Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/172/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. X. D. Í., zastúpený:

JUDr. I. M. advokátom, L. X. B., proti žalovanému: F. D. X. B., IČO: X.

zastúpený: JUDr. Š. D. advokátom, Advokátska kancelária D. s. r. o., M. X. B., o

zaplatenie 99 285 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 17. septembra 2008 č. k. -233 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

17. septembra 2008 č. k. -233 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v tejto

časti vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie

3 119 Sk zastavil a žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 96 166 Sk istiny a 25 939 Sk

náhrady trov konania na účet jeho právneho zástupcu.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II,

v Bratislave dňa 15. 04. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených pohľadávok voči

žalovanému domáhal ich zaplatenia celkom v sume 99 285 Sk. Tieto pohľadávky majú

predstavovať súčet úrokov, omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal

žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov

emitovaných FNM SR podľa zák. o podmienkach prevodu

majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

Súd konal opätovne, potom čo vychádzajúc z názoru, že žalovaný bol povinný

dlhopisy splatiť do 31. 12. 2001, žalobu zamietol ako podanú bez dôvodu a odvolací súd

uznesením, ktorým mu vec vrátil na ďalšie konanie, vyslovil právny názor, že žalovaný sa

dostal do omeškania dňom 0l. 01. 2001 resp. 01. 01. 1998.

Žalobca ako postupník nadobudol 59-timi zmluvami o postúpení pohľadávok

v zmysle § 524 až 530 Obč. zák. uzatvorenými s vlastníkmi dlhopisov žalovaného

v celkovej výške 99 285 Sk. Pohľadávka pozostáva z úrokov z omeškania vzniknutých

omeškaním žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov.

Svoj nárok opiera o názor, že v zmysle (teraz 6)

dlhopis vrátane výnosu bol splatný 31. 12. 2000, kedy hodnota dlhopisu bola 13 740 Sk

a tak sa dňom 01. 01. 2001 dlžník dostal do omeškania.

Žalovaný sa bránil tým, že podľa zák. č bol povinný

dlhopis vrátane výnosu splatiť osobám, ktoré ha nadobudli, do konca roka 2001 a túto

lehotu dodržal, keď v priebehu roka 2001 hodnotu dlhopisu vrátane výnosu splatil po

odrátaní poplatkov spojených s vyplatením prostredníctvom S. a. s. B.. Podľa jeho názoru

treba zohľadniť čas daný mu zákonom na splatenie dlhopisov a tvrdí, že nemohol byť v

zmysle § 520 Obč. zák. v omeškaní, pretože mu veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú na

zaplatenie, ďalej že sporné nároky sú spojené s dlhopismi, ktoré nebolo možné previesť

bez súčasného prevodu dlhopisu, a tiež že nemal legálnu možnosť postupníkov zo zmlúv o

postúpení pohľadávky identifikovať a následne zistiť, či v čase postúpenia pohľadávky boli

vlastníkmi dlhopisov.

Súd vychádzal zo záveru vyjadreného v náleze ÚS SR č. 8/1995 sp. zn. PL ÚS

13/97 z 19. júna 1998 ktorý uvádza" Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom sú potom

oprávnenia a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24. Majiteľ dlhopisu (občan) má

právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákone stanovenej dobe

splatnosti (§ 24 ods. 4,6,7). Z toho vyplýva, že dlhopisy FNM mali byť ich majiteľom zo

strany žalovaného splatené v dobe ich splatnosti do 31. 12. 2000 resp. 31. 12. 1997 a nie

v lehote do 21. 12. 2001, ako to tvrdí žalovaný.

Súd preto dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty

a výnosu dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal

do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu bývalým majiteľom,

pretože dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol

31. 12. 2000 a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnos z nich

v súlade ustanovením o podmienkach prevodu majetku

štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na

31. 12. 2000. Počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle

ustanovenia ), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli

novú kvalitu, uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné a to aj s úrokmi z

omeškania.

Na základe podkladov žalovaného zo dňa 18. 06. 2008 žalobca zobral žalobu

v časti o zaplatenie 3 119 Sk späť a súd v súlade s ust. a , konanie

v tejto časti zastavil.

O náhrade trov konania v časti o zaplatenie rozhodol súd podľa ust. § 146 ods. 1

písm. c/ tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V časti

o zaplatenie 96 166 Sk rozhodol súd podľa.

Proti tomuto rozsudku v časti zaväzujúcej ho zaplatiť žalobcovi sumu 96 166 Sk

a nahradiť trovy konania vo výške 25 939 Sk sa odvolal žalovaný a navrhol ho zmeniť,

žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy konania. Podľa

neho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Považuje opretie rozsudku o Nález ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995

sp. zn. z 19. 06. 1998 za neopodstatnené, pretože Ústavný súd Slovenskej

republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a K

prób [e matike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Naopak v

náleze č. 11/95, sp. zn. PLUS 33/95 z 20.12.1995 sa Ústavný súd Slovenskej republiky

exaktne vyjadril, že ."podľa (pozri, aktuálne ods. 11) zákona &

(pozn. novela ) je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr do konca

roka 2001 osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3 citovaného

zákona, ako aj osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jer o splatnosti

je podľa až e) .

Uvádza, že okrem námietky, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním

dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č 92/1991

Zb. na 31. 12. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie

tejto povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil

Zb., uplatnil voči žalobou uplatnenému nároku žalobcu aj ďalšie námietky, s ktorými sa

súd I. stupňa nevysporiadal a preto vec nesprávne právne posúdil. Veritelia oprávnení na

výplatu dlhopisov fondu totiž dňa 31. 12. 2000 neposkytli žalovanému ako dlžníkovi

súčinnosť nevyhnutnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia, preto sa

žalovaný nemohol 01. 01. 2001 dostať do omeškania so splatením uvedených dlhopisov.

Poukazuje pritom na ust § 567 ods. 1 ako aj § 520 Obč. zák. Opätovne namieta, že osoby

oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavili do

jeho sídla, žalovanému ako dlžníkovi ani neposkytli údaje umožňujúce doručenie plnenia

a neposkytli mu tak súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste

plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 01. 01. 2001 dostať do omeškania so splatením

dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok na úroky z omeškania voči

žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý ich uplatnil

v predmetom konaní.

Cituje z odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 7 prvý odsek), že mal aj súd za

dokázané, že oprávnení z dlhopisov fondu neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k

tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t j. vyplatiť dlhopis. Podľa

neho výrok rozsudku vychádza z právneho posúdenia uvedenej skutočnosti v rozpore

s § 520 Obč. zák.

Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, že žalovaný mal

relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie predmetných povinností

a tento záver je podľa jeho názoru irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž nemá podľa

zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa

Žalovaný v priebehu roka 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov

oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného,

splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných

povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a s. a pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne

údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Veritelia, ktorí mali na žalobcu postúpiť

nároky uplatnené v predmetnom konaní, bez námietok akceptovali doručovanie

príslušných výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutý spôsob prostredníctvom pobočiek S.,

a. s., žiaden z nich si voči žalovanému neuplatnil právo na splatenie dlhopisu už 01. 01.

2001 alebo pred týmto či po tomto dátume. Za uvedeného skutkového stavu považuje

52

uplatňovanie úrokov z omeškania za to, že nesplatil dlhopisy v hotovosti v mieste svojho

sídla už 31. 12. 2000, za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Uvádza, že z ustanovení a a súv. Zákona č logicky

vyplýva, že bol povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku 2001. Uvedený

výklad príslušných zákonných ustanovení nie je jeho záverom, on sa riadil skutočnosťou,

že so splácaním predmetných dlhopisov počas celého roku 2001, teda od „splatnosti" dňa

31. 12. 2000 podľa až do konca roku 2001 teda do

uplynutia „doby splatnosti" podľa , počítali usmernenia

a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo

Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. 12. 2000. Na konkrétne uvedené

usmernenia a pokyny v konaní pred prvostupňovým súdom poukázal.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu I.

stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Poukazuje predovšetkým na to, že všetci účastníci zmluvy o postúpení pohľadávky

-úrokov z omeškania - na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti dlhopisu FNM, t. j. k

31. 12. 2000 veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom uzavrieť zmluvu

o postúpení pohľadávky.

Ďalej uvádza, že žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu oznámil

prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného, nenamieta výšku jednotlivých úrokov z omeškania, ani spôsob ich výpočtu.

Poukazuje na to, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000

zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM vyplácané, konkrétne prostredníctvom ., a. s.

pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S. a. s.

Nakoniec tvrdí, že žalovaný nemal nikdy v úmysle, ani nebol vôbec pripravený na

vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva z

listu FNM zo dňa 23. 07. 2008, FNM disponoval k 31. 12. 2000 s hotovosťou 5 168 Sk,

pričom na účtoch v bankách mal k dispozícii cca 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10 %

nominálnej hodnoty všetkých splatných dlhopisov vrátane ich garantovaného výnosu.

Na záver opätovne poukazuje na rozsudok dovolacieho súdu 1 Obdo V 3/2006,

ktorý ustálil právny záver, že počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania

a uvedeným dňom bolo splatenie dlhopisu žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.

Podľa neho je v rozpore s dobrými mravmi konanie žalovaného, keď na jednej strane

prezentuje ako splní svoje záväzky a na strane druhej označuje veriteľov za vinníkov

svojho omeškania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa

bez nariadenia pojednávania v zmysle a dospel k záveru, že je

dôvodné, pretože vychádza z nedostatočného a preto nesprávneho posúdenia veci.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobou došlou súdu dňa

15. 04. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených mu pohľadávok v sume 99 285 Sk voči

žalovanému domáhal ich zaplatenia. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov z

omeškania žalovaného s plnením dlhopisov, ktoré emitoval podľa § 24 ods. 4 zák. č.

a bývalým ich majiteľom splatil s omeškaním. Súd žalobe vyhovel do výšky

96 166 Sk, pretože na základe späťvzatia žaloby do sumy 3 119 Sk konanie zastavil.

Žalobe vyhovujúce rozhodnutie oprel o názor, že dlhopisy boli splatné dňa 31. 12. 2000

vyslovený v náleze Ústavného súdu SR č. 8//1995 sp. zn. z 19. júna 1998

a skutočnosť, že dňa 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania.

Podľa zistenia odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní dôvodne vytýka súdu I.

stupňa, že sa nevysporiadal s jeho ďalšími námietkami, najmä skutočnosťou, že veritelia

oprávnení z dlhopisov neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na

splatenie dlhu v zmysle § 520 Obč. zák. a neposúdil, či uplatňovanie nároku na úroky z

omeškania v rozhodovanom prípade je v rozpore s dobrými mravmi.

V spise (č.l. 183) je vyjadrenie žalovaného k veci zo dňa 22. 08. 2008 v ktorom

tento uvádza, že bol pripravený na alternatívu, že podľa zákona môžu osoby oprávnené na

výplatu menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov požadovať peňažné plnenie v mieste sídla

FNM SR a to už 31.12.2000.

Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa sa s týmito námietkami nezaoberal

a teda ani nevysporiadal, bez akéhokoľvek odôvodnenia rozsudku v tomto smere,

a následne v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O s p. jednoducho, opierajúc sa o nález ústavného

súdu 8/1995 sp.zn. 19. 06. 1998 uzavrel, že žalovaný nesplnil svoj záväzok

riadne a včas a žalobe vyhovel.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného čo do neposkytnutia súčinnosti veriteľov -

majiteľov dlhopisov vonkoncom nevzal do úvahy, že veriteľov bolo cca 3,5, mil. a boli

identifikovaní len tým, že boli občanmi SR s trvalým pobytom na území SR a dovŕšili 18

rokov. Nevzal do úvahy, že ak veritelia považovali plnenie z dlhopisov za dlh žalovaného

a nie za dar zo strany štátu; bolo ich povinnosťou buď dostaviť sa dňa 31. 12. 2000 resp.

01. 01. 2001 do sídla dlžníka, alebo mu v predstihu z vlastnej iniciatívy oznámiť svoju

nespochybniteľnú identifikáciu tak, aby presne vedel, že sú oprávnení a komu a kam plniť.

Žalobca žiaden dôkaz v tomto smere neposkytol a súd 1. stupňa si ho nevyžiadal.

Odvolateľ v tejto súvislosti z napadnutého rozsudku súdu k stupňa cituje (str.7 prvý

odsek), že z dokazovania vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť

žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku t. j. vyplatenie

dlhopisu. Odvolací súd konštatoval, že nijako toto svoje podľa odôvodnenia rozsudku

dokázané zistenie vo výroku rozsudku nezohľadnil, čo potvrdzuje aj okolnosť, že to ani

odôvodnení rozsudku nijako nerozobral.

Súd sa nevysporiadal ani s tým, či veritelia neposkytnutím súčinnosti v súlade s § 520 Obč.

zák. nevyslovili súhlas s neskorším splatením dlhopisov bez toho, že by si chceli uplatniť

nárok na úrok z omeškania, čomu by nasviedčala skutočnosť, že nárok na úrok z

omeškania si uplatnili len právnické osoby na základe postúpenia pohľadávok a nie

samotní veritelia, majitelia dlhopisov.

Aj s námietkou žalovaného týkajúcou sa nesúladu uplatnenia úroku z omeškania; s

oneskorením výplaty dlhopisov za daných podmienok s dobrými mravmi sa súd I. stupňa

vôbec nezaoberal. Názor žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, podľa ktorého

žalovaný považoval za správne a spravodlivé, v súlade s dobrými mravmi, že každému

veriteľovi vyplatil rovnakú sumu a to aj napriek tomu, že niektorí veritelia dostali svoje

peniaze v apríli 2001 a iní až v novembri 2001, je v tejto súvislosti irelevantný. Súd musí k

posúdeniu tejto námietky pristupovať z hľadiska celkovej situácie, nie zo zreteľa

jednotlivcov, a musí sa s ňou vysporiadať.

Po tomto konštatovaní, že súd nesprávne vec právne posúdil a odôvodnenie

napadnutého rozsudku nie je v súlade s ust. keďže sa v ňom súd

nevysporiadal s námietkami, ktoré vzniesol žalovaný, odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu 1: stupňa podľa zrušil a vec mu vrátil v súlade s ust.

na ďalšie konanie.

Podľa rozhodne súd 1. stupňa o náhrade trov odvolacieho

konania v novom rozhodnutí vo veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 30. júla 2009

JUDr. Jozef Štefanko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M. N.