Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e16/370322.18eba7.pdf
PDF · 112.66 KB
No categories available
3Cdo/61/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 60/2009
Slovenskej republiky 3 Cdo 61/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu U., so sídlom vo V.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom so sídlom v P., proti žalovaným 1/ S., š.p., so sídlom v B.,
zastúpenému JUDr. V., advokátkou so sídlom v B., 2/ S., so sídlom v B., o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 7 C 13/2004, na
dovolania žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 13. marca 2007 sp. zn.
17 Co 286/2006 a uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. marca 2007 sp. zn.
17 Co 300/2006, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a .
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom z 3. júla 2006 sp. zn. 7 C 13/2004-550 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom
území V. zapísaným na liste vlastníctva č. X., presne špecifikovaným v priebehu konania
podaním z 18. mája 2004 (č.l. 127-128 spisu), ktorú odôvodňoval tým, že tieto nehnuteľnosti
boli jeho právnemu predchodcovi pridelené do vlastníctva Výmerom Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave z 27. mája 1947 č. X.. Žalobu zamietol
z dôvodu, že žalobca nie je v danej veci aktívne legitimovaný, lebo nie je nositeľom
uplatneného práva; žalobca, resp. jeho právny predchodca nenadobudol predmetné
nehnuteľnosti v celosti (v podiele 1/1) do výlučného vlastníctva.
Okresný súd Prievidza uznesením zo 4. augusta 2006 č.k. 7 C 13/2004-575 žalobcovi
uložil povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania v sume 1 014 504,50 Sk;
žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich náhradu v zmysle § 151 ods. l O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku ako i uzneseniu podal odvolanie žalobca. Krajský súd
v Trenčíne rozsudkom z 13. marca 2007 sp. zn. 17 Co 286/2006 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania a uznesením z 13. marca
2007 sp. zn. 17 Co 300/2006 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
rozsudku uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
žalobca nie je v danom spore aktívne legitimovaný (z dôvodu uvedeného už súdom prvého
stupňa). Žalobu nepovažoval ani za procesne prípustnú v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., keďže
v odvolacom konaní bolo preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú jej predmetom, boli
medzičasom zapísané Správou katastra Prievidza na liste vlastníctva č. X. v podiele 1/1 na
žalobcu. Nakoľko žalobca je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník sporných
nehnuteľností, žalobca na podanej určovacej žalobe nemá naliehavý právny záujem.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142
ods.1 O.s.p. Uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov
prvostupňového konania, považoval za vecne správne z dôvodu, že súd prvého stupňa správne
pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. l O.s.p., nakoľko
neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie § 150
Proti rozsudku ako i uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom
žiadal zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania uviedol, že v konaní došlo k vade
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., lebo po tom, čo odvolací súd upozornil na novú skutočnosť, že
dňom 19. decembra 2006 bol katastrom zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností,
odvolací súd mal bez pojednávania konanie zastaviť a keďže tak neurobil, porušil ustanovenie
§ 7 O.s.p. a v nadväznosti na to mal v súlade s § 146 ods. l písm. c/ O.s.p. nepriznať žiadnemu
z účastníkom náhradu trov konania. Ďalej namietal správnosť právneho záveru odvolacieho
súdu o nedostatku jeho aktívnej legitimácie na podaní predmetnej určovacej žaloby ako
i nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov. Preto bol toho názoru, že súdy vydali
zmätočné rozhodnutia nielen vo veci samej ale aj o trovách konania.
Žalovaní 1/, 2/ sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním žalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako
i uznesenie odvolacieho súdu.
I. Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, je podľa § 238 ods. 1
O.s.p. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj
rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle
§ 237 písm. b/ až g/ O.s.p. netvrdil a že namietal zaťaženie konania procesnou vadou
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Dovolací súd procesné vady uvedené v ustanovení § 237 písm. b/ až g/ O.s.p.
v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. l
O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého
ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
Za občianskoprávne vzťahy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka
treba považovať majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi
týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto
občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Občiansky zákonník, ako legislatívny základ
všetkých občianskoprávnych vzťahov vôbec, upravuje teda všeobecné majetkové a osobné
vzťahy založené na princípe právnej rovnosti (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
a autonómie (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) ich subjektov, t.j. právnej možnosti na
základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné
práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov je
rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným
úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie
povinnosti druhého subjektu. Vecné práva (vrátane vlastníckych práv), ich ochrana, vzájomné
vzťahy vlastníkov susediacich nehnuteľností (tzv. „susedské právne vzťahy“) sú právnou
teóriou exaktne a dlhodobo zaraďované ako základná zložka súkromného práva, ktorá
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky je upravená Občianskym
zákonníkom. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že vzťahy medzi
žalobcom a žalovanými sú vzťahmi vyplývajúci zo súkromného práva, ktoré možno podriadiť
pod vzťahy výslovne vypočítané v ustanovení § 7 ods. 1 O.s.p.. Preto konanie nie je zaťažené
procesnou vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Žalobca v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.; nejde o dôvod, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho
konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha
dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov preto v žiadnom prípade
nezakladá vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalobca v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť ani
právne závery, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať
dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním
neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo
účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutia založili na správnom alebo nesprávnom
právnom posúdení veci (pozn.: dovolací súd rozhodnutia z tohto aspektu neposudzoval),
neodňali tým žalobcovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ žalobca v dovolaní spochybňuje správnosť postupu odvolacieho súdu po tom,
čo mu oznámil novú skutočnosť, že bol zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník
sporných nehnuteľností, kedy mal podľa jeho názoru konanie zastaviť, z týchto tvrdení možno
vyvodiť, že namieta aj existenciu tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd, aj s odkazom na vyššie uvedené dôvody týkajúce sa vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. považuje za potrebné uviesť, že dovolací súd
môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej
veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ by aj odvolací
súd v rozpore s § 154 ods. 1 O.s.p. nezohľadnil stav existujúci v čase jeho meritórneho
rozhodovania (čoho sa však v danom prípade odvolací súd nedopustil), rozhodol by vecne
nesprávne. Samotná vecná nesprávnosť nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Vydaním vecne
nesprávneho meritórneho rozhodnutia súd účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podľa
Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcu
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
II. Žalobca dovolaním napadol aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie Okresného súdu Prievidza zo 4. augusta 2006 č.k. 7 C 13/2004-575, ktorým
žalobca bol zaviazaný v lehote 3 dní zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania v sume
1 014 504, 50 Sk. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide
o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O.s.p.).
Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním uznesenie o trovách konania.
Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale v takomto prípade vylučuje prípustnosť dovolania.
Dovolanie žalobcu by v dôsledku toho mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. (porovnaj tiež rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 1998 sp. zn. 5 Cdo 69/98, ktorý bol
publikovaný ako R 117/1999).
So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
So zreteľom na obsah dovolania žalobcu treba v danom prípade opätovne osobitne
zdôrazniť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so závažnými procesnými
vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné
vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) a tiež iné nesprávnosti
než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým došlo v rámci
právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
odvolacím súdom. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by
v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia;
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa
§ 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na to, že vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v dovolacom konaní
zistené, dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu proti potvrdzujúcemu
uzneseniu odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z § 239 O.s.p., ale ani z § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto aj toto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Keďže dovolanie odmietol ako procesne neprípustné, nezaoberal sa
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
III. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu žalovaným 1/ a 2/
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy tohto konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková