Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/266/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. I., spol. s r.o., so sídlom

v T., IČO : X., proti žalovanému JUDr. I. O., bývajúcemu v B., o zaplatenie 33,19 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. ,

o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. marca 2007, sp.zn.

, 112/07, 113/07, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. marca 2007 sp.zn. , 112/07,

113/07 vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava V

z 11. októbra 2005 č.k. -166 a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) uznesením z 9. marca 2007, sp.zn.

, 112/07, 113/07 zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava V (súd prvého

stupňa) z 27. novembra 2003 č.k. -125 a jeho dopĺňací rozsudok zo 4. marca 2004

č.k. -143 a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Predmetným

rozhodnutím napokon potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 11. októbra 2005 č.k.

-166, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie o odvolaní žalovaného proti

jeho rozsudku z 27. novembra 2003 č.k. -125. O trovách odvolacieho konania,

pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti uzneseniu z 11. októbra 2005 č.k. 12 C 103/1998-

166, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa z 11. októbra 2005 č.k. -166 („obsiahnutému v odstavci treťom

výroku tohto uznesenia“), žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnutú časť uznesenia

odvolacieho súdu zrušiť. Uviedol, že mimoriadny opravný prostriedok podáva podľa

ustanovení a , a Podľa žalovaného

predsedníčka odvolacieho senátu A. B. „neoprávnene rozhodovala“ v jeho veciach, pretože je

voči nemu zjavne zaujatá. Jej predpojatosť vyplýva najmä z toho, že v inej jeho právnej veci

neopodstatnene odmietla jeho odvolanie, hoci bolo podané v zákonnej lehote. Menovaná

sudkyňa je navyše účastníčkou konania v inej právnej veci, v ktorej od nej požaduje finančnú

náhradu za spôsobenú ujmu. Vzhľadom na uvedené menovaná sudkyňa bola povinná

„odstúpiť od prejednania“ a umožniť mu, aby včas mohol uplatniť voči nej námietku

zaujatosti, „čo však úmyselne opomenula“.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania, ktorý má právnické vzdelanie ( ),

skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či jeho opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno napadnúť.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

ods. 1 platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 v znení do 15. októbra 2008). Podľa je dovolanie prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd napadnutou časťou svojho uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa a vo svojom uznesení nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci

nejde ani o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

So zreteľom na obsah dovolania, a osobitne na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu

vyplývajúcu z ustanovenia , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom a ak g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie pritom nemá žiadne

obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom

dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto

ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne

prípustné. Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je

významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale

len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

takouto vadou.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je

postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p, pretože o veci rozhodoval vylúčený sudca.

Preskúmavanú vec prejednal a rozhodol na odvolacom súde senát vedený

predsedníčkou senátu A. B.. Dovolací súd, preverujúc tvrdenia žalovaného v dovolaní, zistil,

že žalovaný podal 10. septembra 2004 proti menovanej predsedníčke senátu žalobu o ochranu

osobnosti, o ktorej žalobe koná Okresný súd Bratislava I pod sp.zn.15 C 328/2004.

Podľa ustanovenia sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom

presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu

vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu

k predmetu konania, k jeho účastníkom a prípadne k ich právnym zástupcom), je o nej

schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však

nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, objektívnej rovine. Za objektívne

nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi

konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť

pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci. Z vyššie uvedeného vychádza

aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko

nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko

objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej

pochybnosti o zaujatosti sudcu (Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší

proti Francúzsku, 1998). Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako aj vtedy, keď existuje čo i len

najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it

must also be seen to be done")].

Inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým na samotnom

rozhodovaní podľa ustanovenia zásadne

nezávislou. Vylúčenie sudcu totiž nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného

súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 Občianskeho

súdneho poriadku). Dovolací súd prihliadne na vylúčenie sudcu z úradnej povinnosti

a posudzuje ho bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo rozhodnuté podľa

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného

súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237

písm. g/ posúdiť túto otázku samostatne (porovnaj napr. R 59/1997). Z uvedeného

vyplýva, že v predmetnej veci tu nebola žiadna prekážka toho, aby v dovolacom konaní

pri posudzovaní namietanej vady konania nemohla byť otázka vylúčenia sudcu skúmaná

bez ohľadu na to, či ju a prípadne akým spôsobom riešil prejudiciálne súd nadriadený súdu,

na ktorom je sudca činný; dovolací súd je na to priamo predurčený ustanovením § 241 ods. 2

písm. a/, v spojení s V opačnom prípade by sa nikdy

nemusela odstrániť prekážka pre skutočné uplatnenie ústavnej zásady rovnosti účastníka

v konaní ( a ).

Žalovaný podal proti predsedníčke senátu odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal

a rozhodol, žalobu o ochranu osobnosti. Podľa dovolacieho súdu tu teda existovala okolnosť,

ktorá objektívne zakladala pochybnosť o tom, že vec prejednávajúca predsedníčka senátu A.

B. vec prejednala a rozhodla nezaujato.

Procesná vada podľa ustanovení zakladá prípustnosť dovolania

a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním žalovaného napadnutý

výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia

na ďalšie konanie ( a v znení ). Zrušil aj

so zrušeným výrokom súvisiace rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. augusta 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková