Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sža/14/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a z členiek JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Evy

Baranovej, právnej veci navrhovateľa: C. A. C., Ruská federácia, zastúpený Mgr. M. Š.,

advokátom, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU- 1802/PO-Ž/2007 zo

dňa 28. septembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. - 43 zo dňa 12. decembra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

- 43 zo dňa 12. decembra 2008 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-1802/PO-Ž/2007 zo dňa 28. septembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13

ods. 1 a Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl, podľa

§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade

neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č.

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom

do 31.12.2007, ďalej len zákon o pobyte cudzincov) do Ruskej federácie. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach

vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru, že

odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil

skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Krajský súd uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu až po umiestnení do

Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, aby sa vyhol trestu administratívneho vyhostenia

zo Slovenskej republiky.

Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení

doplnkovej ochrany , pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno

hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu do

krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/

zákona o azyle).

Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom, že

v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu

z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že

rozhodnutie odporcu je postavené na skutočnosti, že navrhovateľ je pre odporcu

nedôveryhodný. Nedôveryhodnosť je pritom odvodená jeho nezáujmom o azyl tiež údajnými

rozdielmi vo výpovediach navrhovateľa. Poukázal na to, že mal záujem o inštitút azylu ako

taký a nebolo pre neho dôležité, v ktorej krajine ho využije. Pri porovnaní štatistík udelených

azylov v Rakúsku (90% občanov Ruskej federácie dostalo nejakú formu ochrany) a na

Slovensku (0%), sa nemožno konaniu navrhovateľa čudovať, keď sa pokúšal hľadať útočisko

v krajine, ktorá by bola ochotná mu ho poskytnúť.

K údajným rozporom vo výpovediach uviedol, že zápisnicu o podaní vysvetlenia zo

dňa 12.10.2006, z ktorej odporca vychádzal, je nedôveryhodným dokumentom a nemožno ju

brať ako významnú pre rozhodovanie v konaní o udelenie azylu. Naviac ako tlmočníčka je

v zápisnici uvedená Mgr. M. G., ktorá však zápisnicu nepodpísala, navyše osoba s takýmto

menom sa nenachádza v zozname tlmočníkov vedenom na MS SR. Skutočnosti uvedené

v zápisnici navrhovateľ pritom nikdy neuviedol.

Skutočnosti uvedené v zápisnici zo dňa 17.08.2007 nijako neodporujú skutočnostiam

uvedeným na pohovore pre odporcom dňa 30.08.2007. Pri podaní vysvetlenia 09.07.2007

navrhovateľ chcel požiadať o udelenie azylu, nebolo mu to však umožnené.

Navrhovateľ vyčítal odporcovi, že zdanlivé odlišnosti sa nepokúsil vyjasniť a rozhodol

na základe toho, že niektoré jeho výroky považoval za protirečivé.

Krajskému súdu vyčítal, že sa námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom

prostriedku nezaoberal.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti

o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Poukázal na to, že ako dôvod žiadosti

o udelenie azylu uviedol policajné prenasledovanie v Čečensku, navrhovateľ však dlhodobo

žil v M., kde nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi a ani jeho problémy v Čečensku sa

mu nepodarilo hodnoverne preukázať. Odporca poukázal na množstvo nezrovnalostí v jeho

výpovediach ohľadne času jeho opustenia krajiny, posledného trvalého pobytu ako aj

problémov, ktorý mal byť v Čečensku vystavený. Podľa odporcu takýto nesúrodý popis

znižuje dôveryhodnosť navrhovateľa, pričom predchádzajúce konania boli zastavené

z dôvodu, že opustil azylové zariadenia, pričom v prípade navrhovateľa ide o tretiu žiadosť

o udelenie azylu. Rovnako po podaní posledného opravného prostriedku opustil azylové

zariadenie, jeho pobyt nie je známy, pričom inštitút azylu využíva vždy bezprostredne po tom,

čo mu hrozia sankcie za neoprávnený pobyt na území SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že

odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 28. mája 2009 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd (písm.

b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí (ods.1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na

území Slovenskej republiky (ods.2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods.3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods.4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa §13c ods.1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť

preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom, že

neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte

cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (Správa MZV USA o stave a dodržiavaní ľudských práv z 08.03.2006,

správa Human Rights Watch z 13.11.2006, správy Švajčiarskeho Spolkového úradu pre

utečencov zo dňa 17.05.2004, IHF správa 2007, R., zo dňa 27.03.2007, články z denníka SME

zo dňa 19.01.2007, 02.02.007 a 28.02.2007), z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú

situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti navrhovateľa v súvislosti

dôvodmi, pre ktoré žiadal o udelenie azylu a na možné riziká návratu navrhovateľa do krajiny

pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 30.08.2007 )

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod odchodu z krajiny pôvodu uviedol, že počas

Čečensko-ruských konfliktov v rokoch 1994 - 1999 pomáhal odbojovým čečenským

skupinám, a to tým, že im poskytoval finančné prostriedky, potraviny a inú pomoc. V roku

2005 bol uväznený vo väznici v C., v okrajovej časti G. Vtedy žil v M., išiel na návštevu

k svokre, pri cestnej kontrole v meste G. ho zadržali ruskí vojaci a odviezli do väzenia v C.

Tam bol zadržiavaný 40 dní, po ktorých bol vykúpený neznámymi ľuďmi. Prostredníctvom

svokry odovzdal výkupné 14 000 amerických dolárov, ktoré mal z dedičstva po otcovi.

Zadržaný bol preto, lebo bol prezradený, že pomáhal vzbúrencom. Na otázku, či mal nejaké

problémy v čase, keď žil v U. a v M., uviedol, že tam nemal žiadne problémy, len pri

návštevách Čečenska. Keď ho prepustili, povedali mu, že má opustiť Čečensko, lebo môžu

stíhať brata jeho manželky. Keby sa aj vysťahoval do niektorej časti Ruska, obáva sa, že ho

budú stíhať ako nepriateľa Ruska. Odišiel preto do M. a odtiaľ do Rakúska.

Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny odpovedal, že sa obáva, že

keby aj jeho nikto nezabil, tak by zabil on toho, kto ho zradil Rusom, a tým by si podpísal

rozsudok smrti.

Odporca v rozhodnutí, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil, poukázal na to, že

navrhovateľ požiadal o azyl po tretí krát, predchádzajúce konania boli zastavené, pretože

svojvoľne opustil pobytové zariadenia, po tretí krát požiadal o azyl v ÚPZ v S. Rozhodnutím

OHK č.p.: UHCP-P-43/HCP-SO-OHKUB/2007 zo dňa 10.07.2007 bol administratívne

vyhostený z územia SR a bol mu zakázaný pobyt do 09.07.2007. Poukázal na to, že

navrhovateľ využíva azylové konania ako posledný prostriedok pred možným vyhostením do

krajiny pôvodu. Naviac pri zadržaní do zápisnice o podaní vysvetlenia na OHK z 09.07.2007

neuviedol, že by mal záujem požiadať opätovne o udelenie azylu, o azyl požiadal až po

mesačnom pobyte v ÚPZ. Odporca v rozhodnutí poukázal na rozdielnosť jeho výpovedí, keď

v prvej svojej výpovedi 12.10.2006 uviedol, že z Čečenska vycestoval začiatkom októbra

2006 do M. a odtiaľ pokračoval cez územie Ukrajiny a Slovenska do Rakúska, dôvodom jeho

vycestovania malo byť, že v krajine neplatia žiadne zákony, vládne tam bezprávie a cíti sa byť

ohrozený na živote. Väznenie a týranie neuviedol ani do druhej zápisnice na OHK dňa

09.07.2007. Tam uviedol, že Č. opustil v roku 2005 a odsťahoval sa do M., nakoľko začal

mať problémy s ruskými úradmi. Do zápisnice pred migračným úradom zo dňa 17.08.2007

uviedol, že z Čečenska vycestoval v roku 2003, potom čo bol dvakrát väznený za pomáhanie

čečenským povstalcom. Opäť neuvádzal žiadne týranie, to uvádzal až v zápisnici pred

migračným úradom dňa 30.08.2007, avšak malo sa uskutočniť počas jediného väznenia

v roku 2005. Na základe uvedeného odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa ako

nedôveryhodnú. Uviedol, že aj keď by vyhodnotil osobu žiadateľa za dôveryhodnú,

navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu uvedené v § 8 alebo § 10 zákona

o azyle.

Na základe uvedeného odporca navrhovateľovi azyl neudelil, rovnako neposkytol

navrhovateľovi doplnkovú ochranu a rozhodol, že sa na u neho neexistuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj

súd prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom, že

dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemožno

považovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi

azyl neudelil, nepochybil, a krajský súdu dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto

dôvodov za zákonné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré

žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona

nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné

dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal

príslušné skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo

vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to

len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená

len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie

azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako

skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo vyhodnotenie osoby

navrhovateľa ako nedôveryhodnej, ktorá nesplnila relevantné podmienky pre udelenie

azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť. Navrhovateľ

požiadal o udelenie azylu po tretí krát, pričom rozpory vo výpovediach navrhovateľa nebolo

možné podľa odvolacieho súdu považovať za nepatrné alebo omylom vysvetlené.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú pozornosť

uvedeným rozporom vo výpovediach navrhovateľa a tieto podrobne popísal. Je nesporné, že

pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľa o azyl bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu

zápisnice o výsluchu navrhovateľa zo dňa 30.08.2007, odporca však nepochybil, keď pri

posúdení jeho dôvodov o azyl, sa zameral na rozpornosť údajov uvedených navrhovateľom

počas pohovoru dňa 30.08.2007 (v porovnaní s výpoveďami zo dňa 09.07.2007

a 17.08.2007), ktoré ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať za zanedbateľné

a ktoré vytvárajú celkový obraz o dôveryhodnosti navrhovateľa.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu na

území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súdu

dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti posúdeniu jeho soby ako

nedôveryhodnej. K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie

o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný

podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti

príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho

osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho

konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok

listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by

preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na

celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní

pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia

musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu

a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,

resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so

všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver

o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len

omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach,

ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa

nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon navrhovateľ logicky

nevysvetlil rozpory vo výpovediach, a to ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila

odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre

udelenie doplnkovej ochrany.

Odvolací súd v tejto súvislosti považoval námietku navrhovateľa uplatnenú v odvolaní

proti rozsudku, podľa ktorej rozpory vo výpovediach boli spôsobené nesprávnym tlmočením,

resp. použitím tlmočníka, ktorý nebol zapísaný v zozname tlmočníkov, za nedôvodnú.

Z obsahu uvedených zápisníc naviac vyplýva, že navrhovateľ svojim podpisom potvrdil

zrozumiteľnosť tlmočenia, pričom v postupe odporcu, ktorý pribral do konania tlmočníkov,

ktorí po pribratí zložili sľub tlmočenia, nezistil odvolací súd žiadne pochybenie, naopak

takýto postup nachádza oporu v

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné.

Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne

vyhodnotil neexistenciu prekážok jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2

zákona o pobyte cudzincov a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu

považoval za zákonné.

Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade

so zákonom a krajský súd nepochybil, ak ho potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý

rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam

navrhovateľa, ktoré neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť nevyhovel a napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale

u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či

inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie

podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň

aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu

prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie odporcu o neudelení

azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona považovať za zákonné a rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 28. mája 2009

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Zuzana Katuščáková