Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/16/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X. v meste Ž., naposledy bytom

v zahraničí Ž., t. č. P.T. R., zast. Mgr. Z.Š., L., B.,, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:MU–487-13/PO-Ž-2008 zo dňa 11. novembra 2008,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -33

zo dňa 25. februára 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -33 zo dňa 25. februára 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS:MU–487-13/PO-Ž-2008 zo dňa 11. novembra 2008, ktorým odporca podľa

ustanovenia a o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle)

navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

zákona o azyle navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu a súčasne podľa § 20 ods. 4

zákona o azyle rozhodol, že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia

na Ukrajinu podľa a o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že u navrhovateľa neboli splnené

podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu

o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne

zistil skutkový stav vo veci, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania a stotožnil sa so záverom odporcu, že v prípade

navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru

z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Podľa krajského súdu jeho žiadosť

o azyl možno považovať za účelovú, keďže územie Slovenska využil so svojou manželkou

a deťmi iba na cestu do rakúska a o azyl požiadal až po nútenom návrate na územie

Slovenska.

Krajský súd uviedol, že odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu

nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona

o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle

§ 2 písm. f/ zákona o azyle.

Odporca nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi v súvislosti s týmito

dôvodmi hrozilo nebezpečenstvo prenasledovania v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

Preto možno podľa krajského súdu predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu

mu žiadne prenasledovania nehrozí, pripadne nehrozí mu, že by mal byť mučený alebo

podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Navrhovateľ uviedol, že on a jeho rodina spĺňa podmienky pre udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mu hrozí prenasledovanie, resp. vážne bezprávie.

Navrhovateľ poukázal na to, že ohrozenie vychádza z nepriaznivej politickej situácie

v krajine jeho pôvodu. V krajine pôvodu obchodoval s autami, ale začali ho vydierať

príslušníci polície a trikrát ho fyzicky napadli a slovne sa mu vyhrážali. Keďže ukrajinské

štátne orgány sú skorumpované a vymožiteľnosť práva je nízka, rozhodol sa so svojou

rodinou z krajiny odísť.

Podľa navrhovateľa fyzický útok a vyhrážky policajtov s nemožnosťou dosiahnuť

efektívnu ochranu zo strany štátu vykazuje znaky prenasledovania a vážneho bezprávia.

Zo strany odporcu, rovnako aj krajského súdu boli nesprávne právne posúdené.

Navrhovateľ namietal, že v jeho prípade odporca neposudzoval možnosť udelenia

azylu z humanitných dôvodov vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o rodinu.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Odporca zdôraznil, že z vyjadrení navrhovateľa,

vyplynulo, že ho prenasledovali policajti, ktorí nevystupovali pri jeho prenasledovaní v mene

polície alebo štátu, ale konali ako súkromné osoby, ktoré zneužívali svoje služobné

postavenie. Navrhovateľ proti ich konaniu nepožiadal oficiálne štátne orgány o ochranu

a počas azylového konania nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by príslušné orgány štátu

tolerovali ich činnosť alebo ju podporovali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. júna 2009 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Podľa zákona č o azyle účinného od 1.1.2008 ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa §13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa o pobyte cudzincov (účinného od 1.1.2008)

cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život

z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo

ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom

trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje

nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že u nich neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o MZV USA o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine vydaná

6.3.2007, správy uverejnené na www.mzv.sk), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal

súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré

navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa

do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 20.8.2008 navrhovateľ uviedol,

že sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcom konaní (10.10.2007). Dôvodom

jeho žiadosti bola celková všeobecná ako aj politická situácia. Obchodoval s autami, začal

slušne zarábať, a to sa nepáčilo niektorým ľuďom. Chodili k nemu domov policajti

a požadovali od neho peniaze, nič im nedal. Na druhý deň, keď im opäť odmietol dať peniaze,

zobrali ho na policajnú stanicu, držali ho tam dva dni a požadovali 1000 USD, fyzicky

ho napadli, vyhrážali sa mu, že ak to niekomu nahlási, môže mať problémy. Druhý krát

ho zobrala polícia v januári 2006 a vyhrážali sa, že ublížia jeho manželke a deťom. Tiež

ho donútili podpísať tri čisté papiere, obáva sa, aby ho neobvinili z vraždy, krádeže.

V minulosti sa mu vyhrážala mafia, presídlil sa, ale keďže naposledy mal problémy

s políciou, nič by presídlením nevyriešil.

Na otázku, či požiadal oficiálne štátne orgány Ukrajiny o pomoc uviedol,

že sa na nikoho neobrátil, pretože v jeho meste je každý s každým prepojený a keby sa obrátil

na štátne orgány, viac by neuvidel svoju manželku a deti. Obáva sa návratu do krajiny

pôvodu, pretože by ho mohli z niečoho obviniť a nemal by kľud.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to,

že navrhovateľ svoj problém neriešil žiadnym spôsobom vo svojej krajine a nevyužil

ani možnosť vnútorného presídlenia. O možnosti vnútorného presídlenia ani neuvažoval, lebo

údajne polícia by ho všade našla. V tejto súvislosti odporca s poukazom na informácie

o krajine pôvodu, poukázal na to, že Ministerstvo vnútra Ukrajiny má na starosti dodržiavanie

zákona a udržiavanie vnútorného poriadku s dohliadaním na činnosť polície. Ukrajinská

bezpečnostná služby podlieha priamo prezidentovi. Generálna prokuratúra, ktorú menuje

prezident sa zaoberá trestným stíhaním. Má ústavnú povinnosť zabezpečiť, aby policajné

orgány dodržiavali zákony. Legislatíva taktiež rozšírila právomoc ombudsmana pre ľudské

práva a právomoc začať vyšetrovanie aktivít ozbrojených síl. Odporca poukázal na to,

že poskytnutie azylu prichádza do úvahy iba vtedy, ak žiadateľ o azyl využije možnosť

ochrany pred perzekúciou u štátnych orgánov krajiny jeho pôvodu s negatívnym výsledkom.

Skutočnosť, že mu bol umožnený bezproblémový legálny odchod z krajiny len nasvedčuje

tomu, že nebol štátnymi orgánmi prenasledovaný ani hľadaný. Zdôraznil, že právo na azyl

nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo uplatniť.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu

na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd

dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom

ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom

rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto

inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou

spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť

prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo

na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti

o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu pred útokmi zo strany osôb,

ktoré z pozície príslušníkov polície žiadali od neho finančné čiastky, vyhrážali

sa mu a fyzicky ho napadli.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o prenasledovaní navrhovateľa zo strany

príslušníkov miestnej polície by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa

dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok

mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedených osôb.

Navrhovateľom popísané problémy s príslušníkmi miestnej polície nebolo možné

považovať za zlyhanie verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného

vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia na Ukrajinu podľa § 58

ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval

citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach

na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky

vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.

Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,

v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom

považuje za dôležité zdôrazniť, že odporca ani krajský súd nepochybili, keď dôvody

navrhovateľa, pre ktoré sa obáva návratu do krajiny pôvodu, (strach pred príslušníkmi

miestnej polície), nevyhodnotil odporca vzhľadom na nepreukázanie relevantnosti takýchto

dôvodov, nielen pre udelenie azylu, ale ani dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany,

pričom nebolo spochybnené, že politický systém v krajine pôvodu dáva občanom

možnosť domáhať sa účinnej ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi, pokiaľ

by navrhovateľom tvrdené prenasledovanie zo strany miestnej polície pokračovalo

aj po jeho návrate do krajiny pôvodu.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného

zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu

potvrdil ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. júna 2009

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová