Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/183/2008

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Hargaša a sudkýň JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Jany Baricovej v právnej veci žalobcu Mgr. G. H., proti žalovanému Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v P., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. p.: ORP-5-5/PK-2006 z 3. novembra 2006, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -34 zo dňa 13. mája 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.

-34 zo dňa 13. mája 2008 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. p.: ORP-5-5/PK-2006 zo dňa 3.11.2006, ktorým riaditeľ žalovaného v zmysle o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil disciplinárny rozkaz zástupcu riaditeľa – súčasne riaditeľa úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „“) v P. č. 6 zo dňa 23.8.2006, ktorým bolo žalobcovi podľa uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu o 5 % na dobu jedného mesiaca.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z obsahu administratívnych spisov ako

aj výsledkov dokazovania vykonaného pred správnymi orgánmi bolo nepochybné, že žalobca, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu, po jej absolvovaní a zistení, že došlo na služobnom vozidle k prasknutiu čelného skla, nepostupoval v zmysle článku 30 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14 z 25.2.2005 o prevádzke služobných cestných vozidiel, podľa ktorého bol povinný okamžite hlásiť príslušnému územnému orgánu Policajného zboru poškodenie vozidla. Poukázal na to, že žalobca poškodenie síce ohlásil, avšak nie tak, ako mu

to ukladá citovaný článok nariadenia. Dospel preto k záveru, že žalovaný kvalifikoval konanie žalobcu v súlade so zákonom a disciplinárne opatrenie uložil za porušenie základných povinností policajta. Krajský súd neuznal námietku žalobcu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu správnym orgánom, pretože správny orgán na dokazovanie použil všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Bolo teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní správny orgán vychádzal a jeho dokazovanie viedlo podľa názoru krajského súdu k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa (ďalej len „“) tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Namietal, že zo strany krajského súdu došlo k právne neadekvátnej aplikácii ustanovenia právnej normy – článku 30 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2005 na zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prejednávanom prípade žalobca nebol účastníkom dopravnej nehody a z dôkazov, ktoré predložil žalovaný, nevyplýva, že k vzniku poškodenia motorového vozidla došlo počas jazdy, ktorú žalobca vykonal z P. do T. a späť. Žalobca namietal, že žalovaný nedôsledne zdokumentoval poškodenie vozidla, pretože z dokumentácie sa nedá zistiť, či k prasknutiu čelného skla došlo na základe mechanického poškodenia po náraze predmetu alebo na základe iných faktorov. Žalobca uviedol, že podľa jeho zistení na čelnom skle neboli známky po vonkajšom poškodení skla cudzím predmetom, teda sklo nemohlo byť poškodené nárazom kameňa, ako sa prvotne aj sám domnieval. Ďalej namietal, že krajský súd spravodlivo neposúdil spôsob, akým žalobca ohlásil poškodenie motorového vozidla. Mal za to, že spísanie úradných záznamov a nahlásenie poškodenia osobe, ktorej bolo vozidlo pridelené, bezprostredne po zistení poškodenia bolo postačujúce, pretože na vozidle nevznikla ďalšia škoda a podľa zistenia žalobcu bolo naďalej používané i s touto závadou v cestnej premávke viac ako mesiac. Žalobca konštatoval, že konal s vedomím vysokej zodpovednosti za zistenie poškodenia vozidla a jeho postup prekračoval zaužívané spôsoby ohlasovania podobných poškodení motorových vozidiel na v P. Vytkol krajskému súdu, že v napadnutom rozsudku sa nezaoberal námietkou, že o odvolaní zástupcu riaditeľa a súčasne riaditeľa úradu justičnej a kriminálnej polície v P. rozhodoval riaditeľ v P., ktorý nie je odvolacím orgánom. Podľa názoru žalobcu malo o odvolaní rozhodovať Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v P. Poukázal na to, že riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície je zároveň zástupcom riaditeľa , teda zastupuje riaditeľa v prípade jeho neprítomnosti. Žalobca preto namietal, že zo strany správneho orgánu bola znemožnená právna identifikácia správnych orgánov v konaní, bola porušená miera nezávislosti oboch orgánov, ich nestrannosť a samostatnosť pri rozhodovaní o odvolaní, a tiež bola porušená zásada dvojinštančnosti v správnom konaní a zásada devolutívneho účinku odvolania. Podľa názoru žalobcu je neprípustné, aby bolo prvostupňovým a zároveň aj druhostupňovým orgánom.

Písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, ktoré bolo doručené súdu, je po

obsahovej stránke totožné s jeho písomným vyjadrením k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania ( v spojení s veta prvá ) na pojednávaní nariadenom podľa vety druhej a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. p.: ORP-5-5/PK-2006

zo dňa 3.11.2006, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil disciplinárny rozkaz zástupcu riaditeľa – súčasne riaditeľa úradu justičnej a kriminálnej polície v P. č. 6 zo dňa 23.8.2006, ktorým bolo žalobcovi, zaradenému v stálej štátnej službe vo funkcii vyšetrovateľ 1. oddelenia vyšetrovania odboru všeobecnej kriminality úradu justičnej a kriminálnej polície v P., služobného úradu Krajského riaditeľstva PZ v P., podľa uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu o 5 % na dobu jedného mesiaca. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení uviedol, že žalobca po ukončení jazdy so služobným vozidlom dňa 10.8.2006 zistil, že čelné sklo je v oblasti slnečnej clony prasknuté usudzujúc, že k poškodeniu došlo v úseku cesty, kde boli vykonávané stavebné práce, na základe čoho vypracoval úradný záznam, ktorý nechal na svojom pracovnom stole a udalosť neoznámil ako dopravnú nehodu nadriadenému ani operačnému dôstojníkovi, a týmto konaním porušil Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2005 a tiež základné povinnosti policajta uvedené v , čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa

Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, ktorý v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že žalobca tým, že udalosť neohlásil ako ostatnú nehodu, postupoval v rozpore s ustanovením čl. 30 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2005, zároveň nedodržal postup stanovený v čl. 2 ods. 3 Zbierky pokynov generálneho riaditeľa všeobecnej sekcie MV SR č. 11/2000, a tým, že v stanovenej dobe nezabezpečil spracovanie a predloženie Hlásenia o nehode, porušil aj ustanovenie čl. 32 ods. 1 a ods. 6 písm. d/ rozkazu riaditeľa KR PZ v P. č. 50/2005. V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu prvostupňového rozhodnutia.

V prejednávanom prípade rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho

orgánu prvého stupňa – disciplinárnemu rozkazu - zástupcu riaditeľa , ktorý je súčasne riaditeľom úradu justičnej a kriminálnej polície , riaditeľ . Žalobca v žalobe spochybnil jeho právomoc rozhodovať o odvolaní, pričom túto námietku vniesol i do odvolania proti napadnutému rozsudku.

Disciplinárnu právomoc upravuje v znení platnom do

31.12.2007 (ďalej len „zákon“), podľa ktorého nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. V konaní nebolo sporné, že nadriadeným žalobcu bol riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície , ktorý v rámci svojej právomoci a v súlade s citovaným ustanovením zákona rozhodol o uložení disciplinárneho opatrenia žalobcovi.

Podľa § 243 ods. 1 zákona je odvolacím orgánom najbližší nadriadený orgánu, ktorý

rozhodnutie vydal.

Podľa čl. 8 Organizačného poriadku Okresného riaditeľstva Policajného zboru v P.

(ďalej len „organizačný poriadok“), ktorý bol vyžiadaný odvolacím súdom a založený do súdneho spisu, na okresnom riaditeľstve sa ustanovujú tieto stupne riadenia: a) riaditeľ okresného riaditeľstva, b) b/ zástupca riaditeľa – súčasne riaditeľ úradu, c) c/ zástupcovia riaditeľa, d) riaditelia odborov a vedúci oddelení, e) e/ vedúci oddelení odborov, vedúci skupín, riaditelia obvodných oddelení.

V zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a/ organizačného poriadku riaditeľ okresného riaditeľstva

priamo riadi zástupcu riaditeľa – súčasne riaditeľa úradu.

Z citovaných článkov organizačného poriadku vyplýva, že riaditeľ je

najbližším nadriadeným zástupcu riaditeľa – súčasne riaditeľa úradu, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie, a teda je v zmysle § 243 ods. 1 zákona odvolacím orgánom v konaní vo veciach služobného pomeru.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje námietku žalobcu na nedostatok

právomoci žalovaného za dôvodnú. Je však potrebné prisvedčiť žalobcovi, že súd prvého stupňa sa s touto žalobnou námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal. Odvolací súd sa preto s touto námietkou vysporiadal, čím tento nedostatok napadnutého rozsudku odstránil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo v súdnom konaní obsahom administratívneho

spisu preukázané, že správnym orgánom vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca okrem namietania dostatočne

zisteného skutkového stavu veci zo strany prvostupňového správneho orgánu a nedostatku špecifikácie čl. 30 nariadenia, ktorý mal byť žalobcom porušený, žiadne konkrétne tvrdenia na svoju obranu neuviedol a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať nijaký dôkaz, ktorým by mohol vyvrátiť dôvody uloženia disciplinárneho opatrenia. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobcu predstavovalo, že nemohol od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli svedčiť v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude nahrádzať činnosť služobných orgánov a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v disciplinárnom konaní, ale tak neurobil. Nemožno nezdôrazniť, že ani žaloba žalobcu neobsahovala také konkrétne tvrdenia, skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené.

Preto námietky žalobcu uvedené v odvolaní na správnosť a zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu aplikáciu ustanovenia príslušných ustanovení, na nezistenie skutočného stavu veci bez uvedenia konkrétnych skutočností a dôkazov, nemožno považovať za postačujúce na to, aby odvolaniu bolo možné priznať úspech.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nemožno uznať za dôvodné, a preto súc viazaný aj dôvodmi odvolania napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa a poukazom na veta druhá potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a , s ohľadom na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 13. mája 2009

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth