Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7f0/370388.b83c3d.pdf
PDF · 102.78 KB
No categories available
5Cdo/266/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 266/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D. I., spol. s r.o., so sídlom
v T., IČO : X., proti žalovanému JUDr. I. O., bývajúcemu v B., o zaplatenie 33,19 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 12 C 103/1998,
o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. marca 2007, sp.zn.
6 Co 111/07, 112/07, 113/07, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. marca 2007 sp.zn. 6 Co 111/07, 112/07,
113/07 vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava V
z 11. októbra 2005 č.k. 12 C 103/1998-166 a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) uznesením z 9. marca 2007, sp.zn.
6 Co 111/07, 112/07, 113/07 zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava V (súd prvého
stupňa) z 27. novembra 2003 č.k. 12 C 103/98-125 a jeho dopĺňací rozsudok zo 4. marca 2004
č.k. 12 C 103/98-143 a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Predmetným
rozhodnutím napokon potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 11. októbra 2005 č.k.
12 C 103/1998-166, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie o odvolaní žalovaného proti
jeho rozsudku z 27. novembra 2003 č.k. 12 C 103/1998-125. O trovách odvolacieho konania,
pokiaľ ide o odvolanie žalovaného proti uzneseniu z 11. októbra 2005 č.k. 12 C 103/1998-
166, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa z 11. októbra 2005 č.k. 12 C 103/1998-166 („obsiahnutému v odstavci treťom
výroku tohto uznesenia“), žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnutú časť uznesenia
odvolacieho súdu zrušiť. Uviedol, že mimoriadny opravný prostriedok podáva podľa
ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Podľa žalovaného
predsedníčka odvolacieho senátu A. B. „neoprávnene rozhodovala“ v jeho veciach, pretože je
voči nemu zjavne zaujatá. Jej predpojatosť vyplýva najmä z toho, že v inej jeho právnej veci
neopodstatnene odmietla jeho odvolanie, hoci bolo podané v zákonnej lehote. Menovaná
sudkyňa je navyše účastníčkou konania v inej právnej veci, v ktorej od nej požaduje finančnú
náhradu za spôsobenú ujmu. Vzhľadom na uvedené menovaná sudkyňa bola povinná
„odstúpiť od prejednania“ a umožniť mu, aby včas mohol uplatniť voči nej námietku
zaujatosti, „čo však úmyselne opomenula“.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), postupujúc
podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p.
k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania, ktorý má právnické vzdelanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či jeho opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno napadnúť.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd napadnutou časťou svojho uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa a vo svojom uznesení nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci
nejde ani o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
So zreteľom na obsah dovolania, a osobitne na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a ak g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. pritom nemá žiadne
obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto
ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne
prípustné. Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale
len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
takouto vadou.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p, pretože o veci rozhodoval vylúčený sudca.
Preskúmavanú vec prejednal a rozhodol na odvolacom súde senát vedený
predsedníčkou senátu A. B.. Dovolací súd, preverujúc tvrdenia žalovaného v dovolaní, zistil,
že žalovaný podal 10. septembra 2004 proti menovanej predsedníčke senátu žalobu o ochranu
osobnosti, o ktorej žalobe koná Okresný súd Bratislava I pod sp.zn.15 C 328/2004.
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom
presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu
vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu
k predmetu konania, k jeho účastníkom a prípadne k ich právnym zástupcom), je o nej
schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však
nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, objektívnej rovine. Za objektívne
nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi
konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť
pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k veci. Z vyššie uvedeného vychádza
aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko
nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko
objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej
pochybnosti o zaujatosti sudcu (Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší
proti Francúzsku, 1998). Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale rovnako aj vtedy, keď existuje čo i len
najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach verejnosti [viď tiež zásady prijaté
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí
byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it
must also be seen to be done")].
Inštitút vylúčenia sudcu je objektívnou procesnou kategóriou, a tým na samotnom
rozhodovaní podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zásadne
nezávislou. Vylúčenie sudcu totiž nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného
súdu. Preto tiež má sudca oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 Občianskeho
súdneho poriadku). Dovolací súd prihliadne na vylúčenie sudcu z úradnej povinnosti
a posudzuje ho bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo rozhodnuté podľa § 16 O.s.p.
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného
súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne (porovnaj napr. R 59/1997). Z uvedeného
vyplýva, že v predmetnej veci tu nebola žiadna prekážka toho, aby v dovolacom konaní
pri posudzovaní namietanej vady konania nemohla byť otázka vylúčenia sudcu skúmaná
bez ohľadu na to, či ju a prípadne akým spôsobom riešil prejudiciálne súd nadriadený súdu,
na ktorom je sudca činný; dovolací súd je na to priamo predurčený ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/, § 237 písm. g/ O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. V opačnom prípade by sa nikdy
nemusela odstrániť prekážka pre skutočné uplatnenie ústavnej zásady rovnosti účastníka
v konaní (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 O.s.p.).
Žalovaný podal proti predsedníčke senátu odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal
a rozhodol, žalobu o ochranu osobnosti. Podľa dovolacieho súdu tu teda existovala okolnosť,
ktorá objektívne zakladala pochybnosť o tom, že vec prejednávajúca predsedníčka senátu A.
B. vec prejednala a rozhodla nezaujato.
Procesná vada podľa ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním žalovaného napadnutý
výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z.). Zrušil aj
so zrušeným výrokom súvisiace rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková