Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0a0/377499.2245f4.pdf
PDF · 120.62 KB
No categories available
7So/50/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Eleny Berthothyovej, PhD. a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa M. H., bývajúceho v U., proti odporkyni
Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul.29.augusta č.8, o výšku úrazovej renty, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 10. januára 2008, č.k. 12 Sd
159/2007 - 22, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 10. januára
2008, č.k. 12 Sd 159/2007 - 22 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne z 12. júla 2006
číslo P-22-2464/2006-2573 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Účastníci nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z Trenčíne z 10. januára 2008, č.k. 12 Sd 159/2007
– 22, potvrdil rozhodnutie odporkyne z 12. júla 2006 číslo P-22-2464/2006-2573 a vec jej
vrátil na ďalšie konanie, pričom navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že uvedeným rozhodnutím odporkyňa s účinnosťou od 1.júla 2006
zvýšila úrazovú rentu navrhovateľa podľa § 82 ods. 1 až 3 a § 89 ods. 7 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky č. 229/2006 na sumu 4 416 Sk mesačne.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ ktorý namietal, že
zamestnávateľ mu vyplácal náhradu za stratu na zárobku v nesprávne určenej výške, ktorá
nezodpovedá právoplatnému rozsudku súdu o náhrade jeho straty na zárobku. Z uvedených
dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie.
Odporkyňa žiadala rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 250s ods.2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.
Podľa § 272 ods.3 prvej vety zákona o sociálnom poistení náhrada za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej
invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok
na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu,
a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľovi bola k 31.decembru 2003
vyplácaná náhrada za stratu na zárobku a že nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni
(viď. aj obsah vyjadrenia odporkyne k odvolaniu ).
Z § 272 ods.3 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že v prípade vyplácania náhrady
za stratu na zárobku k 31.decembru 2003 a nároku na jej výplatu aj po tomto dni sa úrazová
renta vypláca v sume, v akej patrila k 31.decembru 2003. Pokiaľ sa hovorí o „sume, v akej
patrila do 31.decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto sumu považovať sumu
v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška náhrady k 31.decembru 2003
nebola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom sporná. Odporkyňa bola preto bez
ďalšieho povinná prevziať výplatu úrazovej renty vo výške, v ktorej bola náhrada vyplácaná
k 31.decembru 2003. Nebola oprávnená jednostranným úkonom po vykonaní svojho prepočtu
výrok právoplatného rozsudku súdu alebo dohodu účastníkov meniť. Znova posudzovať
nárok na náhradu alebo meniť jej výšku by mohla len v prípade zmeny pomerov.
Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení totiž odporkyni nevyplýva
oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k 31.decembru 2003
(t.j. za obdobie pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení) a úrazovú rentu vyplácať
od 1.januára 2004 v nižšej sume ako bola vyplácaná aj bez sporu medzi navrhovateľom
a zamestnávateľom k 31.decembru 2003. Prepočítanie, ktoré vykonala odporkyňa je
v skutočnosti rozhodovaním o výške dávky pred 1.januárom 2004 a na takéto rozhodovanie
odporkyňa nie je oprávnená.
Navyše prepočítanie výšky náhrady len faktickým postupom odníma účastníkovi
právo na súdnu ochranu a zo žiadneho zákonného ustanovenia odporkyni právo na nové
prepočítanie výšky náhrady nevyplýva. Takýto postup odporkyne je v rozpore s čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má nárok na súdnu ochranu.
Možno zdôrazniť, že záväzným podkladom pre odporkyňu pri prevzatí výplaty
náhrady za stratu na zárobku (považovanej po 1. januári 2004 za rentu) môže byť
právoplatný rozsudok súdu v prípade, ak už o výške náhrady rozhodol súd, alebo dohoda
medzi zamestnávateľom a zamestnancom ( ktorá môže byť písomná, ale aj ústna, prípadne
urobená mlčky).
Pre odporkyňu je rovnako záväzný výrok rozsudku, ako pre účastníkov konania, a ako
aj pre všetky orgány štátu, alebo pre osoby, ktorým štát zveril rozhodovanie na úseku verejnej
správy (odporkyňa je pritom osobou, ktorej štát rozhodovanie na úseku verejnej správy zveril
zákonom). Len zrušenie výroku rozsudku súdu spôsobom, uvedeným v procesných
predpisoch je možné výrok právoplatného rozsudku súdu zrušiť alebo zmeniť.
Rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok má aj dohoda účastníkov, ktorá je pre nich
tiež záväzná (ak zákon nepredpisuje iné náležitosti) od okamihu, kedy sa jej účastníci zhodli
na jej obsahu.
V konkrétnej veci odporkyňa nepreukázala, že by právne významným spôsobom došlo
k zrušeniu dohody alebo rozhodnutia o výške náhrady za stratu na zárobku.
Nedovolený je preto postup odporkyne, ak ako orgán verejnej správy
(právnická osoba na ktorú štát preniesol výkon štátnej správy) svojím konaním nerešpektuje
dohodu účastníkov alebo právoplatné rozhodnutie súdu, ak bolo o náhrade prípadne
rozhodnuté. Takýmto konaním odporkyňa vytvára podmienky pre vykonanie kontrolných
opatrení zo strany štátu s dôsledkami, ktoré kontrolné opatrenia môžu mať za následok.
Odporkyňa 1. januára 2004 vstúpila do práv a povinností zamestnávateľa
navrhovateľa, ktorý zodpovedal za pracovný úraz, nemohla preto jednostranným právnym
úkonom meniť obsah zmluvy o odškodnení pracovného úrazu. Ak sa domnievala, že dohoda
medzi zamestnávateľom a pracovníkom o odškodnení pracovného úrazu (alebo choroby
z povolania) nezodpovedala zákonu, mohla sa s návrhom na vyslovenie neplatnosti takejto
zmluvy obrátiť na súd, ktorý je oprávnený o jej neplatnosti rozhodovať. Len súdnym
rozhodnutím mohla dosiahnuť iné odškodnenie pracovného úrazu, než je to, na ktorom sa
účastníci dohodli.
Takýto dôkaz (súdne rozhodnutie o neplatnosti dohody o výške náhrady za stratu na
zárobku) o nesprávnej výške poskytovanej náhrady však odporkyňa nepredložila, preto
nemožno zistiť, na základe akej právne významnej skutočnosti nevychádzala z výšky
náhrady, na ktorú mal navrhovateľ k 31. decembru 2003 nárok.
Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aktívne legitimovaná na podanie návrhu na
vyslovenie neplatnosti dohody o výške náhrady je len odporkyňa, lebo len ona môže mať
právny záujem na vyslovení neplatnosti takejto dohody. Navrhovateľ by žalobou o jej
neplatnosť nemohol dosiahnuť ochranu svojich práv, ale práve naopak, výrokom súdu o jej
neplatnosti by mohol byť len ukrátený. Nemôže mať preto právny záujem na podaní žaloby
a nie je preto osobou, ktorá je oprávnená domáhať sa v konaní o vyslovenie neplatnosti
dohody o poskytovanej náhrade súdnej ochrany .
Podľa § 293b zákona o sociálnom poistení úrazová renta a pozostalostná úrazová renta
vyplácané pred 1. januárom 2005 sa zvyšujú od 1. januára 2005 o 7,54 % sumy úrazovej renty
alebo pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu zvýšenia.
Výška náhrady za stratu na zárobku vyplácaná k 31.decembru 2003 je rozhodujúca pre
určenie základu pre zvýšenie úrazovej renty od 1.januára 2005 podľa § 293b zákona
o sociálnom poistení.
Obdobný postup platí aj pri jej zvyšovaní v nasledujúcich rokoch.
Vzhľadom na to, že z predloženého administratívneho spisu odporkyne nie je zrejmé,
v akej výške bola náhrada za stratu na zárobku navrhovateľovi vyplácaná k 31.decembru
2003, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie o zvýšení úrazovej renty od 1.júla 2006
je nepreskúmateľné.
V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne zadovážiť si dostatok podkladov pre zistenie
výšky, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná k 31.decembru 2003, v tejto výške
ju od 1.januára 2004 považovať v zmysle § 272 ods.3 zákona o sociálnom poistení za úrazovú
rentu a aj ju vyplácať. O zvýšení úrazovej renty podľa § 293b zákona o sociálnom poistení
od 1.januára 2005 rozhodne znovu, pričom všetky ďalšie zvýšenia o príslušné percentá
odvodí od sumy, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná k 31.decembru 2003
(nie až po tomto dni).
Skutočnosť, že navrhovateľ nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o výške
renty (a ani ho podať nemohol, lebo odporkyňa o výške renty nerozhodla, len ju fakticky
vyplácala v nižšej sume, ako patrila), ktorú mu odporkyňa po prevzatí výplaty náhrady za
stratu na zárobku vyplácala , nemôže mať za následok zánik nároku navrhovateľa na plnenie,
ktoré mu patrí podľa právoplatného rozsudku súdu (alebo podľa obsahu dohody medzi
účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého nárok na náhradu vznikol). Právny názor
súdu prvého stupňa, podľa ktorého nebol oprávnený skúmať základ, ku ktorému zvýšenie
patrí, nezodpovedá zákonu, lebo predmetom konania by podľa jeho záverov bola len časť
rozhodnutia a nie rozhodnutie v celom rozsahu.
Odvolací súd preto podľa § 220 OSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
rozhodnutie odporkyne z 12. júla 2006 číslo P-22-2464/2006-2573 zrušil a vec jej vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo odporkyňa nebola
v konaní úspešná a navrhovateľovi v odvolacom konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2009 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová