Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)930/371304.0e66d7.pdf
PDF · 142.69 KB
No categories available
1Sža/11/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/11/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenaurovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: C., nar. X., štátny príslušník I., naposledy bytom v zahraničí: K., t. č. PT R., proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.: MU-116/PO-Ž/2007 zo dňa 14. marca 2007
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 57/2007-30
zo dňa 3. decembra 2008 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 57/2007-30 zo dňa 3. decembra 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p.: MU-116/PO-Ž/2007 zo dňa 14. marca 2007, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej
len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území SR, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany navrhovateľovi a súčasne rozhodol podľa
20 ods. 4 zákona o azyle, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov do I..
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným
spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom udávaný dôvod žiadosti
(v konaní pred odporcom udával, že I. opustil preto, že sa chce dostať do Španielska, kde chcel
pracovať a zarobiť si peniaze, nakoľko v I. je nedostatok práce), nie je dôvodom pre udelenie azylu.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uvádzal ekonomické dôvody, ktoré
nie je možné z pohľadu zákona o azyle považovať za relevantné pre udelenie azylu.
Krajský súd považoval rozhodnutie odporcu v časti o neudelení doplnkovej ochrany
navrhovateľovi za vecne správne, nakoľko podľa vykonaného dokazovania odporcom
sa nepreukázalo, že navrhovateľovi v prípade návratu hrozí vážne bezprávie špecifikované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle. Rovnako sa stotožnil aj s rozhodnutím odporcu
o neexistencii prekážky jeho administratívneho vyhostenia, pričom v podrobnostiach na správnosť
uvedených záverov odporcu odkázal.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil v celom rozsahu ako vecne
správne.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozsudok
krajského súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, namietal, že dôvody jeho
žiadosti o azyl boli vyhodnotené odporcom za ekonomické, pričom odporca sa nezaoberal
politickým aspektom opustenia krajiny. V tejto súvislosti poukázal na príručku „Kritéria a postupy
pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951“, v ktorej sa uvádza, že rozdiel medzi
ekonomickými prisťahovalcami a utečencom niekedy splýva, rovnako ako rozdiel medzi
ekonomickými a politickými opatreniami v krajine pôvodu žiadateľa. Ak ekonomické opatrenia
ohrozujú ekonomické prežitie konkrétnej skupiny ľudí v rámci obyvateľstva danej krajiny, potom
obete týchto opatrení sa môžu pri opustení krajiny stať utečencami.
Navrhovateľ namietal, že v pri prvom pohovore mu bol ustanovený tlmočník z jazyka hindi
a nie pandžábskeho, nerozumel dobre tlmočníkovi a mohli vzniknúť nezrovnalosti medzi jeho
výpoveďou a tlmočením. Odporcovi vyčítal, že sa dostatočne nezaoberal možnosťou udelenia azylu
z humanitných dôvodov.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu
navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že z posúdení jeho výpovede je zrejmé, že navrhovateľ o azyl požiadal
z ekonomických dôvodov, pričom námietka navrhovateľa, že mu nebol udelený azyl z humanitných
dôvodov je nedôvodná, vzhľadom na skutočnosť, že na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle
nie je právny nárok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 26. mája 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo udelí
azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd (písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí(ods.1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené
v § 8 alebo § 10.
Podľa §13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži doplnkovú ochranu
alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. d),
vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa
osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom
by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako
nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo
je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo
ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú
republiku (ods. 2).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR,
o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka jeho
administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov do I.. Preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej
republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom
postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie
procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu,
(správy Úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA z marca 2006, správy Amnesty
International na rok 2006 a správy o I. vydanej MV VB z apríla 2005), z ktorých stručne popísal
spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti navrhovateľa
v súvislosti s dôvodom, pre ktorý žiadal udeliť azyl a na možné riziká návratu navrhovateľa
do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 2.3.2007) vyplynulo,
že navrhovateľ počas výsluchu pred odporcom uviedol, že o azyl požiadal, pretože by tu chcel
zostať žiť a nájsť si nejakú prácu. Z I. vycestoval, lebo doma mali málo peňazí na živobytie, ako
roľník nezarobil dosť peňazí a inú prácu si nenašiel. Uviedol, že má dve sestry a rodina potrebuje
peniaze na vydaj sestier. Preto sa rozhodol vycestovať do Španielska, aby si zarobil peniaze a tak
finančne pomohol svojej rodine. Na otázku či sa obáva niečoho v prípade návratu do I. odpovedal,
že sa ničoho neobáva, ale nechce sa vrátiť, pretože si musí najprv zarobiť peniaze, ktoré si požičal
na vycestovanie od susedov.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd
prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,
že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom, že navrhovateľove
dôvody pre udelenie azylu (ekonomické dôvody) nie je možné považovať za relevantné v zmysle
zákona o azyle. Preto, ak krajský súd rozhodnutie v časti týkajúce sa neudelenia azylu
navrhovateľovi považoval za zákonné a ako také ho potvrdil, bolo potrebné s jeho právnym
názorom súhlasiť.
Odvolací súd dospel k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol
o neposkytnutí doplnkovej ochrany (podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle) a o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do I. (podľa § 58 ods. 1 a 2
zákona o pobyte cudzincov) náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval citované
ustanovenia zákona o azyle a zákona o pobyte cudzincov.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu
na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich
by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak
nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže
k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným
skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia
samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody
pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2
písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho
rozhodnutí odkazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací sa stotožňuje s názorom krajského
súdu, že odporca náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval citované ustanovenia zákona
o azyle. Odvolací súd v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje, pričom považuje
za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania žiadnym spôsobom
individuálne neidentifikoval svoje konkrétne problémy v súvislosti s možnými politickými
dôvodmi, na ktoré sa odvoláva až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ sa navrhovateľ domnieval, že spĺňa podmienky
pre udelenie azylu aj z ďalšieho dôvodu, mal túto svoju domnienku uviesť už v priebehu správneho
konania. Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, nemohol krajský súd a rovnako ani Najvyšší súd
Slovenskej republiky k týmto tvrdeniam nijako prihliadnuť. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP totiž
vyplýva, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
napadnutého rozhodnutia.
K námietke navrhovateľa, ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov, odvolací súd
považuje za dôležité zdôrazniť, že zákon o azyle výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9
zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,
ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, ktorý nie je preskúmateľný súdom, námietka
navrhovateľa, že správny orgán sa možnosťou udelenia azylu z humanitných dôvodov nezaoberal
neobstojí, najmä za situácie, keď nebolo sporné, že navrhovateľ v priebehu administratívneho
konania ani netvrdil, že existujú dôvody v tomto ustanovení uvedené.
Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu
(v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie
navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod
pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti
ani nerozviedol, nepochybil.
Navrhovateľ namietal, že v pri prvom pohovore mu bol ustanovený tlmočník z jazyka hindi
a nie pandžábskeho, nerozumel dobre tlmočníkovi a mohli vzniknúť nezrovnalosti medzi jeho
výpoveďou a tlmočením. Keďže táto námietka nebola uplatnená v opravnom prostriedku, nebolo
možné krajskému súdu vyčítať, že sa takouto námietkou nezaoberal, naviac navrhovateľ
ani v odvolacom konaní nespochybnil svoje pôvodné tvrdenie o ekonomických pohnútkach svojej
žiadosti, preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku za účelovú, ktorá nebola spôsobilá
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu,
neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutí o neexistencii prekážok administratívneho
vyhostenia podľa osobitného predpisu, preto odvolací súd ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku).
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, keď navrhovateľovi, ktorý nemal
úspech vo veci náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 26. mája 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu