Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bb1/371300.b85db3.pdf
PDF · 124.97 KB
No categories available
1Sžo/231/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej
veci žalobcu: V., bytom N., zastúpený advokátkou JUDr. K., Advokátska kancelária v B.,
proti žalovanému: Krajský lesný úrad v Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra č. 1, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 27. novembra 2007
č. 1748/2007 Gb. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S 270/2007-122 zo dňa 25. júna 2008, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S 270/2007-122 zo dňa 25. júna 2008 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmavaní rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že žalovaný
preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Obvodného lesného
úradu vo Veľkom Krtíši č. 2005/00572-005 zo dňa 13.2.2006 potvrdil z dôvodov,
že v prípade žiadateľa – žalobcu nebola splnená základná podmienka pre uznanie poľovného
revíru podľa § 6 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o poľovníctve) t. j. oprávnenie disponovať právom poľovníctva
na minimálnej výmere 500 ha súvislých poľovných pozemkov. Krajský súd nepovažoval
žalobu za dôvodnú. Poukázal na to, že v zmysle § 6 zákona o poľovníctve je možné uznať
za poľovný revír len súvislé poľovné pozemky, ktoré majú výmeru minimálne 500 ha, fyzická
alebo právnická osoba, ktorá má právo disponovať s touto rozlohou poľovných pozemkov,
musí jednoznačne preukázať, že toto právo nakladania má na základe zmlúv alebo
splnomocnení zo strany ich vlastníkov. Konštatoval, že žalobca v celom konaní vychádzal
z toho, že na preukázanie takéhoto práva mu stačí i splnomocnenie od jedného spoluvlastníka,
resp. že ku konkrétnemu pozemku nie je potrebný splnomocňujúci akt všetkých
spoluvlastníkov s poukazom na § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ). Podľa názoru
krajského súdu relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a OZ sa nevzťahuje
na predmetný právny vzťah, t. j. § 139 OZ, ktorý hovorí o viazanosti právnych úkonov
týkajúcich sa spoločnej veci, o hospodárení so spoločnou vecou, o zmene spoločnej veci atď.,
teda nie je možné použiť na otázku nakladania so spoločnou vecou, a teda aj spoluvlastníctva
konkrétneho pozemku, právnu konštrukciu neplatnosti právneho úkonu za podmienky § 40a
OZ. Konštatoval, že úkon podľa § 139 OZ nepodlieha domnienke platnosti, ako je to
v prípadoch uvedených v § 49a OZ, § 140, § 145 ods. 1, a pod.. Mal za to, že domnienka
pre platnosť úkonu vzťahujúca sa k spoločnej veci musí vychádzať zo všeobecného alebo
väčšinového konsenzu dotknutých spoluvlastníkov, úkon jedného zo spoluvlastníkov nemôže
zaväzovať všetkých, pokiaľ neprebehol mechanizmus súhlasu väčšiny tak, aby bola splnená
podmienka § 139 ods. 2 OZ a takýto mechanizmus získania súhlasu väčšiny nebol zo strany
žalobcu prezentovaný resp. preukázaný. Neakceptoval argument žalobcu, že toto v danom
prípade s ohľadom na roztrieštenosť vlastníckych vzťahov k pôdnej nehnuteľnosti
na Slovensku nie je možné akceptovať, pretože by išlo o obchádzanie zákona. Súčasne
poukázal na to, že konanie podľa § 132 (zrejme § 139) nie je postihnuteľné následkom
relatívnej neplatnosti, ale následkom absolútnej neplatnosti a teda pokiaľ nebol daný súhlas
väčšiny spoluvlastníkov, nemožno hovoriť, že takýto právny úkon je platný, ako aj,
že správnosti takéhoto záveru nasvedčuje i ďalšia z podmienok ustanovenia § 139 ods. 2 OZ,
z ktorého vyplýva, že pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo príslušná dohoda
nedosiahne, môže rozhodnúť na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd a taktiež podľa
ods. 3 tohto zákonného ustanovenia o dôležitej zmene spoločnej veci môže rozhodnúť súd,
ak ho o to prehlasovaní spoluvlastníci požiadajú i keď je ich menšina. Krajský súd v danej
veci dospel k záveru, že žalobca skutočne nesplnil podmienky zákona o poľovníctve
na uznanie nového poľovného revíru, pretože nepreukázal oprávnenie disponovať pozemkami
najmenej v rozlohe 500 ha, keďže platné splnomocnenia ho oprávňovali nakladať
iba s plochou 155 ha ako určil žalovaný. Žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1
O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Uviedol, že v konaní predložil posudok znalca Ing. P. z odboru
geodézie a kartografie č. 9/2008 zo dňa 29.4.2008, z ktorého záveru vyplýva, že výmera ako
podklad pre posúdenie splnenia podmienky na pridelenia práva k poľovnému revíru
predstavuje 511,3985 ha, pričom do úvahy bral tie plochy, kde vlastníctvo bolo výlučné, resp.
nadpolovičné. Dôvodil, že vychádzajúc z názoru súdu prvého stupňa pri aplikácii § 139 ods.
1, 2 OZ usúdil, že oprávnenie disponovať s pozemkami vlastníkov sa posudzuje podľa
udeleného súhlasu výlučných vlastníkov a väčšinových vlastníkov počítaných podľa veľkosti
ich spoluvlastníckych podielov. Poukázal na rozpornosť rozhodnutia s uvedeným právnym
názorom súdu prvého stupňa a zároveň znaleckého posudku Ing. K., ktorý pri určení výmery
pre uznanie nového poľovného revíru 511,3985 ha vychádzal zo splnomocnení od výlučných
vlastníkov a väčšinových spoluvlastníkov. Vyslovil názor, že z týchto dôvodov podmienku
uloženú ustanovením § 6 ods. 1 zákona o poľovníctve splnil, keďže preukázal, že je
oprávnený disponovať právom poľovníctva na výmere 511,3985 ha súvislých poľovných
pozemkov.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že žiadal napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdiť a odvolanie žalobcu zamietnuť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní.
Uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore, ktorý vyjadril v preskúmavanom
rozhodnutí, v liste zo dňa 16.1.2008, ako aj vo svojom stanovisku zo dňa 16.6.2008
k znaleckému posudku Ing. P..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie
mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,
že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým
správny orgán zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a poľovné pozemky za poľovný revír podľa § 13
ods. 1 zákona o poľovníctve v spojení s § 6 ods. 1 neuznal, a preto odvolací súd preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov
a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal
so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
právoplatne rozhodol o neuznaní poľovných pozemkov za poľovný revír podľa § 6 ods. 1
v spojení s § 13 zákona o poľovníctve.
Podľa § 1 zákona o poľovníctve poľovníctvo je súhrn činností zameraných
na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri
ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky. Je súčasťou tvorby, ochrany a využívania
životného prostredia. Poľovníctvo nesmie narušovať racionálne obhospodarovanie lesa
a poľnohospodárskej pôdy.
Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona o poľovníctve právo poľovníctva je súhrn práv a povinností
zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zber
si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri.
Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa
tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie.
Podľa § 5 zákona o poľovníctve právo poľovníctva možno vykonávať
len na poľovných pozemkoch, ktoré okresný národný výbor uznal za poľovný revír,
zverník alebo samostatnú bažantnicu.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o poľovníctve okresný národný výbor uzná za poľovný
revír súvislé poľovné pozemky, ktoré má v správe alebo užívaní socialistická
organizácia, pokiaľ majú výmeru aspoň 500 ha.
Ak susedia súvislé poľovné pozemky, ktoré sú v správe alebo v užívaní rôznych
socialistických organizácií, pričom pozemky žiadnej z týchto organizácií nedosahujú výmeru
500 ha, môže okresný národný výbor zlúčiť tieto poľovné pozemky a uznať ich za poľovný
revír, ak takto zlúčené poľovné pozemky dosiahnu výmeru aspoň 500 ha a ak sa tým vytvoria
podmienky pre riadne poľovnícke hospodárenie.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o poľovníctve o uznaní poľovných revírov, zverníkov
a samostatných bažantníc (ďalej len "poľovné revíry") rozhoduje po prerokovaní
s Československým poľovníckym zväzom okresný národný výbor, v obvode ktorého poľovné
pozemky ležia. Ak ležia poľovné pozemky v obvodoch viacerých okresných národných
výborov, rozhoduje o uznaní poľovného revíru okresný národný výbor, v obvode ktorého leží
najväčšia časť poľovných pozemkov, a to vždy v dohode s ostatnými zúčastnenými
národnými výbormi. Takáto dohoda je potrebná i v prípade, ak sa zaokrúhlenie alebo
pričlenenie poľovných pozemkov týka patriacich k poľovnému revíru o uznaní ktorého
rozhoduje iný okresný národný výbor.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve o výkone práva poľovníctva rozhoduje
vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho
istého vlastníka (ďalej len "vlastník poľovného revíru"), alebo vlastníci poľovných pozemkov
zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len "vlastníci spoločného
poľovného revíru").
Žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách citovaných
právnych normách, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov,
vo veci zistil skutkový stav správne a zo skutkových podkladov vyvodil správny právny záver
a preto krajský súd napadnutým rozsudkom správne žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis zistil, že Obvodný lesný úrad vo Veľkom Krtíši rozhodnutím
zo dňa 13.2.2006 č. 2005/00572-005 podľa § 13 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 zákona
o poľovníctve žiadosti žalobcu nevyhovel a poľovné pozemky za poľovný revír neuznal;
na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný správny orgán rozhodol tak,
že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil
z dôvodov nepreukázania súvislých poľovných pozemkov navrhovaných na uznanie
poľovného revíru „N. – S.“. Žalobca žalobou podanou na Krajský súd v Banskej Bystrici dňa
20.12.2007 sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného tvrdiac, že týmto rozhodnutím
bol ukrátený na svojich právach. Žiadal ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Namietal, že žalovaný sa nevyporiadal s úlohou uloženou mu predchádzajúcim rozhodnutím
súdu, pretože pre zistenie skutkových okolností rozhodujúcich pre danú vec dal vypracovať
dokument spolu s grafickou analýzou u organizácie Národné lesnícke centrum vo Zvolene,
ktorá nie je odbornou organizáciou pre spracovanie podkladov pre analýzu vlastníckych
vzťahov k dotknutým poľovným pozemkom. Súdu predložil znalecký posudok znalca
z odboru geodézie a kartografie Ing. P. zo dňa 29.4.2008, z ktorého záveru vyplýva, že
žalobca disponuje poľovnými pozemkami vo výmere zákonom predpokladanej.
Odvolací súd v odvolacom konaní v danej veci preskúmavajúc zákonnosť
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmaval
zákonnosť rozhodnutia žalovaného a v rámci tohto procesu aj zákonnosť prvostupňového
správneho rozhodnutia, a dospel k záveru, že v tomto štádiu konania medzi účastníkmi ostal
sporný predovšetkým výklad právnej otázky práva disponovať spoločnou vecou ustanovenej
Podľa § 139 ods. 1, 2, 3 OZ z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci
sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.
O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou
podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda
nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
Ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať,
aby o zmene rozhodol súd.
Vôľou zákonodarcu v citovanej právnej norme bolo upraviť práva a povinnosti
spoluvlastníkom pri nakladaní so spoločnou vecou predstavujúcou predmet ich podielového
spoluvlastníctva. Právne pomery všetkých spoluvlastníkov k tretím osobám týkajúce sa celej
veci upravuje ustanovenie § 139 ods. 1 tak, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej
veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne (solidárne). Toto
zákonné ustanovenie je právnou skutočnosťou, ktorá zakladá uvedený solidárny záväzok.
Nie je rozhodujúce, či tento právny úkon vybavoval niektorý zo spoluvlastníkov z vlastnej
vôle alebo so súhlasom ostatných, alebo či konali v nejakej záležitosti všetci spoluvlastníci
spoločne. Je však potrebné, aby tento právny úkon bol platný nielen v zmysle všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 34 a nasl.), ale aj podľa § 139 ods. 2 a 3.
Vo vzájomnom vzťahu medzi spoluvlastníkmi je všeobecne rozhodujúci pomer ich podielov.
Ak vznikne pochybnosť o tom, aké veľké sú podiely jednotlivých spoluvlastníkov, platí
zákonná domnienka, že podiely sú rovnaké (§ 137 ods. 2). Občiansky zákonník sa v tejto
súvislosti vracia k prv používanému pojmu "hospodárenie so spoločnou vecou" (ide
napr. o jej údržbu, opravu, úpravu, používanie, nakladanie a pod.) bez ohľadu na to,
či medzi spoluvlastníkmi ide o bežné, alebo nie bežné veci. O jeho spôsobe rozhoduje
predovšetkým dohoda, a keď sa nedosiahne, potom väčšina spoluvlastníckych hlasov,
ktorá sa počíta podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp), a nie podľa počtu
spoluvlastníkov. Prijatý bude teda názor, ktorý dosiahol väčšinu počítanú podľa
veľkosti podielov, t. j. ktorý predstavuje súhlasnú mienku spoluvlastníkov s viac
ako 50 % spoluvlastníckych podielov (aspoň 51 %). Ak má byť prijaté určité
rozhodnutie týkajúce sa spoločnej veci, musí sa preň vysloviť nadpolovičná väčšina
určená podľa podielov (t. j. nad 50 %). Prehlasovaní spoluvlastníci sa musia podrobiť
rozhodnutiu väčšiny aj bez súdneho rozhodnutia. V prípade, keď sa takáto väčšina alebo
dohoda nedosiahne alebo pri hlasovaní sa dosiahne rovnosť hlasov, ktorýkoľvek
zo spoluvlastníkov môže podať návrh na súd, ktorý podľa povahy a okolností konkrétneho
prípadu rozhodne o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2). Toto rozhodnutie súdu
má konštitutívny účinok. Zásada väčšinového rozhodovania je modifikovaná v ustanovení
§ 139 ods. 3, podľa ktorého ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní
spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd. O dôležitú zmenu spoločnej veci ide najmä
vtedy, keď sa zmení jej podstata či funkcia. Tento pojem však treba vykladať s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti daného prípadu, a to v závislosti od povahy, druhu, hodnoty
a ekonomického určenia predmetu spoluvlastníctva tak, aby navrhovanou úpravou nedošlo
k porušeniu práv a oprávnených záujmov ostatných spoluvlastníkov, alebo aby dôležitá
zmena spoločnej veci bola na prospech spoluvlastníkov. Účastníkmi konania sú všetci
spoluvlastníci, pretože takisto ako ich dohoda o úprave práv a povinností vyžaduje účasť
všetkých spoluvlastníkov, nemôže sa bez ich účasti zaobísť ani súdne konanie, v ktorom má
dôjsť k rozhodnutiu, ktorým sa taká úprava nariaďuje. Súdom založený právny pomer medzi
spoluvlastníkmi platí dovtedy, kým nenastane zmena pomerov (clausula rebus sic stantibus),
napríklad dohodou spoluvlastníkov.
Podľa § 40a, veta prvá a druhá OZ ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa
ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje
sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho
úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
podľa zákona o poľovníctve na uznanie nového poľovného revíru, pretože žalobca
nepreukázal oprávnenie disponovať pozemkami najmenej v rozlohe 500 ha, keďže platné
splnomocnenia ho oprávňovali nakladať s poľovnými pozemkami vo výmere menšej
ako zákonom predpokladanej.
Právo poľovníctva možno vykonávať len na poľovných pozemkoch uznaných
za poľovný revír (§ 5 zákona o poľovníctve). Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku
(§ 2 ods. 2 zákona o poľovníctve). Pokiaľ žalobca nebol vlastníkom pozemku považovaného
za poľovný pozemok, bolo jeho povinnosťou obvodnému lesnému úradu spolu so žiadosťou
o uznanie poľovného revíru predložiť platné zmluvy o nájme práva poľovníctva uzatvorené
s vlastníkmi týchto nehnuteľností. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že žalobca
predložil splnomocnenia od spoluvlastníkov nehnuteľností vhodných na výkon práva
poľovníctva. Pokiaľ však takéto zmluvy uzatváral so spoluvlastníkmi nehnuteľností, bolo
súčasne jeho povinnosťou preukázať platnosť týchto zmlúv, teda že takéto zmluvy boli
uzatvorené v súlade s § 139 ods. 2 OZ. Zo skutkových okolností však nevyplýva,
že by si žalobca túto povinnosť spolu so žiadosťou predloženou obvodnému lesnému úradu,
resp. v priebehu správneho konania o uznanie poľovného revíru, splnil.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že domnienka pre platnosť úkonu vzťahujúca sa k spoločnej veci musí vychádzať
zo všeobecného alebo väčšinového konsenzu (dohody) dotknutých spoluvlastníkov a preto
úkon jedného zo spoluvlastníkov nemôže platne zaväzovať všetkých, pokiaľ neprebehol
mechanizmus súhlasu väčšiny tak, aby bola splnená podmienka § 139 ods. 2 OZ, pričom
ani takýto proces získania súhlasu väčšiny nebol zo strany žalobcu prezentovaný
resp. preukázaný. Súd prvého stupňa správne neakceptoval argument žalobcu, že takýto
proces v danom prípade s ohľadom na roztrieštenosť vlastníckych vzťahov k pôdnej
nehnuteľnosti na Slovensku nie je možné, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu by išlo
o obchádzanie zákona. Odvolací súd taktiež súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že konanie
podľa § 139 OZ nie je postihnuteľné následkom relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ),
ale následkom absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ). Teda pokiaľ nebol daný súhlas väčšiny
spoluvlastníkov, získaný postupom podľa § 139 ods. 2 OZ, nemožno hovoriť, že takýto
právny úkon je platný, ako aj, že správnosti takéhoto záveru nasvedčuje i ďalšia z podmienok
ustanovených v § 139 ods. 2, 3 OZ.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nemohol považovať za správny
a prihliadnuť na úsudok žalobcu, že jeho oprávnenie disponovať s pozemkami vlastníkov
sa posudzuje podľa udeleného súhlasu výlučných vlastníkov a väčšinových vlastníkov
počítaných podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov, pretože nepreukázal, že súhlasu
väčšinových spoluvlastníkov predchádzal proces dohody spoluvlastníkov tak, ako to
ustanovuje právna norma v § 139 ods. 2 OZ.
Odvolací súd nemohol súčasne prihliadnuť na dôkaz, ktorý predložil žalobca súdu
prvého stupňa v preskúmavacom konaní a to na znalecký posudok č. 9/2008 zo dňa 29.4.2008
vypracovaný Ing. P., pretože podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Z predloženého znaleckého posudku vyplýva, že bol
vypracovaný ku dňu 29.4.2008 a bol vyhotovený na základe údajov katastra nehnuteľností
aktuálnych k 23.1.2008 a nie z údajov aktuálnych k času predloženej žiadosti žalobcu,
na základe ktorých rozhodovali správne orgány v danej veci, keďže predmetom
preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.11.2007. Teda ide o taký
dôkaz, ktorý nemohol byť podkladom pre zistenie skutkového stavu v predmetnej veci,
na základe ktorého rozhodoval žalovaný preskúmavaným rozhodnutím.
Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol ako nedôvodnú,
rozhodol v danej veci v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219
ods. 1 potvrdil.
Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 246c
ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1, pretože pre jeho neúspech v tomto
konaní mu nevzniklo právo na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. júna 2009
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová