Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/231/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej

veci žalobcu: V., bytom N., zastúpený advokátkou JUDr. K., Advokátska kancelária v B.,

proti žalovanému: Krajský lesný úrad v Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra č. 1, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 27. novembra 2007

č. 1748/2007 Gb. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -122 zo dňa 25. júna 2008, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -122 zo dňa 25. júna 2008 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmavaní rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že žalovaný

preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Obvodného lesného

úradu vo Veľkom Krtíši č. -005 zo dňa 13.2.2006 potvrdil z dôvodov,

že v prípade žiadateľa – žalobcu nebola splnená základná podmienka pre uznanie poľovného

revíru podľa o poľovníctve v znení neskorších predpisov

(ďalej len zákon o poľovníctve) t. j. oprávnenie disponovať právom poľovníctva

na minimálnej výmere 500 ha súvislých poľovných pozemkov. Krajský súd nepovažoval

žalobu za dôvodnú. Poukázal na to, že v zmysle § 6 zákona o poľovníctve je možné uznať

za poľovný revír len súvislé poľovné pozemky, ktoré majú výmeru minimálne 500 ha, fyzická

alebo právnická osoba, ktorá má právo disponovať s touto rozlohou poľovných pozemkov,

musí jednoznačne preukázať, že toto právo nakladania má na základe zmlúv alebo

splnomocnení zo strany ich vlastníkov. Konštatoval, že žalobca v celom konaní vychádzal

z toho, že na preukázanie takéhoto práva mu stačí i splnomocnenie od jedného spoluvlastníka,

resp. že ku konkrétnemu pozemku nie je potrebný splnomocňujúci akt všetkých

spoluvlastníkov s poukazom na . Podľa názoru

krajského súdu relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa sa nevzťahuje

na predmetný právny vzťah, t. j. , ktorý hovorí o viazanosti právnych úkonov

týkajúcich sa spoločnej veci, o hospodárení so spoločnou vecou, o zmene spoločnej veci atď.,

teda nie je možné použiť na otázku nakladania so spoločnou vecou, a teda aj spoluvlastníctva

konkrétneho pozemku, právnu konštrukciu neplatnosti právneho úkonu za podmienky § 40a

. Konštatoval, že úkon podľa nepodlieha domnienke platnosti, ako je to

v prípadoch uvedených v , , , a pod.. Mal za to, že domnienka

pre platnosť úkonu vzťahujúca sa k spoločnej veci musí vychádzať zo všeobecného alebo

väčšinového konsenzu dotknutých spoluvlastníkov, úkon jedného zo spoluvlastníkov nemôže

zaväzovať všetkých, pokiaľ neprebehol mechanizmus súhlasu väčšiny tak, aby bola splnená

podmienka a takýto mechanizmus získania súhlasu väčšiny nebol zo strany

žalobcu prezentovaný resp. preukázaný. Neakceptoval argument žalobcu, že toto v danom

prípade s ohľadom na roztrieštenosť vlastníckych vzťahov k pôdnej nehnuteľnosti

na Slovensku nie je možné akceptovať, pretože by išlo o obchádzanie zákona. Súčasne

poukázal na to, že konanie podľa § 132 (zrejme § 139) nie je postihnuteľné následkom

relatívnej neplatnosti, ale následkom absolútnej neplatnosti a teda pokiaľ nebol daný súhlas

väčšiny spoluvlastníkov, nemožno hovoriť, že takýto právny úkon je platný, ako aj,

že správnosti takéhoto záveru nasvedčuje i ďalšia z podmienok ustanovenia ,

z ktorého vyplýva, že pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo príslušná dohoda

nedosiahne, môže rozhodnúť na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd a taktiež podľa

ods. 3 tohto zákonného ustanovenia o dôležitej zmene spoločnej veci môže rozhodnúť súd,

ak ho o to prehlasovaní spoluvlastníci požiadajú i keď je ich menšina. Krajský súd v danej

veci dospel k záveru, že žalobca skutočne nesplnil podmienky zákona o poľovníctve

na uznanie nového poľovného revíru, pretože nepreukázal oprávnenie disponovať pozemkami

najmenej v rozlohe 500 ha, keďže platné splnomocnenia ho oprávňovali nakladať

iba s plochou 155 ha ako určil žalovaný. Žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Uviedol, že v konaní predložil posudok znalca Ing. P. z odboru

geodézie a kartografie č. 9/2008 zo dňa 29.4.2008, z ktorého záveru vyplýva, že výmera ako

podklad pre posúdenie splnenia podmienky na pridelenia práva k poľovnému revíru

predstavuje 511,3985 ha, pričom do úvahy bral tie plochy, kde vlastníctvo bolo výlučné, resp.

nadpolovičné. Dôvodil, že vychádzajúc z názoru súdu prvého stupňa pri aplikácii § 139 ods.

1, 2 usúdil, že oprávnenie disponovať s pozemkami vlastníkov sa posudzuje podľa

udeleného súhlasu výlučných vlastníkov a väčšinových vlastníkov počítaných podľa veľkosti

ich spoluvlastníckych podielov. Poukázal na rozpornosť rozhodnutia s uvedeným právnym

názorom súdu prvého stupňa a zároveň znaleckého posudku Ing. K., ktorý pri určení výmery

pre uznanie nového poľovného revíru 511,3985 ha vychádzal zo splnomocnení od výlučných

vlastníkov a väčšinových spoluvlastníkov. Vyslovil názor, že z týchto dôvodov podmienku

uloženú ustanovením § 6 ods. 1 zákona o poľovníctve splnil, keďže preukázal, že je

oprávnený disponovať právom poľovníctva na výmere 511,3985 ha súvislých poľovných

pozemkov.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že žiadal napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdiť a odvolanie žalobcu zamietnuť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní.

Uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore, ktorý vyjadril v preskúmavanom

rozhodnutí, v liste zo dňa 16.1.2008, ako aj vo svojom stanovisku zo dňa 16.6.2008

k znaleckému posudku Ing. P..

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým

správny orgán zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho

orgánu, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a poľovné pozemky za poľovný revír podľa § 13

ods. 1 zákona o poľovníctve v spojení s § 6 ods. 1 neuznal, a preto odvolací súd preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov

a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

právoplatne rozhodol o neuznaní poľovných pozemkov za poľovný revír podľa § 6 ods. 1

v spojení s § 13 zákona o poľovníctve.

Podľa § 1 zákona o poľovníctve poľovníctvo je súhrn činností zameraných

na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri

ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky. Je súčasťou tvorby, ochrany a využívania

životného prostredia. Poľovníctvo nesmie narušovať racionálne obhospodarovanie lesa

a poľnohospodárskej pôdy.

Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona o poľovníctve právo poľovníctva je súhrn práv a povinností

zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zber

si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri.

Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa

tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie.

Podľa § 5 zákona o poľovníctve právo poľovníctva možno vykonávať

len na poľovných pozemkoch, ktoré okresný národný výbor uznal za poľovný revír,

zverník alebo samostatnú bažantnicu.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o poľovníctve okresný národný výbor uzná za poľovný

revír súvislé poľovné pozemky, ktoré má v správe alebo užívaní socialistická

organizácia, pokiaľ majú výmeru aspoň 500 ha.

Ak susedia súvislé poľovné pozemky, ktoré sú v správe alebo v užívaní rôznych

socialistických organizácií, pričom pozemky žiadnej z týchto organizácií nedosahujú výmeru

500 ha, môže okresný národný výbor zlúčiť tieto poľovné pozemky a uznať ich za poľovný

revír, ak takto zlúčené poľovné pozemky dosiahnu výmeru aspoň 500 ha a ak sa tým vytvoria

podmienky pre riadne poľovnícke hospodárenie.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o poľovníctve o uznaní poľovných revírov, zverníkov

a samostatných bažantníc (ďalej len "poľovné revíry") rozhoduje po prerokovaní

s Československým poľovníckym zväzom okresný národný výbor, v obvode ktorého poľovné

pozemky ležia. Ak ležia poľovné pozemky v obvodoch viacerých okresných národných

výborov, rozhoduje o uznaní poľovného revíru okresný národný výbor, v obvode ktorého leží

najväčšia časť poľovných pozemkov, a to vždy v dohode s ostatnými zúčastnenými

národnými výbormi. Takáto dohoda je potrebná i v prípade, ak sa zaokrúhlenie alebo

pričlenenie poľovných pozemkov týka patriacich k poľovnému revíru o uznaní ktorého

rozhoduje iný okresný národný výbor.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve o výkone práva poľovníctva rozhoduje

vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho

istého vlastníka (ďalej len "vlastník poľovného revíru"), alebo vlastníci poľovných pozemkov

zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len "vlastníci spoločného

poľovného revíru").

Žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách citovaných

právnych normách, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov,

vo veci zistil skutkový stav správne a zo skutkových podkladov vyvodil správny právny záver

a preto krajský súd napadnutým rozsudkom správne žalobu podľa

zamietol.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že Obvodný lesný úrad vo Veľkom Krtíši rozhodnutím

zo dňa 13.2.2006 č. -005 podľa § 13 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 zákona

o poľovníctve žiadosti žalobcu nevyhovel a poľovné pozemky za poľovný revír neuznal;

na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný správny orgán rozhodol tak,

že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil

z dôvodov nepreukázania súvislých poľovných pozemkov navrhovaných na uznanie

poľovného revíru „N. – S.“. Žalobca žalobou podanou na Krajský súd v Banskej Bystrici dňa

20.12.2007 sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného tvrdiac, že týmto rozhodnutím

bol ukrátený na svojich právach. Žiadal ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Namietal, že žalovaný sa nevyporiadal s úlohou uloženou mu predchádzajúcim rozhodnutím

súdu, pretože pre zistenie skutkových okolností rozhodujúcich pre danú vec dal vypracovať

dokument spolu s grafickou analýzou u organizácie Národné lesnícke centrum vo Zvolene,

ktorá nie je odbornou organizáciou pre spracovanie podkladov pre analýzu vlastníckych

vzťahov k dotknutým poľovným pozemkom. Súdu predložil znalecký posudok znalca

z odboru geodézie a kartografie Ing. P. zo dňa 29.4.2008, z ktorého záveru vyplýva, že

žalobca disponuje poľovnými pozemkami vo výmere zákonom predpokladanej.

Odvolací súd v odvolacom konaní v danej veci preskúmavajúc zákonnosť

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmaval

zákonnosť rozhodnutia žalovaného a v rámci tohto procesu aj zákonnosť prvostupňového

správneho rozhodnutia, a dospel k záveru, že v tomto štádiu konania medzi účastníkmi ostal

sporný predovšetkým výklad právnej otázky práva disponovať spoločnou vecou ustanovenej

v .

Podľa , , z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci

sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou

podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda

nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať,

aby o zmene rozhodol súd.

Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme bolo upraviť práva a povinnosti

spoluvlastníkom pri nakladaní so spoločnou vecou predstavujúcou predmet ich podielového

spoluvlastníctva. Právne pomery všetkých spoluvlastníkov k tretím osobám týkajúce sa celej

veci upravuje ustanovenie § 139 ods. 1 tak, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej

veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (solidárne). Toto

zákonné ustanovenie je právnou skutočnosťou, ktorá zakladá uvedený solidárny záväzok.

Nie je rozhodujúce, či tento právny úkon vybavoval niektorý zo spoluvlastníkov z vlastnej

vôle alebo so súhlasom ostatných, alebo či konali v nejakej záležitosti všetci spoluvlastníci

spoločne. Je však potrebné, aby tento právny úkon bol platný nielen v zmysle všeobecných

ustanovení ( a nasl.), ale aj podľa a .

Vo vzájomnom vzťahu medzi spoluvlastníkmi je všeobecne rozhodujúci pomer ich podielov.

Ak vznikne pochybnosť o tom, aké veľké sú podiely jednotlivých spoluvlastníkov, platí

zákonná domnienka, že podiely sú rovnaké (). sa v tejto

súvislosti vracia k prv používanému pojmu "hospodárenie so spoločnou vecou" (ide

napr. o jej údržbu, opravu, úpravu, používanie, nakladanie a pod.) bez ohľadu na to,

či medzi spoluvlastníkmi ide o bežné, alebo nie bežné veci. O jeho spôsobe rozhoduje

predovšetkým dohoda, a keď sa nedosiahne, potom väčšina spoluvlastníckych hlasov,

ktorá sa počíta podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp), a nie podľa počtu

spoluvlastníkov. Prijatý bude teda názor, ktorý dosiahol väčšinu počítanú podľa

veľkosti podielov, t. j. ktorý predstavuje súhlasnú mienku spoluvlastníkov s viac

ako 50 % spoluvlastníckych podielov (aspoň 51 %). Ak má byť prijaté určité

rozhodnutie týkajúce sa spoločnej veci, musí sa preň vysloviť nadpolovičná väčšina

určená podľa podielov (t. j. nad 50 %). Prehlasovaní spoluvlastníci sa musia podrobiť

rozhodnutiu väčšiny aj bez súdneho rozhodnutia. V prípade, keď sa takáto väčšina alebo

dohoda nedosiahne alebo pri hlasovaní sa dosiahne rovnosť hlasov, ktorýkoľvek

zo spoluvlastníkov môže podať návrh na súd, ktorý podľa povahy a okolností konkrétneho

prípadu rozhodne o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2). Toto rozhodnutie súdu

má konštitutívny účinok. Zásada väčšinového rozhodovania je modifikovaná v ustanovení

§ 139 ods. 3, podľa ktorého ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní

spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd. O dôležitú zmenu spoločnej veci ide najmä

vtedy, keď sa zmení jej podstata či funkcia. Tento pojem však treba vykladať s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti daného prípadu, a to v závislosti od povahy, druhu, hodnoty

a ekonomického určenia predmetu spoluvlastníctva tak, aby navrhovanou úpravou nedošlo

k porušeniu práv a oprávnených záujmov ostatných spoluvlastníkov, alebo aby dôležitá

zmena spoločnej veci bola na prospech spoluvlastníkov. Účastníkmi konania sú všetci

spoluvlastníci, pretože takisto ako ich dohoda o úprave práv a povinností vyžaduje účasť

všetkých spoluvlastníkov, nemôže sa bez ich účasti zaobísť ani súdne konanie, v ktorom má

dôjsť k rozhodnutiu, ktorým sa taká úprava nariaďuje. Súdom založený právny pomer medzi

spoluvlastníkmi platí dovtedy, kým nenastane zmena pomerov (clausula rebus sic stantibus),

napríklad dohodou spoluvlastníkov.

Podľa , veta prvá a druhá ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa

ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje

sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho

úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

podľa zákona o poľovníctve na uznanie nového poľovného revíru, pretože žalobca

nepreukázal oprávnenie disponovať pozemkami najmenej v rozlohe 500 ha, keďže platné

splnomocnenia ho oprávňovali nakladať s poľovnými pozemkami vo výmere menšej

ako zákonom predpokladanej.

Právo poľovníctva možno vykonávať len na poľovných pozemkoch uznaných

za poľovný revír (§ 5 zákona o poľovníctve). Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku

(§ 2 ods. 2 zákona o poľovníctve). Pokiaľ žalobca nebol vlastníkom pozemku považovaného

za poľovný pozemok, bolo jeho povinnosťou obvodnému lesnému úradu spolu so žiadosťou

o uznanie poľovného revíru predložiť platné zmluvy o nájme práva poľovníctva uzatvorené

s vlastníkmi týchto nehnuteľností. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žalobca

predložil splnomocnenia od spoluvlastníkov nehnuteľností vhodných na výkon práva

poľovníctva. Pokiaľ však takéto zmluvy uzatváral so spoluvlastníkmi nehnuteľností, bolo

súčasne jeho povinnosťou preukázať platnosť týchto zmlúv, teda že takéto zmluvy boli

uzatvorené v súlade s . Zo skutkových okolností však nevyplýva,

že by si žalobca túto povinnosť spolu so žiadosťou predloženou obvodnému lesnému úradu,

resp. v priebehu správneho konania o uznanie poľovného revíru, splnil.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,

že domnienka pre platnosť úkonu vzťahujúca sa k spoločnej veci musí vychádzať

zo všeobecného alebo väčšinového konsenzu (dohody) dotknutých spoluvlastníkov a preto

úkon jedného zo spoluvlastníkov nemôže platne zaväzovať všetkých, pokiaľ neprebehol

mechanizmus súhlasu väčšiny tak, aby bola splnená podmienka , pričom

ani takýto proces získania súhlasu väčšiny nebol zo strany žalobcu prezentovaný

resp. preukázaný. Súd prvého stupňa správne neakceptoval argument žalobcu, že takýto

proces v danom prípade s ohľadom na roztrieštenosť vlastníckych vzťahov k pôdnej

nehnuteľnosti na Slovensku nie je možné, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu by išlo

o obchádzanie zákona. Odvolací súd taktiež súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že konanie

podľa nie je postihnuteľné následkom relatívnej neplatnosti ( ),

ale následkom absolútnej neplatnosti ( ). Teda pokiaľ nebol daný súhlas väčšiny

spoluvlastníkov, získaný postupom podľa , nemožno hovoriť, že takýto

právny úkon je platný, ako aj, že správnosti takéhoto záveru nasvedčuje i ďalšia z podmienok

ustanovených v , .

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nemohol považovať za správny

a prihliadnuť na úsudok žalobcu, že jeho oprávnenie disponovať s pozemkami vlastníkov

sa posudzuje podľa udeleného súhlasu výlučných vlastníkov a väčšinových vlastníkov

počítaných podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, pretože nepreukázal, že súhlasu

väčšinových spoluvlastníkov predchádzal proces dohody spoluvlastníkov tak, ako to

ustanovuje právna norma v .

Odvolací súd nemohol súčasne prihliadnuť na dôkaz, ktorý predložil žalobca súdu

prvého stupňa v preskúmavacom konaní a to na znalecký posudok č. 9/2008 zo dňa 29.4.2008

vypracovaný Ing. P., pretože podľa pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia. Z predloženého znaleckého posudku vyplýva, že bol

vypracovaný ku dňu 29.4.2008 a bol vyhotovený na základe údajov katastra nehnuteľností

aktuálnych k 23.1.2008 a nie z údajov aktuálnych k času predloženej žiadosti žalobcu,

na základe ktorých rozhodovali správne orgány v danej veci, keďže predmetom

preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.11.2007. Teda ide o taký

dôkaz, ktorý nemohol byť podkladom pre zistenie skutkového stavu v predmetnej veci,

na základe ktorého rozhodoval žalovaný preskúmavaným rozhodnutím.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol ako nedôvodnú,

rozhodol v danej veci v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa v spojení s a s

ods. 1 potvrdil.

Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 246c

ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1, pretože pre jeho neúspech v tomto

konaní mu nevzniklo právo na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. júna 2009

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová