Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/19/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: Š., nar. X. v D., štátny príslušník T., naposledy

bytom v zahraničí D., t. č. P. T. O., zast. JUDr. P., advokátom, Š., proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6,

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:MU–2378-46/PO-Ž-2007

zo dňa 30. októbra 2008, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. -47 zo dňa 3. marca 2009 takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -47 zo dňa 3. marca 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS: MU–2378-46/PO-Ž-2007 zo dňa 30. októbra 2008, ktorým odporca podľa

ustanovenia a o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle)

navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

zákona o azyle navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu a súčasne podľa § 20 ods. 4

zákona o azyle rozhodol, že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia

do Tadžikistanu podľa a o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že u navrhovateľa neboli splnené

podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu

o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne

zistil skutkový stav vo veci, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania a stotožnil sa so záverom odporcu, že v prípade

navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru

z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vo vzťahu k metódam

vyšetrenia súdnou znalkyňou MUDr. D. považoval za právne irelevantnú vzhľadom na

skutočnosť, že splnomocnený zástupca navrhovateľa je oprávnený zaujímať stanovisko

k osobe znalca a k výsledku znaleckého posudku, nie však k metódam vyšetrovania znalca,

ktoré sú podľa krajského súdu výlučne odbornou otázkou v oblasti medicíny a nie práva.

Krajský súd naviac poukázal na to, že k osobe znalkyne po jej ustanovení nemal zástupca

navrhovateľa žiadne námietky a námietky k jej znaleckému posudku nepodložil žiadnymi

konkrétnymi dôkazmi, ktoré by súd mohol považovať za rozhodujúce.

Lekárska správa zamestnanca Spoločnosti ľudí dobrej vôle, MUDr. A., nemôže byť

súdom považovaná za profesionálnu a nezávislú z dôvodu, že MUDr. A. nie je lekárom

vedeným v zozname súdnych znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria tak, ako je

to v prípade MUDr. D. a zároveň jeho správa neobsahuje komplexné vyšetrenie duševného

stavu navrhovateľa s doložením špecializovaných odborných vyšetrení navrhovateľa z oblasti

očného lekárstva, neurológie a rádiodiagnostiky, ktoré tvoria súčasť znaleckého posudku

znalkyne (v lekárskej správe sa uvádza, že navrhovateľ bol psychologicky vyšetrený, pričom

zohľadnili aj údaje od jeho „švagra“).

Stanovisko ďalších zamestnancov Spoločnosti ľudí dobrej vôle môže byť podľa

krajského súdu iba podporným, nie však rozhodujúcim dôkazom v konaní. Krajský súd

poukázal na to, že správny orgán v čase vydania napadnutého rozhodnutia nedisponoval

danými dôkazmi navrhovateľa a preto nemal možnosť sa s nimi vo svojom rozhodnutí

vysporiadať. Krajský súd poukázal na ustanovenie , podľa ktorého je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase, kedy bolo rozhodnutie odporcu vydané.

Krajský súd k tomu dodal, že v rozpore so záverom, že navrhovateľ by bol stratený a nevedel

by sa zorientovať v dnešnej komplikovanej súčasti bez vonkajšej pomoci iných ľudí, je

skutočnosť, že navrhovateľ sa zúčastnil dvoch pojednávaní pred krajským súdom, na ktorých

nie len odpovedal na položené otázky, ale sám iniciatívne vystupoval a v druhom prípade

prišiel na pojednávanie so svojou družkou, ktorej výsluch nenavrhoval splnomocnený

zástupca navrhovateľa, pričom ním uvádzané skutočnosti korešpondujú s výpoveďou

navrhovateľa pred znalkyňou MUDr. M. a jej závermi.

Vo vzťahu k humanitným dôvodom, na ktoré sa navrhovateľ odvolával až v opravnom

prostriedku, krajský súd uviedol, že pokiaľ by boli v priebehu administratívneho konania

navrhovateľom takéto dôvody tvrdené, v odôvodnení rozhodnutia by odporca musel k nim

zaujať stanovisko, a teda náležite odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil.

Navrhovateľ však v konaní pred odporcom nežiadal o udelenie azylu z humanitných dôvodov,

teda pokiaľ odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu nezistil

vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu

subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama dôvod pre udelenie azylu z humanitných

dôvodov a tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti nerozviedol, nepochybil.

Krajský súd uviedol, že odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu

nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona

o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle

§ 2 písm. f/ zákona o azyle.

Odporca nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi v súvislosti s týmito

dôvodmi hrozilo nebezpečenstvo prenasledovania v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

Preto možno podľa krajského súdu predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu

mu žiadne prenasledovanie nehrozí, pripadne nehrozí mu, že by mal byť mučený alebo

podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu

v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť tak, že navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že navrhovateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu a doplnkovej

ochrany, pričom rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zdôraznil, že potom, ako krajský súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie odporcu, odporca

v konaní ustanovil znalkyňu z odboru psychiatrie MUDr. M., ktorá za účelom vyšetrenia

zdravotného stavu navrhovateľa vykonala s navrhovateľom pohovor za prítomnosti tlmočníka

dňa 21.8.2008. Pohovor bol vykonaný bez prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa

a navyše znalkyňa neumožnila právnemu zástupcovi klásť čo i len jednu otázku v súvislosti

s vyšetrením zdravotného stavu navrhovateľa. Naopak ona právnemu zástupcovi navrhovateľa

kládla otázky, na ktoré jej právny zástupca navrhovateľa odpovedal. Na základe znaleckého

posudku odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nemá žiadne psychické poruchy a navyše

odporca v rozhodnutí poukazuje na nedôveryhodnosť navrhovateľa.

So závermi zistenia súdnej znalkyne vyjadril právny zástupca navrhovateľ nesúhlas,

pretože nemal možnosť byť prítomný na vyšetrení svojho klienta, aby mohol objektívne

posúdiť priebeh vyšetrenia súdnej znalkyne. Po ukončení vyšetrenia bol navrhovateľ

rozrušený, znechutený, nebol schopný komunikovať a navyše tvrdil, že pani doktorka celý čas

naňho kričala a nútila ho k odpovediam. Podľa právneho zástupcu navrhovateľa došlo

k porušeniu § 33 ods. 1 Správneho poriadku.

Právny zástupca poukázal na viaceré nedostatky posudku, ktoré ovplyvnili podľa jeho

názoru rozhodnutie odporcu. Poukázal na to, že mnohé zo skutočností uvedených v časti

(Hetreroanamnéza) znaleckého posudku nie sú pravdivé, nakoľko právny zástupca

skutočnosti v uvedenej časti tvrdené (že bol osobne pri predvedení cudzinca a jeho brata

a že vo vlasti ostala len jeho sestra, rodičia sú mŕtvi...atď.) znalcovi neuviedol, pretože sám

toho veľa o osobnom stave svojho klienta nevedel.

S tvrdením znalkyne, že „V jeho prejave je evidentná dôstojnosť, kultivovanosť-

žiadne prejavy primitivizmu alebo stigmatizácie ako dôsledok psychickej poruchy“, vyjadril

nesúhlas, nakoľko v správaní navrhovateľa je vidieť príznaky aspoň mentálnej zaostalosti

ak nie psychickej poruchy, pričom túto skutočnosť potvrdzujú aj sociálni pracovníci

Spoločnosti ľudí dobrej vôle, ktorí sú v dennom kontakte s navrhovateľom.

Krajskému súdu vyčíta, že takéto stanovisko spochybňuje tvrdením, že navrhovateľ

sa zúčastnil dvoch pojednávaní, dokonca na druhé prišiel v sprievode svojej družky. Právny

zástupca poukázal na to, že na obe pojednávania prišiel navrhovateľ v sprievode družky,

nakoľko sám by sa nevedel zorientovať a skutočne by sa stratil v Košiciach.

Navyše z výpovede pred súdom bolo zrejmé, že navrhovateľ nechápe dôsledky svojho

konania, na oboch pojednávaniach opakoval, že do krajiny sa nemôže vrátiť, lebo

by ho zabili. Na otázky nevedel odpovedať vecne a súvisle.

Právny zástupca navrhovateľa poukázal na dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol

pred odporcom, a to politické presvedčenie a náklonnosť ku kresťanstvu. Pokiaľ by boli tieto

skutočnosti pravdivé, môžu ohroziť existenciu navrhovateľ v prípade jeho návratu do krajiny

pôvodu a dosť negatívnym spôsobom ovplyvnia ďalší osud navrhovateľa, pretože sa môže

stať obeťou vážneho bezprávia a štátne orgány mu nebudú schopné poskytnúť ochranu

pred prenasledovaním.

Právny zástupca navrhovateľa napokon nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu,

že navrhovateľ v konaní pred odporcom nežiadal o udelenie azylu z humanitných dôvodov.

Vyjadril presvedčenie, že navrhovateľ nechápe úplne podstatu medzinárodnej ochrany

v podobe azylu a už vôbec nie humanitné dôvody. Odporcovi vyčítal, že napriek tomu, že mal

vedomosť o tom, že navrhovateľ v krajine pôvodu nikoho nemá, nebral do úvahy možnosť

udelenia azylu z humanitných dôvodov.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že právny zástupca navrhovateľa

opakovane spochybňuje psychiatrický znalecký posudok MUDr. M. z dôvodu, že nemohol

byť prítomný tohto vyšetrenia a klásť otázky. Namieta porušenie § 33 ods. 1 Správneho

poriadku (ďalej len SP). Z ustanovenia § 33 ods. 1 SP však vyplýva, že možnosť klásť otázky

znalcom sa vzťahuje na ústne pojednávanie, resp. pri miestnej ohliadke. Pri psychiatrickom

vyšetrení ide špecifickú formu lekárskeho vyšetrenia, kde prítomnosť cudzej osoby pri

zisťovaní duševného stavu pacienta je nežiaduca, a preto podľa odporcu sa nejdená

o porušenie § 33 ods. 1 SP.

Udelenie azylu z humanitných dôvodov je vecou uváženia správneho orgánu, ktorý

nemusí tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí odôvodňovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. júla 2009 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Podľa zákona č o azyle účinného od 1.1.2008 ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa §13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa o pobyte cudzincov cudzinca nemožno

administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,

národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické

presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce

zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,

v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní

mu takýto trest môže byť uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje

nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že u nich neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nedôveryhodnosťou navrhovateľa, ktorý nepreukázal opodstatnenosť

obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak

ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona

o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, znaleckým

posudkom o duševnom stave navrhovateľa č. 30/08 znalkyne MUDr. D. M., Správou

Odborného radcu PT O. zo dňa 16.9.2008, a obsahom správ o krajine pôvodu (Správa

o dodržiavaní ľudských práv v Tadžikistane za rok 2006, vydaná 6.3.2007, správa Central

Inteligence Agency, The World Factbook, Tadžikistan, september 2007) z ktorých vyhodnotil

a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na

dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného

návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 21.1.2008 navrhovateľ uviedol,

že ho zbili moslimovia, traja kamaráti, ktorým sa zdôveril, že navštevuje aj kresťanské

kostoly. Zakazovali mu chodiť do kostola, zo začiatku ho len upozorňovali, neskôr aj zbili

tak veľmi, že stratil pamäť. Až postupne sa rozpamätával, ale dodnes si na všetko nepamätá.

So svojimi problémami sa neobrátil na políciu, lebo to považoval za zbytočnosť. Uviedol,

že v Tadžikistane má pravdu ten, kto má peniaze. Neuvažoval presťahovať sa do inej oblasti,

len sa chcel dostať z krajiny čo najďalej. Nechcel zostať ani v Moskve, veľa Tadžikov tam

pracuje ako otroci. Ďalej uviedol, že nebol nikdy trestne stíhaný, väznený a ani iným

spôsobom prenasledovaný zo strany štátnych orgánov.

Na otázku, či bol členom nejakej politickej strany, odpovedal, že bol členom

Demokratickej strany, ale nevie uviesť odkedy, nevedel uviesť meno predsedu strany

a ani akú funkciu mal mať v strane.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to,

že navrhovateľ svoj problém neriešil žiadnym spôsobom vo svojej krajine a nevyužil

ani možnosť vnútorného presídlenia. O možnosti vnútorného presídlenia ani neuvažoval.

S poukazom na rozsudok KS v Košiciach č. k. -34 zo dňa 27.5.2008, ktorým

bolo predchádzajúce rozhodnutie odporcu č. ČAS 2378/PO-Ž zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie odporcovi, odporca za účelom vypracovania znaleckého posudku ustanovil

do konania znalca MUDr. D. M., ktorá znaleckým dokazovaním mala zistiť, či navrhovateľ

trpí duševnou poruchou, či chápe dôsledky svojho konania a či bol v čase podania žiadosti

schopný predložiť svoju žiadosť o azyl. Odporca pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa

vychádzal z posudku znalkyne, so záverov ktorých vyplýva, že navrhovateľ netrpí psychickou

poruchou ani posttraumatickým poškodením mozgu, ktorý by znižoval jeho rozpoznávacie

a ovládacie schopnosti, alebo by podmieňovali poruchy orientácie a stratu pamäti,

navrhovateľ plne chápe dôsledky svojho konania. Psychický stav navrhovateľa mohol byť

3.11.2007 iný, ako t. č., z dôvodu vyčerpania, hladu, smädu, stresu a iných okolností

súvisiacich s emigráciou, ale posttraumatickú psychickú poruchu so stratou orientácie

a pamäti alebo inú primárnu psychotickú poruchu, ktorá by znižovala jeho ovládacie

a rozpoznávacie schopnosti alebo podmieňovali poruchy orientácie a stratu pamäti znalkyňa

vylúčila. U navrhovateľa znalkyňa konštatovala faxen syndrom - t. j. predstieranie psychickej

poruchy so stratou pamäti podľa jeho vlastných predstáv. Podľa znalkyne je navrhovateľ

z psychiatrického hľadiska spôsobilý na právne úkony.

Odporca ďalej vychádzal zo správy sociálnej pracovníčky PT, v ktorej sa konštatuje,

že jeho orientačné schopnosti sú na úrovni, má vedomosti o rodinných vzťahoch medzi

obyvateľmi obce, ovláda časové návyky, zapája sa do sezónnych brigád a uvedomuje si,

že za odrobenú prácu je finančne hodnotený.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi po vyhodnotení zdravotného

stavu navrhovateľa znalcom z odboru psychiatrie, (ktorý podľa znalkyne netrpí psychickou

poruchou ani posttraumatickým poškodením mozgu) s ktorým sa odporca stotožnil, bolo

vyhodnotenie osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej, ktorá nepreukázala pre zjavné

rozpory vo výpovediach opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z dôvodov relevantných

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere

reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu

v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi

pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti

alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory

vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa

nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon znaleckým dokazovaním

bolo preukázané, že u navrhovateľa sa jedná o simuláciu straty pamäti, ktorou sa snažil

niektoré rozpory vo výpovediach ospravedlniť.

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa (čo sa týka rôznosti dôvodov, pre ktoré žiadal

udeliť azyl, ale aj samotných tvrdení o svojom vzdelaní, vzťahu k I., ktorého najskôr označuje

za švagra, neskôr za brata, utajenej znalosti ruského jazyka, strate pamäti a strate schopnosti

písať a čítať), pre ich rozpornosť a následne preukázanú predstieranosť, objektívne

znemožnila odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj

podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.

Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu pred útokmi zo strany

bývalých kamarátov, ktorí ho mali fyzicky napadnúť za to, že ako moslim navštevoval

kresťanské kostoly. Odhliadnuc od ďalších dôvodov, (ktoré pôvodne produkoval v priebehu

administratívneho konania (nasledovanie rodiny, politické dôvody - členstvo v Demokratickej

strane) ktorým ani sám navrhovateľ neskôr nepripisoval takú vážnosť, ako dôvodu

náboženskému, bolo potrebné vychádzať ako správne ustálil odporca z vyhodnotenia osoby

navrhovateľa ako nedôveryhodnej, ktorá nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania

z dôvodov relevantných pre udelenie azylu.

So závermi krajského súdu, ktorý sa s právnym názorom odporcu stotožnil nemá

žiadne výhrady ani odvolací súd a v podrobnostiach na tieto správne závery odkazuje.

Za dôležité považuje zdôrazniť, že námietky právneho zástupcu navrhovateľa uplatnené

v odvolacom konaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam navrhovateľa považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že tak

ako krajský súd námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vo vzťahu k metódam

vyšetrenia súdnou znalkyňou MUDr. D. považoval správne za právne irelevantnú, vzhľadom

na skutočnosť, že splnomocnený zástupca navrhovateľa je oprávnený zaujímať stanovisko

k osobe znalca a k výsledku znaleckého posudku, nie však k metódam vyšetrovania znalca,

ktoré sú podľa krajského súdu výlučne odbornou otázkou v oblasti medicíny a nie práva,

považoval odvolací súd aj námietku právneho zástupcu, že neumožnením právnemu

zástupcovi klásť otázky v priebehu znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie

došlo k porušeniu § 33 ods. 1 SP za právne irelevantnú. Pri psychiatrickom vyšetrení ide

špecifickú formu lekárskeho vyšetrenia, kde prítomnosť cudzej osoby pri zisťovaní

duševného stavu pacienta nie je nutná ani žiaduca, a preto podľa odvolacieho súdu

neumožnením klásť otázky počas vyšetrenia psychického stavu navrhovateľa sa nejdená

o porušenie § 33 ods. 1 SP.

Podľa § 33 ods. 1 SP účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať

dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej

ohliadke.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že právo klásť otázky znalcom sa vzťahuje

na ústne pojednávanie pred odporcom resp. pri miestnej ohliadke, nemožno z neho vyvodiť

právo právneho zástupcu klásť otázky v priebehu znaleckého dokazovania, ktoré má byť

podkladom pre rozhodnutie odporcu. Z ustanovenia § 33 ods. 2 SP vyplýva, že správny orgán

je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním

rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho

doplnenie. Toto právo nebolo postupom odporcu nijako dotknuté, naviac navrhovateľ

to ani nenamietal, preto odvolaciu námietku navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za právne

irelevantnú.

Pokiaľ by aj odporca vychádzal z pravdivosti tvrdení navrhovateľa, bolo potrebné

vyhodnotiť dôvody navrhovateľa za nerelevantné pre udelenie azylu, a to nielen z dôvodu,

že nasledovanie rodiny a členstvo v politickej strane, ktorej štruktúru, predsedu stranu

ani svoje trvanie členstva nevedel navrhovateľ nijako špecifikovať, nebolo možné vyhodnotiť

za odôvodnené obavy z prenasledovania, rovnako ani posledný dôvod, ktorému navrhovateľ

pripisoval najväčšiu vážnosť, a to náboženský dôvod, pretože za prenasledovanie v zmysle

§ 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je

trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými

osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine

pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi

orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o fyzických útokoch zo strany bývalých

kamarátov za návštevu kresťanských kostolov by boli pravdivé, neboli odvolacie

námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc

v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi

v uvedených osôb. Navrhovateľ sa totiž so žiadosťou o pomoc na štátne orgány vôbec

neobrátil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Tadžikistanu podľa

§ 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň

aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu

prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.

Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,

v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom

považuje za dôležité zdôrazniť, že ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné závery znalkyne

z ktorých odporca vychádzal spochybniť Lekárskou správou zamestnanca Spoločnosti ľudí

dobrej vôle, MUDr. A., ktorého špecializáciu a odborné zaradenie zjavne nebolo možné

z predloženej správy identifikovať. Pokiaľ teda krajský súd pri preskúmaní rozhodnutia

odporcu vychádzal z odborného znaleckého posudku znalkyne, ktorá je zapísaná v zozname

znalcov a na lekársku správu zamestnanca Spoločnosti ľudí dobrej vôle a vyhlásenia jej

zamestnancov, ktoré predložil právny zástupca navrhovateľa až v súdnom konaní

neprihliadol, nepochybil. Tieto dôkazy neboli podľa odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, nie len s poukazom na ustanovenie § 250i

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale aj

z dôvodu, že uvedené vyjadrenia zamestnancov Spoločnosti ľudí dobrej vôle, ktorá

navrhovateľa v konaní zastupuje ako aj lekárska správa jej zamestnanca je v porovnaní

s nezávislým odborným posudkom znalca zapísaného v zozname znalcov v zjavnom nie

objektívnom nepomere.

K odvolacej námietke navrhovateľa, ohľadne neudelenia azylu z humanitných

dôvodov, odvolací súd udáva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu

uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9

zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,

ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, nie je možné odporcovi vyčítať,

že navrhovateľovi azyl z humanitných dôvodov neudelil.

Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie

azylu (v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce

tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala

sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu

k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného

zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu

potvrdil ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 21. júla 2009

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová