Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
eaa/370366.37da94.pdf
PDF · 148.37 KB
No categories available
1Sža/19/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/19/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: Š., nar. X. v D., štátny príslušník T., naposledy
bytom v zahraničí D., t. č. P. T. O., zast. JUDr. P., advokátom, Š., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:MU–2378-46/PO-Ž-2007
zo dňa 30. októbra 2008, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5Saz 100/2008-47 zo dňa 3. marca 2009 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz 100/2008-47 zo dňa 3. marca 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU–2378-46/PO-Ž-2007 zo dňa 30. októbra 2008, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle)
navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
zákona o azyle navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu a súčasne podľa § 20 ods. 4
zákona o azyle rozhodol, že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia
do Tadžikistanu podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že u navrhovateľa neboli splnené
podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu
o neudelení azylu je vecne správne a v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 zákona o azyle.
Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne
zistil skutkový stav vo veci, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania a stotožnil sa so záverom odporcu, že v prípade
navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru
z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.
Krajský súd námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vo vzťahu k metódam
vyšetrenia súdnou znalkyňou MUDr. D. považoval za právne irelevantnú vzhľadom na
skutočnosť, že splnomocnený zástupca navrhovateľa je oprávnený zaujímať stanovisko
k osobe znalca a k výsledku znaleckého posudku, nie však k metódam vyšetrovania znalca,
ktoré sú podľa krajského súdu výlučne odbornou otázkou v oblasti medicíny a nie práva.
Krajský súd naviac poukázal na to, že k osobe znalkyne po jej ustanovení nemal zástupca
navrhovateľa žiadne námietky a námietky k jej znaleckému posudku nepodložil žiadnymi
konkrétnymi dôkazmi, ktoré by súd mohol považovať za rozhodujúce.
Lekárska správa zamestnanca Spoločnosti ľudí dobrej vôle, MUDr. A., nemôže byť
súdom považovaná za profesionálnu a nezávislú z dôvodu, že MUDr. A. nie je lekárom
vedeným v zozname súdnych znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria tak, ako je
to v prípade MUDr. D. a zároveň jeho správa neobsahuje komplexné vyšetrenie duševného
stavu navrhovateľa s doložením špecializovaných odborných vyšetrení navrhovateľa z oblasti
očného lekárstva, neurológie a rádiodiagnostiky, ktoré tvoria súčasť znaleckého posudku
znalkyne (v lekárskej správe sa uvádza, že navrhovateľ bol psychologicky vyšetrený, pričom
zohľadnili aj údaje od jeho „švagra“).
Stanovisko ďalších zamestnancov Spoločnosti ľudí dobrej vôle môže byť podľa
krajského súdu iba podporným, nie však rozhodujúcim dôkazom v konaní. Krajský súd
poukázal na to, že správny orgán v čase vydania napadnutého rozhodnutia nedisponoval
danými dôkazmi navrhovateľa a preto nemal možnosť sa s nimi vo svojom rozhodnutí
vysporiadať. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 250i OSP, podľa ktorého je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase, kedy bolo rozhodnutie odporcu vydané.
Krajský súd k tomu dodal, že v rozpore so záverom, že navrhovateľ by bol stratený a nevedel
by sa zorientovať v dnešnej komplikovanej súčasti bez vonkajšej pomoci iných ľudí, je
skutočnosť, že navrhovateľ sa zúčastnil dvoch pojednávaní pred krajským súdom, na ktorých
nie len odpovedal na položené otázky, ale sám iniciatívne vystupoval a v druhom prípade
prišiel na pojednávanie so svojou družkou, ktorej výsluch nenavrhoval splnomocnený
zástupca navrhovateľa, pričom ním uvádzané skutočnosti korešpondujú s výpoveďou
navrhovateľa pred znalkyňou MUDr. M. a jej závermi.
Vo vzťahu k humanitným dôvodom, na ktoré sa navrhovateľ odvolával až v opravnom
prostriedku, krajský súd uviedol, že pokiaľ by boli v priebehu administratívneho konania
navrhovateľom takéto dôvody tvrdené, v odôvodnení rozhodnutia by odporca musel k nim
zaujať stanovisko, a teda náležite odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil.
Navrhovateľ však v konaní pred odporcom nežiadal o udelenie azylu z humanitných dôvodov,
teda pokiaľ odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu nezistil
vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu
subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama dôvod pre udelenie azylu z humanitných
dôvodov a tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti nerozviedol, nepochybil.
Krajský súd uviedol, že odporca postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu
nenašiel dôvod ani pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona
o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ
v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle
§ 2 písm. f/ zákona o azyle.
Odporca nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by navrhovateľovi v súvislosti s týmito
dôvodmi hrozilo nebezpečenstvo prenasledovania v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.
Preto možno podľa krajského súdu predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu
mu žiadne prenasledovanie nehrozí, pripadne nehrozí mu, že by mal byť mučený alebo
podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť tak, že navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V odvolaní uviedol, že navrhovateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu a doplnkovej
ochrany, pričom rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zdôraznil, že potom, ako krajský súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie odporcu, odporca
v konaní ustanovil znalkyňu z odboru psychiatrie MUDr. M., ktorá za účelom vyšetrenia
zdravotného stavu navrhovateľa vykonala s navrhovateľom pohovor za prítomnosti tlmočníka
dňa 21.8.2008. Pohovor bol vykonaný bez prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa
a navyše znalkyňa neumožnila právnemu zástupcovi klásť čo i len jednu otázku v súvislosti
s vyšetrením zdravotného stavu navrhovateľa. Naopak ona právnemu zástupcovi navrhovateľa
kládla otázky, na ktoré jej právny zástupca navrhovateľa odpovedal. Na základe znaleckého
posudku odporca dospel k záveru, že navrhovateľ nemá žiadne psychické poruchy a navyše
odporca v rozhodnutí poukazuje na nedôveryhodnosť navrhovateľa.
So závermi zistenia súdnej znalkyne vyjadril právny zástupca navrhovateľ nesúhlas,
pretože nemal možnosť byť prítomný na vyšetrení svojho klienta, aby mohol objektívne
posúdiť priebeh vyšetrenia súdnej znalkyne. Po ukončení vyšetrenia bol navrhovateľ
rozrušený, znechutený, nebol schopný komunikovať a navyše tvrdil, že pani doktorka celý čas
naňho kričala a nútila ho k odpovediam. Podľa právneho zástupcu navrhovateľa došlo
k porušeniu § 33 ods. 1 Správneho poriadku.
Právny zástupca poukázal na viaceré nedostatky posudku, ktoré ovplyvnili podľa jeho
názoru rozhodnutie odporcu. Poukázal na to, že mnohé zo skutočností uvedených v časti
(Hetreroanamnéza) znaleckého posudku nie sú pravdivé, nakoľko právny zástupca
skutočnosti v uvedenej časti tvrdené (že bol osobne pri predvedení cudzinca a jeho brata
a že vo vlasti ostala len jeho sestra, rodičia sú mŕtvi...atď.) znalcovi neuviedol, pretože sám
toho veľa o osobnom stave svojho klienta nevedel.
S tvrdením znalkyne, že „V jeho prejave je evidentná dôstojnosť, kultivovanosť-
žiadne prejavy primitivizmu alebo stigmatizácie ako dôsledok psychickej poruchy“, vyjadril
nesúhlas, nakoľko v správaní navrhovateľa je vidieť príznaky aspoň mentálnej zaostalosti
ak nie psychickej poruchy, pričom túto skutočnosť potvrdzujú aj sociálni pracovníci
Spoločnosti ľudí dobrej vôle, ktorí sú v dennom kontakte s navrhovateľom.
Krajskému súdu vyčíta, že takéto stanovisko spochybňuje tvrdením, že navrhovateľ
sa zúčastnil dvoch pojednávaní, dokonca na druhé prišiel v sprievode svojej družky. Právny
zástupca poukázal na to, že na obe pojednávania prišiel navrhovateľ v sprievode družky,
nakoľko sám by sa nevedel zorientovať a skutočne by sa stratil v Košiciach.
Navyše z výpovede pred súdom bolo zrejmé, že navrhovateľ nechápe dôsledky svojho
konania, na oboch pojednávaniach opakoval, že do krajiny sa nemôže vrátiť, lebo
by ho zabili. Na otázky nevedel odpovedať vecne a súvisle.
Právny zástupca navrhovateľa poukázal na dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol
pred odporcom, a to politické presvedčenie a náklonnosť ku kresťanstvu. Pokiaľ by boli tieto
skutočnosti pravdivé, môžu ohroziť existenciu navrhovateľ v prípade jeho návratu do krajiny
pôvodu a dosť negatívnym spôsobom ovplyvnia ďalší osud navrhovateľa, pretože sa môže
stať obeťou vážneho bezprávia a štátne orgány mu nebudú schopné poskytnúť ochranu
pred prenasledovaním.
Právny zástupca navrhovateľa napokon nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu,
že navrhovateľ v konaní pred odporcom nežiadal o udelenie azylu z humanitných dôvodov.
Vyjadril presvedčenie, že navrhovateľ nechápe úplne podstatu medzinárodnej ochrany
v podobe azylu a už vôbec nie humanitné dôvody. Odporcovi vyčítal, že napriek tomu, že mal
vedomosť o tom, že navrhovateľ v krajine pôvodu nikoho nemá, nebral do úvahy možnosť
udelenia azylu z humanitných dôvodov.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to, že právny zástupca navrhovateľa
opakovane spochybňuje psychiatrický znalecký posudok MUDr. M. z dôvodu, že nemohol
byť prítomný tohto vyšetrenia a klásť otázky. Namieta porušenie § 33 ods. 1 Správneho
poriadku (ďalej len SP). Z ustanovenia § 33 ods. 1 SP však vyplýva, že možnosť klásť otázky
znalcom sa vzťahuje na ústne pojednávanie, resp. pri miestnej ohliadke. Pri psychiatrickom
vyšetrení ide špecifickú formu lekárskeho vyšetrenia, kde prítomnosť cudzej osoby pri
zisťovaní duševného stavu pacienta je nežiaduca, a preto podľa odporcu sa nejdená
o porušenie § 33 ods. 1 SP.
Udelenie azylu z humanitných dôvodov je vecou uváženia správneho orgánu, ktorý
nemusí tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí odôvodňovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. júla 2009 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa § 8 písm. a/ zákona č 480/2002 Z.z. o azyle účinného od 1.1.2008 ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa §13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,
národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že u nich neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nedôveryhodnosťou navrhovateľa, ktorý nepreukázal opodstatnenosť
obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak
ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona
o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, znaleckým
posudkom o duševnom stave navrhovateľa č. 30/08 znalkyne MUDr. D. M., Správou
Odborného radcu PT O. zo dňa 16.9.2008, a obsahom správ o krajine pôvodu (Správa
o dodržiavaní ľudských práv v Tadžikistane za rok 2006, vydaná 6.3.2007, správa Central
Inteligence Agency, The World Factbook, Tadžikistan, september 2007) z ktorých vyhodnotil
a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na
dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného
návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 21.1.2008 navrhovateľ uviedol,
že ho zbili moslimovia, traja kamaráti, ktorým sa zdôveril, že navštevuje aj kresťanské
kostoly. Zakazovali mu chodiť do kostola, zo začiatku ho len upozorňovali, neskôr aj zbili
tak veľmi, že stratil pamäť. Až postupne sa rozpamätával, ale dodnes si na všetko nepamätá.
So svojimi problémami sa neobrátil na políciu, lebo to považoval za zbytočnosť. Uviedol,
že v Tadžikistane má pravdu ten, kto má peniaze. Neuvažoval presťahovať sa do inej oblasti,
len sa chcel dostať z krajiny čo najďalej. Nechcel zostať ani v Moskve, veľa Tadžikov tam
pracuje ako otroci. Ďalej uviedol, že nebol nikdy trestne stíhaný, väznený a ani iným
spôsobom prenasledovaný zo strany štátnych orgánov.
Na otázku, či bol členom nejakej politickej strany, odpovedal, že bol členom
Demokratickej strany, ale nevie uviesť odkedy, nevedel uviesť meno predsedu strany
a ani akú funkciu mal mať v strane.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to,
že navrhovateľ svoj problém neriešil žiadnym spôsobom vo svojej krajine a nevyužil
ani možnosť vnútorného presídlenia. O možnosti vnútorného presídlenia ani neuvažoval.
S poukazom na rozsudok KS v Košiciach č. k. 5Saz 28/2008-34 zo dňa 27.5.2008, ktorým
bolo predchádzajúce rozhodnutie odporcu č. ČAS 2378/PO-Ž zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie odporcovi, odporca za účelom vypracovania znaleckého posudku ustanovil
do konania znalca MUDr. D. M., ktorá znaleckým dokazovaním mala zistiť, či navrhovateľ
trpí duševnou poruchou, či chápe dôsledky svojho konania a či bol v čase podania žiadosti
schopný predložiť svoju žiadosť o azyl. Odporca pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa
vychádzal z posudku znalkyne, so záverov ktorých vyplýva, že navrhovateľ netrpí psychickou
poruchou ani posttraumatickým poškodením mozgu, ktorý by znižoval jeho rozpoznávacie
a ovládacie schopnosti, alebo by podmieňovali poruchy orientácie a stratu pamäti,
navrhovateľ plne chápe dôsledky svojho konania. Psychický stav navrhovateľa mohol byť
3.11.2007 iný, ako t. č., z dôvodu vyčerpania, hladu, smädu, stresu a iných okolností
súvisiacich s emigráciou, ale posttraumatickú psychickú poruchu so stratou orientácie
a pamäti alebo inú primárnu psychotickú poruchu, ktorá by znižovala jeho ovládacie
a rozpoznávacie schopnosti alebo podmieňovali poruchy orientácie a stratu pamäti znalkyňa
vylúčila. U navrhovateľa znalkyňa konštatovala faxen syndrom - t. j. predstieranie psychickej
poruchy so stratou pamäti podľa jeho vlastných predstáv. Podľa znalkyne je navrhovateľ
z psychiatrického hľadiska spôsobilý na právne úkony.
Odporca ďalej vychádzal zo správy sociálnej pracovníčky PT, v ktorej sa konštatuje,
že jeho orientačné schopnosti sú na úrovni, má vedomosti o rodinných vzťahoch medzi
obyvateľmi obce, ovláda časové návyky, zapája sa do sezónnych brigád a uvedomuje si,
že za odrobenú prácu je finančne hodnotený.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi po vyhodnotení zdravotného
stavu navrhovateľa znalcom z odboru psychiatrie, (ktorý podľa znalkyne netrpí psychickou
poruchou ani posttraumatickým poškodením mozgu) s ktorým sa odporca stotožnil, bolo
vyhodnotenie osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej, ktorá nepreukázala pre zjavné
rozpory vo výpovediach opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z dôvodov relevantných
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.
Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere
reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu
v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi
pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti
alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory
vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa
nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon znaleckým dokazovaním
bolo preukázané, že u navrhovateľa sa jedná o simuláciu straty pamäti, ktorou sa snažil
niektoré rozpory vo výpovediach ospravedlniť.
Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa (čo sa týka rôznosti dôvodov, pre ktoré žiadal
udeliť azyl, ale aj samotných tvrdení o svojom vzdelaní, vzťahu k I., ktorého najskôr označuje
za švagra, neskôr za brata, utajenej znalosti ruského jazyka, strate pamäti a strate schopnosti
písať a čítať), pre ich rozpornosť a následne preukázanú predstieranosť, objektívne
znemožnila odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj
podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.
Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu pred útokmi zo strany
bývalých kamarátov, ktorí ho mali fyzicky napadnúť za to, že ako moslim navštevoval
kresťanské kostoly. Odhliadnuc od ďalších dôvodov, (ktoré pôvodne produkoval v priebehu
administratívneho konania (nasledovanie rodiny, politické dôvody - členstvo v Demokratickej
strane) ktorým ani sám navrhovateľ neskôr nepripisoval takú vážnosť, ako dôvodu
náboženskému, bolo potrebné vychádzať ako správne ustálil odporca z vyhodnotenia osoby
navrhovateľa ako nedôveryhodnej, ktorá nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania
z dôvodov relevantných pre udelenie azylu.
So závermi krajského súdu, ktorý sa s právnym názorom odporcu stotožnil nemá
žiadne výhrady ani odvolací súd a v podrobnostiach na tieto správne závery odkazuje.
Za dôležité považuje zdôrazniť, že námietky právneho zástupcu navrhovateľa uplatnené
v odvolacom konaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
K odvolacím námietkam navrhovateľa považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že tak
ako krajský súd námietku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vo vzťahu k metódam
vyšetrenia súdnou znalkyňou MUDr. D. považoval správne za právne irelevantnú, vzhľadom
na skutočnosť, že splnomocnený zástupca navrhovateľa je oprávnený zaujímať stanovisko
k osobe znalca a k výsledku znaleckého posudku, nie však k metódam vyšetrovania znalca,
ktoré sú podľa krajského súdu výlučne odbornou otázkou v oblasti medicíny a nie práva,
považoval odvolací súd aj námietku právneho zástupcu, že neumožnením právnemu
zástupcovi klásť otázky v priebehu znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie
došlo k porušeniu § 33 ods. 1 SP za právne irelevantnú. Pri psychiatrickom vyšetrení ide
špecifickú formu lekárskeho vyšetrenia, kde prítomnosť cudzej osoby pri zisťovaní
duševného stavu pacienta nie je nutná ani žiaduca, a preto podľa odvolacieho súdu
neumožnením klásť otázky počas vyšetrenia psychického stavu navrhovateľa sa nejdená
o porušenie § 33 ods. 1 SP.
Podľa § 33 ods. 1 SP účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej
ohliadke.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že právo klásť otázky znalcom sa vzťahuje
na ústne pojednávanie pred odporcom resp. pri miestnej ohliadke, nemožno z neho vyvodiť
právo právneho zástupcu klásť otázky v priebehu znaleckého dokazovania, ktoré má byť
podkladom pre rozhodnutie odporcu. Z ustanovenia § 33 ods. 2 SP vyplýva, že správny orgán
je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním
rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie. Toto právo nebolo postupom odporcu nijako dotknuté, naviac navrhovateľ
to ani nenamietal, preto odvolaciu námietku navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za právne
irelevantnú.
Pokiaľ by aj odporca vychádzal z pravdivosti tvrdení navrhovateľa, bolo potrebné
vyhodnotiť dôvody navrhovateľa za nerelevantné pre udelenie azylu, a to nielen z dôvodu,
že nasledovanie rodiny a členstvo v politickej strane, ktorej štruktúru, predsedu stranu
ani svoje trvanie členstva nevedel navrhovateľ nijako špecifikovať, nebolo možné vyhodnotiť
za odôvodnené obavy z prenasledovania, rovnako ani posledný dôvod, ktorému navrhovateľ
pripisoval najväčšiu vážnosť, a to náboženský dôvod, pretože za prenasledovanie v zmysle
§ 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je
trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými
osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine
pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi
orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o fyzických útokoch zo strany bývalých
kamarátov za návštevu kresťanských kostolov by boli pravdivé, neboli odvolacie
námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc
v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi
v uvedených osôb. Navrhovateľ sa totiž so žiadosťou o pomoc na štátne orgány vôbec
neobrátil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Tadžikistanu podľa
§ 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň
aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu
prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom
považuje za dôležité zdôrazniť, že ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné závery znalkyne
z ktorých odporca vychádzal spochybniť Lekárskou správou zamestnanca Spoločnosti ľudí
dobrej vôle, MUDr. A., ktorého špecializáciu a odborné zaradenie zjavne nebolo možné
z predloženej správy identifikovať. Pokiaľ teda krajský súd pri preskúmaní rozhodnutia
odporcu vychádzal z odborného znaleckého posudku znalkyne, ktorá je zapísaná v zozname
znalcov a na lekársku správu zamestnanca Spoločnosti ľudí dobrej vôle a vyhlásenia jej
zamestnancov, ktoré predložil právny zástupca navrhovateľa až v súdnom konaní
neprihliadol, nepochybil. Tieto dôkazy neboli podľa odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, nie len s poukazom na ustanovenie § 250i
ods. 1 OSP, z ktorého vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale aj
z dôvodu, že uvedené vyjadrenia zamestnancov Spoločnosti ľudí dobrej vôle, ktorá
navrhovateľa v konaní zastupuje ako aj lekárska správa jej zamestnanca je v porovnaní
s nezávislým odborným posudkom znalca zapísaného v zozname znalcov v zjavnom nie
objektívnom nepomere.
K odvolacej námietke navrhovateľa, ohľadne neudelenia azylu z humanitných
dôvodov, odvolací súd udáva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9
zákona o azyle. Keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,
ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu, nie je možné odporcovi vyčítať,
že navrhovateľovi azyl z humanitných dôvodov neudelil.
Pokiaľ teda odporca napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie
azylu (v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce
tvrdenie navrhovateľa o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala
sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu
k takejto okolnosti ani nerozviedol, nepochybil.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného
zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. júla 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová