Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/21/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a z členiek JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej, v právnej veci navrhovateľa: B., nar. X., naposledy bytom R., t. č.

na neznámom mieste, zast. advokátom Mgr. M., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-380/PO-Ž/2007 zo dňa 25. mája 2007,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -75

zo dňa 4. marca 2009 takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -75 zo dňa 4. marca 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-

703-15/PO-Ž/2008 zo dňa 23. mája 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej

republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej

ochrany navrhovateľovi a súčasne rozhodol , že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka

jeho administratívneho vyhostenia podľa , o pobyte

cudzincov do Ruskej federácie.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach

vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,

že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil

skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Krajský súd k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci uviedol,

že azylové konanie je na rozdiel od iných druhov administratívnych konaní špecifické

aj v tom, že povinnosť odporcu zisťovať skutkový stav je determinovaná žiadateľom o azyl -

navrhovateľom udávanými dôvodmi jeho odchodu z krajiny pôvodu. Nebolo povinnosťou

odporcu za navrhovateľa vyhľadávať aj iné prípadné dôvody jeho žiadosti. S poukazom

na navrhovateľov príbeh vyhľadal a do spisu odporca založil správy o krajine pôvodu, ktoré

sa viažu jednak na navrhovateľov príbeh, ako aj zistenie existencie či neexistencie

bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že navrhovateľ ničím

nepreukázal, že k opísaným udalostiam skutočne došlo. Tak, ako je možné, že stali podľa

opisu navrhovateľa, je možné, že k nim vôbec nedošlo. Ak by sa však aj udalosti odohrali tak,

ako ich popísal navrhovateľ, tieto udalosti nie je možné hodnotiť ako perzekúciu z dôvodov

uvedených v § 8 zákona o azyle, ale ako kriminálne konanie neznámych mužov

(pravdepodobne údajných páchateľov vraždy navrhovateľovho príbuzného). Únos

navrhovateľa a jeho vydieranie s cieľom stiahnutia navrhovateľovej výpovede, resp. trestného

oznámenia objektívne nie sú perzekúciou z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine. Preto ak odporca neudelil navrhovateľovi azyl, podľa krajského súdu

rozhodol správne a v súlade so zákonom. Na tejto objektívnej správnosti rozhodnutia nič

nemení ani fakt, že svoje rozhodnutie neodôvodnil náležite v zmysle § 47 ods. 3 Správneho

poriadku. Podľa krajského súdu odporca správne poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľa,

ktorý pôvodný politický dôvod žiadosti následne ničím nešpecifikoval.

Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany, krajský súd uviedol, že navrhovateľ

nebol v krajine pôvodu nikdy trestne stíhaný, a preto je zrejmé, že mu tam nehrozí uloženie

trestu smrti, čo je jeden z predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany. Údajný únos

navrhovateľa, zaobchádzanie s ním, ako aj požadované výkupné a vyhrážanie sa objektívne sú

protiprávnymi – kriminálnymi konaniami. Nie je možné ich subsumovať pod pojem

neľudského zaobchádzania z pohľadu filozofie azylového zákona. Mali byť totiž spáchané

neznámymi páchateľmi a z tohto dôvodu je pre orgány činné v trestnom konaní obtiažne

vypátrať ich. Pokiaľ bol navrhovateľ skutočne ich objektom, mohol sa účinne brániť takémuto

konaniu presťahovaním sa do inej časti Čečenska alebo Ruska a adresu svojho pobytu

oznámiť konajúcej polícii, prokuratúre, či súdu, aby bol ako svedok zastihnuteľný.

S poukazom na aktuálne správy o situácii v Čečensku v tejto republike Ruskej

federácie v podstate niet ozbrojeného konfliktu v dôsledku ktorého by bola osobná integrita

navrhovateľa ohrozená. I keď v južnej hornatej časti regiónu Čečenska dochádza k občasným

stretom medzi ruskými vojakmi a čečenskými militantmi, deje sa tak bez zásahu civilistov.

Naviac podľa krajského súdu existuje možnosť vnútroštátneho presídlenia sa.

V prípade navrhovateľa nedošlo k jeho perzekúcii v zmysle § 8 zákona o azyle

a s poukazom na uvedené nie je dôvodné predpokladať, že po prípadnom návrate

navrhovateľa do domovskej krajiny by sa stal jej objektom, naviac ruskí repatrianti vrátane

neúspešných žiadateľov o azyl sa pri svojom návrate nestretávajú s obťažovaním, ktoré

by bránilo ich návratu.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že zotrváva

na tom, že rozhodnutie odporcu posúdilo vec po právnej stránke nesprávne, zistenie

skutkového stavu veci je nedostatočné pre posúdenie veci a je v rozpore s obsahom spisu a je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

Podľa navrhovateľa, nie je možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že konanie,

ktorému boli navrhovateľ a jeho rodina vystavení, nemožno považovať za perzekúciu,

resp. prenasledovanie. Odporca bol povinný preskúmať aj skutočnosť, či pôvodcom

prenasledovania navrhovateľa neboli neštátni pôvodcovia v zmysle podmienok § 2 písm. e/

a bod 3 zákona o azyle. To však podľa navrhovateľa odporca neurobil.

Navrhol preto rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol

zrušiť v uvedenej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti

o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Odporca poukázal na to, že súčasné

miesto pobytu navrhovateľa nie je známe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 11. augusta 2009 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa §13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (zo zdrojov: Newsweek- 25.9.2006, Chechnya free - 29.11.2006, 30.1.2007,

16.2.2007, Newsletter - 3/2007, SME - 9.3.2007, Le Monde diplomatique - 9.5.2006,

Švajčiarsky Spolkový úrad pre utečencov - 17.5.2004, SME - 2.2.2007, 28.2.2007, 19.1.2007

správa MZV USA o stave a dodržiavaní ľudských práv zo dňa 8.3.2006, IHF správa 2007,

Ruská federácia - 27.3.20007) z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu

v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti navrhovateľa v súvislosti dôvodmi,

pre ktoré žiadal o udelenie azylu a na možné riziká návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 2.3.2007)

vyplynulo, že navrhovateľ dôvod odchodu z krajiny pôvodu uviedol, že v Čečensku bol

od začiatku roku 2005 až do svojho odchodu 17.2.2007 ohrozovaný na živote príslušníkmi

ruských federálnych vojsk na nový rok 2005 spoločne s príbuzným A. a priateľom D.

po oslave nového roka nastúpili do osobného morového vozidla. Počas cesty narazili na

skupinu troch nákladných áut a troch ozbrojených vozidiel s ruskou vojenskou posádkou

Jeho príbuzný bol zastrelený a priateľ poranený. Po týždni bol predvolaný na Okresnú

prokuratúru do mesta M., kde bol vypočúvaný ako svedok a poškodený. Po spísaní zápisnice

sa situácia upokojila, ale dňa 22.2.2005 mu do bytu vtrhli asi 5 - 6 zamaskovaní ozbrojení

muži. Nasadili mu na hlavu vrece, nasadili mu putá a viezli ho asi dve hodiny na neznáme

miesto. Previezli do staršieho domu, kde ho bili a vyhrážali sa mu, že ak nezoberie

oznámenie z prokuratúry späť, tak ho zabijú. Sľúbil im, že urobí čo chcú, nebolo s ním nič

spísané. Potom ho aj s bratom D., ktorého tiež vypočúvali a bili vyhodili z auta a odišli.

Dňa 26.2.2005 o svojom prepade informoval prokuratúru a pýtal sa na možnosť

stiahnutia výpovede. Bolo mu povedané, že spis je už na súde a že vraha jeho príbuzného

dolapia.

V júli alebo auguste 2005 prebehol súdny proces s vrahmi A., ktorých ale spod

obvinenia oslobodili a začalo sa nové vyšetrovanie udalosti.

Dňa 16.11.2006 opäť vnikli do ich domu maskovaní muži, odviedli ho na neznáme

miesto, bili ho a vyhrážali sa mu zabitím, ak nestiahne svedeckú výpoveď. Od rodičov žiadali

neznámi muži 5000,- USD za je prepustenie. Rodičia museli predať pozemok pod cenu,

aby ho mohli vykúpiť. Na druhý deň ho prepustili.

Po prepustení mu volali neznámi muži do práce a pod vyhrážkami žiadali,

aby svedeckú výpoveď stiahol. Následne mu zavolal muž, ktorý sa predstavil ako Boris,

ktorému rodičia mali zaplatiť 5000,- USD za prepustenie a povedal mu, že ak chce žiť,

aby opustil Čečensko. Preto 17.2.20007 spoločne s manželkou odišiel z Čečenska a odišiel

na Slovensko.

Odporca v rozhodnutí, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil, poukázal na to,

že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ani nepredložil žiadne dokumenty, ktoré

by potvrdzovali opodstatnenosť žiadosti. K dôvodom odchodu z krajiny, ktoré navrhovateľ

produkoval v rámci administratívneho konania odporca uviedol, že aj pokiaľ by vyhodnotil

odôvodnenie žiadosti navrhovateľa ako dôveryhodné, nemohol konštatovať, že by bol

navrhovateľ prenasledovaný z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, z dôvodu zastávania

určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ spolu s manželkou 17.4.2007 požiadali

o zlúčenie s členmi rodiny, konkrétne so sestrou manželky menovanou T., ktorej bol

v Rakúsku udelený azyl. Dňa 7.5.2007 prišla odpoveď z federálnej azylovej kancelárie

vo Viedni, v ktorej sa uvádza, že údajná sestra menovanej nikdy neuviedla, že by mala sestru

v krajine pôvodu alebo na území Európskej únie. Navrhovateľ spolu s manželkou tvrdili,

že sa zosobášili 25.10.2006 na matričnom úrade v meste U. – M., údaj o termíne sobáša

v občianskom preukaze je však odlišný, ten uvádza dátum sobáša 29.1.2007, teda tri mesiace

pred odchodom z krajiny pôvodu. Z uvedeného odporca vyhodnotil odôvodnenie žiadosti

navrhovateľ o udelenie azylu za nedôveryhodné.

Odporca tiež poukázal na to, že navrhovateľ sa ani nepokúsil vyriešiť svoju situáciu

presídlením v krajine pôvodu, aj keď príležitosť na to mal. Jednak do vzdialenej Ťumenskej

oblasti, kde pracoval v období od apríla do júna 2005 a taktiež do vzdialenej oblasti Komi,

kde bez problémov od roku 1988 žije jeho brat. Cestovaním naprieč Ruskou federáciou

verejnými dopravnými prostriedkami preukázal, že jeho osoba nie je predmetom záujmu

federálnych vojsk ani polície. Celá rodina navrhovateľa – otec, matka a dvaja bratia žijú

bez problémov v meste G..

Odporca popísal situáciu v krajine pôvodu s odkazom na zdroje a časový údaj

získaných informácií, z ktorých čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd

prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom,

že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky

nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky

a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súdu dôvodne považoval rozhodnutie

odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodov strachu o svoju bezpečnosť

pre údajné únosy, fyzické ataky a vyhrážanie sa neznámymi osobami, ktoré si pod hrozbou

smrti vyžadovali od neho stihnutie svedeckej výpovede vo veci vraždy jeho príbuzného,

svedkom ktorej mal byť. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepoznal únoscov

ani aktérov telefonických vyhrážok, táto samotná okolnosť, ktorú krajský súd vyhodnotil

za kriminálne činy neznámych osôb, nijako nepotvrdzuje existenciu strachu z prenasledovania

z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyl.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o únosoch jeho osoby a vyhrážkach

zo strany neznámych osôb boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa

dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok

mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými atakmi neznámych osôb.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,

keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože okolnosti, ktoré navrhovateľ popísal a z ktorých

vyvodzoval strach o svoju osobu, nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine pôvodu,

na ktorú sa podľa vlastného vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.

K odvolacej námietke navrhovateľa, vzťahujúcej sa k nedostatočne zistenému

skutkovému stavu veci, keď odporcovi vyčítal, že sa nezaoberal aj skutočnosťou,

či pôvodcom prenasledovania navrhovateľa neboli neštátni pôvodcovia v zmysle podmienok

§ 2 písm. e/ a bod 3 zákona o azyle, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že táto

námietka bola nedôvodná.

Pokiaľ sám navrhovateľ nevedel identifikovať, ani nemal predstavu o pôvodcovi

vyhrážok a aktéroch únoscov, nebolo možné odporcovi vyčítať, že sa nezaoberal skúmaním,

či pôvodcom prenasledovania neboli neštátni pôvodcovia. Okruh dokazovania, na ktoré

sa odporca v azylovom konaní zameria, totiž závisí od okruhu okolností, ktoré

navrhovateľ v priebehu administratívneho konania na odôvodnenie svoje žiadosti o azyl

uvedie.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa

(správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov,

ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom

zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,

aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom

neuplatnené, resp. aby verifikoval skutočnosti, ktoré nevie ani sám navrhovateľ

adekvátne popísať.

Skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva jednotlivcom

možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi nebola v konaní o udelenie

azylu vyvrátená, naviac navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok

mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami, resp. únoscami. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto považoval uvedenú námietku navrhovateľa za nedôvodnú.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie

podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň

aplikoval citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v podrobnostiach na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu

prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie odporcu o neudelení

azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona treba považovať za zákonné

a rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 11. augusta 2009

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová