Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)379/370970.5c9c28.pdf
PDF · 133.18 KB
No categories available
3Cdo/325/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu N., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. M., advokátkou
so sídlom v K., proti žalovanému G., s.r.o., so sídlom v K., zastúpenému JUDr. F., advokátom so
sídlom v K., o zaplatenie 3 319,39 € (100 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 23 C 373/2004, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 11. septembra 2008 sp. zn. 1 Co 180/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 128,12 € do rúk
advokátky JUDr. M., so sídlom v K., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. marca 2007 č.k. 23 C 373/2004-156 žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk so 6 % úrokom z omeškania od 28. júna 2005 do
zaplatenia a nahradiť mu 35 517 Sk trov konania. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
na účet súdu prvého stupňa 5 000 Sk titulom súdneho poplatku. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil tým, že účastníci konania 11. marca 2004 uzavreli zmluvu o budúcej zmluve o nájme
nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v K., na základe ktorej žalobca zaplatil žalovanému
preddavok na nájomné vo výške 100 000 Sk. K uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov
nedošlo. Hoci účastníci zmluvy o budúcej zmluve si dostatočne neujasnili rozsah svojich práv
a povinností pokiaľ ide o vykonávanie a financovanie rekonštrukčných prác v nebytových
priestoroch, ktoré mali byť predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov, a nedohodli sa
kto a na koho účet bude zabezpečená stavebná úprava nebytového priestoru, z vykonaného
dokazovania považoval za značne pravdepodobné, že žalobca v čase uzatvárania zmluvy
o budúcej zmluve bol uzrozumený, že náklady na rekonštrukciu bude hradiť on. Nakoľko
finančné prostriedky požadované žalovaným na vykonanie rekonštrukcie nebytového priestoru
boli nad rámec predpokladov žalobcu, bol toho názoru, že došlo k naplneniu ustanovenia § 50a
ods. l a 3 Občianskeho zákonníka a záväzok žalobcu uzavrieť zmluvu o nájme nebytových
priestorov zanikol. Vyjasnenosť zmluvných vzťahov v otázke účelu nájmu, ustálenie finančných
požiadaviek spojených so zabezpečením priestorov, ktoré sa mali žalobcovi prenajať, považoval
za základnú požiadavku, ktorú kladie ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka na každý právny
úkon. Keďže zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov túto požiadavku nespĺňa,
považoval ju za neplatnú (§ 39 Občianskeho zákonníka), a preto žalovaného zaviazal na vrátenie
preddavku na nájomné vo výške 100 000 Sk, ktoré mu žalobca na základe tejto neplatnej zmluvy
poskytol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. l O.s.p. a výrok o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 a § 4 zákona č. 71/1992 Zb. s poukazom na
oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov a jeho úspešnosť v konaní.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. septembra 2008
sp. zn. 1 Co 180/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 3 840 Sk trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi
nebolo sporné, že predmetom zmluvy o budúcej zmluve z 11. marca 2004 bol ich vzájomný
záväzok uzavrieť v konkrétnom termíne riadnu zmluvu o nájme nebytových priestorov. Za
spornú považoval v danom prípade skutočnosť, či zmluva o budúcej zmluve obsahuje jednu
z podstatných náležitostí jej platnosti uvedenej v § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov, a to dohodnutý účel nájmu. Bol toho názoru, že z bodu III.
uvedenej zmluvy označeného ako účel zmluvy, podľa ktorého nebytové priestory budúci
prenajímateľ prenechá do užívania za účelom ich využitia budúcim nájomcom na účel predmetu
podnikania budúceho nájomcu, čo budúci nájomca preukáže živnostenským listom, prípadne
výpisom z obchodného registra, pričom všetky potrebné povolenia k umiestneniu prevádzky
v súlade s právnymi predpismi zabezpečí budúci nájomca, vyplýva, že ku dňu uzavretia zmluvy
nebolo medzi účastníkmi zrejmé, aký bude účel nájmu a tento sa mal v budúcnosti preukázať
živnostenským listom, prípadne výpisom z obchodného registra. Z hľadiska potreby určitosti
právneho úkonu ako všeobecnej náležitosti jeho platnosti podľa § 37 ods. l Občianskeho
zákonníka dospel k záveru, že vôľa účastníkov je v časti účelu nájmu síce zrozumiteľne
vyjadrená, avšak jej obsah je v tejto časti nejasný v dôsledku neurčitého vyjadrenia, ktoré
nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla. Podľa odvolacieho súdu
neurčitosť formulácie účelu nájmu vyplýva jednak z toho, že až do získania živnostenského
oprávnenia, resp. výpisu z obchodného registra, na ktoré zmluva odkazuje, táto neobsahuje
žiadny konkrétny účel nájmu, napriek tomu, že od jej uzavretia (11. marca 2004) je táto
náležitosť podmienkou platnosti zmluvy. Ďalší dôvod preukazujúci neurčitosť vyvodil z toho, že
v živnostenskom oprávnení môže dôjsť k povoleniu veľkého množstva činností predmetu
podnikania s úplne odlišnou potrebou charakteru priestoru určeného na využitie nebytového
priestoru aj z hľadiska jeho vhodnosti na účel, na ktorý bol prenajatý. Z týchto dôvodov uzavrel,
že pokiaľ zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov neobsahuje dostatočne určito
vyjadrenú jednu z podstatných náležitostí zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to účel
nájmu, je takáto zmluva podľa § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. neplatná. Keďže žalobca na
základe takejto neplatnej zmluvy plnil žalovanému (v danom prípade preddavok na nájomné vo
výške 100 000 Sk), došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
ods. l Občianskeho zákonníka, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe
vyhovené, považoval za správne a v zmysle § 219 O.s.p. ho potvrdil. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. l O.s.p. Samostatným výrokom
pripustil dovolanie, pretože právne závery o neurčitosti vyjadrenia účelu zmluvy pri formulácii
uvedenej v bode III. odseku 1 zmluvy o budúcej zmluve z 11. marca 2004 považoval za
zásadného právneho významu.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, v ktorom namietal právne
posúdenie otázky účelu nájmu v zmluve o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov
odvolacím súdom. Mal za to, že účel nájmu je v tejto zmluve vyjadrený dostatočne určitým
spôsobom, a preto je zmluva platná. Uviedol, že z obsahu bodu III. zmluvy o budúcej zmluve
z 11. marca 2004 vyplýva, že zmluvné strany prejavili slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne
svoju vôľu, aby bol účel nájmu zhodný s predmetom podnikania žalobcu, aj keď vedeli, že
podnikateľské oprávnenie získa budúci nájomca až v budúcnosti. V čase uzavretia zmluvy
o budúcej zmluve zmluvné strany vedeli, na aký účel bude žalobca ako budúci nájomca predmet
nájmu užívať – išlo o pohostinské a s tým súvisiace služby. Bol toho názoru, že absencia
živnostenského oprávnenia v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve nemôže budúcemu
prenajímateľovi a nájomcovi nebytových priestorov brániť v uzatvorení zmluvy o budúcej
zmluve o nájme nebytových priestorov. Žiadal preto napadnuté rozsudky súdov oboch stupňov
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len v konkrétne
vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom súdneho
posudzovania iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený
ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.)].
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom.
Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli dovolateľom
namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno odvolaciemu
súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade
dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na
zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom
právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie), týkajúca sa neurčitosti vyjadrenia
účelu nájmu v zmluve o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej účastníkmi dňa
11. marca 2004.
Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia,
ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým
prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon sa musí
urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa konajúcemu
nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Prejav vôle je nezrozumiteľný, ak sa
konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným, alebo iným sprostredkovaným
spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho
úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo
chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase,
kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie
však zmenou výkladu prejavu vôle.
Z bodu III. ods. 1 zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej
účastníkmi konania 11. marca 2004 označenej ako „Účel zmluvy“ vyplýva, že „Nebytové
priestory budúci prenajímateľ prenechá do užívania za účelom ich využitia budúcim nájomcom
na účel predmetu podnikania budúceho nájomcu, čo budúci nájomca preukáže živnostenským
listom, prípadne výpisom z obchodného registra, pričom všetky potrebné povolenia
k umiestneniu prevádzky v súlade s právnymi predpismi zabezpečí budúci nájomca.“
Pri posúdení otázky, či vyššie citovaná časť zmluvy o budúcej zmluve týkajúca sa účelu
nájmu je určitá alebo neurčitá a z toho hľadiska, či ide o platný alebo neplatný právny úkon,
dovolací súd je zhodného názoru ako súd odvolací, že takto vymedzený účel nájmu nie je možno
považovať ani pri interpretovaní obsahu tohoto právneho úkonu v zmysle § 35 ods. l
Občianskeho zákonníka za určitý tak, ako to predpokladá ustanovenie § 37 ods. l Občianskeho
zákonníka. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré odvolací súd takto
v zmluve formulovaný účel nájmu, i keď je vyjadrený zrozumiteľne, hodnotí ako neurčitý právny
úkon, keďže jeho obsah je nejednoznačný a v celom rozsahu si osvojuje dôvody odvolacím
súdom uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia.
I keď možno súhlasiť so žalovaným, že absencia živnostenského oprávnenia v čase
uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve nemôže budúcemu prenajímateľovi a nájomcovi
nebytových priestorov brániť v uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových
priestorov, ako i že je možné účel nájmu dohodnúť aj na predmet podnikania, na ktorý bude
budúcemu nájomcovi vydané živnostenské oprávnenie v budúcnosti, je v každom prípade pre
určitosť právneho úkonu ohľadne účelu nájmu rozhodujúci obsah vôle zmluvných strán v čase
ich zmluvného konania, z ktorého možno usúdiť, resp. z neho vyplýva zámer, ktorý zmluvné
strany sledovali. Ak obsah právneho úkonu nezodpovedá prejavu vôle zmluvných strán, takýto
právny úkon nespĺňa zákonnú požiadavku určitosti v zmysle § 37 ods. l Občianskeho zákonníka.
V danom prípade ani z vyjadrení oboch účastníkov v priebehu súdneho konania nie je
možné jednoznačne ustáliť, že v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových
priestorov obaja za účel nájmu považovali prevádzkovanie pohostinských služieb žalobcom ako
budúcim nájomcom v nebytových priestorov, ktoré mu žalovaný mienil prenechať do nájmu.
Žalobca i žalovaný totiž ani v priebehu konania na súde sa nezhodli v tom, aký bol obsah ich
dohody o účele nájmu nebytových priestorov, aké podnikateľské činnosti mal žalobca
v nebytových priestoroch prevádzkovať. Žalobca tvrdil, že účelom nájmu bolo prevádzkovanie
pohostinských služieb, naproti tomu žalovaný o účele nájmu, na ktorom sa mali dohodnúť so
žalobcom pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, uvádzal rozporuplné tvrdenia, keď na jednej
strane aj pripustil, že dohodnutým účelom boli pohostinské činnosti (viď napr. vyjadrenie na
č.l. 32 spisu), na druhej strane konateľ žalovaného uviedol, že pri uzatváraní zmluvy o budúcej
zmluve ako účel nájmu boli dohodnuté všeobecne len obchodné účely, pohostinská činnosť
nebola uvádzaná (viď výsluch konateľa žalovaného na č.l. 86 spisu), svedkyňa A. M., ktorá sa
zúčastnila rokovaní medzi účastníkmi ohľadne nájmu nebytových priestorov a zmluvu o budúcej
zmluve pripravovala a spracovala, uviedla, že v nebytových priestoroch mal byť predaj
mobilných telefónov, v odvolaní žalovaný tvrdí, že „Krátko po uzavretí zmluvy nás žalobca
požiadal, aby sme v rámci prebiehajúcej rekonštrukcie upravili priestory, ktorých má byť
nájomné inak než podľa pôvodného projektu, a to na účely reštaurácie, teda nie predajne“, ďalej,
že „V čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve o nájme zo dňa 11.03.2004 bolo zrejmé, že
budúci nájomca – žalobca chce nebytové priestory užívať ako predajňu (o tom svedčí i to, že
v tom čase nemal oprávnenie podnikať v pohostinskej činnosti)...“ (viď. č.l. 164 spisu).
Na základe vyššie uvedeného nemožno dospieť k nepochybnému záveru, že v čase
uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov účastníci zmluvy vedeli, na
aký účel bude žalobca ako budúci nájomca predmet nájmu užívať; každý z nich za účel nájmu
považoval inú podnikateľskú činnosť žalobcu. Dovolací súd preto tvrdeniam žalovaného
v dovolaní, že tomu tak bolo, nemôže priradiť taký obsah, výkladom ktorého by bolo možné
sporný právny úkon považovať z hľadiska § 37 ods. l Občianskeho zákonníka za určitý. Súd totiž
môže účinky právneho úkonu posudzovať len v tom čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho
a nemôže ich dodatočne meniť.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho
právneho záveru pri posudzovaní otázky určitosti právneho úkonu z hľadiska § 37 ods. l
Občianskeho zákonníka, dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi, ktorý podal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania a tieto aj vyčíslil (§ 151 ods. l O.s.p.), vzniklo právo na
náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá
spočíva v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu žalovaného z 26. novembra 2008 [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení do 31. mája 2009
(ďalej len „vyhláška“)]. Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške
121,15 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo
výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)],
predstavuje spolu 128,12 €.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková