Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/20/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci žalobcu J.J., bývajúceho v S., zastúpeného JUDr.A.H., advokátom v K., proti

žalovanej C. a. s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. Š.D., advokátom v B., za účasti

vedľajšej účastníčky na strane žalovanej S.P.B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom

súde v Michalovciach pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej a vedľajšej účastníčky

na strane žalovanej, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2008, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky čo do výroku, ktorým Krajský súd

v Košiciach rozsudkom z 24. apríla 2008 sp. zn. zmenil prvostupňový

rozsudok a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi oproti rozsudku súdu prvého stupňa navyše

sumu 3 669 375 Sk (121 800,93 €) z a m i e t a .

Vo zvyšku dovolania žalovanej a vedľajšej účastníčky o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 2 073,05 €

k rukám JUDr. A.H., advokáta v K. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. júna 2006 č.k. -404 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom z 22. novembra 2006 č.k. -452 zaviazal žalovanú

zaplatiť žalobcovi 2 985 937,50 Sk do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.

prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho

právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 871 244 Sk a na účet súdu trovy konania

štátu 1 744 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania existoval pracovno-právny vzťah na základe

pracovnej zmluvy, keď žalobca pracoval u žalovanej vo funkcii zvárač kovov. Dňa 3.7.2001

pri plnení pracovných úloh a v pracovnom čase zhruba o 17.30 hod. došlo k pracovnému

úrazu žalobcu tak, že pri premiestňovaní bremena mostovým žeriavom po jeho uložení na

podstavec došlo k prevrhnutiu kovového pozdĺžnika o dĺžke 14506 mm a výške 784 mm

následnému pritlačeniu žalobcu o pozdĺžniky za ním. Žalobca pri tomto úraze utrpel rozsiahle

a vážne poškodenia zdravia, a to ťažký traumatický šok, roztrhnutie močovej rúry, rozostúp

spony panvy, zlomeninu jamky bedrovej kosti vpravo, zlomeninu krížovej kosti, ťažké

pohmoždenie brušnej steny, pohmoždenie hrudníka vľavo, zlomeninu lopatky bedrovej kosti.

V dôsledku tohto úrazu sa žalobca podrobil dlhodobej a bolestivej liečbe s ťažkými

komplikáciami a počas hospitalizácie bol dlhodobo pripútaný na lôžko. V čase úrazu mal 41

rokov a nemal žiadne zdravotné problémy. Po vykonaní dokazovania výpoveďami svedkov,

oboznámením sa s obsahom predložených fotografií a aj obsahom predložených

a vyžiadaných listinných dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že spoluzavinenie

žalobcu na vzniku následkov pracovného úrazu je potrebné hodnotiť v rozsahu 50 %.

V konaní bolo podľa názoru prvostupňového súdu preukázané, že žalobca mal potrebné

oprávnenia na výkon práce, ktorú vykonával v deň úrazu, zúčastnil sa aj školení a skúšok

viazača bremien a jeho oprávnenie na výkon takejto práce v čase úrazu bolo platné. Bolo však

jeho povinnosťou predtým, než začal vykonávať presun pozdĺžnika, preklopením ktorého

došlo k úrazu, upozorniť svojho nadriadeného na to, že na pracovisku nie je dostatočný

manipulačný priestor, pretože sú tam uložené pozdĺžniky z predchádzajúcej zmeny.

Spoluzavinenie žalobcu videl súd prvého stupňa aj v tom, že v čase zdvíhania reťazi s hákmi

mal tieto otláčať od hrán pozdĺžnika, pretože ako školený viazač mohol predpokladať, že za

určitých okolností môže dôjsť k zachyteniu háku o hranu pozdĺžnika, čo sa v tomto prípade aj

stalo a citoval ustanovenie . Zo strany organizácie došlo podľa

názoru súdu tiež k porušeniu povinnosti v tom, že povinnosťou nadriadených pracovníkov,

a to Ing. G. bolo priebežne kontrolovať stav na pracovisku a zakročiť v prípade, že neboli

vytvorené podmienky na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Z obsahu

protokolu o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu zo dňa 26.7.2001 prvostupňový súd

zistil, že najpravdepodobnejšie došlo k úrazu z dôvodu predčasného pustenia hákov, ktoré

držal postihnutý viazač a tieto zachytili bremeno, čo bolo príčinou jeho preklopenia. Zo strany

pracovníkov na predmetnom pracovisku bolo chybou aj to, že si pri manipulácii

s inkriminovaným bremenom nezabezpečili dostatočný manipulačný priestor, a to odprataním

pozdĺžnikov z okolia pracoviska. V tomto protokole boli zistené nedostatky zo strany

postihnutého žalobcu aj zo strany žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bodového hodnotenia

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, súd prvého stupňa vychádzal z upravených

základov bodového hodnotenia, pretože tie, ktoré boli predložené do spisu boli v niektorých

prípadoch duplicitné, prípadne neboli plne v súlade so zásadami platnými pre vypracovanie

posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia najmä preto, že neboli krátené

základné bodové ohodnotenia v prípade ďalšieho poškodenia zdravia u bolestného a v prípade

sťaženia spoločenského uplatnenia na jednu polovicu základnej sadzby. Po úprave prepočtu

potom súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobcovi patrí za bolestné

691,25 bodov x 60 Sk = 41 475 Sk a za sťaženie spoločenského uplatnenia

2 350 bodov x 60 Sk = 141 000 Sk. Vzhľadom na preukázanie následkov pracovného úrazu

a vzhľadom na zdravotný stav žalobcu, súd podľa príslušných ustanovení vyhlášky

pristúpil k zvýšeniu základného bodového hodnotenia a vychádzal z toho, že

žalobca po úraze aj v priebehu liečby následkov úrazu trpel a trpí bolesťami a jeho zdravotný

stav je zlý. Následkom úrazu sa jeho život zmenil a žalobca je vylúčený, resp. má podstatnou

mierou sťaženú možnosť uplatňovať sa v spoločenskom, rodinnom a športovom živote. Súd

prvého stupňa nevychádzal iba z aktivít žalobcu pred vznikom úrazu, ktorý bol aktívnym

človekom, plne zamestnaným, ktorý rekreačne športoval a zúčastňoval sa aktívne kultúrneho

života, ale aj zo skutočností, že žalobca bol v čase úrazu pomerne mladý človek a následky

úrazu zásadným spôsobom zhoršili kvalitu jeho života vo všetkých oblastiach po celý zvyšok

života. Preto dospel k záveru, že je namieste zvýšenie násobku základného bodového

hodnotenia bolestného o 25-násobok a sťaženia spoločenského uplatnenia o 35-násobok.

Preto bolestné vyčíslil čiastkou 1 036 875 Sk a sťaženie spoločenského uplatnenia čiastkou

4 935 000 Sk, celkove 5 971 875 Sk. Vzhľadom na spoluzodpovednosť žalobcu, ktoré

ohodnotil jednou polovicou, priznal žalobcovi náhradu škody na zdraví v čiastke

2 985 937,50 Sk. Vychádzajúc z možnosti prepočtu vyčísleného bodového hodnotenia

znalcami súdom, upustil od nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré navrhli

žalovaná aj vedľajší účastník. O trovách konania rozhodol podľa

vychádzajúc z toho, že výška plnenia pre žalobcu závisela od úvahy súdu, a priznal žalobcovi

náhradu trov konania, ktoré pozostávali z tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky

č. , ďalej podľa vyhl. č. a vyhl.

č. . V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol jednotlivé úkony za ktoré priznal

náhradu tejto tarifnej odmeny a túto vyčíslil potom v celkovej výške 686 152 Sk. Z tejto sumy

podľa vyhl. č. a vyhl. č. vyčíslil daň

z pridanej hodnoty vo výške 19 % v sume 130 369 Sk, ktorú pripočítal k odmene advokáta.

Ďalej priznal hotové výdavky, do ktorých zahrnul aj režijný paušál a cestovné na

pojednávania z K. do M. a späť a náhradu za stratu času podľa vyhl. č.

Takto celkove potom vyčíslil trovy prvostupňového konania v sume 871 244 Sk. Rozhodnutie

o trovách štátu odôvodnil

Krajský súd v Košiciach na odvolanie všetkých účastníkov konania rozsudkom

z 24. apríla 2008 sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 22.11.2006 č.1. 452 tak, že zaviazal žalovanú nahradiť

žalobcovi škodu v sume 6 655 312,50 Sk do piatich dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že žalobca

pracoval u žalovanej v pracovnom zaradení zvárač kovov na základe písomnej pracovnej

zmluvy. Dňa 3.7.2001 nastúpil do pracovnej zmeny, ktorá začala o 14.00 hod. a mala skončiť

o 22.00 hod. Približne o 17.00 hod., teda po troch hodinách výkonu práce utrpel žalobca

pracovný úraz, keď spolu s ďalšími spolupracovníkmi premiestňoval zváraný pozdĺžnik

z jedného pracoviska na druhé pomocou elektrického mostového žeriavu s ovládaním zo

zeme. Ako viazací prostriedok bola použitá dvojpramenná článková reťaz spojená okom

a ukončená hákmi. Žeriavnikom bol v tom čase J.Ž. a ďalším manipulačným pracovníkom

a viazačom S.S. Po uložení bremena na stojany viazači odpojili reťaze s hákmi, každý na

svojich stranách, keďže každý z nich stál z jednej strany pozdĺžnika, pretože tento bol široký

a ukladaný do takej výšky, že na druhú stranu pracovník bezpečne nedosiahol. Pracovník S.

odopol hák zo svojej strany z pozdĺžnika a odišiel po meracie pravítko na susedné pracovisko.

Reťaz s hákom visela teda na opačnej strane ako stál žalobca. Tento tiež odopol reťaz zo svojej

strany a dal pokyn žeriavnikovi, aby zdvihol reťaze. Pri tomto úkone žeriavnik, ktorý stál

práve zo strany, kde stál aj pracovník S., teda oproti žalobcovi, začal zdvíhať reťaze a špičkou

háku na reťazi zachytil pozdĺžnik, ktorý sa prevrátil smerom na žalobcu a pritlačil ho na zemi

uložené pozdĺžniky, ktoré neboli odpratané z tohto miesta z predchádzajúcej zmeny. Pri tomto

úkone došlo k vážnemu poškodeniu zdravia žalobcu počas plnenia pracovných úloh, a to

rozostup spony panvy, roztrhnutie močovej rúry, ťažký traumatický šok, zlomenina jamky

bedrovej kosti vpravo, zlomenina krížovej kosti, pohmoždenie brušnej steny ťažké,

pohmoždenie hrudníka vľavo, zlomenina lopatky, poranenie koreňa miechy a svalová prietrž

brušnej steny. V dôsledku tohto úrazu bol dlhodobo práceneschopný a následne operovaný na

poškodenú brušnú dutinu, ktorú sa napriek trom operáciám nepodarilo úplne reparovať.

U žalobcu došlo k zmene geometrie panvy, následne k tomu, že jeho dolné končatiny nie sú

v takom postavení ako by mali byť, jedna noha sa javí kratšia o viac ako 2 cm. Žalobca má

vykrivenú chrbticu, obmedzenie pohyblivosti v bedrových kĺboch a s tým spojené bolesti.

V oblasti chrbtice má dráždené nervy, nemôže vykonávať žiadnu ťažšiu fyzickú prácu a ani

pracovať sústavne, pociťuje bolesti v oblasti brušnej dutiny aj chrbta a existuje uňho erektívna

disfunkcia, ktorá vznikla po úraze. Vzhľadom na rozpornosť znaleckých posudkov, ktoré boli

podané pred súdom prvého stupňa pokiaľ išlo o vyčíslenie bodového ohodnotenia a sťaženia

spoločenského uplatnenia, odvolací súd nariadil doplnenie znaleckého dokazovania znalcom

MUDr. J.H., ktorý podal kontrolný znalecký posudok, v ktorom vyčíslil bolestné na 831,875

bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 2575 bodov a potvrdil pretrvávajúci zlý

zdravotný stav žalobcu. Odvolací súd ako základnú otázku riešil otázku zodpovednosti

organizácie a spoluzavinenia žalobcu a dospel k záveru, že za tento pracovný úraz zodpovedá

výlučne žalovaná. Odvolací súd poukázal na ustanovenie

účinného ku dňu úrazu (ďalej len ), z ktorého vyplýva, že ak pracovník pri

plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním bol poškodený na zdraví alebo došlo

k jeho smrti úrazom (ďalej len pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú

organizácia, s ktorou bol pracovník v čase úrazu v pracovnom pomere. V § 191 ods. 1 a 2

je výslovne uvedené, kedy sa organizácia zbaví zodpovednosti celkom alebo

sčasti. Z uvedených ustanovení vyplýva, že pokiaľ ide o zodpovednosť za úraz, táto je na

strane zamestnávateľa objektívna. Organizácia sa môže zbaviť zodpovednosti len v prípade, ak

preukáže také porušenie povinností na strane pracovníka, ktoré boli buď výlučnou alebo

čiastočnou príčinou úrazu. Podľa pri posudzovaní, či pracovník

porušil predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ods. 1 písm. a/ a ods. 2

písm. a/), nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý

počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných. Odvolací súd poukázal na to, že

organizácia musí preukázať porušenie konkrétneho právneho predpisu o zaistení bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, ktorý pracovník porušil. V priebehu konania a ani v odvolacom

konaní súd nezistil, že by existovala konkrétna norma, ktorú by mal žalobca svojím

správaním porušiť. Žalovaná sa dovolávala všeobecných predpisov na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci a technických noriem, ktoré však konkrétne neupravujú činnosť

pracovníka po odopnutí viazacích hákov po uložení materiálu. Naopak ustanovenie § 8a ods. 1

písm. d/ ukladá zamestnávateľovi, že tento je v záujme zaistenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci povinný dodržiavať povinnosti ustanovené osobitnými

predpismi a ďalej je povinný zabezpečovať aby pracoviská, komunikácie, stroje, zariadenia,

náradie, nástroje, materiály, pracovné pomôcky, pracovné postupy, usporiadanie pracovných

miest a organizácie práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a zabezpečovať

potrebnú údržbu a opravy. V sú uvedené základné povinnosti vedúcich

pracovníkov. Medzi povinnosti vedúcich pracovníkov podľa ods. 1 písm. c/ patrilo vytvárať

priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Podľa

písm. g/ boli povinní zabezpečovať dodržiavanie pracovnoprávnych a iných predpisov, najmä

viesť pracovníkov k pracovnej disciplíne. V priebehu konania bolo preukázané, že nadriadení

pracovníci Ing. G. a Ing. G. nezabezpečili také pracovné podmienky, pri ktorých mohli

pracovníci prácu bezpečne vykonávať. Bolo nepochybne zistené, že pozdĺžniky z

predchádzajúcej zmeny neboli odvezené alebo uložené na takom mieste, aby bol vytvorený

bezpečný pracovný priestor pre poobedňajšiu zmenu. Tvrdenie žalovanej, že si tento priestor

mali vytvoriť pracovníci, ktorí na zmenu nastúpili, je v rozpore s pracovnoprávnymi

predpismi. Práve nadriadení pracovníci sa mali postarať o bezpečnosť a ochranu zdravia

pracovníkov pri práci a vytvoriť im také podmienky, aby nedošlo k pracovnému úrazu,

pretože to vyplýva z povinností nadriadených pracovníkov. Odvolací súd poukázal na to, že

zodpovednosť zamestnávateľa za škodu je objektívnou zodpovednosťou, to znamená, že na

rozdiel od zodpovednosti zamestnanca, je zamestnávateľ zodpovedný bez ohľadu na svoje

prípadné zavinenie. Právnymi predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu sú

protiprávny úkon alebo škodná udalosť, škoda, ktorá vznikla zamestnancovi pri plnení

pracovných úloh alebo v súvislosti s týmto plnením a príčinná súvislosť medzi škodou a

protiprávnosťou alebo škodnou udalosťou. Odvolací súd mal za preukázané, že na mieste

pracoviska žalobcu, teda na únikovej a manipulačnej uličke, boli zložené pozdĺžniky z

predchádzajúcej zmeny, čo potvrdili svedkovia S., J. a Ž.. Svedok S. dokonca tvrdil, že to

nahlásil aj svojmu nadriadenému G., ktorý však na túto skutočnosť nereagoval. Sám svedok G.

potvrdil, že na zemi boli uložené aj iné pozdĺžniky z predchádzajúcej zmeny. Z konkrétneho

pracovného postupu v deň úrazu vyplynulo, že svedok S. aj žalobca síce reťaze, potom čo bol

pozdĺžnik uložený na určené miesto, uvoľnili, ale náhodným spôsobom sa reťaz na strane,

ktorú uvoľňoval S. uchytila o pozdĺžnik a len preto, že manipulačný a únikový priestor nebol

uvoľnený, došlo k pritlačeniu žalobcu o pozdĺžniky, ktoré ležali na zemi. Pozdĺžnik prevrátil

hák, ktorý uvoľnil svedok S., takže žalobca nemohol zabrániť tomu, aby sa tento hák na

opačnej strane pozdĺžnika, na ktorej stál on, zachytil o rám tohto pozdĺžnika. Svedok S. mal

vyčkať, kým sa reťaze zdvihnú do bezpečnej výšky, až potom ísť po meracie náradie. Žalobca

preto nemohol ovplyvniť pohyb reťaze s hákom, a ak by žeriavnik stojací na zemi na tej istej

strane odkiaľ odišiel svedok S. bol náležite kontroloval pohyb reťazí, nedošlo by k zachyteniu

reťaze o pozdĺžnik. Je nepochybné, že za iných okolností by bol žalobca uskočil a tak sa

vyhol úrazu, preto je odvolací súd toho názoru, že za tento úraz výlučne zodpovedá žalovaná,

pretože nevytvorila pracovníkom také pracovné podmienky, aby mohli bezpečne vykonávať

prácu. U žalobcu nebolo preukázané porušenie konkrétneho právneho predpisu a ani

ľahkomyseľné konanie, preto odvolací súd ustálil, že za tento úraz plne zodpovedá žalovaná.

Podľa ustanovenia a a pracovníkovi, ktorý utrpel pracovný

úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je organizácia povinná v rozsahu,

v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku, prípadne na dôchodku,

bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolací súd po doplnení dokazovania

znaleckým posudkom dospel k záveru, že základné bodové hodnotenie bolestného vo výške

831,875 bodov nezohľadňuje mučivé bolesti a utrpenie, ktoré sprevádzalo žalobcu po utrpení

úrazu. Vychádzajúc z posudku MUDr. M.H., z ktorého vyplýva, že okrem zlomeniny krížovej

kosti vpravo, rozostupu spony panvy a zlomeniny lopatky bedrovej kosti, musel byť trikrát

operovaný na svalovú prietrž brušnej steny, je nepochybné, že išlo o ťažký úraz s ťažkým

úrazovým šokom a šokom z krvácania, ktorý bol i život ohrozujúci. Následkom týchto

poranení bol žalobca hospitalizovaný, kde bol liečený operáciou panvy, dlhodobým ťahom za

končatinu, opakovanými infúziami, transfúziami, antibiotikami a analgetikami a opakovane

bol rehabilitovaný v S. a v Š., a potom niekoľkonásobne operovaný na prietrž brušnej steny.

Vychádzajúc z pretrpených bolestí žalobcom odvolací súd dospel k záveru, že bolestné u

žalobcu je primerané zvýšiť na 25-násobok. Za takého stavu bolestné v hodnote 831,875

bodov x 60 Sk za bod predstavuje sumu 49 912,50 Sk krát 25, spolu hodnotu 1 247 812,50 Sk.

Odvolací súd pritom vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1, 2, 3 vyhl. č. 32/62 Zb., podľa ktorého

výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za

jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z

jedného odškodnenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk, z toho odškodnenie za

bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk. V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže

súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad

sumu ustanovenú v odseku 1 a 2. Vychádzajúc z tohto ustanovenia súd druhého stupňa

posudzoval aj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní bolo zistené, že žalobca

utrpel ťažký pracovný úraz v produktívnom veku (41 rokov), ktorý mu zásadne zmenil život a

jeho kvalitu, lebo v dôsledku úrazu, vzhľadom na závažné trvalé následky v oblasti fyzického

i psychického zdravia, prakticky úplne stratil možnosť uplatnenia sa v pracovnom, rodinnom,

spoločenskom, či v kultúrnom živote. Žalobca sa stal invalidným, nemôže vykonávať žiadne

ťažšie ani dlhodobejšie práce, nemôže sa venovať ani rekreačnému športovaniu a kultúrnemu

vyžitiu ako v dobe pred úrazom a vzhľadom na trvalé somatické, ale aj psychické a sexuálne

následky úrazu, nemôže viesť ani riadny manželský život. Po úraze dochádza u žalobcu k

vzniku posttraumatickej stresovej poruchy so znižovaním frustračnej tolerancie, poklesu

vitality, dystýmnej neodkloniteľnej nálady a trpí permanentným somatopsychickým

dyskonfortom. Vzhľadom na tieto poruchy v spojení so zlou pohyblivosťou, neohybnosťou a

sústavným bolestiam v bedrových kĺboch a ťažkostiach pri chôdzi, sa jeho život v podstate v

mladom veku rapídne zhoršil tak, že ho po zvyšok života vylučuje takmer zo všetkých oblastí,

ktoré pred úrazom vykonával. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k

záveru, že sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu je adekvátne zvýšiť na 35-násobok.

Keďže znalec MUDr. H. určil sťaženie spoločenského uplatnenia po doplnení znaleckého

posudku na sumu 2575 bodov po vynásobení 60 Sk za jeden bod a 35-násobkom bodového

hodnotenia, priznal žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 407 500 Sk.

Celkove potom výška škody za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje

sumu 6 655 312,50 Sk, ku ktorej súd zaviazal žalovanú v zmysle ustanovenia § 190 a

nasledujúcich . V prevyšujúcej časti nad 25-násobok za bolestné a 35-

násobok za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobu ako nedôvodnú zamietol. Samostatným

uznesením zo dňa 27. mája 2008 sp. zn. zmenil prvostupňový rozsudok vo

výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanou a zaviazal žalovanú zaplatiť

žalobcovi trovy konania vo výške 1 542 892,50 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia na účet advokáta JUDr. A.H.. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s dopĺňacím rozsudkom č.k. -452 z 22. novembra 2006 vo výroku o trovách

štátu. Žalovanú zaviazal zaplatiť trovy štátu z odvolacieho konania v sume 7 360 Sk na účet

Krajského súdu v Košiciach do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanovením V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol

výpočet trov konania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalovaná a vedľajšia účastníčka

na jej strane, ktoré navrhli napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v celosti zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaná namietala, že odvolací súd rozhodol vecne nesprávne a vo veci vyvodil

nesprávny právny záver. Podľa jej názoru došlo k úrazu žalobcu zavinením z jeho strany, čo

podľa ustanovenia zbavuje zamestnávateľa zodpovednosti. Ona

v konaní preukázala porušenie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci zo strany žalobcu, ako aj skutočnosť, že s týmito predpismi bol

riadne oboznámený a ich dodržiavanie ona vyžadovala a kontrolovala. Žalobca mal oprávnenie

na výkon prác, zúčastnil sa školení, ako aj skúšok viazača bremien. Bol zodpovedný za

bezpečné uviazanie alebo zavesenie bremena, jeho uloženie a odviazanie. Svojim konaním

porušil bezpečnostnú normu ČSN 270143 bod 88. Namietala aj nesprávne určenú výšku

náhrady škody vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo vzťahu k jeho

zvýšeniu nad základnú výšku bodového ohodnotenia. V prípade žalobcu neboli preukázané

zvlášť mučivé stavy, teda nie je namieste priznanie odškodnenia za vytrpenú bolesť nad

základnú výšku bodového ohodnotenia na 25 násobok. V prípade žalobcu nešlo o vrcholového

športovca, ani o kultúrne či politicky angažovanú osobu, ktorej športové, spoločenské

a kultúrne vyžitie by pred úrazom bolo na mimoriadnej úrovni a odôvodňovalo by priznanie

35 násobku sťaženia spoločenského uplatnenia.

Vedľajšia účastníčka na strane žalovanej namietala nesprávne právne posúdenie veci,

keď konanie pred prvostupňovým súdom nepreukázalo, že by príčinou vzniku škody bolo aj

niečo iné ako porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zo strany žalobcu

v zmysle . Bola toho názoru, že odvolací súd dospel v zásadnej

otázke spoluviny účastníkov konania k inému (nesprávnemu) právnemu názoru, ktorý ani

dostatočne neodôvodnil. Žalobca porušil svoje povinnosti tým, že skôr než začal vykonávať

konkrétnu prácu – presun pozdĺžnika, preklopením ktorého došlo k úrazu, neoznámil svojmu

nadriadenému nedostatky, o ktorých mal vedomosť, t.j. že na pracovisku nie je dostatočný

manipulačný priestor, ktorá skutočnosť by mohla ohroziť bezpečnosť alebo zdravie pri práci.

Zároveň namietala aj nesprávne určenie výšky náhrady škody predovšetkým vo forme zvýšenia

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nad základnú výšku bodového ohodnotenia.

V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala zákonné podmienky takéhoto zvýšenia, pričom

poukázala na ustálenú súdnu prax (R 10/1992).

Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniam ich navrhol odmietnuť v časti, pokiaľ

smerujú proti zmeňujúcemu výroku rozsudku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť mu

sumu 2 985 937,50 Sk a zamietnuť ich, pokiaľ smerujú voči výroku, ktorým bola žalovaná

povinná zaplatiť mu nad sumu priznanú prvostupňovým súdom ešte sumu 3 669 375 Sk.

Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania vo výške 62 453 Sk. Poukázal na tú

skutočnosť, že dôvody oboch dovolaní sú identické a nie je možné ich akceptovať. Tvrdenia

dovolateľov o tom, že za úraz zodpovedá výlučne žalobca považoval za absurdné, nepravdivé,

v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci. Poukazoval na to, že technická norma STN

270143 nie je konkrétnym právnym predpisom upravujúcim bezpečnosť a ochranu zdravia pri

práci. Pritom rozhodujúceho školenia v P., obsahom ktorého boli konkrétne bezpečnostné

právne predpisy, vyplývajúce zo a vyhl. č. sa žalobca

nezúčastnil. Žalovaná v konaní nepreukázala dôvody ani pre čiastočnú liberáciu a ani pre úplné

zbavenie sa zodpovednosti (, ), keď za škodu vzniknutú

žalobcovi objektívne zodpovedá. V tejto súvislosti podrobne poukázal na výsledky vykonaného

dokazovania. Zvýšenie základného bolestného na 25 násobok a sťaženia spoločenského

uplatnenia na 35 násobok považoval za primerané. Podľa jeho názoru odvolací súd riadne svoje

rozhodnutie odôvodnil čo do zodpovednosti žalovanej, ako aj dôvodov pre mimoriadne

zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), prejednal vec bez

nariadenia pojednávania ( ) a dospel k týmto záverom:

Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací

súd, i keď vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že mení rozsudok súdu prvého stupňa,

v skutočnosti ho v časti týkajúcej sa odškodnenia v sume 2 985 937,50 Sk potvrdil a zmenil

ho iba v časti týkajúcej sa náhrady v rozsahu nad sumu 2 985 937,50 Sk tak, že žalobcovi

priznal celkom náhradu škody v sume 6 655 312,50 Sk (navyše sumu 3 669 375 Sk). Najvyšší

súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z hľadiska prípustnosti dovolania možno za

zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie,

ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu

a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu

prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej (R 12/1994).

Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu

aj v časti, ktorou bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi 2 985 937,50Sk, teda proti takej

časti rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v skutočnosti potvrdené. Proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je ale

dovolanie prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu ( ). Keďže v danej veci dosiaľ dovolací súd, prípadným právnym

názorom ktorého by bol odvolací súd viazaný, nerozhodol, nie je dovolanie žalovanej

a vedľajšej účastníčky proti tejto napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani

podľa Dovolací súd naostatok nezistil, že by dovolanie žalovanej

a vedľajšej účastníčky proti označenej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné podľa

až g/ Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti totiž netrpí

vadou podľa uvedených ustanovení.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej

a vedľajšej účastníčky smerujúce proti časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa náhrady

do sumy 2 985 937,50 Sk nie je prípustné a preto ho podľa v spojení

s odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania

potom sa už nezaoberal vecnou správnosťou tejto napadnutej časti rozsudku odvolacieho

súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť aj to, že ako žalovaná,

tak aj vedľajšia účastníčka, napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v celosti

(č.l. 569 a 576 spisu) t.j. aj v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Právo

na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá však ten účastník, ktorý týmto

rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (R 40/1993). Dovolanie žalovanej a vedľajšej

účastníčky preto v tejto zamietajúcej časti nie je subjektívne prípustné a bolo dovolacím

súdom v zmysle v spojení s odmietnuté.

Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky smeruje aj proti výroku rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Aj napriek povahe rozhodnutia

odvolacieho súdu (forma rozsudku), treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho,

posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.

Podľa doslovného znenia však ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak ide

o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej a vedľajšej účastníčky z ustanovenia § 239

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky aj v tejto časti ako neprípustné podľa

v spojení s odmietol.

Žalovaná a vedľajšia účastníčka napadli svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu

aj v časti týkajúcej sa náhrady škody nad sumu 2 985 937,50 Sk do sumy 6 655 312,50 Sk

(rozdiel 3 669 375 Sk). Dovolanie proti predmetnej časti rozsudku odvolacieho súdu je

prípustné podľa , nie je však dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady podľa (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania,

v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či

v konaní súdom nesprávne obsadeným), z obsahu spisu nevyplývajú.

Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou

(v ustanovení neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo v súlade

s príslušnými procesnými ustanoveniami po doplnení dokazovania ( v spojení

s 220 ).

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalovanou a vedľajšou

účastníčkou, vrátane jeho obsahového vymedzenia (napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci), t.j. z hľadiska, či odvolacím súdom ustálená výlučná

zodpovednosť žalovanej (do výšky 50 % bola ustálená aj prvostupňovým súdom) a ním

priznaná náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia preskúmavanej časti

zodpovedá požiadavkám plnej, a tým i spravodlivej nápravy. Nezaoberal sa pritom právnymi

otázkami v dovolaní nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolania žalovanej

a vedľajšej účastníčky nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutej, meritórne preskúmavanej časti, z hľadiska uplatnených dovolacích

dôvodov.

Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa , je také posúdenie, pri ktorom odvolací

súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý

právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací súd

v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.

Podľa (účinného v čase rozhodovania

súdov) sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred

1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak; nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony

urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

V prejednávanej veci je "doterajším" predpisom

v znení účinnom do 1. apríla 2002, kedy nadobudol účinnosť

Z.z. (v ďalšom texte sa uvádza len v uvedenom znení).

Z ustanovenia vyplýva, že zamestnávateľ sa

zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý

zamestnanec svojím zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,

hoci s nimi bol riadne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali

a kontrolovali, a že tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Zamestnávateľ sa zbaví

zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením

právne alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri

práci, hoci s nimi bol riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody

( ).

Podľa , ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti

(odsek 2), určí sa časť škody, ktorú znáša zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia; v prípade

uvedenom v odseku 2 písm. c/ uhradí však zamestnávateľ aspoň jednu tretinu škody.

Pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (odsek 1 písm. a/ a odsek 2 písm. a/), nie je možné

dovolávať sa len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby

neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom

odvolacieho súdu o tom, že žalovaná v konaní nepreukázala ani čiastočné zbavenie sa

zodpovednosti za vznik škody a v podrobnostiach odkazuje na podrobné dôvody rozhodnutia

súdu druhého stupňa, ktoré si osvojuje.

Tvrdenia žalovanej a vedľajšej účastníčky, uvádzané v dovolaní, považuje dovolací

súd za právne irelevantné, nemajúce vplyv na plnú zodpovednosť žalovanej. V dostatočnej

miere sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal odvolací súd.

Na doplnenie považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať len

na to, že v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má zamestnávateľ povinnosť tvrdiť

a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením

porušil právne alebo ostatné predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci

s nimi bol riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Pritom

predpokladom čiastočného zbavenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných

úrazoch v zmysle ustanovenia je zavinené porušenie

predpisov alebo pokynov k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci postihnutým

pracovníkom. Predpisom alebo pokynom k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci

môže byť len predpis alebo konkrétny pokyn, ktorý upravuje určitý spôsob konania alebo

určitý spôsob konania zakazuje. Porušenie predpisov alebo pokynov všeobecného charakteru

nemôže mať za následok právne účinky, uvedené v ustanovení § 191 ods. 2 písm. a/

.

Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dospel k právnemu záveru, že u žalobcu

nebolo preukázané porušenie konkrétneho právneho predpisu a ani ľahkomyseľné konanie,

a preto odvolací súd v súlade s pracovnoprávnymi predpismi ustálil, že za tento úraz plne

zodpovedá žalovaná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná ani námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedodatočnej odôvodnenosti

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti zmenil, keď dospel k záveru

o výlučnej zodpovednosti žalovanej za vznik škody žalobcovi. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Poukázať je potrebné aj na to, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (, ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je

v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213

). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na

rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

V danej veci neboli pochybnosti, že náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia treba určiť podľa vyhlášky č. v znení neskorších predpisov (porovnaj

ustanovenie ).

Podľa vyhlášky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

vyhlášky č. ) v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za

bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú

v odsekoch 1 a 2.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne

samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv.

nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na

vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Ide o nároky

rýdzo osobnej povahy, ktoré sa odškodňujú jednorazovo. zvlášť

upravuje podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre

odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre

hodnotenie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je

podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Odškodnenie

za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje

v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z uvedeného možno

vyvodiť, že aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3

vyhlášky č. treba posudzovať jednotlivo, pri každom nároku zvlášť. Existencia

dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného

ustanovenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť

a naopak.

Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie

primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia,

hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým

i spravodlivej nápravy. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia treba vyvodzovať predovšetkým z okolností

vymedzených v bode I ods. 6 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich

prílohu vyhlášky č. , najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok

základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov (pozri napr. R 48/2004).

Súd však musí takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť

s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu tak, aby bolo

možné preskúmať, či posúdenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

nevybočilo z medzí hľadísk stanovených zákonom ( v spojení s

vyhl. č. ), či bolo v súlade s pravidlami logického usudzovania a či premisy

takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne vysvetlil svoje závery, z ktorých mal

za to, že základné bodové ohodnotenie vykonané lekárom nepostačuje na primerané

zmiernenie následkov poškodenia zdravia žalobcu a odôvodnenie jeho rozhodnutia je v súlade

so zásadami plnej a tým i spravodlivej nápravy.

Odškodnenie za bolesť odvolací súd zvýšil na dvadsaťpäťnásobok sumy určenej

lekárom z dôvodu, že mal za to, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, pretože žalobca bol

liečený pomerne dlhú dobu, podroboval sa bolestivým vyšetreniam a liečebným procedúram.

So závermi odvolacieho súdu sa dovolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Tiež má za to, že je

v súlade so zásadou plnej a spravodlivej súdnej ochrany odškodnenie bolesti žalobcu

zvýšením základnej lekárom určenej sadzby. Nemožno totiž súhlasiť s argumentáciou, že

odškodnenie za bolesť sa určuje len na základe skúmania tých skutočností, ktoré sa opierajú

iba o odborné závery, a nie však aj o zistenia súdu. Bolesť síce právo nedefinuje a je to pojem,

ktorý možno posúdiť z lekárskeho hľadiska, nepochybne však súd má oprávnenie skúmať, či

lekárom určený základný počet bodov je adekvátny bolesti, za ktorú, okrem bolesti

spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, sa

považuje i sťaženie zdravotnej pohody, ako sú závažné psychické zmeny, poruchy nervového

ústrojenstva, stavy únavy, závraty alebo iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu

alebo bezvládnosti.

So závermi odvolacieho súdu, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených

zákonom, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podľa dovolacieho súdu iný výklad by viedol k negácii

ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1065 Zb. („V prípadoch hodných osobitného zreteľa

môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť,

...“).

Dovolací súd nepovažuje za dôvodnú ani dovolaciu námietku, že nie sú tu okolnosti

hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad

sumu ustanovenú podľa odseku 1 vyhlášky č. („spoločenská rovina“).

Výška konkrétneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak

od ohodnotenia v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými

prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Pre správne určenie výšky

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal

poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody,

a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno

potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti

uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má

vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život

a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb

alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto

potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom

a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či

dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne

možnosti ďalšieho sebavzdelávania.

Dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu o naplnení predpokladov

mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7

ods. 3 vyhlášky na tridsaťpäťnásobok za správny, ktorý je v súlade s vykonaným

dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením. Odvolací súd záver o priznaní mimoriadneho

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia náležite vysvetlil poukazom na

konkrétne odborné (medicínske) zistenia, s uvedením rozsahu a povahy následkov, ku ktorým

došlo po vzniku škody. Vychádzajúc z uvedeného dospel aj dovolací súd k záveru, že

v danom prípade boli splnené predpoklady, za ktorých bolo možné zvýšiť výšku odškodnenia

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia nad stanovené najvyššie limity v § 7 ods. 2

vyhlášky.

Dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v

ods. 2 písm. b/ , ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutej časti a ani vady konania uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky podľa

v tejto časti zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky mu preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v dovolacom konaní vo výške 2 073,05 € (vyjadrenie k dovolaniam) v zmysle vyhl.

č. v platnom znení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. júna 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

23

24