Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/11/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenaurovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

navrhovateľa: C., nar. X., štátny príslušník I., naposledy bytom v zahraničí: K., t. č. PT R., proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.: MU-116/PO-Ž/2007 zo dňa 14. marca 2007

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -30

zo dňa 3. decembra 2008 takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -30 zo dňa 3. decembra 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p.: MU-116/PO-Ž/2007 zo dňa 14. marca 2007, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej

len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území SR, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany navrhovateľovi a súčasne rozhodol podľa

20 ods. 4 zákona o azyle, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58

ods. 1 a 2 o pobyte cudzincov do I..

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným

spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom udávaný dôvod žiadosti

(v konaní pred odporcom udával, že I. opustil preto, že sa chce dostať do Španielska, kde chcel

pracovať a zarobiť si peniaze, nakoľko v I. je nedostatok práce), nie je dôvodom pre udelenie azylu.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uvádzal ekonomické dôvody, ktoré

nie je možné z pohľadu zákona o azyle považovať za relevantné pre udelenie azylu.

Krajský súd považoval rozhodnutie odporcu v časti o neudelení doplnkovej ochrany

navrhovateľovi za vecne správne, nakoľko podľa vykonaného dokazovania odporcom

sa nepreukázalo, že navrhovateľovi v prípade návratu hrozí vážne bezprávie špecifikované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle. Rovnako sa stotožnil aj s rozhodnutím odporcu

o neexistencii prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom v podrobnostiach na správnosť

uvedených záverov odporcu odkázal.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil v celom rozsahu ako vecne

správne.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozsudok

krajského súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, namietal, že dôvody jeho

žiadosti o azyl boli vyhodnotené odporcom za ekonomické, pričom odporca sa nezaoberal

politickým aspektom opustenia krajiny. V tejto súvislosti poukázal na príručku „Kritéria a postupy

pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951“, v ktorej sa uvádza, že rozdiel medzi

ekonomickými prisťahovalcami a utečencom niekedy splýva, rovnako ako rozdiel medzi

ekonomickými a politickými opatreniami v krajine pôvodu žiadateľa. Ak ekonomické opatrenia

ohrozujú ekonomické prežitie konkrétnej skupiny ľudí v rámci obyvateľstva danej krajiny, potom

obete týchto opatrení sa môžu pri opustení krajiny stať utečencami.

Navrhovateľ namietal, že v pri prvom pohovore mu bol ustanovený tlmočník z jazyka hindi

a nie pandžábskeho, nerozumel dobre tlmočníkovi a mohli vzniknúť nezrovnalosti medzi jeho

výpoveďou a tlmočením. Odporcovi vyčítal, že sa dostatočne nezaoberal možnosťou udelenia azylu

z humanitných dôvodov.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu

navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. Uviedol, že z posúdení jeho výpovede je zrejmé, že navrhovateľ o azyl požiadal

z ekonomických dôvodov, pričom námietka navrhovateľa, že mu nebol udelený azyl z humanitných

dôvodov je nedôvodná, vzhľadom na skutočnosť, že na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle

nie je právny nárok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 26. mája 2009 ( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.

Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne

uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,

z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže

alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu

cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd ( prvá veta

Slovenskej republiky).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo udelí

azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania

určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto

obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný

za uplatňovanie politických práv a slobôd (písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí(ods.1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,

ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené

v § 8 alebo § 10.

Podľa §13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí

azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne

doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú ochranu

alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. d),

vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa

osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom

by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako

nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo

je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku (ods. 2).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR,

o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov do I.. Preto

primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej

republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom

postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie

procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu,

(správy Úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA z marca 2006, správy Amnesty

International na rok 2006 a správy o I. vydanej MV VB z apríla 2005), z ktorých stručne popísal

spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti navrhovateľa

v súvislosti s dôvodom, pre ktorý žiadal udeliť azyl a na možné riziká návratu navrhovateľa

do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 2.3.2007) vyplynulo,

že navrhovateľ počas výsluchu pred odporcom uviedol, že o azyl požiadal, pretože by tu chcel

zostať žiť a nájsť si nejakú prácu. Z I. vycestoval, lebo doma mali málo peňazí na živobytie, ako

roľník nezarobil dosť peňazí a inú prácu si nenašiel. Uviedol, že má dve sestry a rodina potrebuje

peniaze na vydaj sestier. Preto sa rozhodol vycestovať do Španielska, aby si zarobil peniaze a tak

finančne pomohol svojej rodine. Na otázku či sa obáva niečoho v prípade návratu do I. odpovedal,

že sa ničoho neobáva, ale nechce sa vrátiť, pretože si musí najprv zarobiť peniaze, ktoré si požičal

na vycestovanie od susedov.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd

prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,

že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom, že navrhovateľove

dôvody pre udelenie azylu (ekonomické dôvody) nie je možné považovať za relevantné v zmysle

zákona o azyle. Preto, ak krajský súd rozhodnutie v časti týkajúce sa neudelenia azylu

navrhovateľovi považoval za zákonné a ako také ho potvrdil, bolo potrebné s jeho právnym

názorom súhlasiť.

Odvolací súd dospel k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol

o neposkytnutí doplnkovej ochrany (podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle) a o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do I. (podľa § 58 ods. 1 a 2

zákona o pobyte cudzincov) náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval citované

ustanovenia zákona o azyle a zákona o pobyte cudzincov.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd

uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu

na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich

by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak

nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže

k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným

skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia

samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody

pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2

písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho

rozhodnutí odkazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa stotožňuje s názorom krajského

súdu, že odporca náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval citované ustanovenia zákona

o azyle. Odvolací súd v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje, pričom považuje

za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania žiadnym spôsobom

individuálne neidentifikoval svoje konkrétne problémy v súvislosti s možnými politickými

dôvodmi, na ktoré sa odvoláva až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ sa navrhovateľ domnieval, že spĺňa podmienky

pre udelenie azylu aj z ďalšieho dôvodu, mal túto svoju domnienku uviesť už v priebehu správneho

konania. Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, nemohol krajský súd a rovnako ani Najvyšší súd

Slovenskej republiky k týmto tvrdeniam nijako prihliadnuť. Z ustanovenia totiž

vyplýva, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

napadnutého rozhodnutia.

K námietke navrhovateľa, ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov, odvolací súd

považuje za dôležité zdôrazniť, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu

uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9

zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,

ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka

navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal

neobstojí, najmä za situácie, keď nebolo sporné, že navrhovateľ v priebehu administratívneho

konania ani netvrdil, že existujú dôvody v tomto ustanovení uvedené.

Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu

(v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie

navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod

pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti

ani nerozviedol, nepochybil.

Navrhovateľ namietal, že v pri prvom pohovore mu bol ustanovený tlmočník z jazyka hindi

a nie pandžábskeho, nerozumel dobre tlmočníkovi a mohli vzniknúť nezrovnalosti medzi jeho

výpoveďou a tlmočením. Keďže táto námietka nebola uplatnená v opravnom prostriedku, nebolo

možné krajskému súdu vyčítať, že sa takouto námietkou nezaoberal, naviac navrhovateľ

ani v odvolacom konaní nespochybnil svoje pôvodné tvrdenie o ekonomických pohnútkach svojej

žiadosti, preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku za účelovú, ktorá nebola spôsobilá

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu,

neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutí o neexistencii prekážok administratívneho

vyhostenia podľa osobitného predpisu, preto odvolací súd ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1

).

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia

v spojení s a , keď navrhovateľovi, ktorý nemal

úspech vo veci náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 26. mája 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu