Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)999/370389.3d5295.pdf
PDF · 189.4 KB
No categories available
5Cdo/20/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci žalobcu J.J., bývajúceho v S., zastúpeného JUDr.A.H., advokátom v K., proti
žalovanej C. a. s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. Š.D., advokátom v B., za účasti
vedľajšej účastníčky na strane žalovanej S.P.B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde v Michalovciach pod sp. zn. 9 C 1263/2001, o dovolaní žalovanej a vedľajšej účastníčky
na strane žalovanej, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2008, sp. zn.
2 Co 490/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky čo do výroku, ktorým Krajský súd
v Košiciach rozsudkom z 24. apríla 2008 sp. zn. 24 Co 490/2006 zmenil prvostupňový
rozsudok a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi oproti rozsudku súdu prvého stupňa navyše
sumu 3 669 375 Sk (121 800,93 €) z a m i e t a .
Vo zvyšku dovolania žalovanej a vedľajšej účastníčky o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 2 073,05 €
k rukám JUDr. A.H., advokáta v K. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. júna 2006 č.k. 9 C 1263/2001-404 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 22. novembra 2006 č.k. 9 C 1263/2001-452 zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi 2 985 937,50 Sk do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 871 244 Sk a na účet súdu trovy konania
štátu 1 744 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania existoval pracovno-právny vzťah na základe
pracovnej zmluvy, keď žalobca pracoval u žalovanej vo funkcii zvárač kovov. Dňa 3.7.2001
pri plnení pracovných úloh a v pracovnom čase zhruba o 17.30 hod. došlo k pracovnému
úrazu žalobcu tak, že pri premiestňovaní bremena mostovým žeriavom po jeho uložení na
podstavec došlo k prevrhnutiu kovového pozdĺžnika o dĺžke 14506 mm a výške 784 mm
následnému pritlačeniu žalobcu o pozdĺžniky za ním. Žalobca pri tomto úraze utrpel rozsiahle
a vážne poškodenia zdravia, a to ťažký traumatický šok, roztrhnutie močovej rúry, rozostúp
spony panvy, zlomeninu jamky bedrovej kosti vpravo, zlomeninu krížovej kosti, ťažké
pohmoždenie brušnej steny, pohmoždenie hrudníka vľavo, zlomeninu lopatky bedrovej kosti.
V dôsledku tohto úrazu sa žalobca podrobil dlhodobej a bolestivej liečbe s ťažkými
komplikáciami a počas hospitalizácie bol dlhodobo pripútaný na lôžko. V čase úrazu mal 41
rokov a nemal žiadne zdravotné problémy. Po vykonaní dokazovania výpoveďami svedkov,
oboznámením sa s obsahom predložených fotografií a aj obsahom predložených
a vyžiadaných listinných dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že spoluzavinenie
žalobcu na vzniku následkov pracovného úrazu je potrebné hodnotiť v rozsahu 50 %.
V konaní bolo podľa názoru prvostupňového súdu preukázané, že žalobca mal potrebné
oprávnenia na výkon práce, ktorú vykonával v deň úrazu, zúčastnil sa aj školení a skúšok
viazača bremien a jeho oprávnenie na výkon takejto práce v čase úrazu bolo platné. Bolo však
jeho povinnosťou predtým, než začal vykonávať presun pozdĺžnika, preklopením ktorého
došlo k úrazu, upozorniť svojho nadriadeného na to, že na pracovisku nie je dostatočný
manipulačný priestor, pretože sú tam uložené pozdĺžniky z predchádzajúcej zmeny.
Spoluzavinenie žalobcu videl súd prvého stupňa aj v tom, že v čase zdvíhania reťazi s hákmi
mal tieto otláčať od hrán pozdĺžnika, pretože ako školený viazač mohol predpokladať, že za
určitých okolností môže dôjsť k zachyteniu háku o hranu pozdĺžnika, čo sa v tomto prípade aj
stalo a citoval ustanovenie § 135 ods. 2 Zákonníka práce. Zo strany organizácie došlo podľa
názoru súdu tiež k porušeniu povinnosti v tom, že povinnosťou nadriadených pracovníkov,
a to Ing. G. bolo priebežne kontrolovať stav na pracovisku a zakročiť v prípade, že neboli
vytvorené podmienky na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Z obsahu
protokolu o vyšetrení príčin vzniku pracovného úrazu zo dňa 26.7.2001 prvostupňový súd
zistil, že najpravdepodobnejšie došlo k úrazu z dôvodu predčasného pustenia hákov, ktoré
držal postihnutý viazač a tieto zachytili bremeno, čo bolo príčinou jeho preklopenia. Zo strany
pracovníkov na predmetnom pracovisku bolo chybou aj to, že si pri manipulácii
s inkriminovaným bremenom nezabezpečili dostatočný manipulačný priestor, a to odprataním
pozdĺžnikov z okolia pracoviska. V tomto protokole boli zistené nedostatky zo strany
postihnutého žalobcu aj zo strany žalovanej. Pokiaľ išlo o výšku bodového hodnotenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, súd prvého stupňa vychádzal z upravených
základov bodového hodnotenia, pretože tie, ktoré boli predložené do spisu boli v niektorých
prípadoch duplicitné, prípadne neboli plne v súlade so zásadami platnými pre vypracovanie
posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia najmä preto, že neboli krátené
základné bodové ohodnotenia v prípade ďalšieho poškodenia zdravia u bolestného a v prípade
sťaženia spoločenského uplatnenia na jednu polovicu základnej sadzby. Po úprave prepočtu
potom súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobcovi patrí za bolestné
691,25 bodov x 60 Sk = 41 475 Sk a za sťaženie spoločenského uplatnenia
2 350 bodov x 60 Sk = 141 000 Sk. Vzhľadom na preukázanie následkov pracovného úrazu
a vzhľadom na zdravotný stav žalobcu, súd podľa príslušných ustanovení vyhlášky
32/1965 Zb. pristúpil k zvýšeniu základného bodového hodnotenia a vychádzal z toho, že
žalobca po úraze aj v priebehu liečby následkov úrazu trpel a trpí bolesťami a jeho zdravotný
stav je zlý. Následkom úrazu sa jeho život zmenil a žalobca je vylúčený, resp. má podstatnou
mierou sťaženú možnosť uplatňovať sa v spoločenskom, rodinnom a športovom živote. Súd
prvého stupňa nevychádzal iba z aktivít žalobcu pred vznikom úrazu, ktorý bol aktívnym
človekom, plne zamestnaným, ktorý rekreačne športoval a zúčastňoval sa aktívne kultúrneho
života, ale aj zo skutočností, že žalobca bol v čase úrazu pomerne mladý človek a následky
úrazu zásadným spôsobom zhoršili kvalitu jeho života vo všetkých oblastiach po celý zvyšok
života. Preto dospel k záveru, že je namieste zvýšenie násobku základného bodového
hodnotenia bolestného o 25-násobok a sťaženia spoločenského uplatnenia o 35-násobok.
Preto bolestné vyčíslil čiastkou 1 036 875 Sk a sťaženie spoločenského uplatnenia čiastkou
4 935 000 Sk, celkove 5 971 875 Sk. Vzhľadom na spoluzodpovednosť žalobcu, ktoré
ohodnotil jednou polovicou, priznal žalobcovi náhradu škody na zdraví v čiastke
2 985 937,50 Sk. Vychádzajúc z možnosti prepočtu vyčísleného bodového hodnotenia
znalcami súdom, upustil od nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania, ktoré navrhli
žalovaná aj vedľajší účastník. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
vychádzajúc z toho, že výška plnenia pre žalobcu závisela od úvahy súdu, a priznal žalobcovi
náhradu trov konania, ktoré pozostávali z tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky
č. 240/1990 Zb., ďalej podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z.z. a § 20 ods. 1 vyhl.
č. 655/2004 Z.z.. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol jednotlivé úkony za ktoré priznal
náhradu tejto tarifnej odmeny a túto vyčíslil potom v celkovej výške 686 152 Sk. Z tejto sumy
podľa § 22 ods. 3 vyhl. č. 163/2002 Z.z. a § 18 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vyčíslil daň
z pridanej hodnoty vo výške 19 % v sume 130 369 Sk, ktorú pripočítal k odmene advokáta.
Ďalej priznal hotové výdavky, do ktorých zahrnul aj režijný paušál a cestovné na
pojednávania z K. do M. a späť a náhradu za stratu času podľa § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
Takto celkove potom vyčíslil trovy prvostupňového konania v sume 871 244 Sk. Rozhodnutie
o trovách štátu odôvodnil § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie všetkých účastníkov konania rozsudkom
z 24. apríla 2008 sp. zn. 2 Co 490/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 22.11.2006 č.1. 452 tak, že zaviazal žalovanú nahradiť
žalobcovi škodu v sume 6 655 312,50 Sk do piatich dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že žalobca
pracoval u žalovanej v pracovnom zaradení zvárač kovov na základe písomnej pracovnej
zmluvy. Dňa 3.7.2001 nastúpil do pracovnej zmeny, ktorá začala o 14.00 hod. a mala skončiť
o 22.00 hod. Približne o 17.00 hod., teda po troch hodinách výkonu práce utrpel žalobca
pracovný úraz, keď spolu s ďalšími spolupracovníkmi premiestňoval zváraný pozdĺžnik
z jedného pracoviska na druhé pomocou elektrického mostového žeriavu s ovládaním zo
zeme. Ako viazací prostriedok bola použitá dvojpramenná článková reťaz spojená okom
a ukončená hákmi. Žeriavnikom bol v tom čase J.Ž. a ďalším manipulačným pracovníkom
a viazačom S.S. Po uložení bremena na stojany viazači odpojili reťaze s hákmi, každý na
svojich stranách, keďže každý z nich stál z jednej strany pozdĺžnika, pretože tento bol široký
a ukladaný do takej výšky, že na druhú stranu pracovník bezpečne nedosiahol. Pracovník S.
odopol hák zo svojej strany z pozdĺžnika a odišiel po meracie pravítko na susedné pracovisko.
Reťaz s hákom visela teda na opačnej strane ako stál žalobca. Tento tiež odopol reťaz zo svojej
strany a dal pokyn žeriavnikovi, aby zdvihol reťaze. Pri tomto úkone žeriavnik, ktorý stál
práve zo strany, kde stál aj pracovník S., teda oproti žalobcovi, začal zdvíhať reťaze a špičkou
háku na reťazi zachytil pozdĺžnik, ktorý sa prevrátil smerom na žalobcu a pritlačil ho na zemi
uložené pozdĺžniky, ktoré neboli odpratané z tohto miesta z predchádzajúcej zmeny. Pri tomto
úkone došlo k vážnemu poškodeniu zdravia žalobcu počas plnenia pracovných úloh, a to
rozostup spony panvy, roztrhnutie močovej rúry, ťažký traumatický šok, zlomenina jamky
bedrovej kosti vpravo, zlomenina krížovej kosti, pohmoždenie brušnej steny ťažké,
pohmoždenie hrudníka vľavo, zlomenina lopatky, poranenie koreňa miechy a svalová prietrž
brušnej steny. V dôsledku tohto úrazu bol dlhodobo práceneschopný a následne operovaný na
poškodenú brušnú dutinu, ktorú sa napriek trom operáciám nepodarilo úplne reparovať.
U žalobcu došlo k zmene geometrie panvy, následne k tomu, že jeho dolné končatiny nie sú
v takom postavení ako by mali byť, jedna noha sa javí kratšia o viac ako 2 cm. Žalobca má
vykrivenú chrbticu, obmedzenie pohyblivosti v bedrových kĺboch a s tým spojené bolesti.
V oblasti chrbtice má dráždené nervy, nemôže vykonávať žiadnu ťažšiu fyzickú prácu a ani
pracovať sústavne, pociťuje bolesti v oblasti brušnej dutiny aj chrbta a existuje uňho erektívna
disfunkcia, ktorá vznikla po úraze. Vzhľadom na rozpornosť znaleckých posudkov, ktoré boli
podané pred súdom prvého stupňa pokiaľ išlo o vyčíslenie bodového ohodnotenia a sťaženia
spoločenského uplatnenia, odvolací súd nariadil doplnenie znaleckého dokazovania znalcom
MUDr. J.H., ktorý podal kontrolný znalecký posudok, v ktorom vyčíslil bolestné na 831,875
bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 2575 bodov a potvrdil pretrvávajúci zlý
zdravotný stav žalobcu. Odvolací súd ako základnú otázku riešil otázku zodpovednosti
organizácie a spoluzavinenia žalobcu a dospel k záveru, že za tento pracovný úraz zodpovedá
výlučne žalovaná. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 190 ods. 1 Zákonníka práce
účinného ku dňu úrazu (ďalej len Zákonníka práce), z ktorého vyplýva, že ak pracovník pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním bol poškodený na zdraví alebo došlo
k jeho smrti úrazom (ďalej len pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú
organizácia, s ktorou bol pracovník v čase úrazu v pracovnom pomere. V § 191 ods. 1 a 2
Zákonníka práce je výslovne uvedené, kedy sa organizácia zbaví zodpovednosti celkom alebo
sčasti. Z uvedených ustanovení vyplýva, že pokiaľ ide o zodpovednosť za úraz, táto je na
strane zamestnávateľa objektívna. Organizácia sa môže zbaviť zodpovednosti len v prípade, ak
preukáže také porušenie povinností na strane pracovníka, ktoré boli buď výlučnou alebo
čiastočnou príčinou úrazu. Podľa § 191 ods. 4 Zákonníka práce pri posudzovaní, či pracovník
porušil predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ods. 1 písm. a/ a ods. 2
písm. a/), nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý
počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných. Odvolací súd poukázal na to, že
organizácia musí preukázať porušenie konkrétneho právneho predpisu o zaistení bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, ktorý pracovník porušil. V priebehu konania a ani v odvolacom
konaní súd nezistil, že by existovala konkrétna norma, ktorú by mal žalobca svojím
správaním porušiť. Žalovaná sa dovolávala všeobecných predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci a technických noriem, ktoré však konkrétne neupravujú činnosť
pracovníka po odopnutí viazacích hákov po uložení materiálu. Naopak ustanovenie § 8a ods. 1
písm. d/ zák. č. 330/1996 Z.z. ukladá zamestnávateľovi, že tento je v záujme zaistenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci povinný dodržiavať povinnosti ustanovené osobitnými
predpismi a ďalej je povinný zabezpečovať aby pracoviská, komunikácie, stroje, zariadenia,
náradie, nástroje, materiály, pracovné pomôcky, pracovné postupy, usporiadanie pracovných
miest a organizácie práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a zabezpečovať
potrebnú údržbu a opravy. V§ 74 Zákonníka práce sú uvedené základné povinnosti vedúcich
pracovníkov. Medzi povinnosti vedúcich pracovníkov podľa ods. 1 písm. c/ patrilo vytvárať
priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Podľa
písm. g/ boli povinní zabezpečovať dodržiavanie pracovnoprávnych a iných predpisov, najmä
viesť pracovníkov k pracovnej disciplíne. V priebehu konania bolo preukázané, že nadriadení
pracovníci Ing. G. a Ing. G. nezabezpečili také pracovné podmienky, pri ktorých mohli
pracovníci prácu bezpečne vykonávať. Bolo nepochybne zistené, že pozdĺžniky z
predchádzajúcej zmeny neboli odvezené alebo uložené na takom mieste, aby bol vytvorený
bezpečný pracovný priestor pre poobedňajšiu zmenu. Tvrdenie žalovanej, že si tento priestor
mali vytvoriť pracovníci, ktorí na zmenu nastúpili, je v rozpore s pracovnoprávnymi
predpismi. Práve nadriadení pracovníci sa mali postarať o bezpečnosť a ochranu zdravia
pracovníkov pri práci a vytvoriť im také podmienky, aby nedošlo k pracovnému úrazu,
pretože to vyplýva z povinností nadriadených pracovníkov. Odvolací súd poukázal na to, že
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu je objektívnou zodpovednosťou, to znamená, že na
rozdiel od zodpovednosti zamestnanca, je zamestnávateľ zodpovedný bez ohľadu na svoje
prípadné zavinenie. Právnymi predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu sú
protiprávny úkon alebo škodná udalosť, škoda, ktorá vznikla zamestnancovi pri plnení
pracovných úloh alebo v súvislosti s týmto plnením a príčinná súvislosť medzi škodou a
protiprávnosťou alebo škodnou udalosťou. Odvolací súd mal za preukázané, že na mieste
pracoviska žalobcu, teda na únikovej a manipulačnej uličke, boli zložené pozdĺžniky z
predchádzajúcej zmeny, čo potvrdili svedkovia S., J. a Ž.. Svedok S. dokonca tvrdil, že to
nahlásil aj svojmu nadriadenému G., ktorý však na túto skutočnosť nereagoval. Sám svedok G.
potvrdil, že na zemi boli uložené aj iné pozdĺžniky z predchádzajúcej zmeny. Z konkrétneho
pracovného postupu v deň úrazu vyplynulo, že svedok S. aj žalobca síce reťaze, potom čo bol
pozdĺžnik uložený na určené miesto, uvoľnili, ale náhodným spôsobom sa reťaz na strane,
ktorú uvoľňoval S. uchytila o pozdĺžnik a len preto, že manipulačný a únikový priestor nebol
uvoľnený, došlo k pritlačeniu žalobcu o pozdĺžniky, ktoré ležali na zemi. Pozdĺžnik prevrátil
hák, ktorý uvoľnil svedok S., takže žalobca nemohol zabrániť tomu, aby sa tento hák na
opačnej strane pozdĺžnika, na ktorej stál on, zachytil o rám tohto pozdĺžnika. Svedok S. mal
vyčkať, kým sa reťaze zdvihnú do bezpečnej výšky, až potom ísť po meracie náradie. Žalobca
preto nemohol ovplyvniť pohyb reťaze s hákom, a ak by žeriavnik stojací na zemi na tej istej
strane odkiaľ odišiel svedok S. bol náležite kontroloval pohyb reťazí, nedošlo by k zachyteniu
reťaze o pozdĺžnik. Je nepochybné, že za iných okolností by bol žalobca uskočil a tak sa
vyhol úrazu, preto je odvolací súd toho názoru, že za tento úraz výlučne zodpovedá žalovaná,
pretože nevytvorila pracovníkom také pracovné podmienky, aby mohli bezpečne vykonávať
prácu. U žalobcu nebolo preukázané porušenie konkrétneho právneho predpisu a ani
ľahkomyseľné konanie, preto odvolací súd ustálil, že za tento úraz plne zodpovedá žalovaná.
Podľa ustanovenia § 193 ods. 1 a/ a b/ Zákonníka práce pracovníkovi, ktorý utrpel pracovný
úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je organizácia povinná v rozsahu,
v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku, prípadne na dôchodku,
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolací súd po doplnení dokazovania
znaleckým posudkom dospel k záveru, že základné bodové hodnotenie bolestného vo výške
831,875 bodov nezohľadňuje mučivé bolesti a utrpenie, ktoré sprevádzalo žalobcu po utrpení
úrazu. Vychádzajúc z posudku MUDr. M.H., z ktorého vyplýva, že okrem zlomeniny krížovej
kosti vpravo, rozostupu spony panvy a zlomeniny lopatky bedrovej kosti, musel byť trikrát
operovaný na svalovú prietrž brušnej steny, je nepochybné, že išlo o ťažký úraz s ťažkým
úrazovým šokom a šokom z krvácania, ktorý bol i život ohrozujúci. Následkom týchto
poranení bol žalobca hospitalizovaný, kde bol liečený operáciou panvy, dlhodobým ťahom za
končatinu, opakovanými infúziami, transfúziami, antibiotikami a analgetikami a opakovane
bol rehabilitovaný v S. a v Š., a potom niekoľkonásobne operovaný na prietrž brušnej steny.
Vychádzajúc z pretrpených bolestí žalobcom odvolací súd dospel k záveru, že bolestné u
žalobcu je primerané zvýšiť na 25-násobok. Za takého stavu bolestné v hodnote 831,875
bodov x 60 Sk za bod predstavuje sumu 49 912,50 Sk krát 25, spolu hodnotu 1 247 812,50 Sk.
Odvolací súd pritom vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1, 2, 3 vyhl. č. 32/62 Zb., podľa ktorého
výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za
jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z
jedného odškodnenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk, z toho odškodnenie za
bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk. V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže
súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad
sumu ustanovenú v odseku 1 a 2. Vychádzajúc z tohto ustanovenia súd druhého stupňa
posudzoval aj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní bolo zistené, že žalobca
utrpel ťažký pracovný úraz v produktívnom veku (41 rokov), ktorý mu zásadne zmenil život a
jeho kvalitu, lebo v dôsledku úrazu, vzhľadom na závažné trvalé následky v oblasti fyzického
i psychického zdravia, prakticky úplne stratil možnosť uplatnenia sa v pracovnom, rodinnom,
spoločenskom, či v kultúrnom živote. Žalobca sa stal invalidným, nemôže vykonávať žiadne
ťažšie ani dlhodobejšie práce, nemôže sa venovať ani rekreačnému športovaniu a kultúrnemu
vyžitiu ako v dobe pred úrazom a vzhľadom na trvalé somatické, ale aj psychické a sexuálne
následky úrazu, nemôže viesť ani riadny manželský život. Po úraze dochádza u žalobcu k
vzniku posttraumatickej stresovej poruchy so znižovaním frustračnej tolerancie, poklesu
vitality, dystýmnej neodkloniteľnej nálady a trpí permanentným somatopsychickým
dyskonfortom. Vzhľadom na tieto poruchy v spojení so zlou pohyblivosťou, neohybnosťou a
sústavným bolestiam v bedrových kĺboch a ťažkostiach pri chôdzi, sa jeho život v podstate v
mladom veku rapídne zhoršil tak, že ho po zvyšok života vylučuje takmer zo všetkých oblastí,
ktoré pred úrazom vykonával. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k
záveru, že sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu je adekvátne zvýšiť na 35-násobok.
Keďže znalec MUDr. H. určil sťaženie spoločenského uplatnenia po doplnení znaleckého
posudku na sumu 2575 bodov po vynásobení 60 Sk za jeden bod a 35-násobkom bodového
hodnotenia, priznal žalobcovi sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 407 500 Sk.
Celkove potom výška škody za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje
sumu 6 655 312,50 Sk, ku ktorej súd zaviazal žalovanú v zmysle ustanovenia § 190 a
nasledujúcich Zákonníka práce. V prevyšujúcej časti nad 25-násobok za bolestné a 35-
násobok za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobu ako nedôvodnú zamietol. Samostatným
uznesením zo dňa 27. mája 2008 sp. zn. 2 Co 490/2006 zmenil prvostupňový rozsudok vo
výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanou a zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi trovy konania vo výške 1 542 892,50 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia na účet advokáta JUDr. A.H.. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č.k. 9 C 1263/2001-452 z 22. novembra 2006 vo výroku o trovách
štátu. Žalovanú zaviazal zaplatiť trovy štátu z odvolacieho konania v sume 7 360 Sk na účet
Krajského súdu v Košiciach do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol
výpočet trov konania.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalovaná a vedľajšia účastníčka
na jej strane, ktoré navrhli napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v celosti zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaná namietala, že odvolací súd rozhodol vecne nesprávne a vo veci vyvodil
nesprávny právny záver. Podľa jej názoru došlo k úrazu žalobcu zavinením z jeho strany, čo
podľa ustanovenia § 190 ods. 5 Zákonníka práce zbavuje zamestnávateľa zodpovednosti. Ona
v konaní preukázala porušenie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci zo strany žalobcu, ako aj skutočnosť, že s týmito predpismi bol
riadne oboznámený a ich dodržiavanie ona vyžadovala a kontrolovala. Žalobca mal oprávnenie
na výkon prác, zúčastnil sa školení, ako aj skúšok viazača bremien. Bol zodpovedný za
bezpečné uviazanie alebo zavesenie bremena, jeho uloženie a odviazanie. Svojim konaním
porušil bezpečnostnú normu ČSN 270143 bod 88. Namietala aj nesprávne určenú výšku
náhrady škody vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo vzťahu k jeho
zvýšeniu nad základnú výšku bodového ohodnotenia. V prípade žalobcu neboli preukázané
zvlášť mučivé stavy, teda nie je namieste priznanie odškodnenia za vytrpenú bolesť nad
základnú výšku bodového ohodnotenia na 25 násobok. V prípade žalobcu nešlo o vrcholového
športovca, ani o kultúrne či politicky angažovanú osobu, ktorej športové, spoločenské
a kultúrne vyžitie by pred úrazom bolo na mimoriadnej úrovni a odôvodňovalo by priznanie
35 násobku sťaženia spoločenského uplatnenia.
Vedľajšia účastníčka na strane žalovanej namietala nesprávne právne posúdenie veci,
keď konanie pred prvostupňovým súdom nepreukázalo, že by príčinou vzniku škody bolo aj
niečo iné ako porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zo strany žalobcu
v zmysle § 191 ods. 2 Zákonníka práce. Bola toho názoru, že odvolací súd dospel v zásadnej
otázke spoluviny účastníkov konania k inému (nesprávnemu) právnemu názoru, ktorý ani
dostatočne neodôvodnil. Žalobca porušil svoje povinnosti tým, že skôr než začal vykonávať
konkrétnu prácu – presun pozdĺžnika, preklopením ktorého došlo k úrazu, neoznámil svojmu
nadriadenému nedostatky, o ktorých mal vedomosť, t.j. že na pracovisku nie je dostatočný
manipulačný priestor, ktorá skutočnosť by mohla ohroziť bezpečnosť alebo zdravie pri práci.
Zároveň namietala aj nesprávne určenie výšky náhrady škody predovšetkým vo forme zvýšenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nad základnú výšku bodového ohodnotenia.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala zákonné podmienky takéhoto zvýšenia, pričom
poukázala na ustálenú súdnu prax (R 10/1992).
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniam ich navrhol odmietnuť v časti, pokiaľ
smerujú proti zmeňujúcemu výroku rozsudku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť mu
sumu 2 985 937,50 Sk a zamietnuť ich, pokiaľ smerujú voči výroku, ktorým bola žalovaná
povinná zaplatiť mu nad sumu priznanú prvostupňovým súdom ešte sumu 3 669 375 Sk.
Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania vo výške 62 453 Sk. Poukázal na tú
skutočnosť, že dôvody oboch dovolaní sú identické a nie je možné ich akceptovať. Tvrdenia
dovolateľov o tom, že za úraz zodpovedá výlučne žalobca považoval za absurdné, nepravdivé,
v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci. Poukazoval na to, že technická norma STN
270143 nie je konkrétnym právnym predpisom upravujúcim bezpečnosť a ochranu zdravia pri
práci. Pritom rozhodujúceho školenia v P., obsahom ktorého boli konkrétne bezpečnostné
právne predpisy, vyplývajúce zo zák. č. 330/1996 Z.z. a vyhl. č. 59/1982 Zb. sa žalobca
nezúčastnil. Žalovaná v konaní nepreukázala dôvody ani pre čiastočnú liberáciu a ani pre úplné
zbavenie sa zodpovednosti (§ 191 ods. 1, 2 Zákonníka práce), keď za škodu vzniknutú
žalobcovi objektívne zodpovedá. V tejto súvislosti podrobne poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania. Zvýšenie základného bolestného na 25 násobok a sťaženia spoločenského
uplatnenia na 35 násobok považoval za primerané. Podľa jeho názoru odvolací súd riadne svoje
rozhodnutie odôvodnil čo do zodpovednosti žalovanej, ako aj dôvodov pre mimoriadne
zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom:
Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací
súd, i keď vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že mení rozsudok súdu prvého stupňa,
v skutočnosti ho v časti týkajúcej sa odškodnenia v sume 2 985 937,50 Sk potvrdil a zmenil
ho iba v časti týkajúcej sa náhrady v rozsahu nad sumu 2 985 937,50 Sk tak, že žalobcovi
priznal celkom náhradu škody v sume 6 655 312,50 Sk (navyše sumu 3 669 375 Sk). Najvyšší
súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z hľadiska prípustnosti dovolania možno za
zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie,
ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu
a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu
prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej (R 12/1994).
Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu
aj v časti, ktorou bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi 2 985 937,50Sk, teda proti takej
časti rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v skutočnosti potvrdené. Proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je ale
dovolanie prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Keďže v danej veci dosiaľ dovolací súd, prípadným právnym
názorom ktorého by bol odvolací súd viazaný, nerozhodol, nie je dovolanie žalovanej
a vedľajšej účastníčky proti tejto napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani
podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd naostatok nezistil, že by dovolanie žalovanej
a vedľajšej účastníčky proti označenej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné podľa
§ 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti totiž netrpí
vadou podľa uvedených ustanovení.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej
a vedľajšej účastníčky smerujúce proti časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa náhrady
do sumy 2 985 937,50 Sk nie je prípustné a preto ho podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania
potom sa už nezaoberal vecnou správnosťou tejto napadnutej časti rozsudku odvolacieho
súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť aj to, že ako žalovaná,
tak aj vedľajšia účastníčka, napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v celosti
(č.l. 569 a 576 spisu) t.j. aj v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Právo
na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá však ten účastník, ktorý týmto
rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (R 40/1993). Dovolanie žalovanej a vedľajšej
účastníčky preto v tejto zamietajúcej časti nie je subjektívne prípustné a bolo dovolacím
súdom v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuté.
Dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky smeruje aj proti výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Aj napriek povahe rozhodnutia
odvolacieho súdu (forma rozsudku), treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho,
posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej a vedľajšej účastníčky z ustanovenia § 239
O.s.p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Existencia niektorej
z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky aj v tejto časti ako neprípustné podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Žalovaná a vedľajšia účastníčka napadli svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu
aj v časti týkajúcej sa náhrady škody nad sumu 2 985 937,50 Sk do sumy 6 655 312,50 Sk
(rozdiel 3 669 375 Sk). Dovolanie proti predmetnej časti rozsudku odvolacieho súdu je
prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., nie je však dôvodné.
Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vady podľa § 237 O.s.p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania,
v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či
v konaní súdom nesprávne obsadeným), z obsahu spisu nevyplývajú.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou
(v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo v súlade
s príslušnými procesnými ustanoveniami po doplnení dokazovania (§ 213 O.s.p. v spojení
s 220 O.s.p.).
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného žalovanou a vedľajšou
účastníčkou, vrátane jeho obsahového vymedzenia (napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci), t.j. z hľadiska, či odvolacím súdom ustálená výlučná
zodpovednosť žalovanej (do výšky 50 % bola ustálená aj prvostupňovým súdom) a ním
priznaná náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia preskúmavanej časti
zodpovedá požiadavkám plnej, a tým i spravodlivej nápravy. Nezaoberal sa pritom právnymi
otázkami v dovolaní nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolania žalovanej
a vedľajšej účastníčky nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej, meritórne preskúmavanej časti, z hľadiska uplatnených dovolacích
dôvodov.
Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle
dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je také posúdenie, pri ktorom odvolací
súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý
právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací súd
v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.
Podľa § 251 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. (účinného v čase rozhodovania
súdov) sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred
1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak; nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony
urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
V prejednávanej veci je "doterajším" predpisom Zákonník práce č. 65/1965 Zb.
v znení účinnom do 1. apríla 2002, kedy nadobudol účinnosť Zákonníka práce č. 311/2001
Z.z. (v ďalšom texte sa Zákonník práce č. 65/1965 Zb. uvádza len v uvedenom znení).
Z ustanovenia § 191 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ sa
zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý
zamestnanec svojím zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
hoci s nimi bol riadne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali
a kontrolovali, a že tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Zamestnávateľ sa zbaví
zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením
právne alebo ostatné predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, hoci s nimi bol riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody
(§ 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce).
Podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti
(odsek 2), určí sa časť škody, ktorú znáša zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia; v prípade
uvedenom v odseku 2 písm. c/ uhradí však zamestnávateľ aspoň jednu tretinu škody.
Pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (odsek 1 písm. a/ a odsek 2 písm. a/), nie je možné
dovolávať sa len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby
neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných (§ 191 ods. 4 Zákonníka práce).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom
odvolacieho súdu o tom, že žalovaná v konaní nepreukázala ani čiastočné zbavenie sa
zodpovednosti za vznik škody a v podrobnostiach odkazuje na podrobné dôvody rozhodnutia
súdu druhého stupňa, ktoré si osvojuje.
Tvrdenia žalovanej a vedľajšej účastníčky, uvádzané v dovolaní, považuje dovolací
súd za právne irelevantné, nemajúce vplyv na plnú zodpovednosť žalovanej. V dostatočnej
miere sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal odvolací súd.
Na doplnenie považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať len
na to, že v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má zamestnávateľ povinnosť tvrdiť
a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením
porušil právne alebo ostatné predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Pritom
predpokladom čiastočného zbavenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných
úrazoch v zmysle ustanovenia § 191 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce je zavinené porušenie
predpisov alebo pokynov k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci postihnutým
pracovníkom. Predpisom alebo pokynom k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
môže byť len predpis alebo konkrétny pokyn, ktorý upravuje určitý spôsob konania alebo
určitý spôsob konania zakazuje. Porušenie predpisov alebo pokynov všeobecného charakteru
nemôže mať za následok právne účinky, uvedené v ustanovení § 191 ods. 2 písm. a/
Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dospel k právnemu záveru, že u žalobcu
nebolo preukázané porušenie konkrétneho právneho predpisu a ani ľahkomyseľné konanie,
a preto odvolací súd v súlade s pracovnoprávnymi predpismi ustálil, že za tento úraz plne
zodpovedá žalovaná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedodatočnej odôvodnenosti
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti zmenil, keď dospel k záveru
o výlučnej zodpovednosti žalovanej za vznik škody žalobcovi. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Poukázať je potrebné aj na to, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je
v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne
korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213
O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať
akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho
dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na
rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
V danej veci neboli pochybnosti, že náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia treba určiť podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov (porovnaj
ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.).
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len
vyhlášky č. 32/1965 Zb.) v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú
v odsekoch 1 a 2.
Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne
samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv.
nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na
vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Ide o nároky
rýdzo osobnej povahy, ktoré sa odškodňujú jednorazovo. Vyhláška č. 32/1965 Zb. zvlášť
upravuje podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre
odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre
hodnotenie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je
podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Odškodnenie
za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje
v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z uvedeného možno
vyvodiť, že aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. treba posudzovať jednotlivo, pri každom nároku zvlášť. Existencia
dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného
ustanovenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť
a naopak.
Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie
primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia,
hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým
i spravodlivej nápravy. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia treba vyvodzovať predovšetkým z okolností
vymedzených v bode I ods. 6 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich
prílohu vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok
základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov (pozri napr. R 48/2004).
Súd však musí takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť
s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu tak, aby bolo
možné preskúmať, či posúdenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
nevybočilo z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb.), či bolo v súlade s pravidlami logického usudzovania a či premisy
takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne vysvetlil svoje závery, z ktorých mal
za to, že základné bodové ohodnotenie vykonané lekárom nepostačuje na primerané
zmiernenie následkov poškodenia zdravia žalobcu a odôvodnenie jeho rozhodnutia je v súlade
so zásadami plnej a tým i spravodlivej nápravy.
Odškodnenie za bolesť odvolací súd zvýšil na dvadsaťpäťnásobok sumy určenej
lekárom z dôvodu, že mal za to, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa, pretože žalobca bol
liečený pomerne dlhú dobu, podroboval sa bolestivým vyšetreniam a liečebným procedúram.
So závermi odvolacieho súdu sa dovolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Tiež má za to, že je
v súlade so zásadou plnej a spravodlivej súdnej ochrany odškodnenie bolesti žalobcu
zvýšením základnej lekárom určenej sadzby. Nemožno totiž súhlasiť s argumentáciou, že
odškodnenie za bolesť sa určuje len na základe skúmania tých skutočností, ktoré sa opierajú
iba o odborné závery, a nie však aj o zistenia súdu. Bolesť síce právo nedefinuje a je to pojem,
ktorý možno posúdiť z lekárskeho hľadiska, nepochybne však súd má oprávnenie skúmať, či
lekárom určený základný počet bodov je adekvátny bolesti, za ktorú, okrem bolesti
spôsobenej poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, sa
považuje i sťaženie zdravotnej pohody, ako sú závažné psychické zmeny, poruchy nervového
ústrojenstva, stavy únavy, závraty alebo iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu
alebo bezvládnosti.
So závermi odvolacieho súdu, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených
zákonom, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku. Podľa dovolacieho súdu iný výklad by viedol k negácii
ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1065 Zb. („V prípadoch hodných osobitného zreteľa
môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť,
...“).
Dovolací súd nepovažuje za dôvodnú ani dovolaciu námietku, že nie sú tu okolnosti
hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad
sumu ustanovenú podľa odseku 1 § 7 vyhlášky č. 32/1995 Zb. („spoločenská rovina“).
Výška konkrétneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak
od ohodnotenia v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými
prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Pre správne určenie výšky
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal
poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody,
a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno
potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti
uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má
vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život
a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb
alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto
potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom
a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či
dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne
možnosti ďalšieho sebavzdelávania.
Dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu o naplnení predpokladov
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7
ods. 3 vyhlášky na tridsaťpäťnásobok za správny, ktorý je v súlade s vykonaným
dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením. Odvolací súd záver o priznaní mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia náležite vysvetlil poukazom na
konkrétne odborné (medicínske) zistenia, s uvedením rozsahu a povahy následkov, ku ktorým
došlo po vzniku škody. Vychádzajúc z uvedeného dospel aj dovolací súd k záveru, že
v danom prípade boli splnené predpoklady, za ktorých bolo možné zvýšiť výšku odškodnenia
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia nad stanovené najvyššie limity v § 7 ods. 2
vyhlášky.
Dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovanej a vedľajšej účastníčky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
v tejto časti zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia
v dovolacom konaní vo výške 2 073,05 € (vyjadrenie k dovolaniam) v zmysle vyhl.
č. 655/2004 Z.z. v platnom znení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. júna 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
23
24