Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
66c/375838.dd2efd.pdf
PDF · 142.1 KB
No categories available
4Obo/103/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Obo/103/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej
v právnej veci žalobcu: S., a. s., C., X., proti žalovaným: 1. S., a. s., K., P., K., 2. L., D., K., 3.
E., D., K., obaja zastúpení advokátom JUDr. P.V. CSc., K., X. K., v konaní o zaplatenie
975 764,38 eur (29 395 878,70 Sk) s prísl., o odvolaní žalovaných v 2. a 3. rade proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. lCb/123/1998-293 zo dňa 21. mája 2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
lCb/123/1998-293 zo dňa 21. mája 2007 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobcovi trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaní sú povinní
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 29 395 878,70 Sk so zmluvnými úrokmi
z omeškania vo výške 29% do 27. 03. 1997 v sume 3 810 468,40 Sk, s úrokmi
za nedočerpanie úveru do 27. 03. 1997 v sume 9 660,20 Sk a so zákonnými úrokmi
z omeškania vo výške 19,15% od 28. 03. 1997 do 27. 12. 1999 v sume 15 480 600,– Sk
a nahradiť mu trovy konania vo výške 714 106,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných. V prevyšujúcej časti konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
žalobou zo dňa 05. 02. 1998 sa pôvodne S., a. s., B., domáhala proti žalovaným 1. S., s. r. o.,
K., 2. S., a. s. K., P., K., 3. L., D., K., 4. E., D., K., zaplatenia sumy 29 395 878,70 Sk
s úrokom z omeškania vo výške 19,15% ročne od 28. 03. 1997 do zaplatenia, príslušenstva
pohľadávky v sume 3 820 448,60 Sk a náhrady trov konania s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Podaním zo dňa 09. 07. 2001 oznámila S., a. s., B., že žalobca jej dňa 30. 11. 2000
postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok vyhotovenou vo forme notárskej zápisnice č. N
529/00, Nz 516/00, notárky JUDr. T.S. pohľadávky proti spoločnosti S., s. r. o., K.
z úverového účtu č. 17416467 a č. 17408993 v sume 15 055 831,20 Sk a v sume 33 640
776,10 Sk a žiadal, aby súd ďalej konal na strane žalobcu s postupníkom. Podľa § 92 ods. 2
a 3 O.s.p. súd tomuto návrhu vyhovel a vo veci ďalej konal s postupníkom.
Žalovaný v 1. rade po začatí pojednávania zanikol výmazom z obchodného registra.
Na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom súd uznesením z 12. 10. 2005 konanie
proti žalovanému v 1. rade podľa § 96 O.s.p. zastavil.
Po začatí pojednávania zobral žalobca žalobu čiastočne späť a žiadal, aby súd uložil
žalovaným zaplatiť mu na istine 29 395 878,70 Sk s 19,15% úrokom z omeškania za čas
od 28. 03. 1997 do 27. 12. 1999, zmluvný úrok z omeškania vo výške 3 810 468,40 Sk,
sankčný úrok za nečerpanie úveru vo výške 9 660,20 Sk a nahradil mu trovy konania. Pretože
k čiastočnému späťvzatiu došlo pred pojednávaním vo veci samej, súd konanie podľa § 96
O.s.p. zastavil v časti úroku z omeškania zo sumy 29 395 878,70 Sk v sadzbe 19,15%
od 28. 12. 1999 do zaplatenia a v príslušenstve pohľadávky v sume 320,– Sk.
Prvostupňový súd zistil, že S., a. s., B., uzavrela so spoločnosťou S., s. r. o., K., dňa
28. 07. 1994 úverovú zmluvu č. 556/1994, predmetom ktorej bol záväzok sporiteľne
poskytnúť spoločnosti úver vo výške 14 000 000,-- Sk s úrokovou sadzbou + 4,5% nad
základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 22. 07. 2000. Poskytnutý úver mal dlžník splácať
v dohodnutých ročných splátkach podľa čl. III zmluvy a úroky mesačne vždy do 30. dňa
v mesiaci formou inkasa z bežného účtu dlžníka vedeného v sporiteľni. K zmene len čl. III
zmluvy č. 556/1994 došlo dodatkom č. 1 k úverovej zmluve zo dňa 04. 10. 1994. Na
zabezpečenie pohľadávky veriteľa zaviazal sa dlžník zmluvou o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam z 28. 07. 1994 zriadiť záložné právo sporiteľne k nehnuteľnosti dlžníka
zapísanej na LV č. X. kat. úz. P. ako parc. č. 5344/3 o výmere 324 m2 a parc. č. 5344/4
o výmere 674 m2 zastavané plochy a súp. č. 10758. Dňa 28. 07. 1994 spoločnosť S., a. s., K.,
prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov podpísala vyhlásenie o ručiteľskom záväzku
za záväzok dlžníka z úverovej zmluvy č. 556/1994 a takúto ručiteľskú listinu súčasne
podpísali aj L. a E. a zaviazali sa uhradiť do 30 dní úver alebo jeho časť, ak ho v deň
splatnosti neuhradí dlžník z vlastných prostriedkov. Ručitelia sa zaviazali uhradiť aj zvýšené
úroky, ak veriteľ pre nezaplatenie úveru v lehote splatnosti pristúpi podľa dohody v úverovej
zmluve k zvýšeniu úrokovej sadzby a súhlasili s tým, aby sa veriteľ uspokojil z celého ich
majetku.
S., a. s., B. a spoločnosť S., s. r. o., K., uzavreli dňa 12. 10. 1994 ďalšiu úverovú
zmluvu č. 557/1994, na základe ktorej sporiteľňa poskytla spoločnosti úver vo výške 7 000
000,– Sk pri úrokovej sadzbe + 4,5% nad základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 10. 10.
2000. Výška ročných splátok úveru bola stanovená v čl. III zmluvy tak, že úroky mal dlžník
platiť mesačne formou inkasného príkazu zo svojho bežného účtu v sporiteľni. Súčasne bolo
vyhotovené vyhlásenie o ručiteľskom záväzku na zabezpečenie úveru zo zmluvy č. 557/1994
podľa § 303 až § 312 Obchodného zákonníka, podľa ktorého spoločnosť S., a. s., K., preberá
ručenie za včasné a úplné zaplatenie tohto úveru, vrátane úrokov do výšky prijatého
ručiteľského záväzku. Ručiteľskou listinou z 12. 10. 1994 prevzali L. a E. ručenie za včasné
a úplné zaplatenie úveru zo zmluvy č. 557/1994. Záväzok z uvedenej zmluvy o úvere bol
zabezpečený aj zmluvou o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam zo dňa 04. 10. 1994.
Dlžník ručil za poskytnutý úver hmotným investičným majetkom a drobným hmotným
investičným majetkom v hodnote 2 605 366,-- Sk, nachádzajúcim sa v budove hotela M.. Na
zabezpečenie pohľadávky veriteľa zo zmlúv o úvere uzavreli zmluvné strany niekoľko zmlúv
o zriadení záložného práva k hnuteľným veciam patriacim do majetku dlžníka.
Žalobca v konaní preukázal, že jeho právny predchodca uzavrel so spoločnosťou S.,
spol. s. r. o., K., úverové zmluvy podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
na základe ktorých mu poskytol úvery za dohodnutých podmienok. Pretože dlžník nedodržal
úverové podmienky a dlh nesplácal riadne a včas, veriteľ odstúpil od zmlúv o úvere a žiadal
vrátiť nesplatenú časť úverov s príslušenstvom. Príslušenstvo úveru tvoria dohodnuté úroky
za požičanie peňazí, dohodnutý úrok za omeškanie so splátkami úveru do zániku zmluvy.
Zákonné úroky z omeškania podľa § 369 a § 502 Obchodného zákonníka od zániku zmluvy
až do zaplatenia a poplatky podľa sadzobníka veriteľa, na ktorých sa zmluvné strany dohodli
v úverových zmluvách. Vzhľadom na to, že dlžník zanikol výmazom z obchodného registra,
žalobca má právo podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení požadovať plnenie
od ručiteľov, ktorí sa za splnenie dlhu dlžníkom písomne zaručili. Z predložených listinných
dôkazov nepochybne vyplýva, že úverové zmluvy, ktoré sú predmetom sporu, boli uzavreté
podľa ustanovení Obchodného zákonníka a podľa § 303 – § 312 Obchodného zákonníka,
žalovaní v 2. a 3. rade sa ako fyzické osoby zaručili za včasné a úplné zaplatenie
poskytnutých úverov, ak tak v dohodnutej lehote neurobí dlžník. Pre ručenie v danom prípade
platia príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, a pretože ide o úplnú úpravu týchto
právnych vzťahov, nemožno na ručiteľský záväzok, vzniknutý podľa Obchodného zákonníka,
aplikovať niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Konajúci súd preto ani nedoplnil
žalovanými v 2. a 3. rade požadované dokazovanie obstaraním exekučného spisu
a vnútorných predpisom S.S., a. s., ktoré mali upravovať jej postup pri správe majetku štátu,
pretože to v danom prípade nepovažoval za potrebné.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je
dôvodný a uložil žalovaným, ktorí za záväzok zaniknutého dlžníka ručili, zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne uplatnenú sumu v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní v 2. a 3. rade a navrhli zrušiť rozhodnutie
súdu prvého stupňa v predmetnej veci. Poukázali na to, že ručiteľský záväzok žalovaných
v 2. a 3. rade sa týkal zabezpečenia úveru, ktorý bol zároveň zabezpečený záložným právom
na nehnuteľnosti a hnuteľnosti objektu hotela M., pričom peňažné prostriedky z predmetného
úveru boli použité na kúpu a prevádzku hotela. Pod vplyvom okolností, ako vykradnutie
hotela a iné, spoločnosť S., s. r. o. ako úverový dlžník, prestala byť schopnou splácať
predmetný úver. V tom čase hodnota objektu hotela M. (nehnuteľnosti a hnuteľnosti) bola
dostačujúca na uspokojenie úverového veriteľa, v ktorého prospech boli zriadené záložné
práva a podpísané mandátne zmluvy oprávňujúce veriteľa nakladať s týmito predmetmi na
jeho uspokojenie v prípade neschopnosti dlžníka splácať úver. Spoločnosť S., s. r. o, ako
dlžník nemala v úmysle vyhnúť sa svojej povinnosti splatiť predmetný úver resp. presunúť
túto povinnosť na ručiteľov. V zmysle uvedeného spoločnosť S., s. r. o. podnikla kroky
smerujúce k uspokojeniu veriteľa a predložila mu návrhy na uspokojenie pohľadávky. Jednou
možnosťou mohlo byť odkúpenie spoločnosti S., s. r. o. a prevzatie záväzku nadobúdateľom –
spoločnosťou R., a. s., IČO: X.. Pri druhej sa jednalo len o predaj objektu hotela M., pričom
z výťažku mal byť veriteľ uspokojený. Ani jedna z možností sa neuskutočnila, pričom
dôvodom bola podmienka veriteľa, že ručiteľský záväzok pána K. a pani K. (žalovaní v 2. a 3.
rade) sa nezmení. Teda veriteľ neprijal možnosti na uspokojenie jeho pohľadávky. Následne
na to, došlo k exekúcii na majetok úverového dlžníka, pričom v rámci exekúcie bol vydražený
hotel M.. S., a. s. ako záložný veriteľ, neprihlásil svoju pohľadávku, čím stratil možnosť
využiť práva účastníka exekučnej dražby a napríklad ovplyvniť výšku ceny predmetu
exekučnej dražby a v konečnom dôsledku uspokojiť svoju pohľadávku. Týmto svojím
konaním S., a. s. porušila svoje povinnosti, čo prvostupňový súd v rámci dokazovania
nezobral do úvahy. Ide o skutočnosť, že S., a. s. ako právny predchodca súčasného
navrhovateľa S., a. s., porušila povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 278/1993 Z. z. o správe
majetku štátu, pod ktorého pôsobnosť v danom čase spadala. S., a. s. ako veriteľ svojím
konaním znemožnila dlžníkovi uspokojiť veriteľovu pohľadávku. Keďže žalovaní v 2. a 3.
rade sú fyzické osoby a predmetné ručiteľské záväzky boli uzatvárané aj podľa Občianskeho
práva, podľa ich názoru majú právo na využitie inštitútu odoprenia plnenia vyplývajúce
z ručiteľského záväzku. Zavinenie veriteľa pri uplatňovaní a vymáhaní pohľadávky voči
dlžníkovi, môže spočívať napríklad v tom, že veriteľ bezdôvodne odkladal vymáhanie zročnej
pohľadávky napriek tomu, že dlžník bol schopný dlh splniť riadne a včas, alebo že mu za
tohto stavu zbytočne poskytol odklad plnenia, a v dôsledku toho dlžník nemôže uspokojiť
pohľadávku. Samotná skutočnosť, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, neznamená zánik
nároku veriteľa voči ručiteľovi. Ručiteľ má však právo vzniesť námietku, že tento stav zavinil
veriteľ a odoprieť plnenie vyplývajúce z ručiteľského záväzku.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnil s názorom žalovaných, že ich
ručiteľská povinnosť mala byť len formálna. Dlžník, ktorého jediným spoločníkom bol
žalovaný v 2. rade, si neplnil povinnosti z úverových zmlúv a jednotlivé splátky nesplácal.
K údajným ponúkam na odkúpenie hotela M., resp. na odkúpenie spoločnosti S., s. r. o.
a prevzatie záväzku jej nadobúdateľom, uvedeným v odvolaní žalovaných uviedol, že
obchodné podiely spoločnosti dlžníka neboli vo vlastníctve banky, ani založené v jej
prospech, a teda S., a. s. ich nemohla previesť (ani „spoločnosť predať‘) a z výťažku
uspokojiť svoje pohľadávky. V odvolaní sa neuvádza cena, za ktorú mal byť hotel predaný,
ani v akej výške a za akých podmienok by boli uspokojené pohľadávky banky. Odpredaj
hotela za nižšiu cenu pri súčasnom zrušení ručiteľského záväzku by banke nezabezpečilo
splatenie jej pohľadávok. Záujemcom o kúpu a ručiteľom však nič nebránilo, aby vyplatili
dlžnú sumu a následne vysporiadali vzťahy medzi sebou navzájom bez účasti S., a. s.
V súvislosti s exekúciou a stratou možnosti využiť práva účastníka exekučnej dražby
poukázal na to, že podľa Exekučného poriadku záložný veriteľ nie je účastníkom dražby, ani
nemôže ovplyvniť výšku ceny predmetu dražby. Posúdenie, či S., a. s. podliehala zákonu č.
278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, resp. či ho porušila, nesúvisí s predmetom tohto
konania a citovanie ustanovení uvedeného zákona a povinností správcov je v tomto konaní
irelevantné. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu
účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/)
rovnako, ako aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy
(§ 261 ods. 4). Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka sa strany zmluvných vzťahov
nemôžu odchýliť ani od ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka. Žalovaní prevzali na seba
ručiteľský záväzok, preto sú podľa § 303 Obchodného zákonníka povinní dlh zaplatiť.
Ručenie, ktorým sa zabezpečoval záväzok z úverových zmlúv, t. j záväzok v obchodných
záväzkových vzťahoch, je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho
sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení. Pre vznik povinnosti splniť
dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník napriek výzve veriteľa splatný dlh nesplnil a je
nepochybné, že už ho ani nesplní z dôvodu zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre
nemajetnosť a výmazu dlžníka z obchodného registra. Uvedené ustanovenie neumožňuje
ručiteľom odoprieť plnenie záväzku a veriteľ je oprávnený domáhať sa od nich jeho splnenia
(§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že
dlh nesplnil dlžník. Nie je podstatné, či veriteľ využil všetky možnosti na uspokojenie svojej
pohľadávky proti dlžníkovi. Zabezpečenie pohľadávky žalobcu aj iným spôsobom ako
ručením, dáva veriteľovi právo, ale nie povinnosť dosiahnuť uspokojenie pomocou
zabezpečenia. Nevyužitie tohto práva nie je možné považovať za zavinenie v tom, že
pohľadávku mohol dlžník čiastočne uspokojiť
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal
vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom
od 15. októbra 2002 bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci
pojednávať podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je
dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol
vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a či vyvodil správy právny záver,
keď konštatoval, že nárok žalobcu je dôvodný a uložil žalovaným, ktorí za záväzok
zaniknutého dlžníka ručili, zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne uplatnenú sumu v plnom
rozsahu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
ostatných žalovaných.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby
(v časti úroku z omeškania zo sumy 29 395 878,70 Sk v sadzbe 19,15% od 28. 12. 1999
do zaplatenia a v príslušenstve pohľadávky v sume 320,– Sk) žiadal, aby súd uložil
žalovaným zaplatiť mu na istine 29 395 878,70 Sk s 19,15% úrokom z omeškania za čas
od 28. 03. 1997 do 27. 12. 1999, zmluvný úrok z omeškania vo výške 3 810 468,40 Sk,
sankčný úrok za nečerpanie úveru vo výške 9 660,20 Sk a nahradil mu trovy konania.
Je nesporné, že S., a. s., B., uzavrela so spoločnosťou S., s. r. o., K., dňa 28. 07. 1994
úverovú zmluvu č. 556/1994, predmetom ktorej bol záväzok sporiteľne poskytnúť spoločnosti
úver vo výške 14 000 000,– Sk s úrokovou sadzbou + 4,5% nad základnú sadzbu ročne
s lehotou splatnosti 22. 07. 2000. Dňa 28. 07. 1994 spoločnosť S., a. s., K. podpísala
vyhlásenie o ručiteľskom záväzku za záväzok dlžníka z úverovej zmluvy č. 556/1994 a takúto
ručiteľskú listinu súčasne podpísali aj L. a E. a zaviazali sa uhradiť do 30 dní úver alebo jeho
časť, ak ho v deň splatnosti neuhradí dlžník z vlastných prostriedkov. Ručitelia sa zaviazali
uhradiť aj zvýšené úroky, ak veriteľ pre nezaplatenie úveru v lehote splatnosti pristúpi podľa
dohody v úverovej zmluve k zvýšeniu úrokovej sadzby a súhlasili s tým, aby sa veriteľ
uspokojil z celého ich majetku.
S., a. s., B. a spoločnosť S., s. r. o., K., uzavreli dňa 12. 10. 1994 ďalšiu úverovú
zmluvu č. 557/1994, na základe ktorej sporiteľňa poskytla spoločnosti úver vo výške 7 000
000,-- Sk pri úrokovej sadzbe + 4,5% nad základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 10. 10.
2000. Aj v tomto prípade podpísala vyhlásenie o ručiteľskom záväzku na zabezpečenie úveru
zo zmluvy č. 557/1994 spoločnosť S., a. s., K. s tým, že preberá ručenie za včasné a úplné
zaplatenie tohto úveru vrátane úrokov do výšky prijatého ručiteľského záväzku. Ručiteľskou
listinou zo dňa 12. 10. 1994 prevzali aj L. a E. ručenie za včasné a úplné zaplatenie úveru
zo zmluvy č. 557/1994. Na zabezpečenie pohľadávky veriteľa zo zmlúv o úvere, uzavreli
zmluvné strany niekoľko zmlúv o zriadení záložného práva.
Dlžník nedodržal úverové podmienky a dlh nesplácal riadne a včas, preto veriteľ
odstúpil od zmlúv o úvere a žiadal vrátiť nesplatenú časť úverov s príslušenstvom. Dlžník
v priebehu konania zanikol výmazom z obchodného registra, žalobca preto žiadal, aby
na zaplatenie žalovanej sumy boli zaviazaní žalovaní ako ručitelia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že
žalovaní prevzali na seba ručiteľský záväzok. Pre vznik ručenia § 303 Obchodného
zákonníka, sa vyžaduje písomné vyhlásenie budúceho ručiteľa urobené voči veriteľovi, že
ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok. Vyhlásenia žalovaných majú všetky
náležitosti, ktoré citované ustanovenie vyžaduje. Sú adresované veriteľovi, je v nich uvedené,
aký záväzok sa zabezpečuje a obsahujú aj vyhlásenie, že sa zaväzujú splniť dlh (uhradiť úver,
jeho časť, úroky a poplatky), ak ho nesplní dlžník (klient banky). Vyhlásenia majú písomnú
formu a sú podpísané žalovanými.
Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmlúv o úvere. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli
zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou
Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 3 písm. d/). Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri
zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4).
Na tom nič nemohla zmeniť skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení je odkaz na ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Podľa § 263 Obchodného zákonníka sa strany zmluvných vzťahov
nemôžu odchýliť okrem iných aj od ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka. Znamená to,
že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci ani
dohodou nemôžu dohodnúť, že sa budú spravovať iným zákonom (Občianskym zákonníkom).
Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené
komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka
o ručení, teda ani ustanovenie § 549.
Žalovaní videli zavinenie žalobcu v tom, že voči priamemu dlžníkovi a nevyužil
možnosť dosiahnuť uspokojenie pohľadávky realizáciou záložného práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že veriteľ má právo žiadať
splatenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník napriek výzve v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik
záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplatil dlžník. Je bez významu, či veriteľ
využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi.
Ak je pohľadávka zabezpečená aj iným spôsobom ako ručením, (napríklad záložným
právom), dáva to veriteľovi právo, ale nie povinnosť dosiahnuť uspokojenie pomocou tohto
zabezpečenia. Nevyužitie tohto práva nie je možné považovať za zavinenie na tom, že
pohľadávku nemohol uspokojiť dlžník.
Vzhľadom na uvedené považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti za vecne správne a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil
a nevyčíslil podľa §151 ods. 1, 2 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave 14. júla 2009
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková