Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e84/369627.e61df0.pdf
PDF · 107.15 KB
No categories available
3Cdo/8/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 8/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v R.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom so sídlom v T., proti žalovaným 1/ M. a 2/ A., obom
bývajúcim v B. a zastúpeným Mgr. J., advokátkou so sídlom v B., o určenie, že pohľadávka
patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 23 C 22/1999, na
dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2008 sp. zn.
4 Co 220/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že do dedičstva po poručiteľke S., ktorá naposledy
bývala v D. a zomrela X., patrí pohľadávka voči žalovaným vo výške 264 000 Sk. Uviedol, že
kúpnou zmluvou z 18. marca 1996 predala poručiteľka (jeho matka) žalovaným 1/ a 2/ (jej
dcére a zaťovi) polovicu rodinného domu s pozemkami v katastrálnom území D., ktoré sú
zapísané na liste vlastníctva č. X., za kúpnu cenu 264 000 Sk, uvedená suma ale nebola
vyplatená. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť, lebo kúpna cena bola v celosti vyplatená
a poručiteľka následne s nadobudnutými peniazmi naložila podľa svojho uváženia.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 13. februára 2006 sp. zn. 23 C 22/1999-183
žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávky v uvedenej
výške. Výsledky vykonaného dokazovania nesvedčia o tom, že by kúpna cena nebola
predávajúcej vyplatená. Pokiaľ žalobca pripustil, že kúpna cena bola vyplatená, avšak za
života poručiteľky vzhľadom na jej zlý zdravotný stav nebola spotrebovaná, súd prvého
-2-3 Cdo 8/2009
stupňa uviedol, že v takom prípade by už nešlo o pohľadávku voči žalovaným a žalobca by
nemal naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení. O náhrade trov konania
rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája 2008 sp. zn.
4 Co 220/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu prvého
stupňa, že žalobca nepreukázal, že nedošlo k vyplateniu kúpnej ceny. Nepreukázaným zostalo
aj tvrdenie žalobcu, že žalovaní zadržiavali finančné prostriedky vo výške zodpovedajúcej
kúpnej cene. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu, že kúpna
zmluva je neplatná (§ 37 Občianskeho zákonníka), lebo predávajúca bola v čase jej uzavretia
hospitalizovaná a nachádzala sa v ťažkom psychickom a fyzickom stave. O trovách konania
rozhodol odvolací súd s poukazom na § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Uviedol, že odvolací súd sa vo
svojom rozhodnutí náležite nevyporiadal so všetkými odvolacími argumentmi, v rámci
hodnotenia dôkazov sa obmedzil len na konštatovanie všeobecných zásad dokazovania
v zmysle § 120 O.s.p., nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Takým je napríklad zistenie, že
kúpna cena bola uhradená a že S. priniesla sumu 264 000 Sk do bytu žalovaných (svedkyňa
E., ktorá túto okolnosť potvrdila, vypovedala účelovo). Žalobca súdu prvého stupňa vytkol, že
mu odoprel možnosť klásť tejto svedkyni otázky, v zápisnici o pojednávaní odmietol
zaprotokolovať ním vznesené námietky a zamietol návrhy na doplnenie dokazovania
kompletnou zdravotnou dokumentáciou S.. Pritom viaceré lekárske správy potvrdzujú, že S.
bola hospitalizovaná aj v čase, kedy jej mala byť – v byte žalovaných – vyplatená kúpna cena.
Keďže kúpna cena nemohla byť vyplatená, je kúpna zmluva „od začiatku neplatná – nulitná
z dôvodu nesplnenia základnej podmienky, a to vyplatenia 264 000 Sk“. Aj ďalšie časové
súvislosti boli podľa žalobcu v danom prípade významné; súdy napríklad nevenovali žiadnu
pozornosť tomu, že napriek nepretržitej hospitalizácii S. od 7. marca 1996 do 27. marca 1996,
menovaná uzavrela predmetnú kúpnu zmluvu 18. marca 1996 v priestoroch notárskej
kancelárie. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
-3-3 Cdo 8/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny názor,
ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd výrokom svojho rozsudku
nevyslovil, že je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania žalobcu
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolanie žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.; dovolací súd je
povinný skúmať, či v konaní nedošlo k takejto vade (§ 242 ods. 1 O.s.p.). O vadu tejto povahy
ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
-4-3 Cdo 8/2009
dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto ustanovení, možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné.
Žalobca namieta, že odvolací súd sa dostatočne nevyporiadal s jeho argumentmi
uvedenými v odvolaní, nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, nevysvetlil nevykonanie
niektorých dôkazov, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, nevysvetlil všetky dôvody
rozhodnutia a jeho rozhodnutie nie je vecne správne.
Dovolací súd k tomu uvádza nasledovné:
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je ale viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za
následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie
však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. V prejednávanej veci nevykonaním žalobcom
navrhovaného dokazovania nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že
v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 27/92 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho
konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha
dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba poukázať aj
na to, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).
-5-3 Cdo 8/2009
Dovolateľ tiež namieta, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Pod túto námietku
treba zahrnúť jeho argumentáciu, že súdy nižších stupňov nedostatočne vysvetlili dôvody
postupu v konaní a rozhodnutia a že odvolací súd sa dôsledne nezaoberal jeho odvolacími
tvrdeniami. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p.). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolateľ zastáva názor, že súdy v konaní dospeli k neúplným alebo nesprávnym
skutkovým záverom a že tieto nesprávne právne posúdili. Neúplnosť alebo nesprávnosť
skutkových zistení nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci
súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený
skutkový stav sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (R 43/2003).
Zo spisu vyplýva, že v určitom štádiu konania žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že
spôsob vykonávania dôkazov, vedenia súdneho pojednávania a protokolácie jeho priebehu nie
je v súlade so zákonom. Na pojednávaní 23. septembra 2005 (č.l. 135 spisu) súd prvého
stupňa po položení niektorých otázok právnym zástupcom žalobcu žalovanému 2/ nepripustil
ďalšie jeho otázky voči tomuto účastníkovi a upozornil zástupcu žalobcu, aby poznámkami
nerušil priebeh pojednávania. Zástupca žalobcu sa voči tomu ohradil a poprel, že by rušil
priebeh pojednávania; žiadal zaprotokolovať, že súd do zápisnice uvádza otázky v inom
znení, než sú kladené. Svoju nespokojnosť vyjadril žalobca aj v písomnom podaní
z 3. októbra 2005 adresovanom súdu prvého stupňa. V ňom uviedol, že postup súdu na
pojednávaní 23. septembra 2005 vykazoval znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. a spôsob protokolácie značne skreslil priebeh tohto pojednávania. Zo spisu ale vyplýva,
-6-3 Cdo 8/2009
že už na nasledujúcom pojednávaní (11. novembra 2005) súd prvého stupňa umožnil
právnemu zástupcovi žalobcu položiť žalovanému 2/ ním naformulované otázky, odpovede na
ktoré považoval za významné. Navyše, žalobca podal proti rozsudku súdu prvého stupňa
odvolanie (č.l. 191 spisu) a v tomto opravnom prostriedku využil možnosť uplatniť svoj vplyv
na konanie (medziiným vyjadriť sa nielen k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, ale
tiež k vedeniu konania a priebehu dokazovania na pojednávaní 23. septembra 2005). Pokiaľ
za tejto situácie žalobca v dovolaní opakuje svoje námietky o priebehu dokazovania na
uvedenom pojednávaní, dovolací súd uvádza, že podmienka prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (iba)
pre časť konania a do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na
výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie (R 39/1993). I keď teda prípadne v prejednávanej veci došlo na súdnom
pojednávaní 23. septembra 2005 k procesným vadám vytýkaným žalobcom, vzhľadom na
ďalší priebeh súdneho konania a ďalšie procesné možnosti žalobcu, ktoré mal k dispozícii
(a ktoré aj využil), treba vysloviť záver, že podmienky prípustnosti dovolania žalobcu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie sú splnené.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je
dovolanie v zmysle § 238 O.s.p. procesne neprípustné a že prípustnosť dovolania žalobcu
nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadol
výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je
síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na to treba prípustnosť dovolania proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré
vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale vylučuje prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku
odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná
procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania žalobcu proti
tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Z dôvodov vyššie uvedených Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
-7-3 Cdo 8/2009
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods.5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a §142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. augusta 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková