Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f31/368980.ee28f2.pdf
PDF · 104.61 KB
No categories available
1Cdo/30/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 30/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A., bytom V., 2/ A.,
bytom V. obaja zastúpení JUDr. K., advokátom so sídlom v P., proti žalovaným 1/ P., bytom
V., 2/ Z. bytom V., obaja zastúpení JUDr. L., advokátom v P., o odstránenie neoprávnenej
stavby a iné, ktorá sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 74/2001, na
dovolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. októbra 2008 sp. zn. 1 Co
80/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov rozsudkom z 27. februára 2008 č.k. 11C 74/2001-272 zriadil
vecné bremeno oprávňujúce každého vlastníka prístavby rodinného domu na Ul. K. X., V.
mať na parcele KN X., zapísanej na LV č. X., V. v rozsahu znázornenom na geometrickom
pláne I. č. X. zo dňa 24.11.2000 umiestnenú časť domu na novovytvorenej parcele KN X/5.
zastavanej ploche o výmere 3 m2 znázornenej na citovanom geometrickom pláne, žalovaním
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom solidárne 10 000 Sk (331,94€) do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a žalobu o uloženie povinnosti postaviť oplotenie a o zaplatenie
6 500Sk (215,76€) vylúčil na samostatné konanie (v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade
trov konania).
Na odvolanie žalobcov proti rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd v Prešove
rozsudkom z 29. októbra 2008 sp. zn. 1 Co 80/2008 rozsudok súdu prvého stupňa (okrem
výroku o vylúčení veci na samostatné konanie) potvrdil a rozhodnutie o náhrade trov
odvolacieho konania ponechal na konečné rozhodnutie vo veci. Na odôvodnenie
potvrdzujúceho výroku uviedol, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie
v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci správne
rozhodol. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že nebolo preukázané, že by žalovaní
mali vedomosť o tom, že stavajú na cudzom pozemku. V zhode so súdom prvého stupňa
prihliadol k pomerom žalovaných a nepatrnej výmere (3 m2), k zabratiu ktorej došlo
zriadením prístavby k rodinnému domu žalovaných. Súd prvého stupňa správne posúdil vec aj
podľa § 135 c Občianskeho zákonníka, pričom nepochybil ani pri určení primeranej náhrady
za zriadenie vecného bremena v prospech žalovaných, uzavrel odvolací súd.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, v ktorom
uviedli, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Namietali dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. a, b, c Občianskeho súdneho
poriadku. Tvrdili, že odvolací súd nesprávne pri svojom rozhodovaní nesprávne aplikoval
ustanovenie § 135c ods.3 Občianskeho zákonníka. Trvali na tom, že žalovaní neboli
dobromyseľní. Ďalej súdom vytkli, že nevykonali nimi navrhované dôkazy, a to ohliadku na
mieste samom, dopracovanie znaleckého dokazovania na otázku, či prístavba spĺňa
podmienky stavby z hľadiska statiky, bezpečnosti prevádzky, ochrany životné prostredia
a určenia nemajetkovej ujmy za znehodnotenie majetku, v dôsledku čoho im bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Konanie odvolacieho súdu je postihnuté aj inou vadou, ktorá
spočíva v tom, že vychádzal z neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu, tzn. len
z tvrdenia žalovaných. Z týchto dôvodov žiadali zrušiť nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale
tiež rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie
eventuálne ho zmeniť a priznať im náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 200 000
Sk (6638,78 €) a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €).
Žalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadrili. Navrhli dovolanie ako
neprípustné odmietnuť a žiadali priznať im náhradu trov dovolacieho konania vo výške
120,88 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti
rozsudku, je procesne prípustné, ak sa ním napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (viď § 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie
je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238
ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa
týchto ustanovení, lebo dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa
neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci dosiaľ nerozhodoval,
a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie žalobcov preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je. Procesnú prípustnosť
ich mimoriadneho opravného prostriedku by vzhľadom na to zakladala len prípadná procesná
vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vždy prihliadať
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na
skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa - a to aj
vzhľadom na obsah dovolania - zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov
nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho stupňa je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako
opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená
výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami
zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady
taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
Dôvody (prípustnosti a opodstatnenosti) dovolania dovolací súd neposudzuje len
podľa toho, ako boli slovne vyjadrené (naformulované), ale predovšetkým podľa obsahu tohto
opravného prostriedku (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Pri takomto posudzovaní
dovolania je zrejmé, že žalobcovia v danej veci namietli procesnú vadu v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. tým, že vyjadrili nesúhlas s postupom súdov, keď nevykonali nimi navrhované
dôkazy.
Pokiaľ mali dovolatelia skutočne na mysli túto vadu konania, treba uviesť, že
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p zakladá taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol už vo
viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne
zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva
v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať
v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo
predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam,
k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné
prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Dovolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2000. Zo spisu nevyplýva, že by žalobcom
bolo odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď
§ 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ účastník
navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať.
Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať
k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú
vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Uvedené vyjadril Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom vyslovil názor, že ak súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
alebo za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli
v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd
Slovenskej republiky tiež v uznesení z 27. novembra 1997 sp. zn. Obdo V 56/98, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2000.
Žalobcovia v dovolaní namietajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľov pred súdom konať nemohli viesť
ani právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním
neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo
účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutia založili na správnom alebo nesprávnom
právnom posúdení veci (pozn.: dovolací súd rozhodnutia z tohto aspektu neposudzoval),
neodňali tým žalobcom možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolatelia namietajú aj to, že konanie súdov z 29. októbra 2008 sp. zn. 1 Co 80/2008,
nižších stupňov je zaťažené tzv. inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Predovšetkým treba uviesť, že tento dovolací dôvod by bol skúmateľný za situácie
prípustnosti dovolania, pretože sám osobe prípustnosť nezakladá. Okrem toho polemika
s hodnotením dôkazov vykonaných súdmi nižších stupňov takouto vadou nie je.
Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcov odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd nerozhodol. Rozhodne o nich súd
v rozhodnutí o veci samej, po vyčerpaní celého predmetu konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta