Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bd2/361329.3c8f68.pdf
PDF · 124.96 KB
No categories available
4Obo/150/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Obo/150/2008
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S.,
a. s., so sídlom X., X., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. E.M., P., B., proti ţalovanému: S., a.
s., C., B., IČO: X., zast. advokátom JUDr. E.V., PhD., B., B., o zaplatenie 5 407 969 826 eur
(162 920 499,– Sk) s prísl., na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k.. 49 Cb 59/2000-357 zo dňa 12. septembra 2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
49 Cb 59/2000-357 zo dňa 12. septembra 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. septembra 2005 č. k. 49 Cb 59/2000-357
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 162 920 499,– Sk, ako aj trovy konania. V odôvodnení
rozsudku uviedol, ţe ţalobou došlou súdu dňa 07. júna 2000, ţalobca uplatnil nárok
na zaplatenie 162 920 499,– Sk istiny s prísl., titulom neoprávneného majetkového prospechu
podľa § 123 Hospodárskeho zákonníka a § 763 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, ţe
V., š. p. ú., B., pobočka L. a právny predchodca ţalobcu S., š. p., L. uzavreli dňa 28.
decembra 1990 úverovú zmluvou č. 237, predmetom ktorej bol záväzok V. poskytnúť
ţalobcovi strednodobý úver na zásoby v sume 299 840 000,– Kčs, pri úrokovej sadzbe basic
rate 15% zvýšenej o odchýlku + 4.5% s lehotou splatnosti do 31. decembra 1993. V. a K., š.
p. ú., P., sa dňa 25. februára 1991 dohodli na spolupráci pri realizácii operácie na trvalo
sa obracajúce zásoby (T.), ktorá spočívala v tom, ţe pohľadávky banky, ktoré boli
pokryté redistríbučnými úvermi, stredno a dlhodobými úverovými zdrojmi, budú prevedené
na účet K.. Prevod úveru na T. bolo moţné realizovať najneskôr
do 14. marca 1991. Strany úverovej zmluvy dňa 26. marca 1991 podpísali dohodu, podľa
ktorej vzhľadom na preúčtovanie strednodobého úveru na zásoby K. P., vo výške
271 872 000,– Kčs a na krátkodobý úver na zásoby v sume 27 968 000,-- Kčs, stratila úverová
zmluva č. 237 platnosť 26. marca 1991. V. dňa 30. júna 1991 potvrdila ţiadosť ţalobcu
o prevzatie úveru T. k 30. novembru 1990 v sume 116 823 000,– Kčs K., š. p. ú., P.. Podaním
zo dňa 06. januára 1992 K. prevzatie pohľadávky na T., akceptovala. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, ţe úver vo výške 339 840 000,– Kčs podľa úverovej zmluvy č. 13
a suma 299 840 000,– Kčs, ako uvádza úverová zmluva č. 237, nebol nikdy reálne
poskytnutý. V úverovej zmluve č. 13 nebol v rozpore so všeobecno-právnymi predpismi,
dohodnutý spôsob a časový plán splácania (čl. ½, III/2) zmluvy č. 13 a dohodnutý čas, kedy
mal byť úver poskytnutý (rozpor v čl. 1/1 a Ml/3). Úverová zmluva č. 237 je postihnutá
právnou vadou – chýba v nej (v rozpore s § 382a HZ) dohodnutý čas, kedy mal byť úver
poskytnutý. Vzhľadom na tieto skutočnosti. Súd je toho názoru, ţe z úverovej zmluvy č. 13
boli naplnené predpoklady stanovené v § 24 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v znení do 30.
apríla 1990, podľa ktorého právne úkony socialistických organizácií sú neplatné, ak sú
v rozpore s právnymi predpismi, alebo ich účel obchádzajú, alebo sú v rozpore so zásadami
hospodárskej politiky Č., alebo ak ich predmetom je plnenie nemoţné. Čo sa týka úverovej
zmluvy č. 237, v danom prípade ide o neplatnosť podľa § 21 ods. 1 HZ v znení platnom od
01. mája 1990, podľa ktorého právny úkon je neplatný, pokiaľ svojím obsahom alebo účelom,
sa prieči právnemu predpisu, pokiaľ právny predpis obchádza, alebo ak je jeho predmetom
nemoţné plnenie. Čo sa týka dohody o postúpení pohľadávky na jej platnosť, musel existovať
platný konkrétny záväzok, ktorý neexistoval, nakoľko obe úverové zmluvy, a to č. 13 a č.
237, sú absolútne neplatné. Z uvedeného dôvodu musí byť aj dohoda o postúpení práva zo
záväzku absolútne neplatná.
Ku vznesenej námietke premlčania súd neprihliadol, nakoľko nie je dôvodná
z dôvodu, ţe predmetom sporu je vydanie neoprávneného majetkového prospechu, čiţe
úlohou súdu bolo skúmať, či došlo alebo nedošlo k premlčaniu práva na vydanie
neoprávneného majetkového prospechu. Premlčanie sa pri opakovaných plneniach posudzuje
od kaţdého plnenia samostatne. Úver sa splácal v období od 07. júla 1992 aţ 07. júla 1999.
Ţalobný návrh bol podaný dňa 07. júna 2000. Podľa § l3lb HZ, v znení platnom, v tom čase je
premlčacia doba 10 rokov – objektívna, resp. 2 roky – subjektívna.
Podľa § 123 HZ nárok ţalobcu predstavuje neoprávnený majetkový prospech
ţalovaného. Na základe vyššie uvedených dôvodov podľa ust. § 21 ods. 1 HZ, v znení
platnom od 01. mája 1990, § 24 ods. 1 HZ v znení platnom do 30. apríla 1990, § 128. § 382a
HZ, § 123 HZ a § 763 Obchodného zákonníka, zaviazal súd ţalovaného k zaplateniu čiastky
162 920 499,– Sk istiny.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalovaný. Podľa názoru ţalovaného
v konaní, v rámci ktorého bol vydaný rozsudok, došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
písm. f O. s. p. (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), pričom zároveň toto konanie trpí inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 1 2 písm. b)
O. s. p. Ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c)
O. s. p.) a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.). Rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). Pokiaľ by peňaţné prostriedky z úverovej
zmluvy č. 13 neboli právnemu predchodcovi ţalobcu (S.) reálne poskytnuté, neţiadal
by listom zo dňa 28. 12. 1990 o krátkodobý úver vo výške 299 840 000,– Sk, ktorá suma
zodpovedala nesplatenej časti úveru na T. podľa úverovej zmluvy č. 13 a následne z úveru
poskytnutého na základe úverovej zmluvy č. 237, by nedošlo k splateniu predchádzajúceho
úveru na T. podľa úverovej zmluvy č. 13. Pokiaľ by úver z úverovej zmluvy č. 13 a následne
úver z úverovej zmluvy č. 237, nebol právnemu predchodcovi ţalobcu (S.) reálne poskytnutý,
nepochybne by ţiadosťou zo dňa 22. 02. 1991, neţiadal o prevzatie pohľadávky na T. vo
výške 271 872 000,– Kčs K. a nevystavoval by vyššie uvedené písomnosti, z ktorých
vyplývalo, ţe svoj záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy č. 237 permanentne uznáva
a vychádza z neho. Rovnako by za takejto hypotetickej situácie časť tohto záväzku nebola
súčasťou dokladov súvisiacich s privatizáciou ţalobcu.
Na odvolanie ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa
24. apríla 2007 č. k. 4 Obo 347/2005-457 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu
zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobca plnil
na základe platne uzavretých úverových zmlúv, na základe postúpenej pohľadávky v súlade
s ust. § 128 ods. 1 Hosp. zák. ţalovanému, a preto zo strany ţalobcu nešlo o plnenie bez
právneho dôvodu. Ţalovaný prijatím poskytnutého plnenia nezískal neoprávnený majetkový
prospech.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a navrhol, aby dovolací súd
rozsudok súdu druhého stupňa zrušil, a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd
sa nevyrovnal so závermi prvostupňového súdu o tom, ţe úver nebol nikdy reálne poskytnutý.
Z textu samotnej úverovej zmluvy č. 13 vyplýva, ţe suma úveru v nej uvedená, predstavovala
len maximálne moţnú výšku čerpania úveru. Rovnako sa odvolací súd nedostatočne
a nepresvedčivo vyrovnal s tvrdením odporcu, ţe úverom z úverovej zmluvy č. 237 bol
splatený úver z úverovej zmluvy č. 13.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) dospel
k záveru, ţe dovolanie je dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd vychádzal z toho, ţe v prvom rade je potrebné
vysporiadať sa s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 237, boli aj
skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi ţalobcu, prípadne v akej
výške. Ak odvolací súd konštatoval, ţe v čase uzavretia úverových zmlúv strany nemohli
vedieť v akom rozsahu a kedy sa úver na T. bude postupne čerpať, potom bolo jeho
povinnosťou konkrétne uviesť kedy a v akom rozsahu právny predchodca ţalobcu na základe
týchto úverových zmlúv finančné prostriedky čerpal na nákup konkrétnych zásob. Odvolací
súd v predchádzajúcich rozhodnutiach povaţoval za nepreukázané, ţe by na K., prešla nejaká
pohľadávka vyplývajúca z uvedených úverových zmlúv. To by nasvedčovalo tvrdeniu
ţalobcu, ţe išlo o fiktívnu formu úverovania. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s ďalšími
závermi súdu prvého stupňa, a to predovšetkým pokiaľ ide o platnosť úverových zmlúv, ako
aj pokiaľ ide o platnosť prechodu pohľadávky na K.. K prevzatiu záväzku malo dôjsť ku dňu
01. júla 1991, pričom úverová zmluva č. 237 stratila platnosť uţ dňa 26. marca 1991
a úverová zmluva č. 13 platila len do 31. decembra 1990. Teda K. neexistujúce právo by
nemohla nadobudnúť, a preto aj táto námietka dovolateľa javí sa byť dôvodná. Pokiaľ ide
o právny názor ţalovaného, uvedený v jeho vyjadrení k dovolaniu, ţe určitým spôsobom
došlo k uznaniu záväzku, túto otázku súdy niţšieho stupňa neriešili, a preto nemôţe byť
predmetom dovolacieho konania.
K dovolaciemu rozsudku podal vyjadrenie ţalovaný podaním zo dňa 15. 01. 2009.
Poukázal na to, ţe reálne poskytnutie úverov podľa úverovej zmluvy č. 13 a 237, vyplýva
z predloţených dôkazov, na ktoré ţalovaný poukázal v časti IV. bod 1 svojho odvolania voči
prvostupňovému rozsudku. Ţalobca zároveň spochybňuje reálne poskytnutie úverov napriek
tomu, ţe právni predchodcovia ţalobcu S., š. p. a S., š. p. uznali svoj dlh z T., čo do dôvodu
a aj výšky v zmysle vtedy platného § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. K uznaniu tohto
dlhu došlo ţiadosťou S. o prevzatie pohľadávky z úverov na T. vo výške 271872 000,– Kčs zo
dňa 22. 02. 1991, ktorú potvrdila V., a. s. dňa 25. 02. 1991, ako aj obdobnou ţiadosťou S.,
právneho nástupcu S., a to na sumu 116 823 000,– Kčs. Poskytovanie úverov na T. v súlade
s predmetnými vyhláškami, bolo konaním, ktoré bolo v súlade s vtedajším právom. Konanie
v súlade s právom platným pred rokom 1989, nemoţno povaţovať v súčasnosti
za protiprávne, ak za protiprávne nebolo označené osobitnou právnou úpravou po páde
komunistického reţimu. Ţalovaný mnoţstvom priamych ako aj nepriamych dôkazov
preukázal ako aj argumentačne podporil reálnosť poskytnutia úverov podľa úverovej zmluvy
č. 13 a 237. Poukázal tieţ na fakt, ţe podrobné skúmanie čerpania úveru podľa úverovej
zmluvy č. 13, je v súčasnosti prakticky nemoţné, nakoľko uţ dávno uplynula 5-ročná lehota
archivácie faktúr, na základe ktorých sa úver podľa úverovej zmluvy č. 13 čerpal. Nakoľko
pritom reálne poskytnutie úveru podľa úverovej zmluvy č. 13 postupným čerpaním na nákup
konkrétnych zásob, predstavuje okolnosť dávno minulú, ktorú spochybňuje ţalobca,
je v zmysle judikatúry dôkazné bremeno o tejto okolnosti na ţalobcovi. Ani toto dôkazné
bremeno pritom ţalobca neuniesol. Námietka dovolacieho súdu, podľa ktorej sa odvolací súd
nevysporiadal s názorom súdu prvého stupňa o reálnom neposkytnutí úverov‚ neobstojí.
Odvolací súd sa totiţ nemal s čím vysporiadať, nakoľko tento záver súdu prvého stupňa nebol
opretý o ţiadne konkrétne skutkové zistenie, ktoré by vyplývalo z vykonaných dôkazov.
Navyše tento záver súdu prvého stupňa je bez akéhokoľvek odôvodnenia zároveň v úplnom
protiklade s jeho opačným záverom uvedeným v rozsudku zo dňa 14. 04. 2003. V danom
prípade došlo k postúpeniu pohľadávky V. voči S. z úverovej zmluvy č. 237 vo výške
271 872 000,– Kčs. Išlo o sumu rovnajúcu sa 80% z úveru na T. dlţníka S.. K postúpeniu tejto
pohľadávky došlo na základe dohody (uzavretá dňa 25. 02. 1991) a Ţiadosti (zo dňa 22. 02.
1991, potvrdená dňa 25. 02. 1991). Ţiadosť S. (z 30. 06. 1991) prevzatie pohľadávky z úverov
na T. vo výške 116 823 000,– Kčs a následné súvisiace listiny (list K. zo dňa 06. 01. 1992
adresovaný S. a list S. zo dňa 16. 01. 1992) majú len derivatívny charakter a vyjadrujú rozsah
záväzkov, ktoré na S. ako právneho nástupcu S. prešli. Úverové zmluvy mali podľa názoru
ţalovaného všetky zákonné náleţitosti. Čas čerpania úveru podľa úverovej zmluvy č. 13 bol
dohodnutý v čl. I bod 2 posledná veta, podľa ktorého: „Organizácia bude pouţívať úver na
financovanie trvalé sa obracajúcich zásob“. V úverovej zmluve č. 13 nechýba ďalej ani
dohoda o termínoch jeho splácania. Konkrétne a v súlade s podstatou úverovania na T. to
vyplýva z čl. I. bod 2 a čl. II. bod. 3. Pojem „stanovený“ znamená, ţe podľa úverovej zmluvy
č. 13 bola banka oprávnená určiť konkrétny termín splácania úveru osobitne pre kaţdý rok.
V prípade úverovej zmluvy č. 237 vyplýva čas jeho čerpania z čl. II, podľa ktorého sa úver
poskytuje jednorázovo podľa dispozície pobočky V.. Znenie tohto ustanovenia úverovej
zmluvy súvisí priamo s tým, ţe úver podľa tejto úverovej zmluvy bol S. poskytnutý v deň
uzavretia zmluvy, teda dňa 28. 12. 1990. Je teda zrejmé, ţe v prípade úverovej zmluvy č. 13,
ako aj úverovej zmluvy č. 237, došlo k dohode o celom ich obsahu podľa § 382a HZ, a preto
aj platne vznikli. Dovolací súd mal určité pochybnosti nad platnosťou prechodu pohľadávky
na K.. Ţalovaný opakovane tvrdí, ţe predmetom posudzovaného postúpenia, bola pohľadávka
V. z úverovej zmluvy č. 237. Skúmanie doby platnosti úverovej zmluvy č. 13, preto nemá
v týchto súvislostiach ţiadny význam. K postúpeniu práva zo záväzku došlo v danom prípade
dňa 25. 02. 1991. Od tohto momentu bola veriteľom postúpenej pohľadávky K..
K prípadnému zániku tejto pohľadávky inak ako splnením by bol potrebný výslovný súhlas
K.. Akékoľvek listiny nepodpísané zo strany K. po 25. 02. 1991, ktorých dôsledkom by mal
byť zánik predmetného nároku, sú tak celkom zjavne právne irelevantné. Ţiadnu relevanciu
v tomto smere preto nemôţe mať ani oznámenie zo dňa 26. 03. 199l, ktoré je podpísané zo
strany V. a S., a ktoré obsahovalo konštatáciu o zániku úverovej zmluvy č. 237.
Najvyšší súd ako súd odvolací ( § 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec podľa ust. § 214
ods. 1 O. s .p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného, je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu
prvého stupňa v intenciách dovolacieho rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe ţalobca ţalobou doručenou súdu dňa
07. júna 2000, uplatnil proti ţalovanému nárok na zaplatenie 162 920 499,-- Sk istiny s prísl.,
titulom neoprávneného majetkového prospechu podľa § 123 Hospodárskeho zákonníka
a § 763 Obchodného zákonníka. V., š. p. ú., B., pobočka L. a právny predchodca ţalobcu S.,
š. p., L., uzavreli dňa 28. decembra 1990 úverovú zmluvu č. 237, predmetom ktorej bol
záväzok V. poskytnúť ţalobcovi strednodobý úver na zásoby v sume 299 840 000,– Kčs, pri
úrokovej sadzbe basic rate 15%, zvýšenej o odchýlku + 4,5% s lehotou splatnosti do 31.
decembra 1993. V. a K., š. p. ú., P., sa dňa 25. februára 1991, dohodli na spolupráci pri
realizácii operácie na trvalo sa obracajúce zásoby (T.), ktorá spočívala v tom, ţe pohľadávky
banky, ktoré boli pokryté redistríbučnými úvermi, stredno a dlhodobými úverovými zdrojmi,
budú prevedené na účet K.. Právny predchodca ţalobcu S., š. p., L., poţiadal dňa 30. júna
1991 K., š. p. ú., P. o prevzatie pohľadávky z úveru na T. v rozsahu 116 823 000,-- Kčs
z celkovej čiastky úveru na T. k 30. 11. 1990, ktorá bola 146 029 000.- Kčs a zároveň sa
zaviazal, ţe čiastku 116 823 000,– Kčs zaplatí K., š. p. ú., P. najneskôr do 30. 06. 1999
v dielčích splátkach stanovených bankou spolu s úrokom. Podľa názoru Najvyššieho súdu,
uvedený prejav dlţníka je uznaním záväzku čo do dôvodu a výšky a bol vykonaný v súlade
s ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka. Tento právny úkon je urobený písomne, a to povinnou
organizáciou, je v ňom dostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, ţe
ide o úver poskytnutý V. pobočka L. a je vymedzený aj rozsah záväzku plus úroky s tým, ţe
dlţník sa zaväzuje túto sumu splácať v dielčích splátkach stanovených K. v lehote do 30. 06.
1999. K. P. listom zo dňa 06. januára 1992, potvrdila právnemu predchodcovi ţalobcu
prevzatie pohľadávky z úveru na T. vo výške 116 823 000,– Kčs. Prípisom zo dňa 10. 12.
1998, ţalobca poţiadal ţalovaného o odklad splatenia úveru. V prípise uvádza, ţe bývalému
štátnemu podniku S. bol poskytnutý úver na T. K P., s. p. ú.. Po transformácii štátneho
podniku na akciovú spoločnosť a následnej privatizácii uvedený úver uznal a spláca dnešný
právny nástupca S., a. s. Aktuálny zostatok úveru ku dňu 10. 12. 1998 je 14 602 875,– Sk a je
vedený na účte číslo 437-39012-025/6600. Splatnosť úveru je podľa pôvodnej zmluvy 30. 06.
1999. Ţiada o odklad termínu splatenia uvedeného úveru a o rozloţenie splátok na
nasledujúcich 5 rokov. Z uvedeného prípisu vyplýva, ţe ţalobca na základe platne postúpenej
pohľadávky na K. P. a neskôr na jej právneho nástupcu K. B., akceptoval prechod
pohľadávky z úveru T. na nového veriteľa a tomu aj celý úver splatil dňa 23. augusta 1999.
Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, ţe ţalobca uznal svoj dlh voči
ţalovanému v Ţiadosti o prevzatie pohľadávok z úverov na T. dňa 30. júna 1991, ako aj
prípisom zo dňa 10. 12. 1998. Finančné prostriedky boli právnemu predchodcovi ţalobcu
poskytnuté platnými úverovými zmluvami č. 13 a č. 273. Uznanie dlhu ţalobcom z úverov
na T. má náleţitosti relevantného právneho úkonu v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho
zákonníka. Tieto právne úkony sú urobené písomne, a to povinnou organizáciou, je v nich
dostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, ţe ide o úver poskytnutý
na T. a je vymedzený aj rozsah záväzku, s tým, ţe dlţník sa zaväzuje túto sumu splácať
v dielčích splátkach stanovených ţalovaným. Ţalobca nepreukázal, ţe finančné prostriedky
z úverových zmlúv nečerpal a nepreukázal, ţe plnenie, ktoré poskytol ţalovanému, a ktorého
vrátenia sa domáha predmetnou ţalobou, bolo plnením na iné záväzky. Právnym následkom
uznania dlhu je, ţe v prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, ţe v čase uznania dlh existoval,
ani jeho výšku.
Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nariadil, aby odvolací súd
sa vysporiadal s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273, boli aj
skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi ţalobcu, prípadne v akej
výške.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa
§ 221 ods. l písm. h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom
doplní dokazovanie v naznačenom smere a zároveň rozhodne i o trovách konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 29. júna 2009
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková