Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
590/370756.c27014.pdf
PDF · 113.99 KB
No categories available
2MCdo/8/2008
Najvyšší súd 2 M Cdo 8/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : A. P., bývajúci
v N., proti žalovanému : L., š.p., N. – odštepný závod Č., K., za účasti vedľajšieho účastníka
Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Č., o náhrade straty na zárobku a valorizácii
vo výške 368 286,50 Sk s prísl., vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 83/2005,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2007 sp. zn. 5 Co 209/2006
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2007 sp. zn. 5 Co 209/2006
a rozsudok Okresného súdu Čadca z 23. februára 2006 sp. zn. 10 C 83/2005 okrem výrokov,
ktorými súd konanie čiastočne zastavil a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Čadca 16. mája 2005 sa žalobca A. P. domáhal
proti žalovanému L., š.p., B., odštepný závod v Č., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného Sociálna poisťovňa Bratislava – týka sa pobočky v Č., zaplatenia náhrady straty
na zárobku a jeho valorizáciou v dôsledku utrpeného pracovného úrazu zo dňa X. za obdobie
od mája 2002 až do podania návrhu vo výške 368 286,50 Sk. Na pojednávaní 21. februára
2006 vzal žalobca návrh v časti o zaplatení istiny 251 141,40 Sk s príslušenstvom späť.
Okresný súd v Čadci rozsudkom z 23. februára 2006 č.k. 10 C 83/2005-46 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu choroby z povolania náhradu mzdy a valorizáciu za
časové obdobie od 16. mája 2002 do 1.1.2004 vo výške 73 480,- Sk čistého so 6 % úrokom
z omeškania ročne, od 13. mája 2005 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 251 141,40 Sk so 6 % úrokom
z omeškania ročne od 13. mája 2005 do zaplatenia zastavil. Konanie v časti týkajúcej sa
zaplatenia sumy 61 665,10 Sk so 6 % úrokom z omeškania ročne od 13. mája 2005 do
zaplatenia zastavil a po právoplatnosti uznesenia postúpil vec Sociálnej poisťovni Bratislava,
pobočka Č., ako orgánu, ktorý má právomoc vo veci konať. Žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok
3 669,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok odôvodnil tým, že zodpovednosť
žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu v čase vzniku pracovného úrazu mal preukázanú. Pri
výpočte náhrady za stratu na zárobku vychádzal z čistého priemerného mesačného zárobku
pred vznikom škody vo výške 2 231,- Sk ako aj zo záveru, že čiastočná invalidita žalobcu
vznikla následkom pracovného úrazu a pokiaľ ide o špecifikáciu zárobkov a dôchodkov za
jednotlivé mesiace vychádzal z prehľadnej tabuľky predloženej žalobcom
na pojednávaní dňa 21. februára 2006. Pokiaľ ide o princíp valorizácie nestotožňuje sa
s tvrdením vedľajšieho účastníka o potrebe valorizácie pôvodného priemerného mesačného
zárobku príslušným percentom stanoveným právnou úpravou upravujúcou jeho zvýšenie
v konkrétnom období. Bol toho názoru, že pri valorizácii priemerného mesačného zárobku
je potrebné valorizovať o príslušné percento vždy predchádzajúci valorizovaný príjem
a v zmysle tohto právneho názoru vyčíslil valorizovaný zárobok od X. (vznik úrazu) až do
decembra 2003 a žalobcovi za obdobie od 16. mája 2002 do 31. decembra 2003 priznal
náhradu mzdy vo výške 73 480,- Sk. Nestotožnil sa so vznesenou námietkou premlčania časti
nároku vznesenou žalovaným a vedľajším účastníkom.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka rozsudkom
z 28. júna 2007 č.k. 5 Co 209/2006-79 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume
12 562,- Sk do 3 dní na účet advokáta JUDr. M. S.. Odvolací súd sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu pokiaľ ide o základ a výšku nároku. Taktiež
sa stotožnil so záverom o valorizovaní už valorizovaného zárobku a posúdením vznesenej
námietky premlčania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor, ktorého prípustnosť a tým aj opodstatnenosť vyvodzoval z ustanovenia § 243e
ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, že súdy pochybili pri
valorizácii priemerného zárobku, keď valorizovali už valorizovaný priemerný mesačný
zárobok. Odôvodnenie tohto postupu nie je v súlade so zákonom, ktorý súdom udávaný
výklad spôsobu valorizácie nepripúšťa. Súdy pri rozhodovaní automaticky bez toho, aby
skúmali, či v tomto smere žalobca uniesol dôkazné bremeno, vychádzali z výšky ním
udávaného priemerného mesačného zárobku v sume 2 231,- Sk a to aj napriek tomu, že
vedľajší účastník rozhodné obdobie ako aj výšku priemerného zárobku namietal. Súdy
pochybili aj v tom, ak automaticky valorizovali priemerný mesačný zárobok 2 231,- Sk odo
dňa úrazu X.. Žalobca bol uznaný za čiastočne invalidnú osobu rozhodnutím posudkovej
komisie sociálneho zabezpečenia ONV v Č. dňa X.. teda prvé najbližšie obdobie, za ktoré by
valorizáciu bolo možné vykonať bol rok 1984 a to iba v tom prípade, ak by u žalobcu
v období po 26. auguste 1983 došlo k strate na zárobku, pretože samotná valorizácia nárok na
náhradu strany na zárobku nezakladá. Preto podľa dovolateľa je naplnený dovolací dôvod
nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi obidvoch stupňov, navrhol napadnutý rozsudok
spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vedľajší účastník vo vyjadrení žiadal dovolaniu vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2
O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu
podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je opodstatnené.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie
(§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. možno rozsudok odvolacieho konania
preskúmať len z dôvodov uplatnených v dovolaní. Z tejto zásady viazanosti použitými
dovolacími dôvodmi čo do obsahu i rozsahu, predstavujú výnimku vady konania podľa § 237
O.s.p. a – ak je dovolanie prípustné – iné vady konania, ktoré mohli mať (v zmysle mali)
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ku ktorým dovolací súd prihliadne z úradnej
povinnosti bez ohľadu na to, či boli v dovolaní uplatnené. Vady konania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p. ani tzv. iné vady konania v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a nevyplývajú ani z obsahu spisu. Preto sa dovolací súd
zaoberal len správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, na skutkové zistenie. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd
posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu
normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie
povinnosti a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú
pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 3 O.s.p. občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej
upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo
ohrozené alebo porušené.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania (ďalej len „náhrada za stratu na zárobku“), ktorá patrí
pracovníkovi podľa osobitných predpisov, 1) sa vzhľadom na zmeny o vývoji mzdovej
úrovne upravuje tak, že sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvyšuje
o takto určené percentá: a) 2 % za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto
náhradu do 31. decembra 1989, b) 5 % za kalendárny rok 1990, c) 5 % za prvý polrok 1991,
d) 17 % za druhý polrok 1991, e) 7 % za každý kalendárny štvrťrok roka 1992, f) 5,5 % za
každý kalendárny štvrťrok ¾ roka 1993, g) rovnaké percentá, aké zodpovedajú nárastu
priemernej mzdy zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky, za každý štvrťrok alebo
kumulatívne za viaceré štvrťroky po tomto období, za ktoré sa realizovalo posledné zvýšenie
tejto náhrady. Náhrada sa upraví, ak uvedený nárast priemernej mzdy dosiahne za obdobie
uvedené v tomto odseku minimálne 5 %.
Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1988, úprava
sa uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b/ až g/ nasledujúce
po období, v ktorom nárok vznikol.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity (§ 195 Zákonníka práce) sa poskytovala poškodenému
zamestnancovi ako samostatný čiastkový nárok v čase, kedy už nepoberal nemocenské dávky,
ale mal určitú stratu na zárobku, a to bez ohľadu na to, či mu vznikol nárok na invalidný
dôchodok alebo nie. Náhrada za stratu na zárobku, ktorá patrila pracovníkovi podľa
osobitných predpisov (§ 195 zákona č. 65/1965 Zb. v znení novely) vychádza z priemerného
mesačného zárobku pred vznikom škody. Priemerným zárobkom pred vznikom škody je treba
rozumieť priemerný zárobok valorizovaný podľa právnych predpisov o valorizácii v tých
prípadoch, na ktoré valorizácia dopadá.
Na účely valorizácie zárobku pre náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti platia nasledujúce zákonom stanovené zásady:
- použije sa suma priemerného mesačného zárobku zamestnanca pred vznikom škody,
t.j. pred znížením zárobkov alebo dosiahnutím nižších zárobkov následkom
pracovného úrazu alebo choroby z povolania, pričom priemerný mesačný zárobok
sa vypočíta podľa platnej právnej úpravy pre jeho výpočet,
- sumy zvýšenia o príslušné % patriace za jednotlivé obdobia sa určujú vždy zo sumy
pôvodného, t.j. nezvýšeného priemerného zárobku,
- priemerný zárobok sa zvýši len za celé obdobie nasledujúce po vzniku nároku na
náhradu za stratu na zárobku, za ktoré podľa právnych predpisov zvýšenie patrí,
- náhrada za stratu na zárobku po úprave podlieha rovnakému obmedzeniu ako pri
priznaní, t.j. § 195 ods. 2 Zákonníka práce a čl. 2 ods. 7 zákona č. 188/1988 Zb. platia
aj pre stanovenie výšky náhrady za stratu na zárobku po valorizácii priemerného
zárobku.
Vyššie uvedenými ustanoveniami zákonov sa však súdy dôsledne neriadili.
Najprv je potrebné poukázať na to, že žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia straty
na zárobku titulom pracovného úrazu a nie choroby z povolania ako je vo výroku uvedené.
Pracovný úraz a choroba z povolania sú zákonom presne vymedzené pojmy a nemožno ich
zamieňať. Taktiež nie je možné zamieňať pojmy „náhrada mzdy“ a „strata na zárobku“. Ide
o právne inštitúty, ktoré sú založené na rôznych základoch vyplývajúcich z pracovného
pomeru a majú rozdielny nezlúčiteľný a nezameniteľný charakter.
Súdy tiež pochybili pri určovaní rozhodného obdobia pre účely zistenia náhrady za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, keď ho nevzťahovali na obdobie
vzniku škody ale na obdobie vzniku pracovného úrazu. Z návrhu z vykonaných dôkazov ale
ani z rozsudku nie je zrejmý presný dátum, kedy u žalobcu k vzniku škody následkom
pracovného úrazu došlo a kedy mu nárok na stratu na zárobku vznikol.
Súdy pri rozhodovaní automaticky bez toho, aby skúmali, či v tomto smere žalobca
uniesol dôkazné bremeno, vychádzali z výšky ním udávaného priemerného mesačného
zárobku v sume 2 231,- Sk a to aj napriek tomu, že vedľajší účastník rozhodné obdobie ako
aj výšku priemerného zárobku namietal.
Súdy pochybili pri valorizácii priemerného zárobku, keď valorizovali už valorizovaný
priemerný mesačný zárobok. Odôvodnenie tohto postupu nie je v súlade so zákonom, ktorý
súdom udávaný výklad spôsobu valorizácie nepripúšťa. Pri valorizácii náhrady za stratu na
zárobku sa ako základ používa priemerný zárobok pred vznikom škody, t.j. pred znížením
zárobku následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Príslušné valorizačné sumy
za jednotlivé obdobia sa určujú vždy zo sumy pôvodného, t.j. nezvýšeného priemerného
zárobku. Tomuto spôsobu aplikácie § 1 ods. 1 zákona č. 320/1993 Zb. svedčí nielen samotný
gramatický výklad zákonného ustanovenia ale aj výklad úpravy náhrady za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania uvedený v článkoch odborných časopisov, komentároch Zákonníka práce a pod.
V prípade nároku uplatneného žalobcom súd pochybil ak automaticky valorizoval
priemerný mesačný zárobok 2 231,- Sk odo dňa úrazu X.. žalobca bol uznaný za osobu
čiastočne invalidnú rozhodnutím posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia
ONV v Č. zo dňa X.. Teda prvé najbližšie obdobie, za ktoré by valorizáciu
bolo možné vykonať bol rok 1984 a to iba v tom prípade, ak by u žalobcu v období po
26. auguste 1983 došlo k strate na zárobku, pretože samotná valorizácia nárok na náhradu
straty na zárobku nezakladá.
Z uvedeného vyplýva, že vo veci konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili,
keď právnu normu správne určenú nesprávne vyložili a na daný skutkový stav nesprávne
aplikovali, čim skutkový stav zostal neúplný.
Tieto skutočnosti založili opodstatnenosť mimoriadneho dovolania podľa § 243e
ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Preto rozhodnutia nižších súdov zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Čadca (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.) s tým, že právny
názor vyslovený v tomto uznesení je preň záväzný, pričom v novom rozhodnutí rozhodne
aj o trovách dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júla 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: