Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
106/370482.645fb3.pdf
PDF · 100.73 KB
No categories available
2Cdo/177/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 177/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., so sídlom v K., proti
žalovanému J. B., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. J. M., advokátom v K., o 6 825 Sk,
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12 C 574/2002, o dovolaní navrhovateľky
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. marca 2008 sp. zn. 1 Co 500/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 11. marca 2004 č. k. 12 C 574/2002 – 57 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 6 825 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že protiprávne konanie žalovaného, ktorý
fyzicky napadol svoju manželku, je v príčinnej súvislosti so škodou vzniknutou žalobkyni
tým, že poskytla nemocenské dávky Ing. A. B. ( manželka žalovaného ). Preto dospel
k záveru o dôvodnosti nároku uplatneného žalobkyňou. Námietku premlčania vznesenú
žalovaným nepovažoval za dôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 7. decembra 2004 sp. zn. 17 Co 210/2004 na
odvolanie žalovaného rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu spornosti rozsahu zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia jeho manželky.
Okresný súd Košice II ( v poradí druhým ) rozsudkom z 12. októbra 2006 č. k.
12 C 574/2002 – 160 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 822 Sk do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a žalobkyni povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 5 280 Sk do
3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o nároku štátu na trovy konania v zostávajúcej
časti bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím. Žalobu v zostávajúcej časti zamietol.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Vyslovil, že žalovaný nie je
povinný zaplatiť súdny poplatok a štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalovanému.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že poškodenie zdravia Ing. A. B.
( manželka žalovaného ), ku ktorému došlo 22. 3. 1996, nebolo v celom rozsahu podmienené
zavineným protiprávnym konaním žalovaného. Rozsah zodpovednosti žalovaného za
poškodenie jej zdravia ustálil v zmysle záverov znaleckého dokazovania v trvaní 7 dní
práceneschopnosti potrebných na liečenie poranení utrpených nepochybne jeho zavineným
protiprávnym konaním. Prihliadol na skutočnosť, že výpoveď poškodenej tak
v priebehu priestupkového konania ako aj daného konania nebola jednoznačná, pretože
pripustila viaceré možnosti vzniku jej poranení a tieto rozpory sa nepodarilo odstrániť. Potom
mal za preukázaný a dôvodný nárok vo výške 2 822 Sk, ktorý zodpovedal ( čistej ) mzde
poškodenej za 7 dní práceneschopnosti. Námietku premlčania vznesenú žalovaným
nepovažoval za dôvodnú, pretože žalobkyňa si uplatnila nárok na súde vo všeobecnej
premlčacej lehote 3 rokov od vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. X. o zrušení svojho
predchádzajúceho rozhodnutia o predbežnom opatrení z 20. 4. 2000.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., trovách štátu podľa § 148 ods. 1
O. s. p. a súdnom poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnom poplatku.
Krajský súd v Košiciach ( v poradí druhým rozhodnutím ) rozsudkom z 18. marca 2008
sp. zn. 1 Co 500/2006 na odvolanie žalobkyne aj žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania 5 400 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania. Nestotožnil sa
so záverom súdu prvého stupňa o nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným.
Uviedol, že v danom prípade sa nejedná o nárok na náhradu škody, ale o špecifický nárok
vyplývajúci z konkrétneho právneho predpisu, t. j. zákona č. 274/1994 Z. z. o sociálnej
poisťovni ( § 31 ods. 1, 2, 3 ), preto je potrebné otázku premlčania posudzovať podľa § 101
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia lehota je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. Teda ide o objektívne vymedzený začiatok, ktorý začína plynúť, keď vznikne možnosť
podať na jeho základe žalobu a nie je závislý od subjektívnych okolností, t. j. na tom, kedy
sa oprávnený subjekt dozvedel o svojom práve. Potom žalobkyni začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia lehota odo dňa, keď mohla svoje právo uplatniť po prvýkrát. Týmto
dňom bol deň právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu Košice IV č. X.
z 10. 12. 1996, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch, t. j. deň 8. 1. 1997. Keďže žalobca podal žalobu na súde až 14. 3. 2004, urobil
tak po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na účinne vznesenú námietku premlčania
považoval ďalšie dokazovanie ohľadom uplatneného nároku za bezpredmetné. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a trovách štátu
podľa § 148 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Jeho prípustnosť vyvodzovala
z § 238 ods. 1 O. s. p. ( dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ). Žiadala rozsudok krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom v závere o uplatnení nároku po uplynutí premlčacej lehoty. Uviedla, že
ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z. zakladá regresný nárok Sociálnej poisťovne
voči tretím osobám, ak sú splnené zákonné predpoklady v ňom uvedené. Poskytnutím dávok
z nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, na ktoré vznikol oprávneným
osobám nárok v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretích osôb, vzniká Sociálnej
poisťovni majetková ujma, ktorá je odškodniteľná pri splnení stanovených predpokladov.
Preto uvedený regresný nárok, i keď nie je nárokom na náhradu škody na zdraví poškodeného
podľa Občianskeho zákonníka, je svojím charakterom samostatným nárokom na náhradu
škody vyplývajúcim z citovaného ustanovenia, majúcim z tohto dôvodu povahu špeciálneho
ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pomer
špeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku znamená, že právny vzťah
ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi
ustanovením Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Keďže uvedené ustanovenie
neupravuje problematiku premlčania predmetného nároku, pri posudzovaní tejto otázky je
potrebné vychádzať z ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo
na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá. Rozhodnutie o priestupku č. X. bolo doručené Sociálnej poisťovni
18. 4. 2000, ktorým momentom sa dozvedela, kto zodpovedá za prípadnú škodu vo veci ujmy
na zdraví p. B., aj keď nevedela, v akej výške bola škoda spôsobená. Následne bolo
rozhodnutie odstúpené referátu spornej agendy odboru nemocenského poistenia k ďalšiemu
konaniu, t. j. uvoľneniu dávok nemocenského poistenia v plnej výške. Keďže z predmetného
rozhodnutia vyplýva, že ujmu na zdraví si nespôsobila p. B. sama, vydala rozhodnutie
č. X.-§ z 20. 4. 2000. Vydaním tohto rozhodnutia mohli byť vyplatené dávky nemocenského
poistenia v plnej výške. Dňa 25. 9. 2000 Ž. oznámila, že p. B. boli vyplatené dávky
nemocenského poistenia za práceneschopnosť od 22. 3. 1996 do 3. 5. 1996 vo výške
6 825 Sk. Až v tomto momente sa dozvedela o celkovej výške škody, ktorú svojím zavineným
protiprávnym konaním spôsobil žalovaný. Preto žaloba doručená súdu 14. 3. 2001 bola
podaná pred uplynutím uvedenej premlčacej lehoty.
Žalovaný žiadal dovolanie žalobkyne zamietnuť, pretože bol toho názoru, že krajský súd
zhodnotil všetky dôkazy a rozhodol vo veci správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ).
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
konania neprevyšuje sumu podľa vety prvej. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň
podania návrhu na prvostupňovom súde.
Rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka peňažného plnenia 6 825 Sk, ktoré neprevyšovalo
trojnásobok minimálnej mzdy v čase podania žaloby, t. j. dňa 14. marca 2001 ( minimálna
mzda bola vtedy určená vo výške 4 400 Sk - § 1 písm. b/ nariadenia vlády č. 298/2000 Z. z. ).
Vyššie citované ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. vylučuje dovolanie, ako mimoriadny
opravný prostriedok, v prípade v ňom ustanovenom, ktorý priamo dopadá na danú vec.
So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.
( § 242 ods. 1 O. s. p. ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. ( t. j. či v danej veci nejde
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným ). Žiadna podmienka prípustnosti
dovolania uvedená v tomto ustanovení nebola dovolateľom namietaná a jej existenciu nezistil
ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že namieta, že rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ), čo je síce
relevantný dovolací dôvod, ale sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ
vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). I keby
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval ), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku a nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle § 238 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd vec správne právne posúdil prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej
veci nešlo ). Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne neprípustné. Dovolací súd preto jej dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Vzhľadom na odmietnutie
dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal sa vecnou správnosťou skutkových a právnych
záverov, na ktorých založil odvolací súd svoje rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobkyni, ktorá úspech nemala ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.
a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Dovolací súd ale žalovanému napriek tomu nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, pretože si trovy neuplatnil ( § 151 ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: