Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fa0/371386.7de7a0.pdf
PDF · 101.53 KB
No categories available
3Cdo/144/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 144/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú L.,
narodenú X., zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
v Martine, dieťa rodičov M., bývajúcej v M., a J., bývajúceho v M., o nariadenie ústavnej
starostlivosti nad maloletou, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 20 P 195/2008,
na dovolanie matky, zastúpenej JUDr. M., advokátkou so sídlom v M., proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 19. februára 2009 sp. zn. 10 CoP 6/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Martin zo 17. októbra 2008 č.k. 20 P 195/2008-60 súd prvého
stupňa nariadil nad maloletou L. ústavnú starostlivosť s tým, že bude umiestnená
v Reedukačnom centre v K.. V zmysle rozsudku bude dvakrát ročne zhodnotená účinnosť
výkonu ústavnej starostlivosti, pričom označené reedukačné centrum predloží súdu správu
o umiestnení maloletej, o jej zdravotnom stave, o jej vzdelávaní a osobných potrebách vždy
do 31. januára a 31. júla každého kalendárneho roka. Súd zároveň rozhodol o povinnosti
rodičov platiť na maloletú mesačné výživné. Rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá
právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie založil súd prvého stupňa na tom, že výchova
maloletého dieťaťa je vážne narušená a iné výchovné opatrenia neviedli k náprave (§ 54 ods.
2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „Zákon
o rodine“). Uviedol, že rodičia v minulosti súhlasili s nariadením výchovného opatrenia vo
forme pobytu v zariadení so zvýšenou výchovnou starostlivosťou, reedukačný proces ale
nebol ukončený a pre zmenu správania maloletej vyžaduje dlhší čas. Maloletá sa znovu
a opakovane dopustila záškoláctva a nepripravuje sa na vyučovanie. I keď došlo k miernemu
zlepšeniu v správaní k rodičom, nie je v ich silách výchovne zvládnuť maloletú a zabrániť
-2-3 Cdo 144/2009
pokračovaniu doterajšieho negatívneho vývoja jej správania. Umiestnenie v ústavnej
starostlivosti je v záujme jej ďalšieho priaznivého telesného a duševného vývoja.
Na odvolanie matky Krajský súd v Žiline rozsudkom z 19. februára 2009 sp. zn.
10 CoP 6/2009 napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania, ktorými mal v zhode so súdom prvého stupňa preukázané vážne
narušenie výchovy maloletej a tiež problémy v doterajšej výchove poskytovanej maloletej jej
rodičmi. Krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Podľa
jeho názoru v prípade narušenia výchovy maloletej nejde o stav trvalý a je v rozhodujúcej
časti na samotnej maloletej, v akom časovom rozsahu bude ústavná starostlivosť vykonávaná.
Zdôraznil pri tom tiež povinnosti súdu prvého stupňa pri sledovaní a vyhodnocovaní
nariadenej ústavnej starostlivosti.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie. Prípustnosť tohto opravného
prostriedku vyvodzovala z ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. a § 238 ods. 4 O.s.p. Odňatie
možnosti pred súdom konať videla v tom, že súd prvého stupňa rozhodnutie založil na
neúplnom zistení skutkových okolností (o kvalite zabezpečovania výchovy maloletej, jej
dochádzke do školy, školskom prospechu, zdravotnom stave maloletej a celkových sociálnych
a materiálnych pomerov rodiny). Napadnuté rozhodnutie podľa názoru matky spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo v zmysle § 54 Zákona
o rodine má náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť prednosť pred
ústavnou starostlivosťou a pred nariadením ústavnej starostlivosti súd nerešpektoval
povinnosť skúmať, či maloleté dieťa nemožno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti
alebo do pestúnskej starostlivosti. Pritom synovec matky, ktorý má k maloletej vybudovaný
veľmi dobrý osobný vzťah, prejavil záujem o jej zverenie do jeho náhradnej osobnej
starostlivosti. Dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení aj
z toho dôvodu, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané splnenie predpokladov pre
aplikáciu § 54 ods. 4 Zákona o rodine. Z týchto dôvodov žiadala dovolaním napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Otec sa vo vyjadrení k dovolaniu vyjadril v prospech nariadenia ústavnej starostlivosti nad
maloletou.
-3-3 Cdo 144/2009
Kolízny opatrovník maloletej vo vyjadrení k dovolaniu matky uviedol, že s dovolaním
nesúhlasí a trvá na nariadení ústavnej starostlivosti. Poprel opodstatnenosť dovolacích
námietok matky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou, bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, (len) ak to zákon
pripúšťa (§ 236 ods.1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním
napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Osobitne je ale
potrebné poukázať na § 238 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého dovolanie nie je prípustné vo
veciach upravených Zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení
rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských
práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení.
Názor matky, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 238 ods. 4 O.s.p., je založený na
nesprávnom výklade tohto ustanovenia. Prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku
z uvedeného ustanovenia nielenže nevyplýva, ale je ním priamo vylúčená.
V danej veci išlo totiž jednak o nariadenie ústavnej starostlivosti ako jedného zo spôsobov
náhradnej starostlivosti, ktorý nahradzuje osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa
v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť (právna úprava ústavnej
starostlivosti je obsiahnutá v ustanovení § 54 a § 55 Zákona o rodine), jednak o vyživovaciu
povinnosť oboch rodičov k maloletému dieťaťu (právnu úpravu tejto povinnosti obsahujú
-4-3 Cdo 144/2009
ustanovenia § 62 až § 65 Zákona o rodine). To znamená, že tu išlo o vec upravenú Zákonom
o rodine, v prípade ktorej nešlo o žiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O.s.p.
Dovolaním matky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v dôsledku toho vykazuje znaky
rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená priamo zo zákona –
ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 Os.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Rovnako ale treba uviesť, že
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii
niektorej z uvedených procesných vád, ale zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľka tvrdí, že v konaní jej bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
-5-3 Cdo 144/2009
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Matka v dovolaní súdom vytýka, že rozhodnutie o nariadení ústavnej výchovy založili na
neúplných skutkových zisteniach, predovšetkým o úrovni zabezpečovania výchovy maloletej,
jej školskej dochádzke a prospechu, o jej zdravotnom stave a tiež o celkových pomeroch
rodiny, v ktorej žije. Dovolateľka si ale pri tom neuvedomuje, že ak rozhodnutie súdu nie je
podložené úplnými skutkovými zisteniami (pozn.: dovolací súd neskúmal, či v danej veci išlo
o tento prípad), pôjde o rozhodnutie vecne nesprávne; sama táto okolnosť ale nevedie
k záveru o procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p. zakladajúcej prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia.
Dovolateľka namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci ale súd
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie je však procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004,
sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda
tvrdenia dovolateľky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne
aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Pokiaľ by preto matka súdom prípadne aj opodstatnene vytýkala, že rozhodnutie založili
na nesprávnej interpretácii alebo aplikácii § 54 Zákona o rodine (pozn.: dovolací súd
-6-3 Cdo 144/2009
neskúmal, či ide o tento prípad), nemala by táto okolnosť za následok prípustnosť jej
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania matky nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebola matka úspešná. Dovolací súd nepriznal ostatným účastníkom
dovolacieho konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali
návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková