Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c10/370880.b32cd1.pdf
PDF · 105.93 KB
No categories available
5Cdo/181/2007
Najvyšší súd 5 Cdo 181/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. U., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. J. E., advokátom v P., proti žalovanému P., a.s. P., zastúpenému JUDr. I.
J., advokátom v P., o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 17 C 216/1997, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 29. novembra 2006, sp.zn. 3 Co 253/2006, takto
rozhodol:
Dovolací súd dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 242,77 €,
k rukám JUDr. J. E., advokáta v P., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom 9. júna 2006 č.k. 17 C 216/1997-287 (v poradí
štvrtým), zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi 12 459,-- Sk so 17,6 % úrokom
z omeškania od 9.2.1998 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcu
zaviazal na povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 48 682,-- Sk
k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri svojom
rozhodnutí vychádzal z doposiaľ vykonaného skutkového stavu, keď na základe právneho
názoru odvolacieho súdu mal ustálenú primeranosť výšky priznaného bezdôvodného
2
obohatenia za užívanie nebytových priestorov zo strany žalovaného na sumu 220,-- Sk/m.
Napriek vznesenej námietke premlčania, vzhľadom na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
prednesený uznávací prejav žalovaného, priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia ešte vo výške 12 459,-- Sk s 17,6 % úrokom z omeškania od 9.2.1998
do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu i žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. novembra
2006, sp.zn. 3 Co 253/2006 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, potvrdil. Zrušil rozsudok o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 12 459,-- Sk s 17,6 % úrokom z omeškania od 9.2.1998 do zaplatenia a v tejto časti
konanie zastavil. Zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že
náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Ďalej nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedol, že o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prešov z 2. júna 2005 č.k.
17 C 216/1997 – 255. Súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi 76 967,-- Sk
so 17,9 % úrokom z omeškania od 9.2.1998 do zaplatenia pričom vychádzal z primeraného
2
nájomného 220,-- Sk/mročne. Súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
2 2
76 967,-- Sk nájomného (220,-- Sk/mročne : 365 dní x 170,66 m= 102,90 Sk).
Z uvedeného vyplýva, že výška primeraného denného nájomného predstavovala 102,90 Sk.
Keďže žalovaný užíval nehnuteľnosť od 1.8.1995 do 9.2.1998, vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania žalovaným a za stavu, že žalobca rozšíril žalobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia až podaním zo dňa 29.1.2001 za obdobie od 19.8.1997
do 31.10.1997 a podaním zo dňa 9.4.2003 za obdobie od 1.11.1997 do 9.2.1998, správne
postupoval prvostupňový súd, ak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúci
primeranému nájomnému od 19.8.1997 do 9.2.1998 považoval za premlčaný. Pretože
žalovaný sa v konaní dovolal premlčania, nemohol súd premlčané právo (nárok) žalobcovi na
vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 19.8.1997 do 9.2.1998 priznať.
Vychádzajúc z výšky denného primeraného nájomného 102,90 Sk x 748 dní (od 1.8.1995
do 18.8.1997), prvostupňový súd správne v predchádzajúcom rozhodnutí priznal žalobcovi
výšku bezdôvodného obohatenia 76 967,-- Sk s príslušenstvom, ku ktorej povinnosti zaviazal
žalovaného. Keďže tento výrok nebol žalovaným napadnutý a žalobca napadol len výrok,
ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, rozsudok o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi 76 967,-- Sk s príslušenstvom, sa stal právoplatným a odvolaciemu súdu
ani neprislúchalo oprávnenie ho preskúmavať (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ žalobca žiadal
vydať bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 288 691,-- Sk s príslušenstvom
a právoplatným rozsudkom už bolo rozhodnuté o priznanej výške 76 967,-- Sk, s ktorou
výškou priznaného nároku sa odvolací súd plne stotožnil, v prevyšujúcej časti správne súd
prvého stupňa žalobu zamietol. Pokiaľ odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku,
rozsudku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 12 459,-- Sk s príslušenstvom, odvolanie
v tejto časti považoval odvolací súd za dôvodné. Žalovaný pred prvostupňovým súdom
na pojednávaní uviedol (č.1. 283 spisu), že „je ochotný akceptovať nárok žalobcu
12 459,-- Sk, pokiaľ ide o nájomné za obdobie od 1.6. do 3.11.1997“. Tento prejav
žalovaného nebolo možné podľa odvolacieho súdu považovať za uznávací prejav podľa
§ 153a ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretože v prípade čiastočného uznania
nároku, aj keď ide o jednostranný úkon, je rozhodnutie podmienené súhlasným návrhom
žalobcu; nutnosť súhlasného prejavu žalovaného so vzdaním sa nároku žalobcom vyplýva
z črty dvojstrannosti úkonu. Okrem toho, ak dôjde k uznávaciemu úkonu počas konania, je
požiadavka ich písomnej formy splnená zaznamenaním do zápisnice, ktorú strany sporu
podpíšu. Pretože o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.6.
do 3.11.1997, už bolo právoplatne rozhodnuté, pre prekážku res iudicata postupom podľa
§ 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s ustanovením § 103 O.s.p., odvolací súd zrušil rozsudok
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 12 459,-- Sk s príslušenstvom a v tejto časti
konanie zastavil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že boli dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať (§ 150 O.s.p.). Odvolací súd považoval skutočnosť, že žalovaný užíval
nebytové priestory, ktoré vlastnícky patria žalobcovi bez uzatvorenej nájomnej zmluvy,
za dôvod hodný osobitného zreteľa na účely rozhodnutia o trovách konania postupom podľa
§ 150 O.s.p. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku
o trovách konania (§ 220 v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 a v spojení s ustanovením
§ 150 O.s.p.) tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 150 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal.
Proti rozsudku podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na § 236, § 237 písm. b/, § 238
ods. 1, 3 O.s.p. Uviedol, že nemal dostatok pasívnej legitimácie byť účastníkom konania a súd
prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom rozhodol inak ako vo svojom prvom
rozsudku, kde dôvodom odlišného nového rozsudku bola skutočnosť, že súd prvého stupňa
bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý jeho rozhodnutie zrušil a odvolací súd tento nový
rozsudok zmenil. Namietal, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný,
a rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 2. júna 2006 nie je právoplatný. Namietal ďalej časť
výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol zmenený výrok o náhrade trov konania, majúc
za to, že žalobca v konaní nemal žiaden úspech a preto mal súd priznať náhradu konania
žalovanému.
Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal ako nedôvodné zamietnuť
a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V zmysle § 240 ods. 1 veta prvá O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Dovolateľ v dovolaní nevymedzil, v akom rozsahu napadol rozsudok odvolacieho
súdu, z obsahu jeho mimoriadneho opravného prostriedku ale vyplýva, že rozhodnutie
odvolacieho súdu napadol ako celok.
Dovolanie v časti, smerujúcej proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol nie je s poukazom
na § 238 O.s.p. prípustné, pretože odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
a nevyslovil, že je dovolanie proti jeho rozhodnutiu prípustné.
Dovolanie proti časti výroku rozsudku, ktorou odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 12 459,-- Sk so 17,6 % úrokom
z omeškania od 9.2.1998 do zaplatenia Sk a v tejto časti konania zastavil, nepodáva ten, kto je
subjektívne oprávnený podať dovolanie. Žalovaný týmto výrokom nebol negatívne dotknutý,
lebo žalobe voči nemu nebolo vyhovené – odvolací súd rozhodol v prospech žalovaného.
I keď zákon v § 240 ods. 1 O.s.p. zveruje právo podať dovolanie účastníkovi konania, z účelu
dovolania vyplýva, že toto právo neprislúcha tomu účastníkovi, v neprospech ktorého
rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorým týmto rozhodnutím nebol dotknutý
na svojich právach. Posúdenie otázky, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
vyznelo v prospech či neprospech účastníka, prislúcha dovolaciemu súdu. (R 50/1999).
Pokiaľ dovolateľ namietal výrok rozsudku, ktorým zmenil rozhodnutie o trovách
konania, je potrebné uviesť, že rozhodnutie o trovách konania je rozhodnutie, ktoré má formu
uznesenia, i keď je súčasťou rozsudku súdu.
Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto pri posudzovaní jeho
prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom
o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
aj o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237
písm. b/ O.s.p. Vychádzal pritom z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej prípustnosť
dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia nenastáva len tvrdením dovolateľa o výskyte
takejto vady konania, ale až vtedy, ak dovolací súd zistí, že toto rozhodnutie takouto vadou
objektívne trpí.
Žalovaný v dovolaní tvrdil, že nebol pasívne legitimovaný byť účastníkom v konaní.
Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka vecnej legitimácie
účastníkov nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak by aj súd
nesprávne posúdil túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť
konania. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie (vecnej aktívnej alebo pasívnej legitimácie)
môže mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydanie meritórneho rozhodnutia,
ktorým sa žaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993). Od aktívnej alebo pasívnej
legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19
O.s.p.) a procesnú spôsobilosť (t.j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania § 20
O.s.p.). Nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania (spôsobilosť vlastnými úkonmi
nadobúdať procesné práva a povinnosti) bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá
§ 237 písm. c/ O.s.p. K vade takejto povahy v danom prípade nedošlo a ani dovolateľom
nebola namietaná.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p.
a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania, uvedené v § 237,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243 ods. 4 v spojení s § 218
ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní
vo výške 242,77 € (písomné vyjadrenie k dovolaniu) v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
v platnom znení.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 22. júla 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková