúce a nezahrnuté v systemizačnom projekte. Odporca teda po zrušení pracovnej

pozície navrhovateľa nemal možnosť ďalej ho zamestnávať na žiadnej pozícii. Preto odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej podľa

zmenil a návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ,

ods. 1 v spojení s a odporcovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom

na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v okolnostiach vedúcich navrhovateľa

k podaniu návrhu, keď si obaja účastníci obsah a právne dôsledky dovtedajších právnych

úkonov vykladali rozdielne a neúspech navrhovateľa v konaní súvisel i s tým, že v sporoch

s tým istým skutkovým základom boli vydané rôzne súdne rozhodnutia a odporca zaujímal

selektívne stanoviská k uspokojeniu nárokov svojich zamestnancov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2

písm. b/, c/, dovolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Nepovažoval za pravdivé tvrdenia odporcu o tom, že výpoveď bola vopred prerokovaná

v súlade s odborovou organizáciou. Poukazoval na listinné dôkazy,

ako aj svedeckú výpoveď predsedníčky odborovej organizácie ZO OZM S. na súde prvého stupňa.

O tom, že výpoveď nebola vopred riadne prerokovaná svedčí aj to, že dňa 15.5.2003, keď ústredný

riaditeľ S. požiadal Z. V. Z. O. o stretnutie za účelom prerokovania výpovedí, výber zamestnancov

ešte nebol uskutočnený. Dňa 16.5.2003 ústredný riaditeľ S. oznámil odborovej organizácii, že

menný zoznam uvoľňovaných zamestnancov bude doručený odborovej organizácii dňa 19.5.2003,

nakoľko : „v týchto dňoch bude zo strany zamestnávateľa ukončený výber nadbytočných

zamestnancov“. Dňa 19.5.2003 o 14.00 hod. odporca doručil najprv zamestnancom Oznámenie

o zrušení ich pracovnej pozície a nadbytočnosti a v ten istý deň cca o 15.30 – 16.00 hod. bol

následne doručený zoznam uvoľňovaných zamestnancov odborovej organizácii. Tento však už

nebol aktuálny, správny a úplný z dôvodu, že množstvo zamestnancov po doručení oznámenia

skončilo pracovný pomer s odporcom dohodou. Vychádzajúc z týchto skutočností dňa 23.5.2003

odborová organizácia požiadala odporcu písomne o zoznam zamestnancov, ktorých sa

prerokovanie týka, aby nedošlo k nezrovnalostiam v tom, že budú prerokované výpovede aj tých

zamestnancov, ktorí už mali uzavreté dohody o skončení pracovného pomeru a zamestnancov,

ktorí zostali aj naďalej v pracovnom pomere. V ten istý deň odporca odpovedal odborovej

organizácii, že z jeho strany ako zamestnávateľa bola splnená povinnosť vopred prerokovať

výpovede. V závere tohto listu však už odporca uvádza, že písomné pripomienky očakáva v lehote

do 26.5.2003 najneskôr do 9.00 hod., t.j. v čase, keď už boli výpovede písomne vyhotovené.

Odvolací súd uvedenú skutočnosť nezobral do úvahy a neskúmal ju a ani nevyhodnotil.

Navrhovateľ v dôvodoch dovolania poukazoval aj na to, že hmotnoprávna podmienka v zmysle §

74 ods. 1 je splnená, ak odborový orgán predrokuje výpoveď predtým, než

zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví svoju vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého

výpovedného dôvodu pracovný pomer. Prerokovanie individuálneho právneho úkonu,

smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru, musí byť na žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie

individuálne vymedzená s identifikáciou toho zamestnanca, ktorému sa má príslušný právny úkon

doručiť, teda zamestnanca, ktorého sa výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru

týka. Poukázal aj na názory právnej teórie, s ktorou sa stotožnila aj súdna prax (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ), v zmysle ktorej je aj v prípade

hromadného prepúšťania potrebné trvať na individuálnej žiadosti zamestnávateľa, na

individuálnom prerokovaní a na individuálnom posúdení konkrétneho prípadu so všetkými

atribútmi a právom stanovenými podmienkami prerokovania.

Odporca navrhol dovolanie navrhovateľa ako subjektívne, účelové, nedôvodné

a nedostatočne odôvodnené zamietnuť a zaviazať ho na zaplatenie trov dovolacieho konania. Tento

v dôvodoch dovolania účelovo skresľuje fakty, subjektívne a predpojato si vykladá obsah dôkazov,

z kontextu vyberá niektoré dôkazy a účelovo nimi manipuluje. Poukázal na tú skutočnosť, že

odporca zodpovedne a v súlade s právnym poriadkom pripravil a realizoval nepopulárne hromadné

prepúšťanie zamestnancov. Na celý tento proces dozeral Inšpektorát práce, z ktorého záverov

možno vyvodiť, že postoj a postup odborovej organizácie voči zamestnávateľovi možno

kvalifikovať ako marenie rokovania, pretože nereflektovalo na navrhované termíny na stretnutia

a prerokovania. Nedošlo preto k porušeniu ustanovení a dodržiavaní záväzkov

z kolektívnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov

v obdobných veciach, v ktorých súdy konštatovali, že k prerokovaniu výpovedí (vrátane výpovede

danej navrhovateľovi) s príslušným odborovým orgánom došlo písomne. V čase, keď

zamestnávateľ dával navrhovateľovi výpoveď, bolo už písomne rozhodnuté o organizačnej zmene

a bolo isté, že tento sa v jej dôsledku stane nadbytočným. Podľa platnej judikatúry rozhodnutie

o organizačnej zmene nie je možné súdom preskúmavať z hľadiska jeho platnosti. On v konaní

preukázal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia

a výpoveď navrhovateľa vopred prerokoval s príslušným odborovým orgánom. K prerokovaniu

došlo písomnou formou, písomnou výmenou názoru odporcu s príslušným odborovým orgánom.

Splnenie podmienky stanovenej v nie je podmienené osobným

stretnutím zamestnávateľa a zástupcov odborového orgánu. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval

to, že on doručil odborovému orgánu žiadosť o prerokovanie výpovede, ktorú skutočnosť potvrdila

aj svedkyňa RNDr. G. G.. Vyžadovanie ďalších dokladov odborovým orgánom nemá oporu

v zákone, keď ustanovenie nestanovuje ako podmienku

pre prerokovanie výpovede opätovné predkladanie dokladu o zrušení pracovnej pozície, ktorý

už bol odborovému orgánu doručený, doklad o vykonaní ponukového konania, alebo osobitnú

žiadosť o prerokovanie výpovede navrhovateľovi. Nie je vylúčené, aby zamestnávateľ žiadal

o prerokovanie viacerých výpovedí jednou žiadosťou. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie

skončenia pracovného pomeru výpoveďou obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením

, dôvod výpovede bol riadne vymedzený tak, aby ho nebolo

možné zameniť s iným dôvodom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa

je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa v znení do 15. októbra 2008 odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 4.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( v znení do 15. októbra 2008).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že

odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje

k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,

tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Okresný súd po stránke skutkovej založil svoj rozsudok predovšetkým na tom, že nebolo

dodržané ponukové konanie, hoci odporcovi táto povinnosť vyplýva zo zákona a odporca

navrhovateľovi v rámci ponukového konania žiadne nové miesto neponúkol, hoci mu to

vyplývalo aj z Pracovného poriadku, ktorý sám vydal. Z vykonaného dokazovania

prvostupňový súd dospel k záveru, že odporca neprejednal s odborovou organizáciou

zrušenie pracovných pozícií spôsobom a v rozsahu ako upravuje

v ustanovení § 74 ods. 1, ale toto považoval iba za formálne, keď nedodržal ani

jednomesačnú lehotu uvedenú v hmotnoprávnom predpise. Krajský súd bez doplnenia alebo

zopakovania dokazovania z hľadiska skutkového považoval za splnenú povinnosť odporcu

v zmysle , a to prerokovanie výpovede s odborovým orgánom.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nesplnenie hmotnoprávnej podmienky podľa § 63 ods. 2

v ponuke inej práce, dospel k záveru, že túto odporca nemohol splniť, pretože

nemal možnosť v čase výpovede navrhovateľa zamestnávať na žiadnej pozícii.

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 2 v znení do 15. októbra 2008 sám v potrebnom rozsahu opakovať, pokiaľ chcel

ním vykonané dokazovanie hodnotiť rozdielne ako súd prvého stupňa (prípadne doplniť

v podstatnej rozhodujúcej časti) a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti

a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely

, vrátane novely uskutočnenej zák.č.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustné, aby odvolací súd

ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k zamietnutiu návrhu, dospel iba

na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasledujúcich

Dovolací súd je navyše aj toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého

vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil

právo navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“

založil aj na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobcovi odňal

právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. K novým

právnym záverom odvolacieho súdu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť, prípadne

predložiť nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa

nejavili významnými. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkovi

realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel možnosť prieskumu správnosti nových,

prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho

posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich skutkových zistení.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľom napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

podľa , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. mája 2009

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková