Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1ec/371220.913272.pdf
PDF · 132.63 KB
No categories available
1Sža/16/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X. v meste Ž., naposledy bytom
v zahraničí Ž., t. č. P.T. R., zast. Mgr. Z.Š., L., B.,, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:MU–487-13/PO-Ž-2008 zo dňa 11. novembra 2008,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz 102/2008-33
zo dňa 25. februára 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz 102/2008-33 zo dňa 25. februára 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS:MU–487-13/PO-Ž-2008 zo dňa 11. novembra 2008, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle)
navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
zákona o azyle navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu a súčasne podľa § 20 ods. 4
zákona o azyle rozhodol, že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia
na Ukrajinu podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že u navrhovateľa neboli splnené
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu
o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.
Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne
zistil skutkový stav vo veci, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania a stotožnil sa so záverom odporcu, že v prípade
navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru
z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Podľa krajského súdu jeho žiadosť
o azyl možno považovať za účelovú, keďže územie Slovenska využil so svojou manželkou
a deťmi iba na cestu do rakúska a o azyl požiadal až po nútenom návrate na územie
Slovenska.
Krajský súd uviedol, že odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu
nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona
o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle
§ 2 písm. f/ zákona o azyle.
Odporca nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi v súvislosti s týmito
dôvodmi hrozilo nebezpečenstvo prenasledovania v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.
Preto možno podľa krajského súdu predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu
mu žiadne prenasledovania nehrozí, pripadne nehrozí mu, že by mal byť mučený alebo
podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ uviedol, že on a jeho rodina spĺňa podmienky pre udelenie azylu alebo
poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mu hrozí prenasledovanie, resp. vážne bezprávie.
Navrhovateľ poukázal na to, že ohrozenie vychádza z nepriaznivej politickej situácie
v krajine jeho pôvodu. V krajine pôvodu obchodoval s autami, ale začali ho vydierať
príslušníci polície a trikrát ho fyzicky napadli a slovne sa mu vyhrážali. Keďže ukrajinské
štátne orgány sú skorumpované a vymožiteľnosť práva je nízka, rozhodol sa so svojou
rodinou z krajiny odísť.
Podľa navrhovateľa fyzický útok a vyhrážky policajtov s nemožnosťou dosiahnuť
efektívnu ochranu zo strany štátu vykazuje znaky prenasledovania a vážneho bezprávia.
Zo strany odporcu, rovnako aj krajského súdu boli nesprávne právne posúdené.
Navrhovateľ namietal, že v jeho prípade odporca neposudzoval možnosť udelenia
azylu z humanitných dôvodov vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o rodinu.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Odporca zdôraznil, že z vyjadrení navrhovateľa,
vyplynulo, že ho prenasledovali policajti, ktorí nevystupovali pri jeho prenasledovaní v mene
polície alebo štátu, ale konali ako súkromné osoby, ktoré zneužívali svoje služobné
postavenie. Navrhovateľ proti ich konaniu nepožiadal oficiálne štátne orgány o ochranu
a počas azylového konania nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by príslušné orgány štátu
tolerovali ich činnosť alebo ju podporovali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. júna 2009 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa § 8 písm. a/ zákona č 480/2002 Z.z. o azyle účinného od 1.1.2008 ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa §13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (účinného od 1.1.2008)
cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život
z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom
trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že u nich neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o MZV USA o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine vydaná
6.3.2007, správy uverejnené na www.mzv.sk), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal
súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa
do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 20.8.2008 navrhovateľ uviedol,
že sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcom konaní (10.10.2007). Dôvodom
jeho žiadosti bola celková všeobecná ako aj politická situácia. Obchodoval s autami, začal
slušne zarábať, a to sa nepáčilo niektorým ľuďom. Chodili k nemu domov policajti
a požadovali od neho peniaze, nič im nedal. Na druhý deň, keď im opäť odmietol dať peniaze,
zobrali ho na policajnú stanicu, držali ho tam dva dni a požadovali 1000 USD, fyzicky
ho napadli, vyhrážali sa mu, že ak to niekomu nahlási, môže mať problémy. Druhý krát
ho zobrala polícia v januári 2006 a vyhrážali sa, že ublížia jeho manželke a deťom. Tiež
ho donútili podpísať tri čisté papiere, obáva sa, aby ho neobvinili z vraždy, krádeže.
V minulosti sa mu vyhrážala mafia, presídlil sa, ale keďže naposledy mal problémy
s políciou, nič by presídlením nevyriešil.
Na otázku, či požiadal oficiálne štátne orgány Ukrajiny o pomoc uviedol,
že sa na nikoho neobrátil, pretože v jeho meste je každý s každým prepojený a keby sa obrátil
na štátne orgány, viac by neuvidel svoju manželku a deti. Obáva sa návratu do krajiny
pôvodu, pretože by ho mohli z niečoho obviniť a nemal by kľud.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to,
že navrhovateľ svoj problém neriešil žiadnym spôsobom vo svojej krajine a nevyužil
ani možnosť vnútorného presídlenia. O možnosti vnútorného presídlenia ani neuvažoval, lebo
údajne polícia by ho všade našla. V tejto súvislosti odporca s poukazom na informácie
o krajine pôvodu, poukázal na to, že Ministerstvo vnútra Ukrajiny má na starosti dodržiavanie
zákona a udržiavanie vnútorného poriadku s dohliadaním na činnosť polície. Ukrajinská
bezpečnostná služby podlieha priamo prezidentovi. Generálna prokuratúra, ktorú menuje
prezident sa zaoberá trestným stíhaním. Má ústavnú povinnosť zabezpečiť, aby policajné
orgány dodržiavali zákony. Legislatíva taktiež rozšírila právomoc ombudsmana pre ľudské
práva a právomoc začať vyšetrovanie aktivít ozbrojených síl. Odporca poukázal na to,
že poskytnutie azylu prichádza do úvahy iba vtedy, ak žiadateľ o azyl využije možnosť
ochrany pred perzekúciou u štátnych orgánov krajiny jeho pôvodu s negatívnym výsledkom.
Skutočnosť, že mu bol umožnený bezproblémový legálny odchod z krajiny len nasvedčuje
tomu, že nebol štátnymi orgánmi prenasledovaný ani hľadaný. Zdôraznil, že právo na azyl
nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo uplatniť.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť
azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd
dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom
ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou
spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť
prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo
na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti
o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu pred útokmi zo strany osôb,
ktoré z pozície príslušníkov polície žiadali od neho finančné čiastky, vyhrážali
sa mu a fyzicky ho napadli.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o prenasledovaní navrhovateľa zo strany
príslušníkov miestnej polície by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa
dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok
mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedených osôb.
Navrhovateľom popísané problémy s príslušníkmi miestnej polície nebolo možné
považovať za zlyhanie verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného
vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia na Ukrajinu podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval
citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky
vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom
považuje za dôležité zdôrazniť, že odporca ani krajský súd nepochybili, keď dôvody
navrhovateľa, pre ktoré sa obáva návratu do krajiny pôvodu, (strach pred príslušníkmi
miestnej polície), nevyhodnotil odporca vzhľadom na nepreukázanie relevantnosti takýchto
dôvodov, nielen pre udelenie azylu, ale ani dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany,
pričom nebolo spochybnené, že politický systém v krajine pôvodu dáva občanom
možnosť domáhať sa účinnej ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi, pokiaľ
by navrhovateľom tvrdené prenasledovanie zo strany miestnej polície pokračovalo
aj po jeho návrate do krajiny pôvodu.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného
zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. júna 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová