Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/150/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S.,

a. s., so sídlom X., X., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. E.M., P., B., proti ţalovanému: S., a.

s., C., B., IČO: X., zast. advokátom JUDr. E.V., PhD., B., B., o zaplatenie 5 407 969 826 eur

(162 920 499,– Sk) s prísl., na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k.. -357 zo dňa 12. septembra 2005, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-357 zo dňa 12. septembra 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. septembra 2005 č. k. -357

zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 162 920 499,– Sk, ako aj trovy konania. V odôvodnení

rozsudku uviedol, ţe ţalobou došlou súdu dňa 07. júna 2000, ţalobca uplatnil nárok

na zaplatenie 162 920 499,– Sk istiny s prísl., titulom neoprávneného majetkového prospechu

podľa Hospodárskeho zákonníka a . Poukázal na to, ţe

V., š. p. ú., B., pobočka L. a právny predchodca ţalobcu S., š. p., L. uzavreli dňa 28.

decembra 1990 úverovú zmluvou č. 237, predmetom ktorej bol záväzok V. poskytnúť

ţalobcovi strednodobý úver na zásoby v sume 299 840 000,– Kčs, pri úrokovej sadzbe basic

rate 15% zvýšenej o odchýlku + 4.5% s lehotou splatnosti do 31. decembra 1993. V. a K., š.

p. ú., P., sa dňa 25. februára 1991 dohodli na spolupráci pri realizácii operácie na trvalo

sa obracajúce zásoby (T.), ktorá spočívala v tom, ţe pohľadávky banky, ktoré boli

pokryté redistríbučnými úvermi, stredno a dlhodobými úverovými zdrojmi, budú prevedené

na účet K.. Prevod úveru na T. bolo moţné realizovať najneskôr

do 14. marca 1991. Strany úverovej zmluvy dňa 26. marca 1991 podpísali dohodu, podľa

ktorej vzhľadom na preúčtovanie strednodobého úveru na zásoby K. P., vo výške

271 872 000,– Kčs a na krátkodobý úver na zásoby v sume 27 968 000,-- Kčs, stratila úverová

zmluva č. 237 platnosť 26. marca 1991. V. dňa 30. júna 1991 potvrdila ţiadosť ţalobcu

o prevzatie úveru T. k 30. novembru 1990 v sume 116 823 000,– Kčs K., š. p. ú., P.. Podaním

zo dňa 06. januára 1992 K. prevzatie pohľadávky na T., akceptovala. Z vykonaného

dokazovania súd zistil, ţe úver vo výške 339 840 000,– Kčs podľa úverovej zmluvy č. 13

a suma 299 840 000,– Kčs, ako uvádza úverová zmluva č. 237, nebol nikdy reálne

poskytnutý. V úverovej zmluve č. 13 nebol v rozpore so všeobecno-právnymi predpismi,

dohodnutý spôsob a časový plán splácania (čl. ½, III/2) zmluvy č. 13 a dohodnutý čas, kedy

mal byť úver poskytnutý (rozpor v čl. 1/1 a Ml/3). Úverová zmluva č. 237 je postihnutá

právnou vadou – chýba v nej (v rozpore s § 382a HZ) dohodnutý čas, kedy mal byť úver

poskytnutý. Vzhľadom na tieto skutočnosti. Súd je toho názoru, ţe z úverovej zmluvy č. 13

boli naplnené predpoklady stanovené v § 24 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v znení do 30.

apríla 1990, podľa ktorého právne úkony socialistických organizácií sú neplatné, ak sú

v rozpore s právnymi predpismi, alebo ich účel obchádzajú, alebo sú v rozpore so zásadami

hospodárskej politiky Č., alebo ak ich predmetom je plnenie nemoţné. Čo sa týka úverovej

zmluvy č. 237, v danom prípade ide o neplatnosť podľa § 21 ods. 1 HZ v znení platnom od

01. mája 1990, podľa ktorého právny úkon je neplatný, pokiaľ svojím obsahom alebo účelom,

sa prieči právnemu predpisu, pokiaľ právny predpis obchádza, alebo ak je jeho predmetom

nemoţné plnenie. Čo sa týka dohody o postúpení pohľadávky na jej platnosť, musel existovať

platný konkrétny záväzok, ktorý neexistoval, nakoľko obe úverové zmluvy, a to č. 13 a č.

237, sú absolútne neplatné. Z uvedeného dôvodu musí byť aj dohoda o postúpení práva zo

záväzku absolútne neplatná.

Ku vznesenej námietke premlčania súd neprihliadol, nakoľko nie je dôvodná

z dôvodu, ţe predmetom sporu je vydanie neoprávneného majetkového prospechu, čiţe

úlohou súdu bolo skúmať, či došlo alebo nedošlo k premlčaniu práva na vydanie

neoprávneného majetkového prospechu. Premlčanie sa pri opakovaných plneniach posudzuje

od kaţdého plnenia samostatne. Úver sa splácal v období od 07. júla 1992 aţ 07. júla 1999.

Ţalobný návrh bol podaný dňa 07. júna 2000. Podľa § l3lb HZ, v znení platnom, v tom čase je

premlčacia doba 10 rokov – objektívna, resp. 2 roky – subjektívna.

Podľa § 123 HZ nárok ţalobcu predstavuje neoprávnený majetkový prospech

ţalovaného. Na základe vyššie uvedených dôvodov podľa ust. § 21 ods. 1 HZ, v znení

platnom od 01. mája 1990, § 24 ods. 1 HZ v znení platnom do 30. apríla 1990, § 128. § 382a

HZ, HZ a , zaviazal súd ţalovaného k zaplateniu čiastky

162 920 499,– Sk istiny.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalovaný. Podľa názoru ţalovaného

v konaní, v rámci ktorého bol vydaný rozsudok, došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1

písm. f ( ), pričom zároveň toto konanie trpí inou vadou,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 1 2 písm. b)

Ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c)

) a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam ( ). Rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Pokiaľ by peňaţné prostriedky z úverovej

zmluvy č. 13 neboli právnemu predchodcovi ţalobcu (S.) reálne poskytnuté, neţiadal

by listom zo dňa 28. 12. 1990 o krátkodobý úver vo výške 299 840 000,– Sk, ktorá suma

zodpovedala nesplatenej časti úveru na T. podľa úverovej zmluvy č. 13 a následne z úveru

poskytnutého na základe úverovej zmluvy č. 237, by nedošlo k splateniu predchádzajúceho

úveru na T. podľa úverovej zmluvy č. 13. Pokiaľ by úver z úverovej zmluvy č. 13 a následne

úver z úverovej zmluvy č. 237, nebol právnemu predchodcovi ţalobcu (S.) reálne poskytnutý,

nepochybne by ţiadosťou zo dňa 22. 02. 1991, neţiadal o prevzatie pohľadávky na T. vo

výške 271 872 000,– Kčs K. a nevystavoval by vyššie uvedené písomnosti, z ktorých

vyplývalo, ţe svoj záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy č. 237 permanentne uznáva

a vychádza z neho. Rovnako by za takejto hypotetickej situácie časť tohto záväzku nebola

súčasťou dokladov súvisiacich s privatizáciou ţalobcu.

Na odvolanie ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa

24. apríla 2007 č. k. -457 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu

zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobca plnil

na základe platne uzavretých úverových zmlúv, na základe postúpenej pohľadávky v súlade

s ust. § 128 ods. 1 Hosp. zák. ţalovanému, a preto zo strany ţalobcu nešlo o plnenie bez

právneho dôvodu. Ţalovaný prijatím poskytnutého plnenia nezískal neoprávnený majetkový

prospech.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a navrhol, aby dovolací súd

rozsudok súdu druhého stupňa zrušil, a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd

sa nevyrovnal so závermi prvostupňového súdu o tom, ţe úver nebol nikdy reálne poskytnutý.

Z textu samotnej úverovej zmluvy č. 13 vyplýva, ţe suma úveru v nej uvedená, predstavovala

len maximálne moţnú výšku čerpania úveru. Rovnako sa odvolací súd nedostatočne

a nepresvedčivo vyrovnal s tvrdením odporcu, ţe úverom z úverovej zmluvy č. 237 bol

splatený úver z úverovej zmluvy č. 13.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie je dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd vychádzal z toho, ţe v prvom rade je potrebné

vysporiadať sa s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 237, boli aj

skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi ţalobcu, prípadne v akej

výške. Ak odvolací súd konštatoval, ţe v čase uzavretia úverových zmlúv strany nemohli

vedieť v akom rozsahu a kedy sa úver na T. bude postupne čerpať, potom bolo jeho

povinnosťou konkrétne uviesť kedy a v akom rozsahu právny predchodca ţalobcu na základe

týchto úverových zmlúv finančné prostriedky čerpal na nákup konkrétnych zásob. Odvolací

súd v predchádzajúcich rozhodnutiach povaţoval za nepreukázané, ţe by na K., prešla nejaká

pohľadávka vyplývajúca z uvedených úverových zmlúv. To by nasvedčovalo tvrdeniu

ţalobcu, ţe išlo o fiktívnu formu úverovania. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s ďalšími

závermi súdu prvého stupňa, a to predovšetkým pokiaľ ide o platnosť úverových zmlúv, ako

aj pokiaľ ide o platnosť prechodu pohľadávky na K.. K prevzatiu záväzku malo dôjsť ku dňu

01. júla 1991, pričom úverová zmluva č. 237 stratila platnosť uţ dňa 26. marca 1991

a úverová zmluva č. 13 platila len do 31. decembra 1990. Teda K. neexistujúce právo by

nemohla nadobudnúť, a preto aj táto námietka dovolateľa javí sa byť dôvodná. Pokiaľ ide

o právny názor ţalovaného, uvedený v jeho vyjadrení k dovolaniu, ţe určitým spôsobom

došlo k uznaniu záväzku, túto otázku súdy niţšieho stupňa neriešili, a preto nemôţe byť

predmetom dovolacieho konania.

K dovolaciemu rozsudku podal vyjadrenie ţalovaný podaním zo dňa 15. 01. 2009.

Poukázal na to, ţe reálne poskytnutie úverov podľa úverovej zmluvy č. 13 a 237, vyplýva

z predloţených dôkazov, na ktoré ţalovaný poukázal v časti IV. bod 1 svojho odvolania voči

prvostupňovému rozsudku. Ţalobca zároveň spochybňuje reálne poskytnutie úverov napriek

tomu, ţe právni predchodcovia ţalobcu S., š. p. a S., š. p. uznali svoj dlh z T., čo do dôvodu

a aj výšky v zmysle vtedy platného § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. K uznaniu tohto

dlhu došlo ţiadosťou S. o prevzatie pohľadávky z úverov na T. vo výške 271872 000,– Kčs zo

dňa 22. 02. 1991, ktorú potvrdila V., a. s. dňa 25. 02. 1991, ako aj obdobnou ţiadosťou S.,

právneho nástupcu S., a to na sumu 116 823 000,– Kčs. Poskytovanie úverov na T. v súlade

s predmetnými vyhláškami, bolo konaním, ktoré bolo v súlade s vtedajším právom. Konanie

v súlade s právom platným pred rokom 1989, nemoţno povaţovať v súčasnosti

za protiprávne, ak za protiprávne nebolo označené osobitnou právnou úpravou po páde

komunistického reţimu. Ţalovaný mnoţstvom priamych ako aj nepriamych dôkazov

preukázal ako aj argumentačne podporil reálnosť poskytnutia úverov podľa úverovej zmluvy

č. 13 a 237. Poukázal tieţ na fakt, ţe podrobné skúmanie čerpania úveru podľa úverovej

zmluvy č. 13, je v súčasnosti prakticky nemoţné, nakoľko uţ dávno uplynula 5-ročná lehota

archivácie faktúr, na základe ktorých sa úver podľa úverovej zmluvy č. 13 čerpal. Nakoľko

pritom reálne poskytnutie úveru podľa úverovej zmluvy č. 13 postupným čerpaním na nákup

konkrétnych zásob, predstavuje okolnosť dávno minulú, ktorú spochybňuje ţalobca,

je v zmysle judikatúry dôkazné bremeno o tejto okolnosti na ţalobcovi. Ani toto dôkazné

bremeno pritom ţalobca neuniesol. Námietka dovolacieho súdu, podľa ktorej sa odvolací súd

nevysporiadal s názorom súdu prvého stupňa o reálnom neposkytnutí úverov‚ neobstojí.

Odvolací súd sa totiţ nemal s čím vysporiadať, nakoľko tento záver súdu prvého stupňa nebol

opretý o ţiadne konkrétne skutkové zistenie, ktoré by vyplývalo z vykonaných dôkazov.

Navyše tento záver súdu prvého stupňa je bez akéhokoľvek odôvodnenia zároveň v úplnom

protiklade s jeho opačným záverom uvedeným v rozsudku zo dňa 14. 04. 2003. V danom

prípade došlo k postúpeniu pohľadávky V. voči S. z úverovej zmluvy č. 237 vo výške

271 872 000,– Kčs. Išlo o sumu rovnajúcu sa 80% z úveru na T. dlţníka S.. K postúpeniu tejto

pohľadávky došlo na základe dohody (uzavretá dňa 25. 02. 1991) a Ţiadosti (zo dňa 22. 02.

1991, potvrdená dňa 25. 02. 1991). Ţiadosť S. (z 30. 06. 1991) prevzatie pohľadávky z úverov

na T. vo výške 116 823 000,– Kčs a následné súvisiace listiny (list K. zo dňa 06. 01. 1992

adresovaný S. a list S. zo dňa 16. 01. 1992) majú len derivatívny charakter a vyjadrujú rozsah

záväzkov, ktoré na S. ako právneho nástupcu S. prešli. Úverové zmluvy mali podľa názoru

ţalovaného všetky zákonné náleţitosti. Čas čerpania úveru podľa úverovej zmluvy č. 13 bol

dohodnutý v čl. I bod 2 posledná veta, podľa ktorého: „Organizácia bude pouţívať úver na

financovanie trvalé sa obracajúcich zásob“. V úverovej zmluve č. 13 nechýba ďalej ani

dohoda o termínoch jeho splácania. Konkrétne a v súlade s podstatou úverovania na T. to

vyplýva z čl. I. bod 2 a čl. II. bod. 3. Pojem „stanovený“ znamená, ţe podľa úverovej zmluvy

č. 13 bola banka oprávnená určiť konkrétny termín splácania úveru osobitne pre kaţdý rok.

V prípade úverovej zmluvy č. 237 vyplýva čas jeho čerpania z čl. II, podľa ktorého sa úver

poskytuje jednorázovo podľa dispozície pobočky V.. Znenie tohto ustanovenia úverovej

zmluvy súvisí priamo s tým, ţe úver podľa tejto úverovej zmluvy bol S. poskytnutý v deň

uzavretia zmluvy, teda dňa 28. 12. 1990. Je teda zrejmé, ţe v prípade úverovej zmluvy č. 13,

ako aj úverovej zmluvy č. 237, došlo k dohode o celom ich obsahu podľa § 382a HZ, a preto

aj platne vznikli. Dovolací súd mal určité pochybnosti nad platnosťou prechodu pohľadávky

na K.. Ţalovaný opakovane tvrdí, ţe predmetom posudzovaného postúpenia, bola pohľadávka

V. z úverovej zmluvy č. 237. Skúmanie doby platnosti úverovej zmluvy č. 13, preto nemá

v týchto súvislostiach ţiadny význam. K postúpeniu práva zo záväzku došlo v danom prípade

dňa 25. 02. 1991. Od tohto momentu bola veriteľom postúpenej pohľadávky K..

K prípadnému zániku tejto pohľadávky inak ako splnením by bol potrebný výslovný súhlas

K.. Akékoľvek listiny nepodpísané zo strany K. po 25. 02. 1991, ktorých dôsledkom by mal

byť zánik predmetného nároku, sú tak celkom zjavne právne irelevantné. Ţiadnu relevanciu

v tomto smere preto nemôţe mať ani oznámenie zo dňa 26. 03. 199l, ktoré je podpísané zo

strany V. a S., a ktoré obsahovalo konštatáciu o zániku úverovej zmluvy č. 237.

Najvyšší súd ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa ust.

ods. 1 O. s .p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného, je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu

prvého stupňa v intenciách dovolacieho rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe ţalobca ţalobou doručenou súdu dňa

07. júna 2000, uplatnil proti ţalovanému nárok na zaplatenie 162 920 499,-- Sk istiny s prísl.,

titulom neoprávneného majetkového prospechu podľa § 123 Hospodárskeho zákonníka

a . V., š. p. ú., B., pobočka L. a právny predchodca ţalobcu S.,

š. p., L., uzavreli dňa 28. decembra 1990 úverovú zmluvu č. 237, predmetom ktorej bol

záväzok V. poskytnúť ţalobcovi strednodobý úver na zásoby v sume 299 840 000,– Kčs, pri

úrokovej sadzbe basic rate 15%, zvýšenej o odchýlku + 4,5% s lehotou splatnosti do 31.

decembra 1993. V. a K., š. p. ú., P., sa dňa 25. februára 1991, dohodli na spolupráci pri

realizácii operácie na trvalo sa obracajúce zásoby (T.), ktorá spočívala v tom, ţe pohľadávky

banky, ktoré boli pokryté redistríbučnými úvermi, stredno a dlhodobými úverovými zdrojmi,

budú prevedené na účet K.. Právny predchodca ţalobcu S., š. p., L., poţiadal dňa 30. júna

1991 K., š. p. ú., P. o prevzatie pohľadávky z úveru na T. v rozsahu 116 823 000,-- Kčs

z celkovej čiastky úveru na T. k 30. 11. 1990, ktorá bola 146 029 000.- Kčs a zároveň sa

zaviazal, ţe čiastku 116 823 000,– Kčs zaplatí K., š. p. ú., P. najneskôr do 30. 06. 1999

v dielčích splátkach stanovených bankou spolu s úrokom. Podľa názoru Najvyššieho súdu,

uvedený prejav dlţníka je uznaním záväzku čo do dôvodu a výšky a bol vykonaný v súlade

s ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka. Tento právny úkon je urobený písomne, a to povinnou

organizáciou, je v ňom dostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, ţe

ide o úver poskytnutý V. pobočka L. a je vymedzený aj rozsah záväzku plus úroky s tým, ţe

dlţník sa zaväzuje túto sumu splácať v dielčích splátkach stanovených K. v lehote do 30. 06.

1999. K. P. listom zo dňa 06. januára 1992, potvrdila právnemu predchodcovi ţalobcu

prevzatie pohľadávky z úveru na T. vo výške 116 823 000,– Kčs. Prípisom zo dňa 10. 12.

1998, ţalobca poţiadal ţalovaného o odklad splatenia úveru. V prípise uvádza, ţe bývalému

štátnemu podniku S. bol poskytnutý úver na T. K P., s. p. ú.. Po transformácii štátneho

podniku na akciovú spoločnosť a následnej privatizácii uvedený úver uznal a spláca dnešný

právny nástupca S., a. s. Aktuálny zostatok úveru ku dňu 10. 12. 1998 je 14 602 875,– Sk a je

vedený na účte číslo 437-39012-025/6600. Splatnosť úveru je podľa pôvodnej zmluvy 30. 06.

1999. Ţiada o odklad termínu splatenia uvedeného úveru a o rozloţenie splátok na

nasledujúcich 5 rokov. Z uvedeného prípisu vyplýva, ţe ţalobca na základe platne postúpenej

pohľadávky na K. P. a neskôr na jej právneho nástupcu K. B., akceptoval prechod

pohľadávky z úveru T. na nového veriteľa a tomu aj celý úver splatil dňa 23. augusta 1999.

Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, ţe ţalobca uznal svoj dlh voči

ţalovanému v Ţiadosti o prevzatie pohľadávok z úverov na T. dňa 30. júna 1991, ako aj

prípisom zo dňa 10. 12. 1998. Finančné prostriedky boli právnemu predchodcovi ţalobcu

poskytnuté platnými úverovými zmluvami č. 13 a č. 273. Uznanie dlhu ţalobcom z úverov

na T. má náleţitosti relevantného právneho úkonu v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho

zákonníka. Tieto právne úkony sú urobené písomne, a to povinnou organizáciou, je v nich

dostatočne určito vymedzený aj dôvod vzniknutého záväzku, teda, ţe ide o úver poskytnutý

na T. a je vymedzený aj rozsah záväzku, s tým, ţe dlţník sa zaväzuje túto sumu splácať

v dielčích splátkach stanovených ţalovaným. Ţalobca nepreukázal, ţe finančné prostriedky

z úverových zmlúv nečerpal a nepreukázal, ţe plnenie, ktoré poskytol ţalovanému, a ktorého

vrátenia sa domáha predmetnou ţalobou, bolo plnením na iné záväzky. Právnym následkom

uznania dlhu je, ţe v prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, ţe v čase uznania dlh existoval,

ani jeho výšku.

Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nariadil, aby odvolací súd

sa vysporiadal s otázkou, či na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273, boli aj

skutočne finančné prostriedky poskytnuté právnemu predchodcovi ţalobcu, prípadne v akej

výške.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa

ods. l písm. h/ a ods. 2 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom

doplní dokazovanie v naznačenom smere a zároveň rozhodne i o trovách konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 29. júna 2009

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková