Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
70b/370260.fc8491.pdf
PDF · 138.49 KB
No categories available
1Cdo/49/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 48/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I., bývajúceho v N.,
proti odporkyni M., bývajúcej v N., zastúpenej M., advokátkou so sídlom v N., o zaplatenie
2 018,04 € (60 795,60 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
6 C 91/2002, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. apríla 2007
sp. zn. 5 Co 301/2006 a o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 22. februára 2008 sp. zn. 6 Co 21/2008, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno rozsudkom z 26. septembra 2006 č.k. 6 C 91/2002-230 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5 805 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku požadovanej peňažnej náhrady spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania)
návrh ako nedôvodný zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že účastníci konania sú podieloví spoluvlastníci
nehnuteľností v kat. úz. N. vedených na LV č. X. ako prac. č. X. – zastavané plochy
a nádvoria o výmere X. m², parc. č. X. – záhrada o výmere X. m² a parc. č. X. - zastavaná
plocha o výmere X. m², ako aj rodinného domu nachádzajúceho sa na parcele č. X. súpisného
čísla X. a garáže nachádzajúcej sa na parcele č. X. súpisného čísla X. (navrhovateľ s podielom
1/6 a odporkyňa s podielom 5/6). Odporkyňa ako väčšinová spoluvlastníčka predmetných
nehnuteľností vylúčila navrhovateľa z ich užívania, navrhovateľ má preto nárok na peňažnú
náhradu za užívanie aj jeho podielu na predmete spoluvlastníctva v sume 5 805 Sk
(vychádzajúc pri určení náhrady za užívanie z hodnoty 3 Sk/m² u záhrady a z hodnoty
50 Sk/m² u nebytového aj bytového priestoru: 1 890 Sk + 3 075 Sk + 840 Sk). Právne vec
posúdil podľa § 123, § 137 ods. 1 a § 139 Obč. zák. Výrok o trovách konania odôvodnil
aplikáciou § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov (navrhovateľ napadol rozsudok
súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, domáhajúc sa jeho
zmeny a vyhovenia návrhu v celom rozsahu; odporkyňa napadla rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu a navrhla ho zrušiť a konanie zastaviť) rozsudkom z 18. apríla 2007
sp. zn. 5 Co 301/2006 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporkyni uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi 12 363 Sk (410,38 €) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
5 463 Sk (181,34 €) od 1. januára 2001 do zaplatenia, zo sumy 6 900 Sk (229,04 €) s 15,5 %
úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2002 do zaplatenia v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporkyni náhradu trov konania v sume 209 Sk (6,94 €) do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V zhode so zistením súdu prvého stupňa uviedol, že odporkyňa ako väčšinová
spoluvlastníčka užíva celý predmet podielového vlastníctva a že navrhovateľ ako menšinový
spoluvlastník vylúčený z užívania svojho spoluvlastníckeho podielu má právo požadovať
finančnú náhradu za znemožnenie užívania svojho spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd
súhlasil so súdom prvého stupňa, že predmetný nárok navrhovateľa je nárokom na určenie
finančnej náhrady za užívanie predmetu spoluvlastníctva, ktorý sa opiera o aplikáciu ust.
§ 123, § 137 ods. 1 a § 139 Obč. zák., uvedúc, že vo svojej podstate sa jedná o určitý druh
bezdôvodného obohatenia. Zároveň považoval za čiastočne dôvodnú odporkyňou uplatnenú
námietku premlčania, preto prisúdil navrhovateľovi nárok na finančnú náhradu iba za obdobie
od 16. marca 2000 do 30. decembra 2001, a to v sume 12 363 Sk (410,38 €), keď vychádzal
z hodnoty 200 Sk za m² ročne u bytového aj nebytového priestoru, akceptujúc stav
nehnuteľnosti, lokalitu a stanovisko obce N. týkajúce sa výšky cien za prenajímané
nehnuteľnosti, a z hodnoty 1 Sk za m² ročne vo vzťahu k užívaniu záhrady (vychádzajúc
v tomto smere z petitu návrhu, t.j. z navrhovateľom požadovanej hodnoty). Navrhovateľovi
priznal aj úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 2 Obč. zák. a výšku diskontnej sadzby
v danom období. Podanie odporkyne z 12. februára 2007 označené ako vzájomný návrh
posúdil po procesnej stránke ako obranu odporkyne v konaní, nie ako vzájomný návrh podľa
§ 97 ods. 1 O.s.p. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla rozsudok spolu
aj s rozsudkom Okresného súdu Komárno z 26. septembra 2006 č.k. 6 C 91/2002-230 zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovení § 237 písm. f/
a § 238 ods. 1 O.s.p. Uviedla, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Tvrdila, že odvolací súd ju ukrátil na procesných právach zmenou právnej kvalifikácie -
priznaním nároku z iného právneho dôvodu, než z akého nárok priznal súd prvého stupňa.
V tejto spojitosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
publikované pod č. 5/2002. Ďalšie porušenie svojich práv účastníka konania videla v tom, že
na pojednávaniach 25. mája 2006 a 26. septembra 2006 jej boli krátkou cestou doručované
vyjadrenia právnej zástupkyne navrhovateľa, ku ktorým sa na požiadanie mala na mieste
vyjadriť bez poskytnutia lehoty na preštudovanie podaní a prípravu na pojednávanie; že
prvostupňový súd sa nevyporiadal s viacnásobne ňou uplatneným návrhom na prerušenie
konania do rozhodnutia súdu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
účastníkov. Vytýkala obom súdom, že sa nevyporiadali s jej vzájomným návrhom na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 60 795 Sk s príslušenstvom a so skutočnosťami, ktoré by
vylučovali jej zodpovednosť - čiastočným užívaním nehnuteľností, resp. že časť pozemku od
odplotenia neužíva nikto, s udržiavaním predmetu podielového spoluvlastníctva a s reálnym
výkonom spoluvlastníckych práv účastníkov vzhľadom na násilie navrhovateľa voči nej a jej
svojpomocnú obranu; že neuskutočnili ohliadku ani nenariadili znalecké dokazovanie; že
odvolací súd sa nevyporiadal so vznikom omeškania, nesúhlasila tiež s jeho vyčíslením
nároku a údajom, že námietku premlčania vzniesla až v odvolaní; odôvodnenie napadnutého
rozsudku považovala za nedostatočné, nejasné a nepreskúmateľné.
Navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd dovolanie odporkyne odmietol. Uviedol, že
súd podľa dostupných dôkazov a vlastného uváženia stanovil hodnotu bezdôvodného
obohatenia a že čo do právnej kvalifikácie považuje rozhodnutie súdu za správne. Na
spoločnom pozemku nemá žiadne veci, nakoľko ich odporkyňa odovzdala do šrotu, rozobrala
aj fóliovník a speňažila ho, hoci vedela, že tvorí v celosti vlastníctvo navrhovateľa.
Okresný súd Komárno uznesením z 12. decembra 2007 č.k. 6 C 91/2002-296
nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v spojitosti s jej dovolaním proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. apríla 2007 sp. zn. 5 Co 301/2006. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že odporkyňa nepreukázala zákonnú podmienku priznania oslobodenia od
súdneho poplatku, t.j. že jej celkové pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. Samotná skutočnosť, že odporkyňa je poberateľkou
invalidného dôchodku v sume 2 221 Sk mesačne, neodôvodňuje priznanie oslobodenia od
súdneho poplatku.
Krajský súd v Nitre na odvolanie odporkyne uznesením z 22. februára 2008 sp. zn.
6 Co 21/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.). V dôvodoch svojho rozhodnutia
poukázal na obsah svojho predošlého (zrušujúceho) uznesenia vo veci žiadosti odporkyne
o oslobodenie od súdneho poplatku s tým, že je povinnosťou odporkyne preukázať, že
podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov spĺňa. Samotné predloženie
potvrdenia o poberaní invalidného dôchodku od júla 2007 nie je dôvodom pre oslobodenie od
súdnych poplatkov. Odporkyňa žiadnym iným spôsobom súdu nepredložila, z čoho si
zabezpečuje svoje základné životné potreby, keď v konaní produkovala iba rozhodnutie
o poberaní invalidného dôchodku. Z uvedeného nie je možné zistiť, v akom rozsahu má
odporkyňa zníženú pracovnú schopnosť, či je poberateľkou nejakých hmotných dávok,
prípadne či má nejaké vedľajšie príjmy, z ktorých zabezpečuje svoje základné životné
potreby. Odvolací súd svoje potvrdzujúce uznesenie nezaložil iba na tomto závere
o nepreukázaní osobných pomerov odporkyne pre požadované oslobodenie od súdneho
poplatku, ale videl aj naplnenie ďalšieho dôvodu vylučujúceho priznanie oslobodenia od
súdneho poplatku, majúc za to, že v prípade podaného dovolania ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie práva vzhľadom na úpravu v § 238 ods. 5 O.s.p. o neprípustnosti dovolania.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním odporkyňa a žiadala jeho
zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu
jej bolo odňaté právo konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodila, že pokiaľ súdy
oboch stupňov považovali ňou predložené doklady pre účel oslobodenia od súdneho poplatku
za nedostatočné, mali ju vyzvať na predloženie konkrétnych dokladov, ktoré by považovali za
nevyhnutné alebo potrebné pre posúdenie ňou uplatnenej žiadosti, a to postupom podľa § 43
ods. 1 O.s.p. Nesúhlasila, že v jej prípade by išlo o zrejme bezúspešné uplatnenie práva,
keďže v prípade, ak by sa súd v odvolacom konaní vysporiadal s jej tvrdením o vzájomnom
návrhu, napadnuté rozhodnutie by prevyšovalo trojnásobok minimálnej mzdy; ďalej dôvodila,
že dovolanie nesmerovalo len proti meritórnej stránke rozhodnutia, ale obsahovalo aj
námietky o vadách v zmysle § 237 písm. e/ a f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.)
najskôr to, či tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pokiaľ ide o prvé dovolanie odporkyne, odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. Ak dovolanie
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, je prípustné len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2
O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Zo zvoleného legislatívno-technického riešenia (zaradenia jednotlivých ustanovení
zákona) možno vyvodiť, že ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 O.s.p. (vymedzujúce prípady, kedy
dovolanie prípustné nie je) majú vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom povahu
osobitnej úpravy a obsahujú výnimky z tých predošlých ustanovení, teda určujú, kedy sa
skoršie ustanovenia neuplatnia. Zákonodarca touto úpravou vyjadril zámer (sledoval), aby
určité rozhodnutia (so zreteľom na povahu prejednávanej veci, resp. vzhľadom na určité
osobitosti predmetu konania) neboli v dovolacom konaní prejednávané. Ustanovenie § 238
ods. 4 O.s.p. tak vylučuje prípustnosť dovolania proti vymedzeným rozsudkom vydaným vo
veciach upravených Zákonom o rodine. V § 238 ods. 5 O.s.p. zasa zákonodarca vyslovuje
neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení limitovanom už uvedenou hranicou
(výškou). V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 238 ods. 4, resp. § 238 ods. 5 O.s.p., zo
zákona je teda vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
Neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 5 O.s.p. sa vzťahuje v zmysle § 372i ods. 7
O.s.p. iba na konania, v ktorých súd rozhodol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 353/2003
Z.z., t.j. po 1. septembri 2003, čo je aj daný prípad.
Odvolací súd v tejto právnej veci rozhodol vo veci samej o peňažnom plnení
12 363 Sk s príslušenstvom. So zreteľom na ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. bolo potrebné
vyriešiť otázku, či prípustnosť dovolania nie je vylúčená výškou peňažného plnenia, o ktorej
bolo rozhodnuté odvolacím súdom. Výška minimálnej mzdy v deň podania návrhu na
prvostupňovom súde (15. marca 2002) predstavovala 4 920 Sk (porovnaj § 2 ods. 1 písm. b/
zákona č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov), jej trojnásobok
predstavuje sumu 14 760 Sk. Dovolanie odporkyne smeruje teda proti rozsudku
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy
(12 363 Sk < 14 760 Sk). Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p.,
ktoré prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O.s.p. vylučuje. Najvyšší súd Slovenskej
republiky z tohto dôvodu dospel k záveru, že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania
odporkyne nie je možno z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. vyvodiť.
Prípustnosť dovolania odporkyne proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým vo
zvyšku návrh zamietol, vylučuje nedostatok subjektívnej prípustnosti dovolania v tomto
smere (z účelu dovolania vyplýva, že právo podať dovolanie prislúcha len tomu účastníkovi
v neprospech ktorého rozhodnutie – výrok – odvolacieho súdu vyznelo, porovnaj napr.
R 40/1993).
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z takýchto vád (t.j. či v danej veci nejde
o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
S prihliadnutím na obsah dovolaní odporkyne dovolací súd osobitne skúmal, či
nedošlo k vade podľa § 237 písm. e/ O.s.p., t.j. že sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci
podľa zákona bol potrebný, a k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že odporkyni bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd vadu konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. nezistil. Oba nižšie súdy
rozhodovali na základe návrhu na začatie konania, ktorý podal navrhovateľ; námietka
odporkyne v tomto smere nie je preto dôvodná. Dovolací súd v tejto spojitosti iba pripomína
notorietu, že právnym posúdením účastníka konania v jeho návrhu nie je súd viazaný.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu
právny poriadok priznáva.
Podľa dovolateľky jej bolo odňaté procesné právo - možnosť konať pred súdom
predovšetkým tým, že sa nemohla vyjadriť k právnemu základu nároku v odvolacom konaní.
Tvrdí, že ju o toto právo odvolací súd ukrátil, keďže zmenil právnu kvalifikáciu priznaného
nároku. Poukazuje zároveň na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 5/2002. Táto námietka nie je dôvodná. Právna veta publikovaného rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn. 5 Cdo 93/2000 znie: „Ak
v konaní o neplatnosť zmluvy odvolací súd potvrdil vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ale neplatnosť zmluvy vyvodil z iného dôvodu, než ktorý uviedol navrhovateľ vo svojom
návrhu a ktorým sa ani súd prvého stupňa nezaoberal, odňal svojim postupom odporcovi
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; odporca tak v odvolacom konaní
stratil možnosť vyjadriť sa k dôvodu neplatnosti zmluvy, ktorý odvolací súd považoval za
významný, ale ktorý sa v spore dovtedy neobjavil“. Odhliadnuc od skutočností, že v terajšej
veci išlo o celkom iný predmet sporu: peňažné plnenie, než riešil dovolací súd v spomenutom
publikovanom rozhodnutí (neplatnosť zmluvy), z porovnania oboch rozsudkov nižších súdov
jasne a jednoznačne vychodí, že odvolací súd v tomto spore o peňažné plnenie dôvodnosť
(základ) nároku (práva) navrhovateľa nevyvodil z iných skutkových a právnych dôvodov ako
súd prvého stupňa. Rovnako ako súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ ako menšinový
spoluvlastník, ktorý bol odporkyňou vylúčený z užívania predmetu spoluvlastníctva, má
právo na finančnú náhradu z dôvodu znemožnenia užívania svojho spoluvlastníckeho podielu.
V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd výslovne uviedol, že súhlasí s prvostupňovým
súdom, že predmetný nárok navrhovateľa je nárokom na určenie finančnej náhrady za
užívanie predmetu spoluvlastníctva, ktorý sa opiera o aplikáciu § 123, § 137 ods. 1 a § 139
Obč. zák. Pri tomto právnom posúdení oba nižšie súdy podstatu a dôvodnosť žalobného
návrhu vyvodili zhodne zo spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa, z užívania ktorého bol
odporkyňou vylúčený a preto mu vznikol nárok na finančnú náhradu. Okolnosť, že odvolací
súd uviedol dovetok, že tento nárok považuje za určitý druh bezdôvodného obohatenia
(plnenie bez právneho dôvodu), na zásadnej identickosti (zhodnosti) posúdenia základu
právneho nároku navrhovateľa oboma nižšími súdmi nič nemení.
Nie je pravdivé tvrdenie odporkyne v dovolaní, že v konaní, ktoré predchádzalo
vyneseniu prvoinštančného rozsudku, uplatnila voči navrhovateľovi vzájomným návrhom
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 60 795 Sk s príslušenstvom. Až v rámci
odvolacieho konania podaním z 12. februára 2007 označeným ako „Vzájomný návrh podľa
par. 97 OSP“ žiadala, aby súd uložil navrhovateľovi zaplatiť jej nemajetkovú ujmy za
porušenie základných práv a slobôd vo výške 65 795 Sk s príslušenstvom (porovnaj č.l. 253
spisu). Tento jej návrh, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, posúdil
odvolací súd iba ako jej obranu v konaní, nie ako vzájomný návrh podľa § 97 ods. 1 O.s.p.
Nedôvodne preto odporkyňa vytýka, že o tomto návrhu doposiaľ nižšie súdy nerozhodli. Iba
pre doplnenie, resp. na okraj veci dovolací súd poznamenáva, že v prípade, ak sa v odvolacom
konaní uplatní vzájomný návrh, vecné prejednanie takéhoto vzájomného návrhu v odvolacom
konaní nie je prípustné (porovnaj napr. R 76/1968).
Tým, že odporkyni bolo na pojednávaniach súdu prvého stupňa 25. mája 2006
a 26. septembra 2006 doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľa, nebola jej
odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu zápisníc z uvedených pojednávaní vyplýva, že
odporkyňa nežiadala o poskytnutie lehoty na prípravu z dôvodu doručenia jej vyjadrení na
pojednávaní. Na pojednávaní 25. mája 2006 sa odporkyňa vyjadrila iba k bodu 3 doručeného
vyjadrenia (porovnaj č.l. 210 spisu); na pojednávaní 26. septembra 2006 je zaprotokolované,
že odporkyňa si prečítala doručené vyjadrenie.
Ani pri skúmaní ďalších námietok dovolateľky dovolací súd nezistil naplnenie vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa opakovane žiadala na neurčito prerušiť
konanie, a to aj z dôvodu vedenia trestného konania pod sp. zn. 1 T 19/03 (porovnaj napr.
č.l. 137 spisu). Tým, že súd neprerušil konanie v predmetnej právnej veci, nedopustil sa vady
konania, ktorým by odňal odporkyni možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ odporkyňa namietala nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, je treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorého súčasťou je právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Rozsah povinností náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Aj judikatúra
ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia; iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len také, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal
priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolaní a citoval právne predpisy, ktorého aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane
vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezoberal). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel
k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona
na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv odporkyne. To sa vzťahuje aj na prípadné nepresnosti či nesprávnosti, ktoré
pre konečné rozhodnutie o veci podstatný význam nemali (napr. že v odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolací súd nesprávne uviedol, že námietku premlčania odporkyňa
uplatnila v rámci odvolacieho konania - porovnaj k tomu podanie odporkyne na č.l. 208
spisu).
Dovolací súd nezistil ani vady uvedené pod písmenami a/ až d/ a pod písmenom g/
Dovolateľka súdom nižších súdov vytýkala aj to, že vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili, resp. že nevykonali dôkazy, ktoré považuje za podstatné, napr. znalecké
dokazovanie, ohliadku na mieste samom. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd
nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Obdobne to platí, pokiaľ dovolateľka
namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení. Táto námietka
by mohla byť zohľadnená len vtedy, ak by bolo jej dovolanie procesne prípustné, sama o sebe
ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Námietka neúplných skutkových zistení, z ktorých oba súdy pri svojom rozhodovaní
vychádzali, predstavuje inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí
dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.); táto
procesná vada na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. však prípustnosť
dovolania nezakladá.
I keby tvrdenia dovolateľky, že rozsudky oboch nižších súdov spočívajú na
nesprávnych alebo neúplných skutkových zisteniach, mali za následok vecnú nesprávnosť
napadnutých rozhodnutí, táto skutočnosť nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. Rovnako to platí i pre námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce nepochybne dovolacím dôvodom,
nezakladá však prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby takéto tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené
(dovolací súd ich z tohto aspektu neskúmal), nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či
ho správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne
závery, prichádzalo by do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie odporkyne proti rozsudku
odvolacieho súdu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu
správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv. inou vadou
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie odporkyne proti rozsudku odvolacieho súdu procesne
neprípustné.
Ďalej sa odvolací súd zaoberal prípustnosťou dovolania odporkyne proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia
odporkyni od súdneho poplatku za podané dovolanie. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania
podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy, lebo tu nejde o uznesenie, ktoré
je uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p., a ani o niektoré z potvrdzujúcich uznesení vymenovaných
v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Dovolací súd so zreteľom na už spomenuté ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.
ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení.
Nezistil však žiadnu z vád uvedených v § 237 O.s.p.
S prihliadnutím na obsah dovolania odporkyne dovolací súd osobitne skúmal, či
nedošlo k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či odporkyni nebola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom.
Účastník občianskeho súdneho konania má procesné právo požiadať o oslobodenie od
súdneho poplatku (§ 138 O.s.p.), žiadosť doložiť dokladmi, z ktorých vyvodzuje jeho
opodstatnenosť; rovnako má procesné právo, aby súd o tejto žiadosti rozhodol. Občiansky
súdny poriadok účastníkovi však nepriznáva (nezaručuje) právo, aby súd vyhovel jeho
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (postupoval a rozhodol podľa jeho predstáv
a názorov).
Pre vyhovenie návrhu (žiadosti) účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku je
v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že:
1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo
zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto kumulatívnych
podmienok nie je splnená čo i len jedna, žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov
vyhovieť nemožno. V danom prípade súdy zhodne nevyhoveli žiadosti dovolateľky z dôvodu
nesplnenia prvej podmienky a odvolací súd navyše doplnil, že odporkyňa nesplnila ani druhú
podmienku (s poukazom na § 238 ods. 5 O.s.p.).
Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd vo vzťahu k splneniu prvej
podmienky prihliada k celkovým majetkovým pomerov žiadateľa a tiež k výške súdneho
poplatku, pričom v prípade fyzických osôb berie do úvahy tiež ich pomery sociálne, rodinné,
ekonomické, zdravotné a pod. Pri právnických osobách a fyzických osobách - podnikateľoch
možno vziať do úvahy aj ich podnikateľské aktivity, stav a štruktúru ich majetku, prípadne
platobnú (in)solventnosť. Účastníkovi konania jeho nepriaznivá majetková situácia nesmie
znemožňovať uplatňovanie alebo bránenie jeho procesných práv a naplniť jeho právo na
právnu pomoc v občianskom súdnom konaní. Celkové zhodnotenie všetkých pomerov
účastníka konania sa má premietnuť do záveru, či účastník je so zreteľom na jeho pomery
schopný zaplatiť súdne poplatky a uhrádzať trovy spojené s konaním. Pokiaľ by to jeho
pomery nedovoľovali, súd mu prizná zodpovedajúce oslobodenie od súdnych poplatkov
(v plnom rozsahu alebo v určitej časti). Oslobodenie od súdnych poplatkov však nemožno
priznať - a to ani vtedy, ak by to pomery žiadateľa odôvodňovali, ak by zo strany účastníka
(žiadateľa) išlo v konaní o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie
práva (druhá uvedená podmienka). Poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa
nevracajú.
Účastník konania žiadajúci oslobodenie od súdneho poplatku, pokiaľ sleduje
dosiahnutie, aby bol so svojou žiadosťou úspešný, musí súdu vierohodným spôsobom
preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti (splniť si
povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov).
Zo spisu vyplýva, že odporkyňa s podaním dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu
podala žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, ku ktorej priložila
potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych
poplatkov a na ustanovenie zástupcu v právnej veci a plnomocenstvo na zastupovanie
v dovolacom konaní pre advokátku M.. Súd prvého stupňa uznesením zo 4. júla 2007 č.k.
6 C 91/2002-273 odporkyni nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov s poukazom na to,
že odporkyňa žiaden listinný dôkaz, z ktorého by mohol posúdiť jej majetkové pomery pre
účely oslobodenia od súdneho poplatku, nepredložila a doložené potvrdenie obsahuje len jej
vyhlásenie o osobných a majetkových pomeroch a odporúčanie Obce N. na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré bolo vydané na základe čestného vyhlásenia
odporkyne a na základe bližšie neuvedených listín, čo samo osebe nie je dôvodom na
priznanie oslobodenia od súdneho poplatku bez predloženia konkrétnych listinných dôkazov
o majetkových pomeroch účastníka.
Krajský súd v Nitre na odvolanie odporkyne uznesením z 24. augusta 2007 sp. zn.
6 Co 165/2007 spomenuté uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, aby bola žiadateľka vyzvaná na
predloženie dokladov preukazujúcich jej osobné a majetkové pomery. Zároveň uviedol, že iba
v prípade, že žiadateľka by nereagovala na výzvu súdu alebo by dostatočne nepreukázala
žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, mohol by prvostupňový súd jej
žiadosť zamietnuť z dôvodov uvedených vo svojom rozhodnutí. Na súdnu výzvu súdu prvého
stupňa z 19. októbra 2007, v ktorej bola odporkyňa požiadaná o splnenie procesnej povinnosti
predložiť doklady preukazujúce osobné a majetkové pomery (č.l. 287 spisu), odpovedala
zástupkyňa odporkyne listom z 31. októbra 2007 (č.l. 288 spisu). V liste požiadala súd
s poukazom na § 43 ods. 1 O.s.p. (per analogiam) a zrušujúce uznesenie Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 6 Co 165/2007, aby vymedzil konkrétne doklady, resp. okruh dokladov, ktoré
od jej klientky žiada predložiť na preukázanie majetkových a osobných pomerov;
zároveň vytkla súdu, že nepoučil klientku o tom, akým spôsobom má súdom žiadané
doplnenie vykonať, že určil kratšiu lehotu ako 10 dní a že povinnosť doplniť podanie neuložil
uznesením.
Následnou výzvou z 13. novembra 2007 súd prvého stupňa oznámil zástupkyni
odporkyne, že predošlá výzva bola vykonaná v súlade s uznesením krajského súdu
z 24. augusta 2007 sp. zn. 6 Co 165/2007 a zároveň ju upozornil, že poučovacia povinnosť
podľa § 5 O.s.p. nie je v tomto prípade daná, pretože účastníčka ju zastúpená advokátom.
Opätovne požiadal o doklady o osobných a majetkových pomeroch účastníčky, a to v lehote
8 dní. Túto výzvu prevzala zástupkyňa odporkyne 16. novembra 2007.
Spolu s listom z 23. novembra 2007 predložila odporkyňa súdu prvého stupňa
rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 7. júna 2007 o zvýšení invalidného dôchodku od 1. júla
2007 na 2 221 Sk mesačne a výpis z daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb
2006 Daňového úradu Hurbanovo z 21. novembra 2007, z ktorého vyplýva, že odporkyňa
nepodala na uvedenom daňovom úrade priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok
2006.
Ďalšie doklady, podľa ktorých by bolo možné posúdiť dôvodnosť priznania
oslobodenia od súdneho poplatku na základe majetkových a sociálnych pomerov žiadateľky,
odporkyňa ani po vydaní uznesenia Okresného súdu Komárno z 12. decembra 2007 č.k.
6 C 91/2002-296, ktorým jej súd prvého stupňa opätovne nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov, nepredložila, a to ani v spojitosti s odvolaním proti tomuto uzneseniu a ani v rámci
dovolacieho konania.
Podľa názoru dovolacieho súdu, keď Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením
z 22. februára 2008 sp. zn. 6 Co 21/2008 potvrdil uznesenie Okresného súdu Komárno
z 12. decembra 2007 č.k. 6 C 91/2002-296, neodňal svojim rozhodnutím možnosť odporkyne
konať pred súdom.
Z opísaného postupu súdov, ktorý v danej veci viedol k zamietnutiu žiadosti
odporkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov a k potvrdeniu zamietajúceho uznesenia
odvolacím súdom (pre nesplnenie prvej z dvoch kumulatívnych podmienok uvedených
v § 138 ods. 1 O.s.p.), možno vyvodiť, že sa nepriečil zákonu. Súdy odporkyni vytvorili
zodpovedajúcu procesnú možnosť, aby doložila podanú žiadosť o oslobodenie od súdneho
poplatku, tá ale túto možnosť nevyužila. Je nepochybné, že dôkazná povinnosť doložiť
dôvodnosť žiadosti o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku zaťažuje žiadateľa o toto
oslobodenie. Súd nie je povinný určovať, aké doklady má žiadateľ k svojej žiadosti doložiť.
Rovnako je nepochybné, že dovolateľka predložením spomenutých dvoch dokladov
neposkytla súdu náležitý obraz toho, aké sú jej skutočné celkové pomery a z čoho si
zabezpečuje svoje základné životné potreby, keď v konaní produkovala iba rozhodnutie
o poberaní invalidného dôchodku v sume 2 221 Sk mesačne, z čoho je zrejmé, že len týmto
príjmom si nepokrýva svoje životné potreby. Je úplne mylný názor odporkyne, že súd by mal
uviesť, aké konkrétne doklady má účastník – žiadateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov
predložiť. Súd totiž nie je nijako bližšie informovaný o osobných a majetkových pomeroch
žiadateľa. Je to žiadateľ, ktorý o svojich pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia)
a predložiť dostatočné doklady, resp. označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od
súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú
úplné (z hľadiska objasnenia pomerov žiadateľa), či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť
a pod. Na rozhodovanie o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno
aplikovať § 43 ods. 1 O.s.p., a to ani analogicky a určovať účastníkovi konania, aké doklady
má k svojej žiadosti doložiť.
Nesplnenie čo i len jednej z dvoch kumulatívnych podmienok uvedených v § 138
ods. 1 O.s.p. znamená, ako už bolo spomenuté, že nie sú dané dôvody pre oslobodenie od
súdnych poplatkov. Preto nie je rozhodujúce, že dovolací súd sa nestotožňuje s názorom
odvolacieho súdu v napadnutom uznesení v tej časti, že nebola splnená zároveň aj druhá
z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov, t.j. pri posúdení, či sa jednalo
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu totiž v tomto smere nevyplývajú žiadne také zistenia (vzhľadom
na rozsiahlu argumentáciu dovolateľky aj iným dôvodom prípustnosti dovolania než dôvodom
podľa § 238 ods. 1 O.s.p.), ktoré by presvedčivo vysvetlili uvedený čiastkový záver, že sa tu
nejedná o akceptovateľné bránenie práva účastníkom súdneho konania (odporkyňou), teda
o obvyklé (bežné) domáhanie sa účasti na spravodlivom procese (čo ešte nijako nezaručuje
úspešnosť - opravným prostriedkom sledovaný /navrhnutý/ výsledok - v konaní), ale že sa tu
jedná o taký výnimočný prípad, kde by šlo o zrejme (bez akýchkoľvek ďalších pochybností
a na prvý pohľad, resp. bez podrobnejšieho rozboru zjavné) bezúspešné uplatňovanie obrany
odporkyňou v konaní.
Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť nielen z § 239 O.s.p., ale ani
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto obe dovolania odporkyne odmietol podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiam, proti
ktorým je dovolanie neprípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2009
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková