Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/49/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I., bývajúceho v N.,

proti odporkyni M., bývajúcej v N., zastúpenej M., advokátkou so sídlom v N., o zaplatenie

2 018,04 € (60 795,60 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. apríla 2007

sp. zn. a o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

z 22. februára 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolania o d m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno rozsudkom z 26. septembra 2006 č.k. -230 uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5 805 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku

a vo zvyšku požadovanej peňažnej náhrady spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania)

návrh ako nedôvodný zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. V odôvodnení uviedol, že účastníci konania sú podieloví spoluvlastníci

nehnuteľností v kat. úz. N. vedených na LV č. X. ako prac. č. X. – zastavané plochy

a nádvoria o výmere X. m², parc. č. X. – záhrada o výmere X. m² a parc. č. X. - zastavaná

plocha o výmere X. m², ako aj rodinného domu nachádzajúceho sa na parcele č. X. súpisného

čísla X. a garáže nachádzajúcej sa na parcele č. X. súpisného čísla X. (navrhovateľ s podielom

1/6 a odporkyňa s podielom 5/6). Odporkyňa ako väčšinová spoluvlastníčka predmetných

nehnuteľností vylúčila navrhovateľa z ich užívania, navrhovateľ má preto nárok na peňažnú

náhradu za užívanie aj jeho podielu na predmete spoluvlastníctva v sume 5 805 Sk

(vychádzajúc pri určení náhrady za užívanie z hodnoty 3 Sk/m² u záhrady a z hodnoty

50 Sk/m² u nebytového aj bytového priestoru: 1 890 Sk + 3 075 Sk + 840 Sk). Právne vec

posúdil podľa § 123, § 137 ods. 1 a § 139 Obč. zák. Výrok o trovách konania odôvodnil

aplikáciou

Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov (navrhovateľ napadol rozsudok

súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, domáhajúc sa jeho

zmeny a vyhovenia návrhu v celom rozsahu; odporkyňa napadla rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu a navrhla ho zrušiť a konanie zastaviť) rozsudkom z 18. apríla 2007

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporkyni uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi 12 363 Sk (410,38 €) so 17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

5 463 Sk (181,34 €) od 1. januára 2001 do zaplatenia, zo sumy 6 900 Sk (229,04 €) s 15,5 %

úrokom z omeškania ročne od 1. januára 2002 do zaplatenia v lehote do troch dní od

právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

odporkyni náhradu trov konania v sume 209 Sk (6,94 €) do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. V zhode so zistením súdu prvého stupňa uviedol, že odporkyňa ako väčšinová

spoluvlastníčka užíva celý predmet podielového vlastníctva a že navrhovateľ ako menšinový

spoluvlastník vylúčený z užívania svojho spoluvlastníckeho podielu má právo požadovať

finančnú náhradu za znemožnenie užívania svojho spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd

súhlasil so súdom prvého stupňa, že predmetný nárok navrhovateľa je nárokom na určenie

finančnej náhrady za užívanie predmetu spoluvlastníctva, ktorý sa opiera o aplikáciu ust.

§ 123, § 137 ods. 1 a § 139 Obč. zák., uvedúc, že vo svojej podstate sa jedná o určitý druh

bezdôvodného obohatenia. Zároveň považoval za čiastočne dôvodnú odporkyňou uplatnenú

námietku premlčania, preto prisúdil navrhovateľovi nárok na finančnú náhradu iba za obdobie

od 16. marca 2000 do 30. decembra 2001, a to v sume 12 363 Sk (410,38 €), keď vychádzal

z hodnoty 200 Sk za m² ročne u bytového aj nebytového priestoru, akceptujúc stav

nehnuteľnosti, lokalitu a stanovisko obce N. týkajúce sa výšky cien za prenajímané

nehnuteľnosti, a z hodnoty 1 Sk za m² ročne vo vzťahu k užívaniu záhrady (vychádzajúc

v tomto smere z petitu návrhu, t.j. z navrhovateľom požadovanej hodnoty). Navrhovateľovi

priznal aj úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 2 Obč. zák. a výšku diskontnej sadzby

v danom období. Podanie odporkyne z 12. februára 2007 označené ako vzájomný návrh

posúdil po procesnej stránke ako obranu odporkyne v konaní, nie ako vzájomný návrh podľa

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. , a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla rozsudok spolu

aj s rozsudkom Okresného súdu Komárno z 26. septembra 2006 č.k. -230 zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovení § 237 písm. f/

a Uviedla, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Tvrdila, že odvolací súd ju ukrátil na procesných právach zmenou právnej kvalifikácie -

priznaním nároku z iného právneho dôvodu, než z akého nárok priznal súd prvého stupňa.

V tejto spojitosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikované pod č. 5/2002. Ďalšie porušenie svojich práv účastníka konania videla v tom, že

na pojednávaniach 25. mája 2006 a 26. septembra 2006 jej boli krátkou cestou doručované

vyjadrenia právnej zástupkyne navrhovateľa, ku ktorým sa na požiadanie mala na mieste

vyjadriť bez poskytnutia lehoty na preštudovanie podaní a prípravu na pojednávanie; že

prvostupňový súd sa nevyporiadal s viacnásobne ňou uplatneným návrhom na prerušenie

konania do rozhodnutia súdu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

účastníkov. Vytýkala obom súdom, že sa nevyporiadali s jej vzájomným návrhom na náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 60 795 Sk s príslušenstvom a so skutočnosťami, ktoré by

vylučovali jej zodpovednosť - čiastočným užívaním nehnuteľností, resp. že časť pozemku od

odplotenia neužíva nikto, s udržiavaním predmetu podielového spoluvlastníctva a s reálnym

výkonom spoluvlastníckych práv účastníkov vzhľadom na násilie navrhovateľa voči nej a jej

svojpomocnú obranu; že neuskutočnili ohliadku ani nenariadili znalecké dokazovanie; že

odvolací súd sa nevyporiadal so vznikom omeškania, nesúhlasila tiež s jeho vyčíslením

nároku a údajom, že námietku premlčania vzniesla až v odvolaní; odôvodnenie napadnutého

rozsudku považovala za nedostatočné, nejasné a nepreskúmateľné.

Navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd dovolanie odporkyne odmietol. Uviedol, že

súd podľa dostupných dôkazov a vlastného uváženia stanovil hodnotu bezdôvodného

obohatenia a že čo do právnej kvalifikácie považuje rozhodnutie súdu za správne. Na

spoločnom pozemku nemá žiadne veci, nakoľko ich odporkyňa odovzdala do šrotu, rozobrala

aj fóliovník a speňažila ho, hoci vedela, že tvorí v celosti vlastníctvo navrhovateľa.

Okresný súd Komárno uznesením z 12. decembra 2007 č.k. -296

nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v spojitosti s jej dovolaním proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 18. apríla 2007 sp. zn. . Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že odporkyňa nepreukázala zákonnú podmienku priznania oslobodenia od

súdneho poplatku, t.j. že jej celkové pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov podľa Samotná skutočnosť, že odporkyňa je poberateľkou

invalidného dôchodku v sume 2 221 Sk mesačne, neodôvodňuje priznanie oslobodenia od

súdneho poplatku.

Krajský súd v Nitre na odvolanie odporkyne uznesením z 22. februára 2008 sp. zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov ako vecne správne potvrdil ( ). V dôvodoch svojho rozhodnutia

poukázal na obsah svojho predošlého (zrušujúceho) uznesenia vo veci žiadosti odporkyne

o oslobodenie od súdneho poplatku s tým, že je povinnosťou odporkyne preukázať, že

podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov spĺňa. Samotné predloženie

potvrdenia o poberaní invalidného dôchodku od júla 2007 nie je dôvodom pre oslobodenie od

súdnych poplatkov. Odporkyňa žiadnym iným spôsobom súdu nepredložila, z čoho si

zabezpečuje svoje základné životné potreby, keď v konaní produkovala iba rozhodnutie

o poberaní invalidného dôchodku. Z uvedeného nie je možné zistiť, v akom rozsahu má

odporkyňa zníženú pracovnú schopnosť, či je poberateľkou nejakých hmotných dávok,

prípadne či má nejaké vedľajšie príjmy, z ktorých zabezpečuje svoje základné životné

potreby. Odvolací súd svoje potvrdzujúce uznesenie nezaložil iba na tomto závere

o nepreukázaní osobných pomerov odporkyne pre požadované oslobodenie od súdneho

poplatku, ale videl aj naplnenie ďalšieho dôvodu vylučujúceho priznanie oslobodenia od

súdneho poplatku, majúc za to, že v prípade podaného dovolania ide o zrejme bezúspešné

uplatňovanie práva vzhľadom na úpravu v o neprípustnosti dovolania.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním odporkyňa a žiadala jeho

zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu

jej bolo odňaté právo konať pred súdom podľa Dôvodila, že pokiaľ súdy

oboch stupňov považovali ňou predložené doklady pre účel oslobodenia od súdneho poplatku

za nedostatočné, mali ju vyzvať na predloženie konkrétnych dokladov, ktoré by považovali za

nevyhnutné alebo potrebné pre posúdenie ňou uplatnenej žiadosti, a to postupom podľa § 43

ods. 1 Nesúhlasila, že v jej prípade by išlo o zrejme bezúspešné uplatnenie práva,

keďže v prípade, ak by sa súd v odvolacom konaní vysporiadal s jej tvrdením o vzájomnom

návrhu, napadnuté rozhodnutie by prevyšovalo trojnásobok minimálnej mzdy; ďalej dôvodila,

že dovolanie nesmerovalo len proti meritórnej stránke rozhodnutia, ale obsahovalo aj

námietky o vadách v zmysle a

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolania podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (, )

najskôr to, či tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ ide o prvé dovolanie odporkyne, odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. Ak dovolanie

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, je prípustné len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3

). Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

).

Podľa dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Zo zvoleného legislatívno-technického riešenia (zaradenia jednotlivých ustanovení

zákona) možno vyvodiť, že ustanovenia a (vymedzujúce prípady, kedy

dovolanie prípustné nie je) majú vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsekom povahu

osobitnej úpravy a obsahujú výnimky z tých predošlých ustanovení, teda určujú, kedy sa

skoršie ustanovenia neuplatnia. Zákonodarca touto úpravou vyjadril zámer (sledoval), aby

určité rozhodnutia (so zreteľom na povahu prejednávanej veci, resp. vzhľadom na určité

osobitosti predmetu konania) neboli v dovolacom konaní prejednávané. Ustanovenie § 238

ods. 4 tak vylučuje prípustnosť dovolania proti vymedzeným rozsudkom vydaným vo

veciach upravených Zákonom o rodine. V zasa zákonodarca vyslovuje

neprípustnosť dovolania proti rozsudkom vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení limitovanom už uvedenou hranicou

(výškou). V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie , resp. , zo

zákona je teda vylúčená prípustnosť dovolania, i keby smerovalo proti rozsudkom uvedeným

až 3

Neprípustnosť dovolania podľa sa vzťahuje v zmysle

iba na konania, v ktorých súd rozhodol po nadobudnutí účinnosti

Z.z., t.j. po 1. septembri 2003, čo je aj daný prípad.

Odvolací súd v tejto právnej veci rozhodol vo veci samej o peňažnom plnení

12 363 Sk s príslušenstvom. So zreteľom na ustanovenie bolo potrebné

vyriešiť otázku, či prípustnosť dovolania nie je vylúčená výškou peňažného plnenia, o ktorej

bolo rozhodnuté odvolacím súdom. Výška minimálnej mzdy v deň podania návrhu na

prvostupňovom súde (15. marca 2002) predstavovala 4 920 Sk (porovnaj § 2 ods. 1 písm. b/

o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov), jej trojnásobok

predstavuje sumu 14 760 Sk. Dovolanie odporkyne smeruje teda proti rozsudku

odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy

(12 363 Sk < 14 760 Sk). Na danú vec sa preto vzťahuje ustanovenie ,

ktoré prípustnosť dovolania podľa vylučuje. Najvyšší súd Slovenskej

republiky z tohto dôvodu dospel k záveru, že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania

odporkyne nie je možno z ustanovenia vyvodiť.

Prípustnosť dovolania odporkyne proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým vo

zvyšku návrh zamietol, vylučuje nedostatok subjektívnej prípustnosti dovolania v tomto

smere (z účelu dovolania vyplýva, že právo podať dovolanie prislúcha len tomu účastníkovi

v neprospech ktorého rozhodnutie – výrok – odvolacieho súdu vyznelo, porovnaj napr.

R 40/1993).

So zreteľom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád vymenovaných v až g/ , zaoberal sa dovolací súd

i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z takýchto vád (t.j. či v danej veci nejde

o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

S prihliadnutím na obsah dovolaní odporkyne dovolací súd osobitne skúmal, či

nedošlo k vade podľa , t.j. že sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci

podľa zákona bol potrebný, a k vade podľa , t.j. že odporkyni bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd vadu konania v zmysle nezistil. Oba nižšie súdy

rozhodovali na základe návrhu na začatie konania, ktorý podal navrhovateľ; námietka

odporkyne v tomto smere nie je preto dôvodná. Dovolací súd v tejto spojitosti iba pripomína

notorietu, že právnym posúdením účastníka konania v jeho návrhu nie je súd viazaný.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu

právny poriadok priznáva.

Podľa dovolateľky jej bolo odňaté procesné právo - možnosť konať pred súdom

predovšetkým tým, že sa nemohla vyjadriť k právnemu základu nároku v odvolacom konaní.

Tvrdí, že ju o toto právo odvolací súd ukrátil, keďže zmenil právnu kvalifikáciu priznaného

nároku. Poukazuje zároveň na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 5/2002. Táto námietka nie je dôvodná. Právna veta publikovaného rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn. znie: „Ak

v konaní o neplatnosť zmluvy odvolací súd potvrdil vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ale neplatnosť zmluvy vyvodil z iného dôvodu, než ktorý uviedol navrhovateľ vo svojom

návrhu a ktorým sa ani súd prvého stupňa nezaoberal, odňal svojim postupom odporcovi

možnosť konať pred súdom v zmysle ; odporca tak v odvolacom konaní

stratil možnosť vyjadriť sa k dôvodu neplatnosti zmluvy, ktorý odvolací súd považoval za

významný, ale ktorý sa v spore dovtedy neobjavil“. Odhliadnuc od skutočností, že v terajšej

veci išlo o celkom iný predmet sporu: peňažné plnenie, než riešil dovolací súd v spomenutom

publikovanom rozhodnutí (neplatnosť zmluvy), z porovnania oboch rozsudkov nižších súdov

jasne a jednoznačne vychodí, že odvolací súd v tomto spore o peňažné plnenie dôvodnosť

(základ) nároku (práva) navrhovateľa nevyvodil z iných skutkových a právnych dôvodov ako

súd prvého stupňa. Rovnako ako súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ ako menšinový

spoluvlastník, ktorý bol odporkyňou vylúčený z užívania predmetu spoluvlastníctva, má

právo na finančnú náhradu z dôvodu znemožnenia užívania svojho spoluvlastníckeho podielu.

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd výslovne uviedol, že súhlasí s prvostupňovým

súdom, že predmetný nárok navrhovateľa je nárokom na určenie finančnej náhrady za

užívanie predmetu spoluvlastníctva, ktorý sa opiera o aplikáciu § 123, § 137 ods. 1 a § 139

Obč. zák. Pri tomto právnom posúdení oba nižšie súdy podstatu a dôvodnosť žalobného

návrhu vyvodili zhodne zo spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa, z užívania ktorého bol

odporkyňou vylúčený a preto mu vznikol nárok na finančnú náhradu. Okolnosť, že odvolací

súd uviedol dovetok, že tento nárok považuje za určitý druh bezdôvodného obohatenia

(plnenie bez právneho dôvodu), na zásadnej identickosti (zhodnosti) posúdenia základu

právneho nároku navrhovateľa oboma nižšími súdmi nič nemení.

Nie je pravdivé tvrdenie odporkyne v dovolaní, že v konaní, ktoré predchádzalo

vyneseniu prvoinštančného rozsudku, uplatnila voči navrhovateľovi vzájomným návrhom

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 60 795 Sk s príslušenstvom. Až v rámci

odvolacieho konania podaním z 12. februára 2007 označeným ako „Vzájomný návrh podľa

par. 97 “ žiadala, aby súd uložil navrhovateľovi zaplatiť jej nemajetkovú ujmy za

porušenie základných práv a slobôd vo výške 65 795 Sk s príslušenstvom (porovnaj č.l. 253

spisu). Tento jej návrh, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, posúdil

odvolací súd iba ako jej obranu v konaní, nie ako vzájomný návrh podľa

Nedôvodne preto odporkyňa vytýka, že o tomto návrhu doposiaľ nižšie súdy nerozhodli. Iba

pre doplnenie, resp. na okraj veci dovolací súd poznamenáva, že v prípade, ak sa v odvolacom

konaní uplatní vzájomný návrh, vecné prejednanie takéhoto vzájomného návrhu v odvolacom

konaní nie je prípustné (porovnaj napr. R 76/1968).

Tým, že odporkyni bolo na pojednávaniach súdu prvého stupňa 25. mája 2006

a 26. septembra 2006 doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľa, nebola jej

odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu zápisníc z uvedených pojednávaní vyplýva, že

odporkyňa nežiadala o poskytnutie lehoty na prípravu z dôvodu doručenia jej vyjadrení na

pojednávaní. Na pojednávaní 25. mája 2006 sa odporkyňa vyjadrila iba k bodu 3 doručeného

vyjadrenia (porovnaj č.l. 210 spisu); na pojednávaní 26. septembra 2006 je zaprotokolované,

že odporkyňa si prečítala doručené vyjadrenie.

Ani pri skúmaní ďalších námietok dovolateľky dovolací súd nezistil naplnenie vady

konania v zmysle

Z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa opakovane žiadala na neurčito prerušiť

konanie, a to aj z dôvodu vedenia trestného konania pod sp. zn. (porovnaj napr.

č.l. 137 spisu). Tým, že súd neprerušil konanie v predmetnej právnej veci, nedopustil sa vady

konania, ktorým by odňal odporkyni možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ odporkyňa namietala nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, je treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorého súčasťou je právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(). Rozsah povinností náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Aj judikatúra

ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia; iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len také, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal

priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolaní a citoval právne predpisy, ktorého aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane

vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezoberal). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona

na odôvodnenie rozsudku ( ). Za odňatie možnosti konať pred súdom

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv odporkyne. To sa vzťahuje aj na prípadné nepresnosti či nesprávnosti, ktoré

pre konečné rozhodnutie o veci podstatný význam nemali (napr. že v odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolací súd nesprávne uviedol, že námietku premlčania odporkyňa

uplatnila v rámci odvolacieho konania - porovnaj k tomu podanie odporkyne na č.l. 208

spisu).

Dovolací súd nezistil ani vady uvedené pod písmenami a/ až d/ a pod písmenom g/

ustanovenia

Dovolateľka súdom nižších súdov vytýkala aj to, že vykonané dôkazy nesprávne

vyhodnotili, resp. že nevykonali dôkazy, ktoré považuje za podstatné, napr. znalecké

dokazovanie, ohliadku na mieste samom. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd

nezakladá procesnú vadu v zmysle Obdobne to platí, pokiaľ dovolateľka

namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení. Táto námietka

by mohla byť zohľadnená len vtedy, ak by bolo jej dovolanie procesne prípustné, sama o sebe

ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Námietka neúplných skutkových zistení, z ktorých oba súdy pri svojom rozhodovaní

vychádzali, predstavuje inú vadu konania ( ), na ktorú musí

dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná ( ); táto

procesná vada na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v však prípustnosť

dovolania nezakladá.

I keby tvrdenia dovolateľky, že rozsudky oboch nižších súdov spočívajú na

nesprávnych alebo neúplných skutkových zisteniach, mali za následok vecnú nesprávnosť

napadnutých rozhodnutí, táto skutočnosť nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237

Rovnako to platí i pre námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (

písm. c/ ). Nesprávne právne posúdenie veci je síce nepochybne dovolacím dôvodom,

nezakladá však prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby takéto tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené

(dovolací súd ich z tohto aspektu neskúmal), nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či

ho správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne

závery, prichádzalo by do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký

prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie odporkyne proti rozsudku

odvolacieho súdu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu

správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv. inou vadou

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporkyne proti rozsudku odvolacieho súdu procesne

neprípustné.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal prípustnosťou dovolania odporkyne proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia

odporkyni od súdneho poplatku za podané dovolanie. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a Prípustnosť dovolania

podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy, lebo tu nejde o uznesenie, ktoré

je uvedené v , a ani o niektoré z potvrdzujúcich uznesení vymenovaných

v až c/

Dovolací súd so zreteľom na už spomenuté ustanovenie druhá veta

ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení.

Nezistil však žiadnu z vád uvedených v

S prihliadnutím na obsah dovolania odporkyne dovolací súd osobitne skúmal, či

nedošlo k vade podľa , t.j. či odporkyni nebola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom.

Účastník občianskeho súdneho konania má procesné právo požiadať o oslobodenie od

súdneho poplatku ( ), žiadosť doložiť dokladmi, z ktorých vyvodzuje jeho

opodstatnenosť; rovnako má procesné právo, aby súd o tejto žiadosti rozhodol. Občiansky

súdny poriadok účastníkovi však nepriznáva (nezaručuje) právo, aby súd vyhovel jeho

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (postupoval a rozhodol podľa jeho predstáv

a názorov).

Pre vyhovenie návrhu (žiadosti) účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku je

v zmysle potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že:

1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo

zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto kumulatívnych

podmienok nie je splnená čo i len jedna, žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

vyhovieť nemožno. V danom prípade súdy zhodne nevyhoveli žiadosti dovolateľky z dôvodu

nesplnenia prvej podmienky a odvolací súd navyše doplnil, že odporkyňa nesplnila ani druhú

podmienku (s poukazom na ).

Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd vo vzťahu k splneniu prvej

podmienky prihliada k celkovým majetkovým pomerov žiadateľa a tiež k výške súdneho

poplatku, pričom v prípade fyzických osôb berie do úvahy tiež ich pomery sociálne, rodinné,

ekonomické, zdravotné a pod. Pri právnických osobách a fyzických osobách - podnikateľoch

možno vziať do úvahy aj ich podnikateľské aktivity, stav a štruktúru ich majetku, prípadne

platobnú (in)solventnosť. Účastníkovi konania jeho nepriaznivá majetková situácia nesmie

znemožňovať uplatňovanie alebo bránenie jeho procesných práv a naplniť jeho právo na

právnu pomoc v občianskom súdnom konaní. Celkové zhodnotenie všetkých pomerov

účastníka konania sa má premietnuť do záveru, či účastník je so zreteľom na jeho pomery

schopný zaplatiť súdne poplatky a uhrádzať trovy spojené s konaním. Pokiaľ by to jeho

pomery nedovoľovali, súd mu prizná zodpovedajúce oslobodenie od súdnych poplatkov

(v plnom rozsahu alebo v určitej časti). Oslobodenie od súdnych poplatkov však nemožno

priznať - a to ani vtedy, ak by to pomery žiadateľa odôvodňovali, ak by zo strany účastníka

(žiadateľa) išlo v konaní o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva (druhá uvedená podmienka). Poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa

nevracajú.

Účastník konania žiadajúci oslobodenie od súdneho poplatku, pokiaľ sleduje

dosiahnutie, aby bol so svojou žiadosťou úspešný, musí súdu vierohodným spôsobom

preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti (splniť si

povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov).

Zo spisu vyplýva, že odporkyňa s podaním dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu

podala žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, ku ktorej priložila

potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych

poplatkov a na ustanovenie zástupcu v právnej veci a plnomocenstvo na zastupovanie

v dovolacom konaní pre advokátku M.. Súd prvého stupňa uznesením zo 4. júla 2007 č.k.

-273 odporkyni nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov s poukazom na to,

že odporkyňa žiaden listinný dôkaz, z ktorého by mohol posúdiť jej majetkové pomery pre

účely oslobodenia od súdneho poplatku, nepredložila a doložené potvrdenie obsahuje len jej

vyhlásenie o osobných a majetkových pomeroch a odporúčanie Obce N. na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré bolo vydané na základe čestného vyhlásenia

odporkyne a na základe bližšie neuvedených listín, čo samo osebe nie je dôvodom na

priznanie oslobodenia od súdneho poplatku bez predloženia konkrétnych listinných dôkazov

o majetkových pomeroch účastníka.

Krajský súd v Nitre na odvolanie odporkyne uznesením z 24. augusta 2007 sp. zn.

spomenuté uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, aby bola žiadateľka vyzvaná na

predloženie dokladov preukazujúcich jej osobné a majetkové pomery. Zároveň uviedol, že iba

v prípade, že žiadateľka by nereagovala na výzvu súdu alebo by dostatočne nepreukázala

žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, mohol by prvostupňový súd jej

žiadosť zamietnuť z dôvodov uvedených vo svojom rozhodnutí. Na súdnu výzvu súdu prvého

stupňa z 19. októbra 2007, v ktorej bola odporkyňa požiadaná o splnenie procesnej povinnosti

predložiť doklady preukazujúce osobné a majetkové pomery (č.l. 287 spisu), odpovedala

zástupkyňa odporkyne listom z 31. októbra 2007 (č.l. 288 spisu). V liste požiadala súd

s poukazom na (per analogiam) a zrušujúce uznesenie Krajského súdu

v Nitre sp. zn. , aby vymedzil konkrétne doklady, resp. okruh dokladov, ktoré

od jej klientky žiada predložiť na preukázanie majetkových a osobných pomerov;

zároveň vytkla súdu, že nepoučil klientku o tom, akým spôsobom má súdom žiadané

doplnenie vykonať, že určil kratšiu lehotu ako 10 dní a že povinnosť doplniť podanie neuložil

uznesením.

Následnou výzvou z 13. novembra 2007 súd prvého stupňa oznámil zástupkyni

odporkyne, že predošlá výzva bola vykonaná v súlade s uznesením krajského súdu

z 24. augusta 2007 sp. zn. a zároveň ju upozornil, že poučovacia povinnosť

podľa nie je v tomto prípade daná, pretože účastníčka ju zastúpená advokátom.

Opätovne požiadal o doklady o osobných a majetkových pomeroch účastníčky, a to v lehote

8 dní. Túto výzvu prevzala zástupkyňa odporkyne 16. novembra 2007.

Spolu s listom z 23. novembra 2007 predložila odporkyňa súdu prvého stupňa

rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 7. júna 2007 o zvýšení invalidného dôchodku od 1. júla

2007 na 2 221 Sk mesačne a výpis z daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb

2006 Daňového úradu Hurbanovo z 21. novembra 2007, z ktorého vyplýva, že odporkyňa

nepodala na uvedenom daňovom úrade priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok

2006.

Ďalšie doklady, podľa ktorých by bolo možné posúdiť dôvodnosť priznania

oslobodenia od súdneho poplatku na základe majetkových a sociálnych pomerov žiadateľky,

odporkyňa ani po vydaní uznesenia Okresného súdu Komárno z 12. decembra 2007 č.k.

-296, ktorým jej súd prvého stupňa opätovne nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov, nepredložila, a to ani v spojitosti s odvolaním proti tomuto uzneseniu a ani v rámci

dovolacieho konania.

Podľa názoru dovolacieho súdu, keď Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením

z 22. februára 2008 sp. zn. potvrdil uznesenie Okresného súdu Komárno

z 12. decembra 2007 č.k. -296, neodňal svojim rozhodnutím možnosť odporkyne

konať pred súdom.

Z opísaného postupu súdov, ktorý v danej veci viedol k zamietnutiu žiadosti

odporkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov a k potvrdeniu zamietajúceho uznesenia

odvolacím súdom (pre nesplnenie prvej z dvoch kumulatívnych podmienok uvedených

v ), možno vyvodiť, že sa nepriečil zákonu. Súdy odporkyni vytvorili

zodpovedajúcu procesnú možnosť, aby doložila podanú žiadosť o oslobodenie od súdneho

poplatku, tá ale túto možnosť nevyužila. Je nepochybné, že dôkazná povinnosť doložiť

dôvodnosť žiadosti o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku zaťažuje žiadateľa o toto

oslobodenie. Súd nie je povinný určovať, aké doklady má žiadateľ k svojej žiadosti doložiť.

Rovnako je nepochybné, že dovolateľka predložením spomenutých dvoch dokladov

neposkytla súdu náležitý obraz toho, aké sú jej skutočné celkové pomery a z čoho si

zabezpečuje svoje základné životné potreby, keď v konaní produkovala iba rozhodnutie

o poberaní invalidného dôchodku v sume 2 221 Sk mesačne, z čoho je zrejmé, že len týmto

príjmom si nepokrýva svoje životné potreby. Je úplne mylný názor odporkyne, že súd by mal

uviesť, aké konkrétne doklady má účastník – žiadateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov

predložiť. Súd totiž nie je nijako bližšie informovaný o osobných a majetkových pomeroch

žiadateľa. Je to žiadateľ, ktorý o svojich pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia)

a predložiť dostatočné doklady, resp. označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od

súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú

úplné (z hľadiska objasnenia pomerov žiadateľa), či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť

a pod. Na rozhodovanie o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov nemožno

aplikovať , a to ani analogicky a určovať účastníkovi konania, aké doklady

má k svojej žiadosti doložiť.

Nesplnenie čo i len jednej z dvoch kumulatívnych podmienok uvedených v § 138

ods. 1 znamená, ako už bolo spomenuté, že nie sú dané dôvody pre oslobodenie od

súdnych poplatkov. Preto nie je rozhodujúce, že dovolací súd sa nestotožňuje s názorom

odvolacieho súdu v napadnutom uznesení v tej časti, že nebola splnená zároveň aj druhá

z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov, t.j. pri posúdení, či sa jednalo

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z odôvodnenia

uznesenia odvolacieho súdu totiž v tomto smere nevyplývajú žiadne také zistenia (vzhľadom

na rozsiahlu argumentáciu dovolateľky aj iným dôvodom prípustnosti dovolania než dôvodom

podľa ), ktoré by presvedčivo vysvetlili uvedený čiastkový záver, že sa tu

nejedná o akceptovateľné bránenie práva účastníkom súdneho konania (odporkyňou), teda

o obvyklé (bežné) domáhanie sa účasti na spravodlivom procese (čo ešte nijako nezaručuje

úspešnosť - opravným prostriedkom sledovaný /navrhnutý/ výsledok - v konaní), ale že sa tu

jedná o taký výnimočný prípad, kde by šlo o zrejme (bez akýchkoľvek ďalších pochybností

a na prvý pohľad, resp. bez podrobnejšieho rozboru zjavné) bezúspešné uplatňovanie obrany

odporkyňou v konaní.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania proti

napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť nielen z , ale ani

z

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto obe dovolania odporkyne odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiam, proti

ktorým je dovolanie neprípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková