Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/325/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny

Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu N., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. M., advokátkou

so sídlom v K., proti žalovanému G., s.r.o., so sídlom v K., zastúpenému JUDr. F., advokátom so

sídlom v K., o zaplatenie 3 319,39 € (100 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 11. septembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 128,12 € do rúk

advokátky JUDr. M., so sídlom v K., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. marca 2007 č.k. -156 žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk so 6 % úrokom z omeškania od 28. júna 2005 do

zaplatenia a nahradiť mu 35 517 Sk trov konania. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

na účet súdu prvého stupňa 5 000 Sk titulom súdneho poplatku. Rozhodnutie vo veci samej

odôvodnil tým, že účastníci konania 11. marca 2004 uzavreli zmluvu o budúcej zmluve o nájme

nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v K., na základe ktorej žalobca zaplatil žalovanému

preddavok na nájomné vo výške 100 000 Sk. K uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov

nedošlo. Hoci účastníci zmluvy o budúcej zmluve si dostatočne neujasnili rozsah svojich práv

a povinností pokiaľ ide o vykonávanie a financovanie rekonštrukčných prác v nebytových

priestoroch, ktoré mali byť predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov, a nedohodli sa

kto a na koho účet bude zabezpečená stavebná úprava nebytového priestoru, z vykonaného

dokazovania považoval za značne pravdepodobné, že žalobca v čase uzatvárania zmluvy

o budúcej zmluve bol uzrozumený, že náklady na rekonštrukciu bude hradiť on. Nakoľko

finančné prostriedky požadované žalovaným na vykonanie rekonštrukcie nebytového priestoru

boli nad rámec predpokladov žalobcu, bol toho názoru, že došlo k naplneniu ustanovenia § 50a

ods. l a 3 a záväzok žalobcu uzavrieť zmluvu o nájme nebytových

priestorov zanikol. Vyjasnenosť zmluvných vzťahov v otázke účelu nájmu, ustálenie finančných

požiadaviek spojených so zabezpečením priestorov, ktoré sa mali žalobcovi prenajať, považoval

za základnú požiadavku, ktorú kladie ustanovenie na každý právny

úkon. Keďže zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov túto požiadavku nespĺňa,

považoval ju za neplatnú ( ), a preto žalovaného zaviazal na vrátenie

preddavku na nájomné vo výške 100 000 Sk, ktoré mu žalobca na základe tejto neplatnej zmluvy

poskytol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ods. l a výrok o povinnosti

žalovaného zaplatiť súdny poplatok podľa a s poukazom na

oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov a jeho úspešnosť v konaní.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. septembra 2008

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi 3 840 Sk trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi

nebolo sporné, že predmetom zmluvy o budúcej zmluve z 11. marca 2004 bol ich vzájomný

záväzok uzavrieť v konkrétnom termíne riadnu zmluvu o nájme nebytových priestorov. Za

spornú považoval v danom prípade skutočnosť, či zmluva o budúcej zmluve obsahuje jednu

z podstatných náležitostí jej platnosti uvedenej v o nájme

a podnájme nebytových priestorov, a to dohodnutý účel nájmu. Bol toho názoru, že z bodu III.

uvedenej zmluvy označeného ako účel zmluvy, podľa ktorého nebytové priestory budúci

prenajímateľ prenechá do užívania za účelom ich využitia budúcim nájomcom na účel predmetu

podnikania budúceho nájomcu, čo budúci nájomca preukáže živnostenským listom, prípadne

výpisom z obchodného registra, pričom všetky potrebné povolenia k umiestneniu prevádzky

v súlade s právnymi predpismi zabezpečí budúci nájomca, vyplýva, že ku dňu uzavretia zmluvy

nebolo medzi účastníkmi zrejmé, aký bude účel nájmu a tento sa mal v budúcnosti preukázať

živnostenským listom, prípadne výpisom z obchodného registra. Z hľadiska potreby určitosti

právneho úkonu ako všeobecnej náležitosti jeho platnosti podľa § 37 ods. l Občianskeho

zákonníka dospel k záveru, že vôľa účastníkov je v časti účelu nájmu síce zrozumiteľne

vyjadrená, avšak jej obsah je v tejto časti nejasný v dôsledku neurčitého vyjadrenia, ktoré

nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla. Podľa odvolacieho súdu

neurčitosť formulácie účelu nájmu vyplýva jednak z toho, že až do získania živnostenského

oprávnenia, resp. výpisu z obchodného registra, na ktoré zmluva odkazuje, táto neobsahuje

žiadny konkrétny účel nájmu, napriek tomu, že od jej uzavretia (11. marca 2004) je táto

náležitosť podmienkou platnosti zmluvy. Ďalší dôvod preukazujúci neurčitosť vyvodil z toho, že

v živnostenskom oprávnení môže dôjsť k povoleniu veľkého množstva činností predmetu

podnikania s úplne odlišnou potrebou charakteru priestoru určeného na využitie nebytového

priestoru aj z hľadiska jeho vhodnosti na účel, na ktorý bol prenajatý. Z týchto dôvodov uzavrel,

že pokiaľ zmluva o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov neobsahuje dostatočne určito

vyjadrenú jednu z podstatných náležitostí zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to účel

nájmu, je takáto zmluva podľa neplatná. Keďže žalobca na

základe takejto neplatnej zmluvy plnil žalovanému (v danom prípade preddavok na nájomné vo

výške 100 000 Sk), došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451

ods. l , preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe

vyhovené, považoval za správne a v zmysle ho potvrdil. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s ods. l Samostatným výrokom

pripustil dovolanie, pretože právne závery o neurčitosti vyjadrenia účelu zmluvy pri formulácii

uvedenej v bode III. odseku 1 zmluvy o budúcej zmluve z 11. marca 2004 považoval za

zásadného právneho významu.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, v ktorom namietal právne

posúdenie otázky účelu nájmu v zmluve o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov

odvolacím súdom. Mal za to, že účel nájmu je v tejto zmluve vyjadrený dostatočne určitým

spôsobom, a preto je zmluva platná. Uviedol, že z obsahu bodu III. zmluvy o budúcej zmluve

z 11. marca 2004 vyplýva, že zmluvné strany prejavili slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne

svoju vôľu, aby bol účel nájmu zhodný s predmetom podnikania žalobcu, aj keď vedeli, že

podnikateľské oprávnenie získa budúci nájomca až v budúcnosti. V čase uzavretia zmluvy

o budúcej zmluve zmluvné strany vedeli, na aký účel bude žalobca ako budúci nájomca predmet

nájmu užívať – išlo o pohostinské a s tým súvisiace služby. Bol toho názoru, že absencia

živnostenského oprávnenia v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve nemôže budúcemu

prenajímateľovi a nájomcovi nebytových priestorov brániť v uzatvorení zmluvy o budúcej

zmluve o nájme nebytových priestorov. Žiadal preto napadnuté rozsudky súdov oboch stupňov

zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3

je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), a to práve len v konkrétne

vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môžu byť v takom prípade predmetom súdneho

posudzovania iba právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený

ani vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá )].

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom.

Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými vadami, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli dovolateľom

namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa možno odvolaciemu

súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade

dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na

zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom

právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie), týkajúca sa neurčitosti vyjadrenia

účelu nájmu v zmluve o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej účastníkmi dňa

11. marca 2004.

Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia,

ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým

prejavom ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že právny úkon sa musí

urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa konajúcemu

nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Prejav vôle je nezrozumiteľný, ak sa

konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným, alebo iným sprostredkovaným

spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho

úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo

chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase,

kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie

však zmenou výkladu prejavu vôle.

Z bodu III. ods. 1 zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej

účastníkmi konania 11. marca 2004 označenej ako „Účel zmluvy“ vyplýva, že „Nebytové

priestory budúci prenajímateľ prenechá do užívania za účelom ich využitia budúcim nájomcom

na účel predmetu podnikania budúceho nájomcu, čo budúci nájomca preukáže živnostenským

listom, prípadne výpisom z obchodného registra, pričom všetky potrebné povolenia

k umiestneniu prevádzky v súlade s právnymi predpismi zabezpečí budúci nájomca.“

Pri posúdení otázky, či vyššie citovaná časť zmluvy o budúcej zmluve týkajúca sa účelu

nájmu je určitá alebo neurčitá a z toho hľadiska, či ide o platný alebo neplatný právny úkon,

dovolací súd je zhodného názoru ako súd odvolací, že takto vymedzený účel nájmu nie je možno

považovať ani pri interpretovaní obsahu tohoto právneho úkonu v zmysle § 35 ods. l

za určitý tak, ako to predpokladá ustanovenie ods. l Občianskeho

zákonníka. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré odvolací súd takto

v zmluve formulovaný účel nájmu, i keď je vyjadrený zrozumiteľne, hodnotí ako neurčitý právny

úkon, keďže jeho obsah je nejednoznačný a v celom rozsahu si osvojuje dôvody odvolacím

súdom uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

I keď možno súhlasiť so žalovaným, že absencia živnostenského oprávnenia v čase

uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve nemôže budúcemu prenajímateľovi a nájomcovi

nebytových priestorov brániť v uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových

priestorov, ako i že je možné účel nájmu dohodnúť aj na predmet podnikania, na ktorý bude

budúcemu nájomcovi vydané živnostenské oprávnenie v budúcnosti, je v každom prípade pre

určitosť právneho úkonu ohľadne účelu nájmu rozhodujúci obsah vôle zmluvných strán v čase

ich zmluvného konania, z ktorého možno usúdiť, resp. z neho vyplýva zámer, ktorý zmluvné

strany sledovali. Ak obsah právneho úkonu nezodpovedá prejavu vôle zmluvných strán, takýto

právny úkon nespĺňa zákonnú požiadavku určitosti v zmysle ods. l .

V danom prípade ani z vyjadrení oboch účastníkov v priebehu súdneho konania nie je

možné jednoznačne ustáliť, že v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových

priestorov obaja za účel nájmu považovali prevádzkovanie pohostinských služieb žalobcom ako

budúcim nájomcom v nebytových priestorov, ktoré mu žalovaný mienil prenechať do nájmu.

Žalobca i žalovaný totiž ani v priebehu konania na súde sa nezhodli v tom, aký bol obsah ich

dohody o účele nájmu nebytových priestorov, aké podnikateľské činnosti mal žalobca

v nebytových priestoroch prevádzkovať. Žalobca tvrdil, že účelom nájmu bolo prevádzkovanie

pohostinských služieb, naproti tomu žalovaný o účele nájmu, na ktorom sa mali dohodnúť so

žalobcom pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, uvádzal rozporuplné tvrdenia, keď na jednej

strane aj pripustil, že dohodnutým účelom boli pohostinské činnosti (viď napr. vyjadrenie na

č.l. 32 spisu), na druhej strane konateľ žalovaného uviedol, že pri uzatváraní zmluvy o budúcej

zmluve ako účel nájmu boli dohodnuté všeobecne len obchodné účely, pohostinská činnosť

nebola uvádzaná (viď výsluch konateľa žalovaného na č.l. 86 spisu), svedkyňa A. M., ktorá sa

zúčastnila rokovaní medzi účastníkmi ohľadne nájmu nebytových priestorov a zmluvu o budúcej

zmluve pripravovala a spracovala, uviedla, že v nebytových priestoroch mal byť predaj

mobilných telefónov, v odvolaní žalovaný tvrdí, že „Krátko po uzavretí zmluvy nás žalobca

požiadal, aby sme v rámci prebiehajúcej rekonštrukcie upravili priestory, ktorých má byť

nájomné inak než podľa pôvodného projektu, a to na účely reštaurácie, teda nie predajne“, ďalej,

že „V čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve o nájme zo dňa 11.03.2004 bolo zrejmé, že

budúci nájomca – žalobca chce nebytové priestory užívať ako predajňu (o tom svedčí i to, že

v tom čase nemal oprávnenie podnikať v pohostinskej činnosti)...“ (viď. č.l. 164 spisu).

Na základe vyššie uvedeného nemožno dospieť k nepochybnému záveru, že v čase

uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových priestorov účastníci zmluvy vedeli, na

aký účel bude žalobca ako budúci nájomca predmet nájmu užívať; každý z nich za účel nájmu

považoval inú podnikateľskú činnosť žalobcu. Dovolací súd preto tvrdeniam žalovaného

v dovolaní, že tomu tak bolo, nemôže priradiť taký obsah, výkladom ktorého by bolo možné

sporný právny úkon považovať z hľadiska ods. l za určitý. Súd totiž

môže účinky právneho úkonu posudzovať len v tom čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho

a nemôže ich dodatočne meniť.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho

právneho záveru pri posudzovaní otázky určitosti právneho úkonu z hľadiska § 37 ods. l

, dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

( ) nie je dôvodné, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi, ktorý podal návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania a tieto aj vyčíslil ( ods. l ), vzniklo právo na

náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (

v spojení s a ). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá

spočíva v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia

k dovolaniu žalovaného z 26. novembra 2008 [ vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení do 31. mája 2009

(ďalej len „vyhláška“)]. Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške

121,15 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo

výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)],

predstavuje spolu 128,12 €.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková