Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4So/108/2008

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Marianny Reiffovej,

v právnej veci navrhovateľky V. D., zastúpenej Mgr. E. S., proti odporkyni Sociálnej

poisťovni, ústrediu so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o výšku starobného

dôchodku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla

2008, č.k. -41, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla 2008,

č.k. -41, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) potvrdil rozhodnutia odporkyne č. X.:

- z 24. februára 2007 - ktorým odporkyňa podľa 173 ods. 5

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák.č.

“) priznala navrhovateľke od 29. marca 2006 starobný dôchodok v sume 2.372,-

Sk mesačne, ktorý jej podľa a v súlade s opatrením Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. , ustanovujúcim

percento zvýšenia dôchodkovej dávky, bol od 1. júla 2006 zvýšený na sumu 2.514,- Sk

mesačne,

- z 8. augusta 2007 - ktorým odporkyňa rozhodla podľa § 273 ods. 5 a § 112 ods. 1 zák.č.

o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľky od 29. marca 2006 na sumu

2.438,- Sk mesačne a následne podľa a v súlade s opatreniami

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ustanovujúcimi percento

zvýšenia dôchodkovej dávky, bol navrhovateľke zvýšený invalidný dôchodok od 1. júla 2006

na sumu 2.584,- Sk mesačne a od 1. júla 2007 na sumu 2.746,- Sk mesačne

a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že po preskúmaní rozhodnutí odporkyne dospel

k záveru, že navrhovateľkou žiadané obdobie od 1. januára 1978 do 31. októbra 1992

nemožno hodnotiť pre účely dôchodkového zabezpečenia navrhovateľky ako náhradnú

dobu získanú opatrovaním blízkej osoby - svokry H. D.. Krajský súd zdôraznil, že náhradnou

dobou je doba starostlivosti o blízku osobu, ktorá bola prevažne alebo úplne bezvládna

a nebola umiestnená v ústave, pričom posúdenie stupňa bezvládnosti je predovšetkým

otázkou lekárskou. Zdravotný stav pre účely bezvládnosti posudzovali od 1. januára 1991

príslušné posudkové komisie sociálneho zabezpečenia ako osobitné orgány podľa § 16 písm.

b/ o štátnej správe sociálneho zabezpečenia. Z uvedených dôvodov,

podľa názoru krajského súdu, bezvládnosť osoby nemôže potvrdzovať obecný úrad

a nemožno ju preukazovať ani svedeckými výpoveďami, pričom ju nemožno vyvodiť ani

z toho, že jej bol rozhodnutím príslušného úradu z 21. februára 1964 priznaný invalidný

dôchodok od 26. októbra 1963. Zdôraznil, že svokra navrhovateľky bola až podľa posudku

posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo 16. marca 1990 uznaná za čiastočne

bezvládnu, a to od 1. februára 1990 podľa vyhl. č. , ktorou sa

vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení. Krajský súd s poukazom na ust. § 36 ods. 2 cit.

vyhlášky konštatoval, že obdobie opatrovania osoby uznanej za čiastočne bezvládnu

nemožno navrhovateľke hodnotiť ako náhradnú dobu pre dôchodkové účely. Z dôvodu,

že svokra navrhovateľky bola uznaná za prevažne bezvládnu až od 1. novembra 1992, kedy

jej bol i zvýšený invalidný dôchodok pre bezvládnosť, odporkyňa správne započítala

navrhovateľke ako náhradnú dobu až dobu od 1. novembra 1992, pričom túto dobu hodnotila

v súlade so zákonom ako dobu dôchodkového poistenia až do doby jej smrti, t.j.

do 23. augusta 2000. Podľa názoru krajského súdu na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť

ani to, že odporkyňa vydala k 31. decembru 2003 informáciu o stave individuálneho účtu

poistenca, v ktorom obdobie od 9. januára 1978 do 28. marca 2000 hodnotila ako dobu

osobnej starostlivosti o blízku osobu uznanú za prevažne alebo úplne bezvládnu. Takáto

informácia totiž nemá charakter rozhodnutia a podľa názoru súdu, pri jej vydávaní došlo

k pochybeniu na strane odporkyne, v dôsledku čoho bola navrhovateľka uvedená do omylu

pri hodnotení obdobia dôchodkového poistenia.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie,

ktoré odôvodnila nasledovne:

1. ako vyplýva z predložených dokladov, už v roku 1965 bola jej nebohá svokra

invalidná s nálezom „tabes dorsalis, reaktívna psychoneuróza, celková slabosť“,

pričom bolo konštatované, že choroba je trvalého rázu, liečbou neovplyvniteľná,

z uvedeného dôvodu bol podľa zápisu o rokovaní posudkovej komisie z 29. októbra

1965 jej stav hodnotený ako plná invalidita podľa ,

2. invalidita opatrovanej H. D. vznikla počas platnosti predpisov, ktoré neupravovali

striktne podmienky vzniku a preukazovania bezvládnosti, a preto je potrebné posúdiť

vznik podmienky (bezvládnosť, úplná) aj s ohľadom na tieto predpisy z dôvodu

možného vzniku splnenia podmienky bezvládnosti (v zmysle skorších právnych

predpisov bez rozlíšenia na prevažnú a čiastočnú),

3. vzhľadom na nález posudkovej komisie z 1. novembra 1992 (celková starecká zošlosť,

Dementio senilis, tabes dorsalis) je zrejmé, že tento stav nevznikol náhle (t.j.

v dôsledku úrazového alebo akútneho poškodenia zdravia), ale je dlhotrvajúci, teda

pokiaľ bol konštatovaný v čase posudzovania, v tejto dobe aj trval,

4. nesúhlasila tiež s konštatovaním súdu, že výpis z účtu poistenca nie je možné hodnotiť

ako dôkaz pre posudzovanie správnosti ňou uplatneného nároku, nakoľko ide o úradnú

listinu, ktorú vydáva odporkyňa z úradnej povinnosti, a preto mala za to, že súd sa

nedostatočne vysporiadal so zistenými rozpormi medzi výpismi ňou predloženého

výpisu z účtu poistenca (k 31. decembru 2003) a výpisom „osobný list dôchodkového

poistenia z 24. februára 2007“, a to predovšetkým z hľadiska toho, či výpis

z individuálneho účtu poistenca nezapočítava náhradné doby podľa skôr platných

právnych predpisov , resp. skôr platného

Zb.

5. upozornila, že vzhľadom na to, že opatrovaná nebola pracovne činná, a preto

nežiadala o priznanie invalidného dôchodku, vzhľadom na splnenie podmienok nároku

na dôchodok starobný, nebol jej zdravotný stav prehodnocovaný odporkyňou v konaní

o priznanie invalidity, ani určovaný stupeň zdravotného postihnutia. Zákon

č. neurčuje výslovne, že bezvládnosť musí byť konštatovaná výhradne

v konaní súvisiacom s priznaním príplatku k dôchodku za bezvládnosť, ktoré je

administratívnosprávnym konaním týkajúcim sa dôchodkovej dávky, a pokiaľ

odporkyňa trvá na tom, že bezvládnosť opatrovanej (stupeň bezvládnosti) musí byť

daná výhradne jej rozhodnutím, nemá pre toto svoje tvrdenie oporu ani v zákone, ani

v judikatúre. používa dikciu „osobnej starostlivosti o blízku

osobu, ktorá bola prevažne alebo úplne bezvládna“ a nie „osobnej starostlivosti

o blízku osobu, ktorá je na základe rozhodnutia orgánov sociálneho poistenia uznaná

za prevažne alebo úplne bezvládnu“). Podľa názoru navrhovateľky, ak teda opatrovaná

osoba SKUTOČNE BOLA prevažne alebo úplne bezvládna, aj keď nepožiadala

o zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť, spĺňa podmienku opatrovania o blízku osobu

prevažne bezvládnu aj v dobe pred 1. novembrom 1992 (minimálne za obdobie

od mája 1987), aj keď jej bezvládnosť nebola predmetom konania o zvýšenie

dôchodku opatrovanej, resp. priznanie príspevku k dôchodku opatrovanej. Uvedený

dátum uviedla preto, lebo v máji 1987 dosiahla opatrovaná vek 80 rokov, ktorý je aj

u starobných (nie ešte dlhodobo invalidných osôb) obvykle spojený s nárokmi

na pomoc iných osôb, inak povedané, sústavné opatrovanie, dohľad a pomoc pri

základných životných úkonoch. Bezvládnosť je možné nesporne vyvodiť aj

z lekárskych správ - lekárskej dokumentácie neb. H. D., ako i ďalších dokumentov

predložených odporkyni, vrátane potvrdenia vtedajšieho miestneho národného výboru

v mieste trvalého bydliska navrhovateľky a opatrovanej, ktoré zabezpečila a predložila

odporkyni na základe usmernenia odboru sociálnych vecí Okresného úradu Komárno

z 24. mája 2000.

6. súd dôvodí, že pri vydávaní informácie o stave účtu poistenca došlo k pochybeniu

na strane odporkyne, v dôsledku ktorého bola navrhovateľka uvedená do omylu pri

hodnotení obdobia dôchodkového poistenia, nevysporiadal sa však dostatočne

z dôsledkami tohto omylu,

7. pretože obe súdom preskúmavané rozhodnutia sú navzájom závislé (hodnotenie

splnenia podmienok na priznanie dôchodku má priamy vplyv na rozhodnutie o jeho

zvýšení), predmetom odvolania je potvrdzujúce rozhodnutie súdu týkajúce sa oboch

rozhodnutí odporkyne.

Z uvedených dôvodov navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu nepovažovala dôvody uvedené

navrhovateľkou za opodstatnené. Trvala na vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí

a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu ako vecne

správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s

ods. 2 ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie

prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 2

a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne, vyplýva, že

navrhovateľka na základe žiadosti z 5. júna 2006, sa domáhala priznania starobného

dôchodku, ktorý žiadala priznať od 29. marca 2006.

Odporkyňa uvedenej žiadosti vyhovela vydaním rozhodnutia z 24. februára 2007,

ktorým bola navrhovateľke priznaný starobný dôchodok od 29. marca 2006. Odporkyňa pri

rozhodovaní vychádzala zo skutočnosti, že navrhovateľke nebolo možné zohľadniť obdobie

od 1. januára 1978 do 31. októbra 1992 – počas ktorého opatrovala blízku osobu - svoju

svokru H. D. – ako náhradnú dobu, nakoľko v tom čase opatrovaná osoba nesplnila pre tento

postup zákonom požadované kritériá.

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti

preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne z 24. februára

2007 v spojitosti s rozhodnutím z 8. augusta 2007, ktorým odporkyňa rozhodla o zvýšení

starobného dôchodku navrhovateľky.

Vzhľadom na protichodné vyjadrenia procesných strán, bolo predovšetkým potrebné

vyriešiť otázku, či v prípade navrhovateľky boli splnené zákonné podmienky pre započítanie

doby starostlivosti o jej svokru – a to v období od 1. januára 1978 do 31. októbra 1992 –

ako náhradnej doby pre dôchodkové účely.

Podľa ustanovenia za obdobie dôchodkového

poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa

predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie

náhradnej doby ako obdobia dôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje

splnenie podmienky získania najmenej jedného roka zamestnania.

Podľa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších

predpisov (ďalej v texte rozsudku len „“) doba osobnej starostlivosti

o blízku osobu, ktorá bola prevažne alebo úplne bezvládna a nebola umiestnená v zariadení

sociálnych služieb alebo v obdobnom zdravotníckom zariadení, získaná od 1. januára 1976

do 31. decembra 2000, sa hodnotí od 1. januára 2001 podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2000.

Podľa v znení platnom do 31. decembra 2000,

ak zamestnanie trvalo aspoň rok započítava sa doňho ako náhradná doba - doba osobnej

starostlivosti o blízku osobu, ktorá bola prevažne alebo úplne bezvládna a nebola

umiestnená v ústave sociálnej starostlivosti alebo obdobnom zdravotníckom zariadení, a to

najskôr od 1. januára 1976.

Odvolací súd po oboznámení sa s podkladmi súdneho spisu, vrátane administratívneho

spisu žalovanej, dospel k záveru, že odporkyňa rozhodla súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami.

Dobu starostlivosti o bezvládnu osobu v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1

písm. k/ – pre účely dôchodkového zabezpečenia – ako náhradnú dobu

možno započítať len na základe zákonom stanovených kritérií, splnenie ktorých je

nevyhnutnou podmienkou. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, za stavu, že zo strany

navrhovateľky podmienka starostlivosti o prevažne alebo úplne bezvládnu blízku osobu

v požadovanom období (od 1. januára 1978 do 31. októbra 1992) splnená nebola, odporkyňa

správne rozhodla, keď jej toto obdobie starostlivosti o svokru ako náhradnú dobu nehodnotila.

Ohľadne námietok navrhovateľky považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že plnú

invaliditu nemožno automaticky stotožňovať s bezvládnosťou. Skutočnosť, že opatrovaná

osoba poberá (plný) invalidný dôchodok, automaticky neznamená, že ide o osobu bezvládnu.

Nakoľko svokra navrhovateľky bola uznaná za prevažne bezvládnu od 1. novembra 1992,

odporkyňa správne započítala navrhovateľke náhradnú dobu až od 1. novembra 1992 a túto

dobu hodnotila v súlade so zákonom ako dobu dôchodkového poistenia až do jej smrti, t.j.

do 23. augusta 2000. Výpis z individuálneho účtu poistenca má aj podľa názoru odvolacieho

súdu len informatívny charakter. Z tohto dôvodu nesprávne údaje v tomto informatívnom

doklade uvedené, nemohli mať za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí odporkyne.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka v predmetnej veci nepreukázala, že

postupom a rozhodnutiami odporkyne bola ukrátená na svojich právach. Odporkyňa

postupovala pri posudzovaní nároku navrhovateľky zákonne, pre svoje rozhodnutia si

zadovážila dostatočné skutkové podklady, na základe ktorých vyvodila správny právny záver.

Nepochybil preto krajský súd, keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia odporkyne sú

v súlade so zákonom.

Námietky navrhovateľky uvedené v jej odvolaní - ktoré sú v podstate totožné

s námietkami vznesenými v priebehu konania pred krajským súdom – sú skutkovo a právne

bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci.

Odvolací súd v súlade s konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožnil

s argumentáciou krajského súdu, ktorý sa vecou detailne zaoberal, pričom svoje skutkové, ako

aj právne závery náležite odôvodnil.

Za tohto stavu vo veci odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219

ods.1 potvrdil.

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní neúspešnej navrhovateľke

nepriznal ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2009

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová