Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7c1/375670.1d4c0d.pdf
PDF · 102.29 KB
No categories available
6Obdo/16/2009
Najvyšší súd 6 Obdo 16/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: PharmDr. M.K., S.,
IČO: X., zastúpenej advokátom Mgr. M.B., Advokátska kancelária B., s.r.o., J. proti
žalovanej: V., a.s., B., IČO: X., o zaplatenie 13 150,20 Eur (396 162,96 Sk), vedenom na
Okresnom súde Bratislava V v Bratislave pod spisovou značkou 15C 113/07, na dovolanie
žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 18. decembra 2008, č. k. 2 Cob 124/2008-59, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 18. decembra 2008, č. k. 2 Cob 124/2008-59 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Žalobkyňa si 26. apríla 2007 uplatnila voči žalovanej právo na zaplatenie istiny
396 162,96 Sk ako nezaplatenej časti poplatku z omeškania vo výške 0,1% za každý deň
omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. za omeškanie so zaplatením faktúry
č. 10310131 z 3. novembra 2003, ktorý poplatok vyúčtovala 16. februára 2007 a 11. apríla
2007.
Okresný súd Bratislava V v Bratislave rozsudkom z 5. februára 2008, č. k.
15C 113/2007-36 v znení opravného uznesenia z 26. mája 2008, č. k. 15 Cb 113/07-55
žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi
konania posúdil ako vzťah občianskoprávny, keď vychádzal z charakteru právneho postavenia
účastníkov konania, účelu a predmetu činnosti účastníkov, spočívajúcom v poskytovaní
zdravotníckej starostlivosti a vykonávaní zdravotného poistenia. Preto premlčaciu lehotu pre
uplatnenie práva posudzoval podľa § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka s tým,
že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Tovarová faktúra bola splatná dňa 3. decembra 2003. Žalobkyňa po prvýkrát na súde mohla
uplatňovať poplatok z omeškania po 30 dňoch od splatnosti faktúry č. 10310131
dňa 3. januára 2004. Trojročná premlčacia doba uplynula dňom 3. januára 2007. Žalobkyňa
právo na súde uplatnila až 26. apríla 2007, teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej
lehoty. Nakoľko žalovaná podala námietku premlčania, súd prvého stupňa na ňu prihliadol,
premlčaný uplatnený nárok priznať nemohol, a preto žalobu z dôvodu premlčania práva
zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej
žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, preto ich náhradu nepriznal.
Na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením z 18. decembra
2008 rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 15C 113/07-36 z 5. februára 2008 podľa
§ 221 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a konanie vo veci zastavil. Žalovanej nepriznal
náhradu trov konania.
Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím došlo k res iudicata
v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Zistil, že rozsudkom Okresného súdu v Martine, spisovej značky
6C 215/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2005, žalovanej bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 012 737,58 Sk. Uvedený rozsudok bol vydaný na základe
návrhu zo 14. decembra 2004, ktorý bol podaný z dôvodu včasného nezaplatenia faktúr
z rokov 2002 a 2003. Žalobkyňa si uplatnila v zmysle § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
úrok z omeškania v žalovanej výške. V prejednávanej veci žalobkyňa sa domáha zaplatenia
časti poplatku z omeškania za oneskorenú úhradu tých istých faktúr splatných v roku 2003
v zmysle § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.Z., t.j. vo výške 0,1% denne a to napriek tomu, že
v skôr začatom konaní na Okresnom súde v Martine si už predmetnú sankciu za uvedené
obdobie uplatnila a táto jej bola priznaná. Predmetný nárok žalobkyne vyplýva z rovnakých
skutkových i právnych okolností, ako v uvedenom konaní.
Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
uvedený v § 237 písm. f/ O.s.p. Namietala, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu
záveru o tom, že sa jedná o prekážku veci rozhodnutej. Uviedla, že v tomto konaní
sa nedomáha nároku, ktorý by bol právoplatne priznaný alebo ktorý by bol právoplatne
zamietnutý. Domáha sa tej časti nároku na poplatok z omeškania, ktorý doteraz nebol
žalovaným dobrovoľne zaplatený. Preto súd mal skúmať, či v čase omeškania zdravotnej
poisťovne vznikol žalobkyni nárok na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona
č. 273/1994 Z. z. Poukázala na súdnu prax (najmä v dôsledku publikovania zjednocujúceho
stanoviska Ústavného súdu SR č. PL.z.ÚS 1/06), kde zdravotníckym zariadeniam prináleží
nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne aj v prípadoch, ak k omeškaniu
zdravotnej poisťovne došlo v čase, kedy bolo platné a účinné ustanovenie § 38 ods. 4
cit. zákona v znení upravujúcom poplatok z omeškania vo výške 0,01%, nakoľko dotknuté
ustanovenie v takomto znení stratilo z dôvodu rozporu s Ústavou SR účinnosť a neskôr
i platnosť. Zo zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že zdravotnícke
zariadenie jednoznačne malo a doteraz má za dotknuté obdobie omeškania zdravotnej
poisťovne s úhradou splatných faktúr za poskytnutie zdravotníckej starostlivosti nárok
na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne. Zo strany žalobkyni pritom nikdy nedošlo
k právnemu úkonu „vzdania sa práva na poplatok z omeškania“. Pod tento inštitút nemožno
podradiť ani to, že v inom súdnom konaní sa navrhovateľka domáhala nároku z právneho
titulu úroku z omeškania. Súd má každú vec posudzovať samostatne bez ohľadu na to,
aká právna argumentácia bola iným súdom v inom súdnom konaní zaujatá, t. j. ako už bolo
uvedené vyššie - v prvom rade posúdiť tú skutkovú a právnu otázku - či má žalobkyňa
za omeškanie s úhradou dotknutých faktúr nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1%
denne. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zo zákonného vymedzenia úloh V., a.s. zabezpečovala
verejné potreby v oblasti zdravotnej starostlivosti. Má za to,
že prijatie záveru, že dotknutá činnosť V., a.s. v roku 2003 nespadá pod pojem
„zabezpečovanie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky“ by bol v rozpore so znením
a výkladom § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka a ustálenej súdnej praxe. Z tohto dôvodu
považuje námietku premlčania za neopodstatnenú, keďže na záväzkový vzťah účastníkov
konania je nutné aplikovať ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku. Žiadala, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie v celom rozsahu zamietnuť.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V pokladala za vecne správne. Uviedla, že žalobkyňa
uplatnila sankciu za omeškanie dlžníka, čím je daná totožnosť predmetu konania, pretože ten
istý nárok - sankcia za omeškanie dlžníka vyplýva z rovnakých skutkových okolností
a na rovnakom právnom dôvode. O sankcii za omeškanie dlžník právoplatne rozhodol
už Okresný súd v Martine, čím sa založil stav právnej istoty medzi účastníkmi konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) prejednal
dovolanie bez nariadenia pojednávania v zmysle § 243a ods. 1 O.s.p.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu upravuje ustanovenie § 239 O.s.p.
V prejednávanej veci žalobkyňa podala dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. zrušený bez toho,
aby odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd nezistil podmienky, za ktorých
ustanovenie § 239 O.s.p. pripúšťa dovolanie.
Dovolanie je vždy prípustné, ak ide o prípady závažných vád konania uvedených
v ustanovení § 237 O.s.p., a to aj vtedy, keď nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania
uvedené v § 238 a § 239 O.s.p.
Žalobkyňa v dovolaní poukázala na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
t.j. ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Uvedené ustanovenie ochraňuje práva účastníka konania, ak súd nerešpektuje jeho
procesné práva a vynesie rozhodnutie. Ide o prípady, ak súd napr. účastníka riadne nepredvolá
na pojednávanie, aj keď bolo potrebné ho predvolať, ak nebola dodržaná lehota na prípravu
na pojednávanie, prípadne ak súd o uplatnenom návrhu bezdôvodne nerozhodne.
Podľa obsahu spisu si žalobkyňa predmetnou žalobou uplatnila právo na poplatok
z omeškania, a to na časť istiny, ktorá nebola priznaná právoplatným rozhodnutím Okresného
súdu Martin v konaní vedenom pod spisovou značkou 6C 215/2004.
Je nepochybné, že v uvedenom konaní bolo žalobkyni priznané právo na úrok
z omeškania vo výške 206 334,89 Sk. V zmysle § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, môže
zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni uplatniť poplatok z omeškania
vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania
odo dňa splatnosti účtovného dokladu. V predmetnom konaní uplatnená suma predstavuje
časť z poplatku z omeškania v sume 396 162,96 Sk, vyúčtovaného spolu vo výške 602 497,82
Sk.
Podľa názoru dovolacieho súdu je podstatné, že v prejednávanej veci súd rozhoduje
o nároku na peňažné plnenie. Pritom je irelevantné, z akého právneho dôvodu je tento
peňažný nárok uplatnený. Súd totiž pri posudzovaní jeho dôvodnosti vychádza predovšetkým
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez
ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je uvedený nesprávne alebo
vôbec nie je uvedený. Preto ak súd právoplatne rozhodol len o časti uplatňovaného peňažného
nároku, jeho zvyšok môže účastník uplatňovať, pričom mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa mu
nárok odmietne z dôvodu už rozsúdenej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že rozhodnutie vydané v konaní vedenom pred
Okresným súdom Martin pod sp. zn. 6C 215/04 nezakladá prekážku rozhodnutej veci pre
konanie, ktoré je predmetom dovolania. Peňažné plnenie, ktoré bolo žalobkyni priznané,
predstavuje časť poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. Žalobkyňa
sa teda v konaní nedomáha niečoho duplicitne, resp. nároku, ktorý jej bol už právoplatne
priznaný, ale len tej časti nároku na poplatok z omeškania, ktorý jej žalovaná dobrovoľne
nezaplatila.
Preto ak odmietol odvolací súd napadnutým uznesením rozhodnúť o tom, či je
dôvodná uplatnená časť peňažného nároku z titulu poplatku z omeškania, porušil voči
žalobkyni právo rozhodnúť o veci, teda odňal jej možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.). Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2
O.s.p.).
Krajský súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. V novom rozhodnutí
rozhodne o odvolaní žalobkyni proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 5. februára 2007
a znova rozhodne aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2009
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.